znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 540/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C. T., a. s., T., právne zastúpenej advokátom JUDr.   M.   Č.,   D.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 39 Cb 87/99-Ba-242 z 29. septembra 2004 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo 267/2005-285 zo 4. mája 2007 a č. k. 1 M Obdo V/8/2008-313 z 22. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C. T., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti C. T., a. s., T.   (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 39 Cb 87/99-Ba-242 z 29. septembra 2004 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 1 Obo 267/2005-285 zo 4. mája 2007 a č. k. 1 M Obdo V/8/2008-313 z 22. júla 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 M Obdo V/8/2008-313   z   22.   júla   2010   zamietol   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podané proti rozsudku krajského súdu č. k. 39 Cb 87/99-2423 z 29. septembra 2004 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 267/2005-285 zo 4. mája 2007. Sťažovateľ uvádza, že napadnutými rozsudkami prvostupňového súdu a odvolacieho súdu „bola v prospech S. a. s. B. priznaná pohľadávka z   úveru   na   trvale   obrábajúce   sa   zásoby   (TOZ),   ktorý   mal   byť   v roku   1990   poskytnutý podniku Z. kombinátny podnik T. pri delimitácii Z. kombinát, kombinátny podnik D. Úver aj keď ho novovzniknutý kombinátny podnik neuznal prešiel do účtovných výkazov aj jeho nástupcu podniku Z. T. š. p. FNM pri privatizácii tohto štátneho podniku vychádzal tiež z jeho účtovných výkazov, takže aj spochybňovaný úver na TOZ prešiel do súvahy spoločnosti C. T. a. s. Úver mal byť poskytnutý V. pobočka R., tá ho masla postúpiť na K. š. p. ú. P. Pri rozdelení republík mal byť postúpený na K. š. p. B., neskôr na S. a. s. B. Ako pre prechod záväzku na predchodcu sťažovateľa, tak pre postupovanie pohľadávky na ďalšie subjekty chýba právny základ a to úverová zmluva, ktorú by bol uzavrel predchodca sťažovateľa s V.“. Prvostupňový   krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   z   29.   septembra   2004   zaviazal sťažovateľku na úhradu 6 750 000 Sk s prísl. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti predmetnému   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   odvolací najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 Obo 267/2005-285 zo 4. mája 2007 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového krajského súdu. Napadnuté rozsudky nadobudli právoplatnosť 13. augusta 2007.

Na   základe   podnetu   sťažovateľky   generálny   prokurátor   16.   mája   2008   pod   č. k. VI/2 Pz 434/07-15 podal najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie, ktoré odôvodnil takto:„Rozhodnutiami oboch súdov bol podľa môjho názoru porušený zákon. V občianskom súdnom konaní súdy postupujú tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov,   dbajú   na   to,   aby   nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby konanie bolo jednou zo záruk zákonnosti a slúžilo na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 1, § 2, § 3 OSP).

Podľa   §   153   ods.   1   OSP   súd   rozhodne   na   základe   skutkového   stavu   zisteného z vykonaných dôkazov.

Citované ustanovenia platia primerane aj pre konanie na odvolacom súde (§ 211 ods. 3 OSP), ktorý podľa § 219 OSP môže napadnuté rozhodnutie potvrdiť, ak je vecne správne.

Podľa § 128 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ak to nevylučoval právny predpis alebo   dohoda   organizácií   alebo   povaha   záväzkov,   mohli   sa   práva   zo   záväzku   postúpiť dohodou na inú organizáciu.

Podľa § 24 ods.   2 Hospodárskeho zákonníka sa pre platnosť zmlúv a ostatných právnych úkonov organizácii požadovala písomná forma, pokiaľ právnymi predpismi, alebo dohodou nebolo ustanovené inak.

Týmito ustanoveniami sa procesné súdy dôsledne neriadili. Súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie nespornou aktívnou legitimáciou navrhovateľa.   Splnenie   predpokladov   takej   legitimácie   navrhovateľa   však   nebolo preskúmané dostatočne.

Predmetom konania bolo zaplatenie peňažnej pohľadávky 6 750 000,- Sk s úrokmi vo výške 13 %, ktoré navrhovateľ vyčíslil ku 30. septembru 1999 sumou 3 480 827,50 Sk a ďalšie úroky vyplývajúce z uplatňovanej pohľadávky od 1. októbra 1999 do zaplatenia, ako aj nárok na úroky z omeškania.

Uplatňovaná   pohľadávka   mala   vzniknúť   medzí   právnymi   predchodcami   oboch účastníkov, V., š. p. ú. B., pobočka Z. ako veriteľom a Z. kombinát, kombin. podnik D. ako dlžníkom z úverovej dohody a tvorila časť predmetu tohto záväzkového vzťahu.

Následne mala byť (už len v príslušnej častí) delimitovaná na V., š. p. ú. B., pobočka R.   a   z   nej   postúpená   najprv   K.   s.   p.   ú.   P.   a   potom   K.   š.   p.   ú.   B.,   priamej   právnej predchodkyni navrhovateľky.

Povinnosť plniť z titulu uvedenej pohľadávky prešla na základe delimitácie majetku a práv a povinností na Z., š. p. T. po jeho založení z pôvodného dlžníka (Z., kombinátny podnik   D.)   a   následne   ju   prevzal   odporca   prostredníctvom   svojho   založenia   Fondom národného majetku Slovenskej republiky.

Predpokladom pre úspešné uplatňovanie návrhu na plnenie z peňažnej pohľadávky v pozícii   právneho   nástupcu   veriteľa   zo   záväzkového   vzťahu   je   preukázanie   svojho právneho nástupníctva, resp. vstup do práv svojho predchodcu, z ktorých je uplatňovaný nárok   odvodzovaný.   Na   preukázanie   hmotnoprávnej   i   procesnej   legitimácie   na uplatňovanie   nároku   na   peňažné   plnenie   zo   strany   dlžníka   z   úverovej   zmluvy   mala navrhovateľka   preukázať   nielen   existenciu   nesplatenej   pohľadávky   svojich   právnych predchodkýň voči právnym predchodcom odporcu, ale aj platnosť prevodu, resp. prechodu tejto pohľadávky na všetky svoje právne predchodkyne a napokon aj na seba.

V   konaní   nebol   bez   pochybností   preukázaný   základný   predpoklad   uplatňovania nároku   navrhovateľkou,   t.   j.   že   V.   š.   p.   ú.   B.,   pobočka   R.   (ktorá   k 25.   februára   1991 vykazovala   svoju   pohľadávku   z   TOZ   v   sume   18   1999   000,-   Sk   voči   bezprostrednému právnemu predchodcovi odporcu) postúpila svoju pohľadávku K. s. p. ú. P.

Procesné súdy vyvodili platnosť prevodu predmetnej pohľadávky na základe Dohody o spolupráci pri realizácii operácie TOZ medzi K. a V. B. z 25. februára 1991, podpísanej za V. B. námestníkom generálneho riaditeľa Ing. D. P. (č. l. 83 spisu), ďalej z ďalšej dohody medzi označenými právnickými osobami z 27. júna 1991, podpísanej za V. B. - ústredie riaditeľom 11. odboru Ing. M. (č. l. 84 spisu), z ktorej vyplýva o. i. aj prevzatie zúčtovacieho dokladu na prevod úverov z V. na podklade ktorého mala K. s. p. ú. P. dňa 1. júla 1991 uhradiť   zostatok   jej   úverov   na   TOZ,   zo   žiadosti   právneho   predchodcu   odporcu   z   25. februára 1991 adresovanej svojmu veriteľovi, aby postúpil podiel 80 % svojej pohľadávky na postupníka K. s. p. ú. P. (č. l. 4 spisu) a z upovedomenia tejto banky ako postupníka zo 6. augusta 1991 o prevzatí časti postúpenej pohľadávky v sume 14 599 000,- Sk (č. l. 5-6 spisu). Prechod   pohľadávky   postupcu   K.   s.   p.   ú.   P.   bezprostrednému   právnemu predchodcovi   odporcu   K.   š.   p.   ú.   B.,   ako   bezprostrednej   právnej   predchodkyne navrhovateľky, ustálili súdy na podklade zmluvy medzi označenými právnymi predchodcami navrhovateľky z 8. februára 1993 (č. l. 15-18 spisu).

Na podporu svojich záverov o platnom prechode práv z označenej pohľadávky na navrhovateľku,   súdy   uplatnili   aj   okolnosť,   že   pôvodný   veriteľ   V.,   š.   p.   ú.   B.   si   voči odporcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, neuplatňoval nárok na zaplatenie dlhu z úveru (t. j. v rozsahu sporných 80 %).

Bez   preukázania   prejavu   vôle   veriteľa   postúpiť   práva   z   konkrétneho   záväzku   vo forme pohľadávky voči dlžníkovi na iného, nemožno s procesnou účinnosťou tvrdiť, že došlo k ich skutočnému postúpeniu, hoci by aj bolo preukázané, že všetky subjekty sa správali tak, akoby   k   takému   prevodu   aj   platne   došlo.   Navyše   dohoda   o   postúpení   pohľadávky vyžadovala pre platnosť písomnú formu.

Predovšetkým spomínaná dohoda o spolupráci z 25. februára 1991 (č. l. 83 spisu) mala význam iba pre konkretizáciu praktických krokov celej označenej akcie (t. j. prevodu účtov a ich zostatkov), nemožno ju však vyhodnotiť ako právny akt, na podklade ktorého došlo k platnému prevodu práva zo žalovanej pohľadávky vo forme postúpenia. Uznesenie vlády ČSFR č. 781 z 8. novembra 1990, ktorým bola riešená problematika úverov na TOZ taktiež nie je aktom, na základe ktorého by došlo k platnému postúpeniu práva zo žalovanej pohľadávky (uznesenie vlády nie je prameňom pravá).

V spomínanej zmluve o postúpení pohľadávok z 8. februára 1993 sa v čl. I bode 1/ iba vo všeobecnej rovine konštatuje, že K. š. p. ú. B. ako postupnik preberá pohľadávky prevzaté postupcom od peňažných ústavov so sídlom na Slovensku v celkovej hodnote 27 miliárd 232 270 975,04 Kčs a z čl. I bodu 2/ vyplýva, že predmetom postúpenia majú byť pohľadávky uvedené v prílohe č. 1 tvoriacej nedeliteľnú súčasť zmluvy, ktorá však nebola navrhovateľkou predložená. Preto na podklade tejto zmluvy nebolo možné priznať aktívnu legitimáciu navrhovateľke, lebo nebola bez pochybnosti preukázaná ani skutočnosť, že by sporná pohľadávka (resp. jej nesplatená časť) bola predmetom tohto ďalšieho postúpenia na bezprostrednú právnu predchodkyňu navrhovateľky

Súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 OSP, t. j., že nebol v dôkaznom procese zisťované okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, najmä pre preukázanie   existencie   práva   navrhovateľky.   Tým,   že   nebol   zo   strany   navrhovateľky zabezpečený dôkaz predložením prílohy ku zmluve o postúpení pohľadávok z 8. februára 1993, súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou v neúplnosti zistení skutkového stavu, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b) OSP. Vzhľadom na splnenie podmienok uvedených v ustanovení § 243e ods. 1 OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. b) OSP považujem toto mimoriadne dovolanie za dôvodné a navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. septembra 2004 č. k. 39Cb 87/99-242 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. mája 2007 č. k. 10bo 267/2005-285 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Súčasne navrhujem odložiť vykonateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia podľa § 243   OSP,   nakoľko   podávateľovi   bolo   doručené   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   a zablokované   účty.   Realizácia   výkonu   právoplatného   rozhodnutia   ohrozuje   samotnú existenciu spoločnosti.“

Podľa sťažovateľky dovolací najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí obmedzil len na konštatáciu   výsledkov   hodnotenia   v   napadnutých   rozsudkoch,   nezaoberal   sa   nerovnými podmienkami, za ktorých museli byť jednotlivé právne úkony vykonané, ktoré mali byť navyše   vykonštruované,   nesprávnym   posúdením   a   vyhodnotením   dôkazov   a   z   toho vyplývajúcim nedodržaním vtedy platného Hospodárskeho zákonníka, od začiatku konania vo   veci   mala   byť   zrejmá   rozdielnosť   v   postavení   účastníkov   konania,   a   tým   porušené označené práva sťažovateľky.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 39 Cb 87/99-Ba-242 z 29. septembra 2004 a rozsudkami najvyššieho súdu č. k. 1 OBO 267/2005-285 zo 4. mája 2007 a č. k. 1 M Obdo V/8/2008-313 z 22. júla 2010 boli porušené jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil označené rozsudky   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   a   vec vrátil   na   ďalšie   konanie   a zaviazal najvyšší súd na úhradu trov konania a právneho zastúpenia sťažovateľky.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   zaručených v čl. 46 ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského súdu č. k. 39 Cb 87/99-2005-285 z 29. septembra 2004 a rozsudkami najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 267/2005-285 zo 4. mája 2007 a č. k. 1 M Obdo V/8/2008-313 z 22. júla 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom krajského súdu č. k. 39 Cb 87/99-242 z 29. septembra 2004 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 267/2005-285 zo 4. mája 2007

Rozsudok krajského súdu č. k. 39 Cb 87/99-242 z 29. septembra 2004 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 1 Obo 267/2005-285 zo 4. mája 2007 nadobudli právoplatnosť 13. augusta 2007.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I. ÚS   33/02,   II. ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04).

Označené   rozsudky   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   nadobudli   právoplatnosť 13. augusta 2007, sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému súdu 8. novembra 2010.

Z uvedeného vyplýva, že od 13. augusta 2007, keď označené rozsudky krajského súdu   a najvyššieho súdu   nadobudli právoplatnosť,   do   dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 8. novembra 2010, bez akýchkoľvek pochybností uplynula sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti skôr, než ju podala ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   lehota ustanovená   pre   tento   druh   konania   pred   ústavným   súdom   nebola   zachovaná,   a   preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu č. k. 1 M Obdo V/8/2008-313 z 22. júla 2010

Sťažovateľka namieta porušenie označených práv aj rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho č. k. 1 M Obdo V/8/2008-313 z 22. júla 2010, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané proti rozsudkom   krajského súdu č. k. 39 Cb 87/99-242 z 29. septembra 2004 a najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho č. k. 1 Obo 267/2005-285 zo 4. mája 2007.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka   namieta   predovšetkým   procesné   postupy   najvyššieho   súdu,   ale tiež správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým v rozsudku dospel. Sťažovateľka nesúhlasí ani so skutkovými a právnymi závermi najvyššieho súdu v merite veci.

V uvedenej súvislosti treba predovšetkým povedať, že z ustanovenia § 243f ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   jasne   vyplýva,   že   mimoriadnym   dovolaním   možno napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   všeobecného   súdu   iba   pre   vady   v   konaní   uvedené v § 237,   pre   inú vadu   konania, ktorá   mala za následok   nesprávne rozhodnutie   vo veci, a napokon preto, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Nie je teda možné   mimoriadnym   dovolaním   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   pre   nesprávne, resp. neúplné skutkové zistenia (napr. II. ÚS 6/09).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich rozhodnutiach, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu označeného rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1 M Obdo V/8/2008-313 z 22. júla 2010 vyplýva:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací   (§ 10a ods.   3 O. s. p.)   po zistení,   že   boli   splnené   podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   §   243e O. s. p., vec preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. ) v napadnutom rozsahu podľa § 242 ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie nieje opodstatnené.

Podstatou mimoriadneho dovolania je námietka proti postupu súdu prvého stupňa, ktorý   považoval   za   preukázané,   že   pôvodný   veriteľ   pohľadávku   postúpil   a   následne   ju postupník postúpil predchodcovi terajšieho žalovaného, hoci uvedená skutočnosť nebola dokazovaním preukázaná. Dovolací súd sa s názorom dovolateľa nestotožňuje.

Zákon č. 109/1964 Zb. (Hosp. zák.), v § 128 ods. 1 umožňoval postúpiť práva zo záväzku dohodou na inú organizáciu. Neupravoval obsahové náležitosti dohody, je však nepochybné, že úmyslom zákonodarcu bolo zaviesť v právnej praxi a v teórii dávno známy inštitút postúpenia pohľadávky (cesie) aj do hospodársko - právnych vzťahov. Ak má mať postúpenie pohľadávky od tohto inštitútu očakávané účinky, nepochybné musí mať dohoda rovnaký minimum náležitostí tak ako sú známe v občianskom práve. Obsahom musí byť označenie   účastníkov,   ktorí   dohodu   uzatvárajú   s   definovaním   ich   postavenia,   určenie pohľadávky,   ktorá   je   predmetom   postúpenia   a   vyjadrenie   úmyslu   pohľadávku   postúpiť. Dohoda musí mať písomnú formu podľa § 24 ods. 1, nevyžaduje sa však, aby písomné prejavy účastníkov boli na jednej listine ( § 24 ods. 3 Hosp. zák.).

Dovolací   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   dovolateľa.   že   Dohoda   o   spolupráci   pri realizácie operácie TOZ uzavretá K. s. p. ú. a V. 25. februára 1991, ani ďalšia dohoda z 27. júna 1991 nie sú dohodami o postúpení pohľadávok. Ide len o stanovenie základných cieľov operácie, zásad jej uskutočnenia, finančno - technického postupu pri jej realizácii a úlohy jednotlivých subjektov, ktoré sa jej zúčastnia. Obe banky však v nich jednoznačne vyjadrujú úmysel postúpiť a prijať postúpené pohľadávky a stanovujú postup prevodu pohľadávok vrátane vzoru žiadosti, ktoré mali podať podniky, ktorých dlh v sa prevádzali. V spojitosti s uvedenými dohodami treba vykladať konkrétne úkony, ktoré boli urobené v súvislosti s postúpením konkrétnej pohľadávky, ktorá je predmetom konania, tak ako to stanovoval § 20 ods. 2 Hosp. zák., podľa ktorého sa majú právne úkony vykladať v súlade so skutočnou vôľou   konajúcej   organizácie   a   v   súlade   s   povahou   konania,   o   ktoré   ide.   Pritom   treba prihliadať na okolnosti, za ktorých sa prejav urobil a na zásady poctivého obchodného styku. Bezprostredným úkonom ktorý viedol k postúpeniu spornej pohľadávky bola listina z25. februára 1991. ktorá je označená ako žiadosť o prevzatie pohľadávky 14 559 000 Sk a je   adresovaná   K.   š.   p.   ú.   Podával   ju   právny   predchodca   žalovaného.   Je   pravdou,   že účastníkom zmluvy o postúpení pohľadávky nieje dlžník a nevyžaduje sa ani jeho súhlas s postúpením. Súčasťou listiny je však aj overenie bankou, v ktorej bola pohľadávka vedená. V. však s tzv. overením nepochybne vyjadruje nielen súhlas s obsahom (tak ako to vyplýva z dohody medzi bankami z 25. februára 1991), ale aj úmysel pohľadávku postúpiť. Napokon, tak ako to stanovila dohoda z 25. februára 1991 a ako potvrdzuje dohoda z 27. júna 1991, žiadosť,   tak   ako   všetky   žiadosti,   prevzalo   od   dlžníkov   ústredie   V.   a   odovzdalo   ich   K. Nasledovalo potvrdenia K., že prevzala pohľadávku. Súčasťou potvrdenia je oznámenie úrokovej   sadzby,   termíny   a   spôsob   vykonávania   splátok   novému   veriteľovi,   výzva   na oznámenie platného identifikačného čísla, názov a adresu banky a číslo účtu, z ktorého budú inkasované splátky úveru a súhlasu s navrhovanými podmienkami. Žalovaný listom z 20. augusta 1991 K. oznámil žiadané údaje a súhlas s podmienkami.

Z uvedených dokladov, ich časovej následnosti a obsahovej súvislosti a okolností, za akých boli urobené, nepochybne vyplýva, že pôvodný veriteľ V. vyjadril jednoznačný úmysel a vôľu postúpiť spornú pohľadávku K. s. p. ú. P. a jej súhlas pohľadávku prijať. Podľa názoru dovolacieho súdu niet dôvodu pochybovať o tom, že pôvodný veriteľ pohľadávku skutočne platne postúpil K. s. p. ú. P.

Obdobne platí aj pre postúpenie pohľadávky z K. s. p. ú. P. na K. B. š. p. ú. Dovolací súd nesúhlasí s názorom dovolateľa, že zmluva medzi uvedenými bankami z 8. februára 1993 len vo všeobecnosti konštatuje, že postupca postupuje pohľadávky a postupník ich preberá.   V   čl.   I/I   sa   celkom jednoznačne uvádza,   čo   je   predmetom postúpenia.   Sú nim pohľadávky, ktoré postupca pôvodne prevzal od peňažných ústavov, ktoré mali sídlo na Slovensku v celkovej hodnote 27 232 270 975,04 Sk, podľa stavu k 31. decembru 1992. Zo znenia čl. I/2 vyplýva, že zoznam pohľadávok bol obsahom prílohy č. 1. Uvedená zmluva má všetky náležitosti postúpenia pohľadávky, tak ako to vyžaduje § 524 Ob4. zák. Je zrejmé, že na K. B. š. p. ú. boli postúpené tie pohľadávky, ktoré boli na K. s. p. ú. P. postúpené v roku 1991   v   rámci   operácie   TOZ.   Skutočnosť,   že   súdu   nebola   uvedená   príloha   predložená, nerobí postúpenie neplatným. Ak z ostatných dôkazov v spojení s predloženou zmluvou a zo štátoprávnej situácie v čase postúpenia vyplýva, že predmetom bola aj sporná pohľadávka, nemožno nepredloženie prílohy považovať za vadu konania, dôsledkom ktorej bolo neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne rozhodnutie.

Uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky predchádzal list K. s. p. ú. P., ktorým žiada žalovaného o potvrdenie zostatku na účte a to v súvislosti so vznikom K. s. p. ú. P. a K.   š.   p.   ú.   B.   Žalovaný   bez   pripomienok   stav   na   jeho   úverovom   účte   potvrdil. Vychádzajúc, z tohto, že uvedené banky vznikli v súvislosti z rozdelením Československej republiky a jej majetku, a formou postúpenia pohľadávok sa delil majetok pôvodnej K., pričom kritériom bol pôvod pohľadávky, nie je dôvod pochybovať o tom, že pohľadávka pripadla Slovenskej republike, kde pôvodne vznikla. Tomu. že predmetná pohľadávka bola K. š. p. ú. B. skutočne postúpená nasvedčuje aj konanie žalovaného, ktorý jej pravidelne potvrdzoval zostatok (dlh) na svojom úverovom účte (napr. koncom roku 1996, 1997) a tým uznával svoj dlh.   Žalovaný 26.   januára 1998 požiadal K. š.   p.   ú.   B.   o nový splátkový kalendár na splácanie dlhu a z histórie úveru vyplýva, že žalovaný ešte aj v roku 1998 zaplatil na úver v splátkach celkom 171 437 Sk. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov, že postúpeniu pohľadávky nasvedčuje aj skutočnosť, že pôvodný veriteľ V. (ale ani K.   s.   p.   ú.   P.)   sa   nikdy   po   postúpení   pohľadávky,   od   žalovaného   nedomáhala   plnenia predmetnej pohľadávky.

Z uvedených dôvodov dovolací súd považoval rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správne, Mimoriadne dovolanie preto ako neopodstatnené podľa § 243b ods. 1, v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. zamietol.“

Podľa názoru ústavného súdu označený rozsudok najvyššieho súdu, ktorým zamietol mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   proti   rozhodnutiam   krajského   súdu a najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho,   je   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   treba   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora zamietnuť. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo   veci   sťažovateľky   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ingerencia   ústavného súdu   do   výkonu   právomoci   najvyššieho súdu   je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   a   teda   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010