znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 54/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., R., zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Revúca sp. zn. 4 Er 3265/2008 z 9. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2012   doručená   sťažnosť   M.   B.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 Er 3265/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. februára 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   súdny   exekútor   vedie   proti   sťažovateľke   ako   povinnej exekučné   konanie   na   základe   návrhu   oprávneného   Ing.   M.   U.   (ďalej   len   „oprávnený“) na vymoženie pohľadávky 39 831,84 € s prísl. Súdny exekútor 2. septembra 2010 vydal upovedomenie   o   spôsobe   vykonania   exekúcie   zriadením   exekučného   záložného   práva na nehnuteľnosti ležiace v katastrálnom území R.,   zapísané na liste vlastníctva   č. 4574, ktoré sú vo vlastníctve spoločnosti B., s. r. o. Na nehnuteľnosti je však zriadené záložné právo v prospech S., a. s. (ďalej len „záložný veriteľ“). Sťažovateľka 25. októbra 2011 podala   okresnému   súdu   návrh   na vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   s   tým,   aby   bola následne   zastavená.   Zároveň   ďalším   podaním   požiadala   o   odklad   exekúcie.   Poukázala pritom predovšetkým na ustanovenie § 61a ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Er 3265/2008 z 9. decembra 2011 bol návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na jej zastavenie zamietnutý a odklad exekúcie nebol   povolený.   Podľa   okresného   súdu   zriadením   exekučného   záložného   práva   došlo k tomu,   že   záložným veriteľom   sa   stal   aj   oprávnený, a   preto   je možné   viesť   exekúciu na založený nehnuteľný majetok.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil,   pretože vysloveným právnym názorom obišiel jasne formulovaný zákaz uvedený v ustanovení § 61a ods. 2 Exekučného poriadku. Dostal sa tým do rozporu aj s nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 20/08 z 23. apríla 2008.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 3265/2008 s tým, aby bolo uznesenie z 9. decembra 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania v sume 269,58 € na účet právneho zástupcu.

Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka doplňujúcim podaním z 13. februára 2012 doručeným ústavnému súdu 14. februára 2012 uviedla, že exekvované nehnuteľnosti boli pôvodne jej vlastníctvom, a previedla ich na spoločnosť B., s. r. o. Rozsudkom okresného súdu č. k. 3 C 1/2008-207 z 8. decembra 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 65/2010 z 23. júna 2010 bol však tento prevod vlastníctva vyhlásený za neúčinný vo vzťahu voči oprávnenému.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 Er 3265/2008 z 9. decembra 2011 vyplýva, že ním boli zamietnuté návrhy sťažovateľky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na jej zastavenie, pričom jej návrh na odklad exekúcie nebol povolený.

II.

Podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   predovšetkým   konštatovať,   že   problematikou exekúcie   vedenej   na   založený   nehnuteľný   majetok   bez   súhlasu   záložného   veriteľa   sa ústavný súd už vo svojej rozhodovacej praxi viackrát zaoberal.

Vo   veci   sp.   zn.   III.   ÚS   20/08   sa   priklonil   k   názoru,   podľa   ktorého   bez   súhlasu záložného veriteľa exekúciu na založený nehnuteľný majetok viesť nemožno a rovnako exekučný súd nemôže k nehnuteľnému majetku, ku ktorému už existuje záložné právo, zriadiť exekučné záložné právo. Z tohto dôvodu zrušil uznesenie všeobecného súdu, ktorým tento   schválil   exekučný   príklep   založeného nehnuteľného majetku. Sťažnosť ústavnému súdu proti uzneseniu o schválení príklepu podal záložný veriteľ.

Vo veci sp. zn. I. ÚS 324/2010 ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť   podanú   záložným   veriteľom   proti   uzneseniu   exekučného   súdu   o   schválení exekučného príklepu založeného nehnuteľného majetku. V tomto prípade dospel ústavný súd k zhodným záverom ako všeobecný súd, pričom závery všeobecného súdu sú v podstate totožné so závermi okresného súdu vo veci sp. zn. 4 Er 3265/2008.

1. Podľa názoru ústavného súdu v ustanovení § 61a ods. 2 Exekučného poriadku zakotvený zákaz viesť exekúciu na záloh bez súhlasu záložného veriteľa (okrem prípadu, že záložný veriteľ je zároveň aj oprávnený) slúži záujmom záložného veriteľa a jeho cieľom je uprednostnená   ochrana   majetkových   práv   takéhoto   subjektu.   Toto   ustanovenie   nijakým spôsobom   nechráni práva   osoby,   ktorá   má v   exekučnom   konaní postavenie   povinného. Inými slovami, prípadné porušenie zákazu vyplývajúceho z uvedeného ustanovenia nemôže predstavovať   zásah   do   práv   povinného   subjektu.   Je   preto   zjavné   už   prima   facie,   že postupom   a   uznesením   okresného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   namietanému   zásahu   do označeného   práva   sťažovateľky,   a   preto   možno   konštatovať,   že   sťažnosť   bola   podaná osobou zjavne neoprávnenou.

K dosiaľ uvedenému treba ešte poznamenať, že v spomínaných veciach, skúmaním ktorých sa ústavný súd zaoberal v minulosti, bol sťažovateľom záložný veriteľ, nie teda povinný subjekt.

2. Sťažnosť treba považovať aj za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu, z ktorého okrem iného vyplýva, že:

„(...) Oprávnený sa zriadením exekučného záložného práva na zálohu stal ďalším záložným veriteľom, ktorý už súhlas na zákonné vedenie exekúcie na záloh podľa § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku nepotrebuje. Súdny exekútor   pri   tomto   úkone   teda   nepotrebuje   súhlas   prednostného   záložného   veriteľa. V exekučnom konaní nie je prípustnosť zriadenia exekučného záložného práva podmienená súhlasom   existujúcich   záložných   veriteľov.   Ak   by   to   tak   bolo,   oprávnený   by   bol neodôvodnene   znevýhodnený   oproti   tretím   osobám,   keďže   povinný   by   mohol   zriadiť ľubovoľný počet zmluvných záložných práv v prospech iných veriteľov a oprávnenému by dosiahnutie zriadenia exekučného záložného práva bolo znemožnené, ak by s tým nesúhlasil niektorý z existujúcich záložných veriteľov. Účelom záložného práva nie je znemožniť jeho realizáciu   ďalším   záložným   veriteľom,   ale   zvýhodnenie   pri   realizácii,   a   to   najmä   pri rozvrhu výťažku. Prednostný záložný veriteľ má najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní svojej   pohľadávky   bez ohľadu   na   ustanovenie   §   151h   ods.   6   Občianskeho   zákonníka. Nemožno preto súhlasiť s tvrdeniami povinnej, že konanie súdneho exekútora je v rozpore s ust. § 61a Exekučného poriadku, ako aj s ust. § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka. Zo spisu súdneho exekútora súd zistil, že dňa 02. 09. 2010 vydal súdny exekútor upovedomenie   o   spôsobe   vykonania   exekúcie   zriadením   exekučného   záložného   práva na predmetné   nehnuteľnosti   a   exekučný   príkaz   na   vykonanie   exekúcie   zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti. Dňa 24. 05. 2011 vydal súdny exekútor upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľností a následne, dňa 29. 09.   2011   vydal   exekučný   príkaz   na   vykonanie   exekúcie   predajom   týchto   nehnuteľností. Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností, ako aj upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom týchto nehnuteľností boli záložnému veriteľovi riadne doručené.   V   danej   exekúcii   mal   prednostný   záložný   veriteľ   možnosť   od   doručenia upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľností v tridsaťdňovej lehote sám začať výkon svojho záložného práva. V tejto lehote totiž môže prednostný záložný veriteľ oznámiť oprávnenému,   že   sám   začína   výkon   záložného   práva.   Oprávnený,   resp.   súdny   exekútor potom nemôže v exekúcii pokračovať. V danom prípade S., a. s., ako prednostný záložný veriteľ takéto oznámenie neurobila. Vzhľadom na to že banka si v zákonom stanovenej lehote svoje právo na výkon záložného práva neuplatnila, vyzval ju súdny exekútor listom zo dňa 19. 10. 2011, aby mu oznámila výšku svojej pohľadávky zabezpečenej záložným právom na predmetných nehnuteľnostiach za účelom jej možného uspokojenia z výťažku dražby predmetných nehnuteľností. Dňa 02. 11. 2011 bola súdnemu exekútorovi doručená odpoveď banky, podľa ktorej výška jej pohľadávky je 0,00 €, nakoľko povinná splatila úver aj s úrokmi.

Keďže účelom záložného práva nie je znemožnenie jeho realizácie inému záložnému veriteľovi, ale zvýhodnenie pri realizácii, hlavne pri rozvrhu výťažku, z ktorého je záložný veriteľ uspokojovaný najskôr, mal súd za to, že tvrdenia povinnej, ktoré uviedla vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie, sú neopodstatnené a preto jej návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, ako aj na jej zastavenie zamietol.“

Z citovaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že tento dostatočne zrozumiteľným a presvedčivým   spôsobom   vysvetlil   svoj   právny záver.   Berúc do   úvahy dosiaľ uvedené nemožno závery okresného súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na výklad dotknutých ustanovení Exekučného poriadku odlišný názor, ešte bez ďalšieho neznamená porušenie označeného práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012