znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 540/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   H.,   K.,   t.   č.   vo výkone   trestu   L.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 3/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2012 doručená sťažnosť J. H., K., t. č. vo výkone trestu L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 3/2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu   7.   januára   2009   domáhal   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“),   zaplatenia sumy   10 000   €   ako   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   pri vyšetrovaní   veci   týkajúcej   sa   sťažovateľa   ako   poškodeného,   ktorá   bola   vyšetrovaná Obvodným úradom vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky Košice II pod č. p. VP-464/10-93.

Okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 3/2009-62 z 5. novembra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol   pre   nedostatok   pasívnej   legitimácie   ministerstva   spravodlivosti,   pretože   podľa názoru okresného súdu je v tejto veci pasívne legitimované Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“).

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k. 2 Co 52/2011-90 z 24. októbra 2011 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil   na ďalšie konanie s odôvodnením, že sťažovateľ ako žalovanú označil   Slovenskú republiku, zastúpenú ministerstvom spravodlivosti, a otázka, ktorý orgán štátu má v mene žalovanej (Slovenskej republiky) konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného, ale otázkou procesnej podmienky konania, ktorej nedostatok možno odstrániť.

Podľa názoru sťažovateľa v postupe okresného súdu „sa vyskytlo obdobie nečinnosti 1   rok,   plynúce   od   zrušenia   prvostupňového   rozsudku“,   ako   aj „neefektívny   postup Okresného súdu Košice II“, čím došlo k zásahu do jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods.   2   ústavy)   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   3/2009 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 3/2009.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ako vyplýva z príloh, ktoré sťažovateľ k sťažnosti podanej ústavnému súdu pripojil, podaním   z 12.   septembra   2012   adresovaným   predsedovi   okresného   súdu   (doručeným okresnému súdu 17. septembra 2012) podal podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sťažnosť na   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   pre   porušovanie   práva   na   verejné prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   na   ktorú   predseda   okresného   súdu   listom č. Spr. 162/2012 z 25. septembra 2012 odpovedal takto: „Vzhľadom na časové rozpätie medzi jednotlivými úkonmi po vrátení spisu z odvolacieho súdu je nutné Vašu sťažnosť v tomto štádiu konania považovať za dôvodnú, preto pristupujem k sledovaniu plynulosti daného konania a upozorneniu zákonného sudcu na skutočnosť, že v konaní je potrebné pokračovať bez ďalších zbytočných prieťahov.“

Na   základe   tejto   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   hoci   sťažovateľ predtým, ako sa obrátil na ústavný súd (6. novembra 2012), podal predsedovi okresného súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   (17.   septembra   2012),   takéto   využitie   právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nepredstavuje dostatočný časový priestor na poskytnutie možnosti okresnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho nečinnosťou. Z odpovede predsedu okresného súdu navyše vyplýva, že vykonal opatrenia, aby k zbytočným prieťahom viac nedochádzalo.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného,   ako   aj   zo   svojej   rozhodovacej   činnosti zastáva názor, že podanie predmetnej sťažnosti bolo v danom prípade zo strany sťažovateľa iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (m. m. IV. ÚS 74/05, IV. ÚS 48/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalším návrhom sťažovateľa   (priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie)   uplatneným   v   sťažnosti nezaoberal.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať,   že   ak   by   v ďalšom   priebehu   označeného   konania   dochádzalo   k   prípadnej nečinnosti okresného súdu (alebo neefektívnej činnosti), ktorá by mohla mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy,   môže   v takomto   prípade   opätovne   podať   sťažnosť ústavnému súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012