znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 54/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky č. k. 2 Sžnč 3/2013-53 zo 16. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“),   doplnená   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   7.   júla   2014,   vo   vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonnéhosudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Sžnč 3/2013-53 zo 16. apríla 2014, ktorou žiada vydaťtento nález:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1,čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR, v konaní vedenompod sp. zn. 2 Sžnč/3/2013.

Základné právo sťažovateľa na právnu istotu ako súčasť právneho štátu v zmysle čl. 1ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy SR bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR, v konanívedenom pod sp. zn. 2 Sžnč/3/2013.Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   16.   04.   2014,   sp.   zn.:2 Sžnč/3/2013 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu SR.

Ústavný   súd   prikáže,   v   zmysle   §   56   ods.   3   písm.   d)   ústavného   zákona,   abyna Najvyššom súde SR vo veci konal a rozhodoval zákonný senát.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ primeranéfinančné   zadosťučinenie   vo   výške   1.500,00   Eur,   ktoré   je   splatné   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Daniela Štefanku,advokáta...

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ náhradu   trovprávneho zastúpenia vo výške 340,90 €...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa, z jej príloh a pripojených spisov najvyššiehosúdu sp. zn. 10 Sžnč 2/2013 a sp. zn. 2 Sžnč 3/2013, sťažovateľ sa žalobou doručenounajvyššiemu súdu 24. septembra 2013 domáhal proti Ministerstvu zdravotníctva Slovenskejrepubliky (ďalej len „odporca“) v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy [§ 250tObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] uloženia povinnosti odporcovi konaťa rozhodnúť   vo   veciach   vedených   pod   č.   23506-10/2007-OÚ   a   č.   22880-1/2007-OÚdo jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu. Sťažovateľ žalobu protinečinnosti odporcu odôvodnil tým, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 6/2010z 31.   augusta   2010,   ktorý   bol   odporcovi   doručený   24.   septembra   2010,   bol   zmenenýrozsudok Krajského súdu v Bratislave   č. k. 2 S 4/2008-117 zo 7. apríla 2010 tak,   žerozhodnutie   odporcu   č. 23506-10/2007   z   8.   novembra   2007,   ako   aj   rozhodnutieprvostupňového správneho orgánu – vedúceho služobného úradu odporcu č. 22880-1/2007-OÚ z 10. septembra 2007 sa zrušuje a vec sa vracia odporcovi na ďalšie konanie. Týmtorozhodnutím vedúceho služobného úradu odporcu bol so sťažovateľom podľa § 40 ods. 2písm.   a)   zákona   o   štátnej   službe   skončený   štátnozamestnanecký   pomer   štátnehozamestnanca v stálej štátnej službe vo funkcii hlavný štátny radca s miestom výkonu štátnejslužby Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky k 10. septembru 2007 s tým, žeodporca   sťažovateľovi   súčasne   oznámil,   že   má   voľné   iba   miesta,   ktoré   sa   obsadzujúvýberovým   konaním,   a   preto   sťažovateľa   nemôže   ďalej   zamestnávať.   V   žalobe   protinečinnosti   odporcu   sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   to,   že   odporca   do   dňa   jej   podanianajvyššiemu   súdu   bez   vážneho   dôvodu   nekonal   spôsobom   podľa   príslušného   právnehopredpisu,   bol   nečinný   a   neukončil   konanie   zákonným   spôsobom.   Odporca   odmietalv konaní pokračovať a nútil sťažovateľa k podpísaniu rôznych dohôd o opätovnom zaradenído štátnej služby a o zmene štátnozamestnaneckého pomeru, čím podmieňoval odporca ajvyplatenie zákonom stanovenej náhrady funkčného platu sťažovateľovi.

Po   tom,   čo   bola   žaloba   sťažovateľa   doručená   najvyššiemu   súdu,   bola   konaniuelektronickou   podateľňou   pridelená   sp.   zn.   10   Sžnč   2/2013.   Predsedníčka   senátu   10Súradným záznamom z 1. októbra 2013 predložila vec na nový zápis do príslušného senátus odôvodnením, že „podľa Osobitnej časti – Správne kolégium Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2013 č. Spr. 1030/2012 (str. 62) rozhoduje senát 10S v agende zapisovanej do registra Sžnč iba v sociálnych veciach“, pričom vec sťažovateľa satýka jeho odvolania zo štátnozamestnaneckého pomeru, nejde preto o sociálnu vec a jepotrebné prideliť ju príslušnému senátu v zmysle rozvrhu práce najvyššieho súdu. Vec bolapridelená senátu 2S.

K žalobe sťažovateľa sa vyjadril odporca, ktorý navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol,že   na   základe   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sžo   6/2010   z   31.   augusta   2010v postavení   zamestnávateľa   vyzval   sťažovateľa   na   pohovor   vo   veci   jeho   zaradeniado výkonu štátnej služby. V roku 2010 nemal však odporca voľné štátnozamestnaneckémiesto v organizačnom útvare: sekcia legislatívno-právna, odbor štátnej služby: legislatíva,vo funkcii:   hlavný   štátny   radca.   Odporca   preto   pristúpil   so   štátnym   zamestnancomna vedenie aktívneho dialógu s cieľom uzatvorenia služobnej zmluvy o ďalšom služobnomzaradení s možnosťou výberu z aktuálne voľných štátnozamestnaneckých miest v inomodbore štátnej služby, resp. v inom služobnom úrade a v odbore štátnej služby, v akom bolsťažovateľ   zaradený   do   31.   augusta   2007.   Sťažovateľ   bol   22.   októbra   2010   zaradenýna organizačný útvar: projektová koordinačná jednotka, odbor štátnej služby: Medzinárodnáspolupráca, finančné prostriedky európskych spoločenstiev. Po predchádzajúcom súhlasesťažovateľ uzatvoril   s vedúcim služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskejrepubliky dňa 29. októbra 2010 dohodu o zmene štátnozamestnaneckého pomeru trvalýmpreložením   zo   služobného   úradu   odporcu   na   Úrad   verejného   zdravotníctva   Slovenskejrepubliky,   odbor   štátnej   služby:   legislatíva,   vo   funkcii:   odborný   radca   s   účinnosťouod 1. novembra 2010. Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľa, že odporca bol od doručeniarozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 6/2010 z 31. augusta 2010 nečinný.

O   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   2   Sžnč   3/2013-53zo 16. apríla 2014 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal.Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobu sťažovateľa považoval za nedôvodnú, pretožez administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca vo veci sťažovateľa procesne konal,a preto nemohol byť nečinný.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavyv spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k.   2 Sžnč 3/2013-53zo 16. apríla 2014 odôvodnil sťažovateľ tým, že o jeho žalobe rozhodol nezákonný sudca(zákonným   sudcom   podľa   názoru   sťažovateľa   bol   senát   10S),   čo „mohlo   mať   vplyv na spravodlivé   prejednanie   jeho   záležitosti“ a   samotné   uznesenie   najvyššieho   súdu   sanevysporiadalo s „príslušným právnym stavom“ veci a predloženými listinnými dôkazmi(najmä   s   prípisom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   VI/1Gd   447/10-4zo 14. decembra 2010, ktorým bol podnet sťažovateľa smerujúci proti odporcovi postúpenýInšpektorátu práce Bratislava, do pôsobnosti ktorého vec patrí; interpeláciou poslankyneNárodnej rady Slovenskej republiky vo veci sťažovateľa z 13. októbra 2010 a odpoveďouministra zdravotníctva na interpeláciu č. 03078-62/2010-OÚ z 22. marca 2010) „nie je z uvedených   hľadísk   riadne   odôvodnené“.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   považujesťažovateľ   za   prejav   svojvôle,   diskriminácie   a   nespravodlivosti   spojenej   s dlhoročnounevymožiteľnosťou jeho práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia uvedených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Sžnč 3/2013-53zo   16.   apríla   2014,   argumentujúc   tým,   že   toto   rozhodnutie   vydal   nezákonný   sudca,   jenedostatočne   odôvodnené,   je   svojvoľné,   nespravodlivé   a   je   založené   na   nedostatočnomvyhodnotení sťažovateľom predložených dôkazov, teda je vecne nesprávne.

Najvyšší súd uznesenie č. k. 2 Sžnč 3/2013-53 zo 16. apríla 2014 odôvodnil takto:«Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) fyzická osobaalebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvoduspôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môžesa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňujeosobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Aksúd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako 3 mesiace, vktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnejsprávy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Z   administratívneho   spisu   vyplýva,   že   rozsudkom   z   31.   augusta   2010,   sp.   zn.4SŽO/6/2010   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zmenil   rozsudok   Krajského   súduv Bratislave   zo   7.   apríla   2010,   č.   k.   2S/4/2008-117   tak,   že   rozhodnutie   žalovanéhoz 8. novembra   2007,   č.   23506-10/2007,   ako   aj   rozhodnutie   prvostupňového   správnehoorgánu   -   vedúceho   služobného   úradu   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republikyč. 22880-1/2007-OÚ z 10. septembra 2007 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.Na základe vyššie citovaného rozsudku Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republikyviedlo so zamestnancom aktívny dialóg o služobnom zaradení zamestnanca s možnosťouvýberu   z   aktuálne   voľných   štátnozamestnaneckých   miest.   Vzhľadom   k   uvedenému   bol ⬛⬛⬛⬛ dňa 22. októbra 2010 zaradený v služobnom úrade Ministerstvazdravotníctva Slovenskej republiky, organizačný útvar: projektová koordinačná jednotka,odbor   štátnej   služby:   Medzinárodná   spolupráca,   finančné   prostriedky   európskychspoločenstiev   a   následne   dňa   29.   októbra   2010   uzatvoril   dohodu   o   zmeneštátnozamestnaneckého   pomeru   trvalým   preložením   zo   služobného   úradu   Ministerstvazdravotníctva Slovenskej republiky do služobného úradu, Úradu verejného zdravotníctvaSlovenskej   republiky,   odbor   štátnej   služby:   legislatíva,   vo   funkcii:   odborný   radca.Z uvedeného vyplýva, že Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vo veci procesnekonalo a preto nemôže byť vo veci nečinné.

Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nedôvodný návrhpodľa § 250t ods. 4 OSP zamietol.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššiehosúdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   tom,   že   najvyšší   súd   dostatočneneodôvodnil   svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľaneobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené.Takto   najvyšší   súd   reagoval   aj   na   tvrdenia   sťažovateľa   o   tom,   že   odporca   je   nečinný.Najvyšší súd neponechal teda bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vecpodstatný   význam.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavkyvyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahuk odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že vo veci rozhodolsenát 2S najvyššieho súdu, a tvrdí, že o jeho žalobe rozhodol nezákonný sudca, toto svojetvrdenie bližšie neodôvodňuje, uvádza iba to, že podľa jeho presvedčenia zákonným sudcommal byť senát 10S, čo „mohlo mať vplyv na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti“.

Ako vyplýva z obsahu spisu sp. zn. 10 Sžnč 2/2013, dôvodom, pre ktorý senát 10Snerozhodol vo veci sťažovateľa, bola skutočnosť, že podľa rozvrhu práce najvyššieho súdupre rok 2013 senát 10S v agende vo veciach zapisovaných do registra Sžnč (kde bolasprávne zapísaná i vec sťažovateľa) rozhoduje iba v sociálnych veciach, pričom z obsahužaloby sťažovateľa je zrejmé, že o vec sociálnu nejde.

Podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu pre rok 2013 senát 10S rozhoduje v agendezapisovanej do registrov Sžnč, Nds, Ndz a Rks v sociálnych veciach a senát 2S rozhoduje(okrem iného) v agende zapisovanej do registra Sž, Sžnč v iných ako sociálnych veciacha Sžz, Sr, Sv a Svzn.

S   ohľadom   na   rozvrh   práce   najvyššieho   súdu   pre   rok   2013,   jeho   jednoznačnévymedzenie agendy senátu 10S, ako aj s ohľadom na predmet konania vo veci sťažovateľapovažuje ústavný súd za vylúčené, aby postupom najvyššieho súdu vo veci sťažovateľamohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Bližšie sťažovateľ neodôvodnil v sťažnosti ani tvrdené porušenie čl. 46 ods. 1 ústavyv spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súduznesením č. k. 2 Sžnč 3/2013-53 zo 16. apríla 2014 jeho žalobu proti odporcovi zamietolako   nedôvodnú,   keď   podľa   presvedčenia   odporcu   vec   najvyšší   súd   nesprávne   právneposúdil, resp. nezohľadnil dostatočne obsah spisu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd ďalej aj otázkou, či najvyšší súdsvojím rozhodnutím vo veci sťažovateľa nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnychpredpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgánverejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnympredpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosťorgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľnevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa   §   250t   ods.   4   OSP   súd   o   návrhu   rozhodne   bez   pojednávania   uznesením.Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnejsprávy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Z citovaných   zákonných   ustanovení   je   zrejmé,   že   na   vyhovenie   návrhu   vo   vecižaloby   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   musí   byť   splnená   základná   podmienkaustanovenia § 250t ods. 1 prvej vety OSP, a to, že by odporca vo veci žalobcu nekonal, a tobez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom (obdobnenapr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 6/2011).

Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) na vydanie rozhodnutiapodľa § 250t ods. 4 OSP s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru   o porušeníoznačených práv sťažovateľa, ak zákonné pravidlá vyhovenie žalobe nepripúšťajú. Postupsúdu v súlade so zákonom nemôže byť totiž dôvodom na vyslovenie porušenia označenéhopráva sťažovateľa.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z   obsahuadministratívneho spisu odporcu bolo preukázané, že odporca nebol vo veci sťažovateľanečinný. Pritom práve nečinnosť (pasivita) orgánu verejnej správy je základnou podmienkouvyhovenia žalobe v konaní podľa § 250t OSP.

Pretože   ústavný   súd   nezistil,   že   by   vo   veci   sťažovateľa   boli   najvyšším   súdomvykladané ustanovenia § 250t OSP spôsobom, ktorý by bol nezlučiteľný s ich účeloma zmyslom, sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015