SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 54/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky č. k. 2 Sžnč 3/2013-53 zo 16. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 7. júla 2014, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonnéhosudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Sžnč 3/2013-53 zo 16. apríla 2014, ktorou žiada vydaťtento nález:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1,čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR, v konaní vedenompod sp. zn. 2 Sžnč/3/2013.
Základné právo sťažovateľa na právnu istotu ako súčasť právneho štátu v zmysle čl. 1ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy SR bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR, v konanívedenom pod sp. zn. 2 Sžnč/3/2013.Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 04. 2014, sp. zn.:2 Sžnč/3/2013 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu SR.
Ústavný súd prikáže, v zmysle § 56 ods. 3 písm. d) ústavného zákona, abyna Najvyššom súde SR vo veci konal a rozhodoval zákonný senát.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ primeranéfinančné zadosťučinenie vo výške 1.500,00 Eur, ktoré je splatné do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Daniela Štefanku,advokáta...
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ náhradu trovprávneho zastúpenia vo výške 340,90 €...“
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa, z jej príloh a pripojených spisov najvyššiehosúdu sp. zn. 10 Sžnč 2/2013 a sp. zn. 2 Sžnč 3/2013, sťažovateľ sa žalobou doručenounajvyššiemu súdu 24. septembra 2013 domáhal proti Ministerstvu zdravotníctva Slovenskejrepubliky (ďalej len „odporca“) v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy [§ 250tObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] uloženia povinnosti odporcovi konaťa rozhodnúť vo veciach vedených pod č. 23506-10/2007-OÚ a č. 22880-1/2007-OÚdo jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu. Sťažovateľ žalobu protinečinnosti odporcu odôvodnil tým, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 6/2010z 31. augusta 2010, ktorý bol odporcovi doručený 24. septembra 2010, bol zmenenýrozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 4/2008-117 zo 7. apríla 2010 tak, žerozhodnutie odporcu č. 23506-10/2007 z 8. novembra 2007, ako aj rozhodnutieprvostupňového správneho orgánu – vedúceho služobného úradu odporcu č. 22880-1/2007-OÚ z 10. septembra 2007 sa zrušuje a vec sa vracia odporcovi na ďalšie konanie. Týmtorozhodnutím vedúceho služobného úradu odporcu bol so sťažovateľom podľa § 40 ods. 2písm. a) zákona o štátnej službe skončený štátnozamestnanecký pomer štátnehozamestnanca v stálej štátnej službe vo funkcii hlavný štátny radca s miestom výkonu štátnejslužby Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky k 10. septembru 2007 s tým, žeodporca sťažovateľovi súčasne oznámil, že má voľné iba miesta, ktoré sa obsadzujúvýberovým konaním, a preto sťažovateľa nemôže ďalej zamestnávať. V žalobe protinečinnosti odporcu sťažovateľ ďalej poukázal na to, že odporca do dňa jej podanianajvyššiemu súdu bez vážneho dôvodu nekonal spôsobom podľa príslušného právnehopredpisu, bol nečinný a neukončil konanie zákonným spôsobom. Odporca odmietalv konaní pokračovať a nútil sťažovateľa k podpísaniu rôznych dohôd o opätovnom zaradenído štátnej služby a o zmene štátnozamestnaneckého pomeru, čím podmieňoval odporca ajvyplatenie zákonom stanovenej náhrady funkčného platu sťažovateľovi.
Po tom, čo bola žaloba sťažovateľa doručená najvyššiemu súdu, bola konaniuelektronickou podateľňou pridelená sp. zn. 10 Sžnč 2/2013. Predsedníčka senátu 10Súradným záznamom z 1. októbra 2013 predložila vec na nový zápis do príslušného senátus odôvodnením, že „podľa Osobitnej časti – Správne kolégium Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2013 č. Spr. 1030/2012 (str. 62) rozhoduje senát 10S v agende zapisovanej do registra Sžnč iba v sociálnych veciach“, pričom vec sťažovateľa satýka jeho odvolania zo štátnozamestnaneckého pomeru, nejde preto o sociálnu vec a jepotrebné prideliť ju príslušnému senátu v zmysle rozvrhu práce najvyššieho súdu. Vec bolapridelená senátu 2S.
K žalobe sťažovateľa sa vyjadril odporca, ktorý navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol,že na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 6/2010 z 31. augusta 2010v postavení zamestnávateľa vyzval sťažovateľa na pohovor vo veci jeho zaradeniado výkonu štátnej služby. V roku 2010 nemal však odporca voľné štátnozamestnaneckémiesto v organizačnom útvare: sekcia legislatívno-právna, odbor štátnej služby: legislatíva,vo funkcii: hlavný štátny radca. Odporca preto pristúpil so štátnym zamestnancomna vedenie aktívneho dialógu s cieľom uzatvorenia služobnej zmluvy o ďalšom služobnomzaradení s možnosťou výberu z aktuálne voľných štátnozamestnaneckých miest v inomodbore štátnej služby, resp. v inom služobnom úrade a v odbore štátnej služby, v akom bolsťažovateľ zaradený do 31. augusta 2007. Sťažovateľ bol 22. októbra 2010 zaradenýna organizačný útvar: projektová koordinačná jednotka, odbor štátnej služby: Medzinárodnáspolupráca, finančné prostriedky európskych spoločenstiev. Po predchádzajúcom súhlasesťažovateľ uzatvoril s vedúcim služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskejrepubliky dňa 29. októbra 2010 dohodu o zmene štátnozamestnaneckého pomeru trvalýmpreložením zo služobného úradu odporcu na Úrad verejného zdravotníctva Slovenskejrepubliky, odbor štátnej služby: legislatíva, vo funkcii: odborný radca s účinnosťouod 1. novembra 2010. Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľa, že odporca bol od doručeniarozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 6/2010 z 31. augusta 2010 nečinný.
O žalobe sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením č. k. 2 Sžnč 3/2013-53zo 16. apríla 2014 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal.Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobu sťažovateľa považoval za nedôvodnú, pretožez administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca vo veci sťažovateľa procesne konal,a preto nemohol byť nečinný.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavyv spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Sžnč 3/2013-53zo 16. apríla 2014 odôvodnil sťažovateľ tým, že o jeho žalobe rozhodol nezákonný sudca(zákonným sudcom podľa názoru sťažovateľa bol senát 10S), čo „mohlo mať vplyv na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti“ a samotné uznesenie najvyššieho súdu sanevysporiadalo s „príslušným právnym stavom“ veci a predloženými listinnými dôkazmi(najmä s prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VI/1Gd 447/10-4zo 14. decembra 2010, ktorým bol podnet sťažovateľa smerujúci proti odporcovi postúpenýInšpektorátu práce Bratislava, do pôsobnosti ktorého vec patrí; interpeláciou poslankyneNárodnej rady Slovenskej republiky vo veci sťažovateľa z 13. októbra 2010 a odpoveďouministra zdravotníctva na interpeláciu č. 03078-62/2010-OÚ z 22. marca 2010) „nie je z uvedených hľadísk riadne odôvodnené“. Rozhodnutie najvyššieho súdu považujesťažovateľ za prejav svojvôle, diskriminácie a nespravodlivosti spojenej s dlhoročnounevymožiteľnosťou jeho práv.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia uvedených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Sžnč 3/2013-53zo 16. apríla 2014, argumentujúc tým, že toto rozhodnutie vydal nezákonný sudca, jenedostatočne odôvodnené, je svojvoľné, nespravodlivé a je založené na nedostatočnomvyhodnotení sťažovateľom predložených dôkazov, teda je vecne nesprávne.
Najvyšší súd uznesenie č. k. 2 Sžnč 3/2013-53 zo 16. apríla 2014 odôvodnil takto:«Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) fyzická osobaalebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvoduspôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môžesa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňujeosobitný predpis.
Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Aksúd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako 3 mesiace, vktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnejsprávy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.
Z administratívneho spisu vyplýva, že rozsudkom z 31. augusta 2010, sp. zn.4SŽO/6/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súduv Bratislave zo 7. apríla 2010, č. k. 2S/4/2008-117 tak, že rozhodnutie žalovanéhoz 8. novembra 2007, č. 23506-10/2007, ako aj rozhodnutie prvostupňového správnehoorgánu - vedúceho služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republikyč. 22880-1/2007-OÚ z 10. septembra 2007 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.Na základe vyššie citovaného rozsudku Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republikyviedlo so zamestnancom aktívny dialóg o služobnom zaradení zamestnanca s možnosťouvýberu z aktuálne voľných štátnozamestnaneckých miest. Vzhľadom k uvedenému bol ⬛⬛⬛⬛ dňa 22. októbra 2010 zaradený v služobnom úrade Ministerstvazdravotníctva Slovenskej republiky, organizačný útvar: projektová koordinačná jednotka,odbor štátnej služby: Medzinárodná spolupráca, finančné prostriedky európskychspoločenstiev a následne dňa 29. októbra 2010 uzatvoril dohodu o zmeneštátnozamestnaneckého pomeru trvalým preložením zo služobného úradu Ministerstvazdravotníctva Slovenskej republiky do služobného úradu, Úradu verejného zdravotníctvaSlovenskej republiky, odbor štátnej služby: legislatíva, vo funkcii: odborný radca.Z uvedeného vyplýva, že Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vo veci procesnekonalo a preto nemôže byť vo veci nečinné.
Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nedôvodný návrhpodľa § 250t ods. 4 OSP zamietol.»
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššiehosúdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že najvyšší súd dostatočneneodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľaneobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené.Takto najvyšší súd reagoval aj na tvrdenia sťažovateľa o tom, že odporca je nečinný.Najvyšší súd neponechal teda bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vecpodstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavkyvyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahuk odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že vo veci rozhodolsenát 2S najvyššieho súdu, a tvrdí, že o jeho žalobe rozhodol nezákonný sudca, toto svojetvrdenie bližšie neodôvodňuje, uvádza iba to, že podľa jeho presvedčenia zákonným sudcommal byť senát 10S, čo „mohlo mať vplyv na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti“.
Ako vyplýva z obsahu spisu sp. zn. 10 Sžnč 2/2013, dôvodom, pre ktorý senát 10Snerozhodol vo veci sťažovateľa, bola skutočnosť, že podľa rozvrhu práce najvyššieho súdupre rok 2013 senát 10S v agende vo veciach zapisovaných do registra Sžnč (kde bolasprávne zapísaná i vec sťažovateľa) rozhoduje iba v sociálnych veciach, pričom z obsahužaloby sťažovateľa je zrejmé, že o vec sociálnu nejde.
Podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu pre rok 2013 senát 10S rozhoduje v agendezapisovanej do registrov Sžnč, Nds, Ndz a Rks v sociálnych veciach a senát 2S rozhoduje(okrem iného) v agende zapisovanej do registra Sž, Sžnč v iných ako sociálnych veciacha Sžz, Sr, Sv a Svzn.
S ohľadom na rozvrh práce najvyššieho súdu pre rok 2013, jeho jednoznačnévymedzenie agendy senátu 10S, ako aj s ohľadom na predmet konania vo veci sťažovateľapovažuje ústavný súd za vylúčené, aby postupom najvyššieho súdu vo veci sťažovateľamohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Bližšie sťažovateľ neodôvodnil v sťažnosti ani tvrdené porušenie čl. 46 ods. 1 ústavyv spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súduznesením č. k. 2 Sžnč 3/2013-53 zo 16. apríla 2014 jeho žalobu proti odporcovi zamietolako nedôvodnú, keď podľa presvedčenia odporcu vec najvyšší súd nesprávne právneposúdil, resp. nezohľadnil dostatočne obsah spisu.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd ďalej aj otázkou, či najvyšší súdsvojím rozhodnutím vo veci sťažovateľa nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnychpredpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgánverejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnympredpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosťorgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľnevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením.Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnejsprávy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na vyhovenie návrhu vo vecižaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy musí byť splnená základná podmienkaustanovenia § 250t ods. 1 prvej vety OSP, a to, že by odporca vo veci žalobcu nekonal, a tobez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom (obdobnenapr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 6/2011).
Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) na vydanie rozhodnutiapodľa § 250t ods. 4 OSP s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušeníoznačených práv sťažovateľa, ak zákonné pravidlá vyhovenie žalobe nepripúšťajú. Postupsúdu v súlade so zákonom nemôže byť totiž dôvodom na vyslovenie porušenia označenéhopráva sťažovateľa.
Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, z obsahuadministratívneho spisu odporcu bolo preukázané, že odporca nebol vo veci sťažovateľanečinný. Pritom práve nečinnosť (pasivita) orgánu verejnej správy je základnou podmienkouvyhovenia žalobe v konaní podľa § 250t OSP.
Pretože ústavný súd nezistil, že by vo veci sťažovateľa boli najvyšším súdomvykladané ustanovenia § 250t OSP spôsobom, ktorý by bol nezlučiteľný s ich účeloma zmyslom, sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015