znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 54/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 56/2009-43 z 30. septembra 2009   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   16 CoE 215/2010-57 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B. (ďalej len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného   porušenia   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   14   CoE   56/2009 z 30. septembra   2009   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 16 CoE 215/2010-57 z 31. augusta 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe zmluvy o úvere z 23. apríla 2004 sťažovateľka v postavení veriteľa   poskytla dlžníkovi (ďalej   aj „povinný“) úver v sume 398,33 €, pričom súčasťou tejto zmluvy o úvere bolo aj vyhlásenie povinného, že v prípade omeškania sa so splácaním poskytnutého úveru splnomocňuje v zmluve o úvere už uvedenú osobu, aby v jej mene spísal notársku zápisnicu o uznaní jej dlhu s tým, že táto zápisnica bude   spôsobilým   exekučným   titulom.   Keďže   povinný   sa   omeškal   so   zaplatením   dvoch splátok, na základe ním udeleného splnomocnenia splnomocnenému zástupcovi povinného v zmluve o úvere bola na notárskom úrade 6. novembra 2004 spísaná notárska zápisnica o uznaní dlhu s tým, že túto potom ako exekučný titul sťažovateľka predložila exekútorovi, ktorý   na   základe   toho   požiadal   Okresný   súd   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému. Na základe okresným   súdom   udeleného   poverenia   súdny   exekútor   začal   exekučné   konanie,   pričom podaním   z   21.   mája   2008   sťažovateľka   bez   udania   dôvodu   žiadala   o   zmenu   v   osobe povereného   súdneho   exekútora.   Na   podklade   tejto   žiadosti   okresný   súd   preskúmal opodstatnenosť exekučného konania, a teda aj exekučného titulu, pričom uznesením sp. zn. 11 Er 532/2005 z 3. februára 2009 exekučné konanie vyhlásil za neprípustné.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   11   Er   532/2005 z 3. februára   2009   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 14 CoE 56/2009-43 z 30. septembra 2009 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Okresný   súd   následne   uznesením   z   13.   mája   2010   exekučné   konanie   zastavil. Sťažovateľ podal 23. júna 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd uznesením z 31. augusta 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu z 13. mája 2010 ako vecne a právne správne.

Podľa   tvrdení   sťažovateľky   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uzneseniami krajského súdu č. k. 14 CoE 56/2009-43 z 30. septembra 2009 a č. k. 16 CoE 215/2010-57 z 31.   augusta   2010   bolo   zasiahnuté   do   jej   vlastníckeho   práva,   pretože   zastavením exekučného konania sa jej uprelo právo na majetok, na ktorý mala legitímny nárok, čím malo byť porušené jej právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie je   v súlade   s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   tomto   prípade   nebola   stricto   sensu   splnená   žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým   spôsobom,   že   zmaria   možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však   v   danom   prípade   úplne   absentuje   požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti   pohľadávky   v   prebiehajúcom   exekučnom   konaní   bez   návrhu   povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy.

Pojem verejný záujem je široký a je potrebné ho interpretovať extenzívne. Odňatie majetku (pozbavenie vlastníckeho práva „deprivation of property“), môže byť vo verejnom záujem i keď celá spoločnosť priamo tento majetok nevyužíva (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo vecí J.A. Pye (Oxford) Ltd. v. the United Kingdom, § 43). Všeobecné súdy majú v tomto smere široký priestor na úvahu („margin of appreciation“). Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov (J.A.Pye (Oxford) v. the United Kingdom, § 46).

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t.j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že zásah zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu. V prvom rade je potrebné podľa názoru   sťažovateľa   uviesť,   že   nie   je   vôbec   zrejmé   aký   sledovaný   cieľ   mal   byť   súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t.j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí, podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.»

Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoE 56/2009- 43   zo   dňa   30.09.2009   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   sp. zn.   16CoE 215/2010-57 zo dňa 31.08.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoE 56/2009-43 zo dňa 30.09.2009 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16CoE 215/2010-57 zo dňa 31.08.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.r.o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 3668,67 Eur (110522,36 Sk), ktoré mu zaplatí krajský   súd   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet č. 20200034/6500.

4.   Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P.,   s.r.o.   trovy právneho zastúpenia v sume 313,32 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 156,66 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta,,... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť s uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 56/2009-43 z 30. septembra 2009, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 11 Er 532/2005 z 3. februára 2009, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť   týkajúcu   sa   konania   vedeného   pred   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 14 CoE 56/2009 treba považovať za oneskorene podanú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

2. Sťažovateľka namietala, že uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 215/2010-57 z 31. augusta 2010 bolo zasiahnuté do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím krajský   súd   potvrdil   zastavenie   exekučného   konania   začatého   v   prospech   oprávnenej sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinného (dlžníka), ktorý mu sťažovateľka poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd uznesenie č. k. 16 CoE 215/2010-57 z 31. augusta 2010 odôvodnil takto:„Súd   prvého   stupňa   zastavil   exekúciu   potom,   ako   exekúcia   bola   vyhlásená   za neprípustnú uznesením č. k. 11 Er 532/05 dňa 03. 02. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa   13.   11.   2009   doručením   uznesenia   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 14 CoE 56/2009-43   zo   dňa   30.   9.   2009.   Krajský   súd   sa   v   dôvodoch   tohto   rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami odvolateľa a poukázal na to, že bol správny záver súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že uznať záväzok alebo uznať dlh je iba dlžníkovým právom, ktoré v budúcnosti môže dlžník realizovať, ale nemusí. Krajský súd vychádzal z ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nikto sa nemôže vzdať svojho práva, ktoré môže alebo nemusí v budúcnosti vzniknúť. Dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Za daného stavu, keď odvolateľ uviedol do   dôvodov odvolacieho návrhu   úplne totožné   odvolacie   námietky,   s ktorými sa   už raz krajský súd vyporiadal. Krajský súd v danej odvolacej veci sa s dôvodmi, už raz uvedenými, v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Tie isté závery nie je preto potrebné v tomto rozhodnutí opakovať. Vychádzajúc z uvedeného nebolo dôvodné vyhovieť odvolaciemu   návrhu   oprávneného   voči   uzneseniu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená. Zastavenie exekúcie je len v danom prípade dôsledkom vyhlásenia exekúcie za neprípustnú (§ 57 ods. 1 písm. g/ EP). Okresný súd vychádzal z dvojfázovosti zastavenia exekúcie, textu ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) EP, keď najprv vyhlási exekúciu za neprípustnú a až následne napadnutým uznesením exekúciu zastavil.

Keďže v danej veci okresný súd postupoval v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) EP a neplatnosti   právneho   úkonu   predstavujúceho   exekučný   titul,   krajský   súd   nemal   inú možnosť, ako uznesenie o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdiť.“

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu   vyplýva stotožnenie sa krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v   čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len „Exekučný   poriadok“)   na   neexistencii   spôsobilého   exekučného   titulu   (pretože   dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná).

Podľa zistenia okresného súdu totiž exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade notárska zápisnica, nebol spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Krajský   súd   v   rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu preskúmal v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   rozhodnutie okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   závery   krajského   súdu   považovať   za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať   za   následok   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   ako   účastníčky   exekučného konania.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   krajského   súdu nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože krajský súd postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   jej   bol   definitívne znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla povinnému, ústavný súd na rámec uvádza, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011