znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 54/2010-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   B.,   právne   zastúpenej   advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 108/08-218 z 22. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2009 doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 108/08-218 z 22. januára 2009. Sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9 Co 108/2008 zo dňa 22.01.2009 porušil

1.1. právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods.1, 2 a 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd,

1.2. právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na   spravodlivý   proces   zaručené   v   čl.   6   ods.1   Dohovoru   o   ochranu   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 108/2008 zo dňa 22.01.2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti   a   pripojeného   súdneho   spisu   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 157/2006, proti sťažovateľovi, ktorý je vydavateľom denníka N., sa domáhala Z. H. (ďalej len „žalobkyňa“) vydania rozsudku, ktorým   súd   uloží   sťažovateľovi   v   stanovenej   lehote   a   stanoveným   spôsobom   uverejniť v denníku N. ospravedlnenie («Ospravedlnenie pani Z. H. Dňa 29.12.2005 sme uverejnili článok z názvom „Z. H.: Chcú ma zničiť!“ s nadtitulkom „Populárnu moderátorku vraj prichytili   pri   krádeži   v   nákupnom   centre“,   ktorý   obsahoval   tvrdenia,   že   pani   Z.   H.   je kleptomanka, že ju mal prichytiť člen súkromnej bezpečnostnej služby pri krádeži parfumu, ale vraj sa dohodli, že takže sa ani polícia nevolala. Pani Z. H. mala denníku N. poskytnúť interviuw. Odporca sa ospravedlňuje za informácie uvedené v predmetnom článku, tieto nie sú pravdivé. Pani Z. H. denníku N. nikdy neposkytla inteviuw, ktoré by obsahovalo tzv. citované   vyjadrenia.   Pani   Z.   H.   sa   ospravedlňujeme   za   uverejnenie   článku   bez   jej predchádzajúceho   súhlasu   z   dôvodu,   že   konanie   uvedené   v danom   článku   odporuje   jej vnútornému presvedčeniu, čím sme neoprávnene zasiahli do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.»),   zaplatiť náhradu   nemajetkovej   ujmy v   peniazoch   500 000   Sk   a   nahradiť trovy konania.

Sťažovateľ uverejnil v ním vydávanom denníku N. 29. decembra 2005 v rubrike Prominenti na s. 20 článok s titulkom „Z. H.: Chcú ma zničiť!“ a s nadtitulkom „Populárnu moderátorku vraj prichytili pri krádeži v nákupnom centre“. Článok zaberal takmer celú stranu č. 20 vydania denníka z 29. decembra 2005, bol doplnený neutrálnou fotografiou žalobkyne a text článku znel takto:

«B. - Je Z. H. (30) kleptomanka? Alebo sa jej ktosi pokúša ublížiť? Na verejnosť totiž prenikli informácie o tom, že plavovlasú moderátorku... večerného spravodajstva nedávno pristihli pri krádeži vo veľkom... nákupnom centre!

„Nikdy v živote som nič neukradla a ani by mi to nenapadlo! Táto informácia sa objavuje pravidelne a preto som si istá, že tým sledujú niečo proti mne,“ zúri sympatická blondínka. Náš zdroj však tvrdí opak: „Určite to bola Z. H.! Prichytil ju člen súkromnej bezpečnostnej   služby   pri   krádeži   parfumu,   ale   vraj   sa   dohodli,   takže   sa   ani   polícia nevolala.“   Z.   je   presvedčená,   že   za   touto   informáciou   stojí   niekto,   kto   ju   chce zdiskreditovať.   „Chcú   ma   zničiť!   Nemám   predstavu,   komu   môžem   prekážať   a   rovnako nechápem, prečo to robia takto zákerne,“ narieka. „Musela by som byť nadrogovaná, alebo opitá, aby som také niečo spravila. Alebo by som musela byť kleptomanka, čo tiež nie som.“ Z. je rozhodnutá ísť si situáciu vysvetliť priamo do predajne, kde sa incident udial. V opačnom prípade vraj zváži podanie trestného oznámenia na neznámeho páchateľa. „A potom bude vojna!“ zastrája sa nahnevaná moderátorka.»

Pod textom článku bolo uvedené: «T. H., Foto anc“. Pri fotografii žalobkyne bola uverejnená popiska „Moderátorka nevie, kto stojí za ohováraním.»

Žalobkyňa tvrdila, že obsah článku sa nezakladá na pravde, difamujúcim spôsobom zasahuje   do   jej   cti   a   dôstojnosti,   nikdy   neposkytla   sťažovateľovi   interview,   ktoré   by obsahovalo   citované   vyjadrenia,   ktoré   jej   sťažovateľ   pripísal   v   texte   článku,   tvrdenia sťažovateľa sú vymyslené, spájať žalobkyňu s označením „kleptomanka“ nemá v ničom oporu. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že jej česť a dôstojnosť bola uverejnením tohto článku   znížená   v   značnej   miere,   najmä   preto,   že   denník   sťažovateľa   je   denníkom celoštátnym, najčítanejším, zásah mal preto širokú publicitu. Poukázala i na to, že s autorom článku sa pred uverejnením článku nestretla, neposkytla mu rozhovor ani telefonicky či inak, výroky, ktoré sú jej pripisované v článku, nevyslovila. S autorom článku sa stretla dávno predtým, ako tento článok vyšiel, avšak pri tomto stretnutí išlo o článok do rubriky denníka   sťažovateľa „Moja   naj...“.   Po   publikovaní   článku   žalobkyni   článok   ukázal   na pracovisku (v tom čase pracovala ako moderátorka hlavnej spravodajskej relácie televízie...) šéfredaktor redakcie spravodajstva televízie... R. K. a z jeho správania (ako aj zo správania iných jej kolegov – napr. D. L., B. O.) vycítila, že článku uverili, nebavili sa s ňou, členovia manažmentu   Televízie...   sa   následne   ju   pokúsili   preložiť   z   moderovania   večerného spravodajstva   do   inej   relácie   (Črepiny   plus),   čo   žalobkyňa   odmietla,   a   napokon   došlo k dohode o skončení jej pracovného pomeru s Televíziou... Navyše, v januári 2006 mala žalobkyňa moderovať dva plesy a jeden večierok podľa skoršej dohody s ich organizátormi, avšak títo od dohody odstúpili s ohľadom na obsah uverejneného článku. Po uverejnení článku pocítila žalobkyňa zdravotné problémy, diagnostikovali u nej ochorenie – syndróm chronickej únavy, článok hlboko zasiahol aj jej rodičov a starú matku, ktorí o žalobkyni zapochybovali, lebo uveria všetkému, čo si v novinách prečítajú.

Sťažovateľ žiadal žalobu zamietnuť. Poukazoval na to, že v tejto veci neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti žalobkyne, a to preto, že   zásah   jednak   nebol   neoprávnený   a   jednak   nebol   objektívne   spôsobilý   negatívne zasiahnuť   do   osobnosti   žalobkyne.   Autor   článku   po   získaní   informácie   o   incidente v nákupnom centre, ktoré už prenikli aj na verejnosť, kontaktoval žalobkyňu, ktorá mu potvrdila,   že   o   šírení   takýchto   informácii   má   vedomosť,   na   základe   rozhovoru   s   ňou spracoval   text   článku,   pred   uverejnením   článku   jeho   obsah   konzultoval   so   žalobkyňou s kladným výsledkom, všetky citácie žalobkyne sú autentické a žalobkyňa ich vyslovila. Navyše žalobkyňa sa domáha ochrany svojej osobnosti s podstatným časovým odstupom od uverejnenia článku (článok uverejnený 29. decembra 2005, žalobkyňa sa u sťažovateľa po prvý raz domáhala ochrany svojej osobnosti 19. júla 2006, žaloba podaná 9. augusta 2006) – ak žalobkyňa po tak dlhý čas nekonala, nemohla prežívať ujmu, tobôž ujmu vážnu. Celkové vyznenie   článku   nie   je   dehonestujúce   voči   žalobkyni,   naopak,   sťažovateľ   jej   vlastne poskytol   priestor   na   reakciu   vo   vzťahu   k   informáciám   šíreným   na   verejnosti.   Článok neobsahuje tvrdenie o tom, že žalobkyňa je kleptoman. Žalobkyňa je osobou verejného záujmu a musí akceptovať väčšiu mieru kritiky ako iní občania.

Okresný súd po vykonaní dokazovania listinnými dôkazmi a výsluchom svedkov T. H. (autor článku), P. F. (redakčný fotograf), B. O. (kolega žalobkyne z pracoviska) vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 15 C 157/2006-157 zo 7. decembra 2007 tak, že:

- Uložil sťažovateľovi uverejniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku v denníku N. na rovnakom mieste v rubrike PROMINENTI a na rovnakej strane, rovnakým písmom ako pôvodný článok s názvom „Z. H.: Chcú ma zničiť!“, ospravedlnenie žalobkyni tohto znenia:«Ospravedlnenie pani Z. H. Dňa   29.12.2005   sme   uverejnili   článok   z   názvom   „Z.   H.:   Chcú   ma   zničiť!“ s nadtitulkom   „Populárnu   moderátorku   vraj prichytili   pri krádeži   v nákupnom   centre“, ktorý obsahoval tvrdenia, že pani Z. H. je kleptomanka, že ju mal prichytiť člen súkromnej bezpečnostnej   služby   pri   krádeži   parfumu,   ale   vraj   sa   dohodli,   že   takže   sa   ani   polícia nevolala. Pani Z. H. mala denníku N. poskytnúť interviuw. Odporca sa ospravedlňuje za informácie uvedené v predmetnom článku, tieto nie sú pravdivé. Pani Z. H. denníku N. nikdy neposkytla inteviuw, ktoré by obsahovalo tzv. citované vyjadrenia.»

-   Zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   žalobkyni   z   titulu   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch sumu 300 000 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

- Zamietol žalobu sťažovateľky o uverejnenie ospravedlnenia v časti „pani Z. H. sa ospravedlňujeme   za   uverejnenie   článku   bez   jej   predchádzajúceho   súhlasu   z dôvodu,   že konanie   uvedené   v   danom   článku   odporuje   jej   vnútornému   presvedčeniu,   čím   sme neoprávnene zasiahli do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti“, a v časti o zaplatenie 200 000 Sk.

- Zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania v sume 138 351,50 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Ako vyplýva z rozsudku okresného súdu, okresný súd považoval za preukázané, že sporný článok bol sťažovateľom uverejnený v ním vydávanom denníku tak, ako to uviedla žalobkyňa. Z potvrdenia klinickej psychologičky PhDr. E. M. zo 4. júna 2007, zistil, že žalobkyňa bola v ambulantnej starostlivosti od februára 2006 do januára 2007 s ochorením „reakcia   na   stres“,   resp.   únavový   syndróm   vyvolaný   kumuláciou   záťažových   faktorov súvisiacich aj s neustálym tlakom novinárov. To, že žalobkyňa mala moderovať v januári 2006   spoločenské   akcie,   avšak   ich   organizátori   sa   po   publikovaní   článku   v denníku sťažovateľa rozhodli služby žalobkyne nevyužiť, bolo preukázané písomnými potvrdeniami organizátorov   týchto   spoločenských   podujatí,   a   to   S.,   s.   r.   o.,   B.,   s.   r.   o.,   M.,   s.   r.   o. Z výtlačku denníka N. okresný súd zistil, že v rubrike denníka sťažovateľa „Moja naj...“ bol   uverejnený   článok   venovaný   žalobkyni   v   marci   2005   a   jeho   autorom   bol   P.   D. Zo svedeckej výpovede svedka T. H. (autora článku, ktorý bol predmetom konania) okresný súd zistil, že bol zamestnancom sťažovateľa od októbra 2005 do konca roku 2006, článok napísal   potom,   ako   bol   do   denníka   sťažovateľa   asi   mesiac   pred   uverejnením   článku doručený anonymný mail o tom, že žalobkyňa bola pristihnutá v parfumérii... v nákupnom stredisku... v B. pri krádeži parfumu. Autor článku zistil, že v danom čase parfuméria... v tomto nákupnom stredisku nebola, preto navštívil všetky parfumérie v... a v jednej z nich (ktorej názov si však nepamätal) získal od zamestnanca súkromnej bezpečnostnej služby (ktorého meno ale uviesť nevedel) informáciu o tom, že tento zamestnanec počul informáciu od svojho kolegu, ktorý bol priamo pri tejto udalosti (meno kolegu mu tento zdroj uviesť odmietol). V tejto situácii kontaktoval svedok H. žalobkyňu a dohodol si s ňou stretnutie. K stretnutiu so žalobkyňou došlo asi tri týždne pred uverejnením článku v pizzerii v P., bol pri ňom prítomný aj redakčný fotograf P. F. Autor článku viedol so žalobkyňou rozhovor jednak pre uverejnenie článku v rubrike „Moje naj...“ a jednak o krádeži parfumu. Pred publikovaním sporného článku svedok H. článok ešte telefonicky žalobkyni prečítal a po dohodnutých   zmenách   bol   uverejnený.   Článok   podľa   jeho   autora   nebol   postavený   na informácii, že žalobkyňa kradla, ale na tom, že ktosi šíri vo verejnosti takúto informáciu. Svedok P. F. (redakčný fotograf) potvrdil, že v decembri bol pri stretnutí žalobkyne a autora článku v pizzerii v P., avšak v dôsledku toho, že žalobkyňa na stretnutie prišla oblečená športovo, nesúhlasila za týchto okolností s fotografovaním. P. F. potvrdil, že žalobkyňa a autor článku hovorili pri tomto stretnutí aj o tom, že autor článku má informáciu, že žalobkyňa kradla v nejakom obchode parfumy, čo žalobkyňa poprela (na iné otázky autora článku si svedok spomenúť nevedel). Z výpovede svedka B. O. (kolega žalobkyne) okresný súd zistil, že na článok bol upozornený inými kolegami na pracovisku, noviny s článkom išli z ruky do ruky, ľudia boli z článku rozčarovaní, pretože správa vyzerala dôveryhodne. Svedok vzal do úvahy, že článok bol uverejnený v bulvárnom denníku, napriek tomu ho ale posudzoval tak, že ani takýto denník určitú hranicu neprekročí. Po uverejnení článku bol vzťah   svedka   k   žalobkyni   rezervovaný,   fakt,   že   žalobkyňa   kradla,   sa   mu   zdal odsúdeniahodný. Keď sa svedok dozvedel, že žalobkyňa musí odísť z postu moderátorky večerných správ, vyčítal jej, že sa dostala do takýchto problémov, na čo žalobkyňa obsah článku poprela. Šéfredaktor spravodajstva R. K. svedkovi povedal, že žalobkyňa odchádza z postu moderátorky novín... pre negatívnu medializáciu, ktorou ale nebol iba predmetný článok, ale i ďalšia negatívna medializácia.

Na základe takto vykonaného dokazovania okresný súd poukázal na to, že krádež tovaru   v   obchode   je   trestným   činom   alebo   priestupkom,   teda   protiprávnym   konaním. Pri informovaní o takomto konaní sa musí rešpektovať prezumpcia neviny. Hoci článok neobsahoval jednoznačné tvrdenie o tom, že žalobkyňa kradla tovar v obchodnom dome (uvádzal o nej, že ju „vraj“ prichytili pri krádeži; či že „na verejnosť prenikli informácie“ o tom,   že   ju   pristihli   pri   krádeži),   tento   údaj   v   ňom   obsiahnutý   bol   –   bol   zakrytý   iba takýmito alibistickými formuláciami, ktoré nemôžu sťažovateľa zbaviť zodpovednosti za jeho uverejnenie, keď navyše jeho pravdivosť je zabezpečovaná odkazom na nemenovaný zdroj.   Pri   opačnom   výklade   by   bolo   možné   bez   zodpovednosti   zverejňovať   akékoľvek klebety. Sloboda tlače nemá nič spoločné s uverejňovaním pochybných a nepravdivých informácií a prípustná kritika nesleduje hanobenie či šírenie klebiet a škandalizáciu určitej osoby,   a   to   ani   v   prípade,   ak   ide   o   osobu   verejného   záujmu.   Článok   podsúva   navyše čitateľovi   informáciu,   že   žalobkyňa   by   mohla   byť   kleptomankou.   Sťažovateľ   v   konaní nepreukázal, že výroky pripísané žalobkyni v článku skutočne vyslovila (ani výpoveďou autora   článku   a fotografa).   Článok   nebol   spracovaný   s   použitím   hodnotiacich   úsudkov (vecnej kritiky), ale skutkovými tvrdeniami, ktoré nemali objektívnu povahu. V súvislosti s priznaním   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   žalobkyni   okresný   súd   dospel k záveru, že vo výške 300 000 Sk zodpovedala okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo, a závažnosti   vzniknutej   ujmy,   pretože   k   zásahu   došlo   v   periodickej   tlači   s   celoštátnou pôsobnosťou,   v   denníku   s najvyšším   nákladom,   ktorý   má   široký   vplyv   na   verejnosť, so značným ohlasom, uverejnenie nepravdivého difamujúceho údaju predstavovalo závažný zásah do osobnosti žalobkyne, ktorý mal navyše značné nepriaznivé následky vzhľadom na postavenie   žalobkyne   ako   osoby   verejného   záujmu   v   spoločnosti   i   rodine.   Preto   by nepostačujúcim bolo iba zadosťučinenie morálne. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vzal okresný súd do úvahy, že v prípade žalobkyne išlo o verejný spôsob zásahu   so   širokou   publicitou   trvajúci   dlhšiu   dobu,   sťažovateľ   mal   vedomosť o nevieryhodnosti   podkladov   o údajnej   krádeži,   napriek   tomu   škandalizoval   žalobkyňu so zrejmým cieľom zvýšiť odber ním vydávaného periodika. Pokiaľ sťažovateľ navrhoval opätovný výsluch svedka H. s odôvodnením, že v jeho výpovedi je rozpor (pokiaľ ide o jeho tvrdenie,   že   rozhovor   so žalobkyňou   robil   aj   pre   rubriku „Moje   naj...“),   výsluch neopakoval, pretože nešlo o rozpor vo výpovedi, ale pravdivosť výpovede svedka v tejto časti bola vyvrátená obsahom iného dôkazu – výtlačku denníka N. č. 10/2005 (z marca 2005).Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 15. februára 2008 odvolanie, ktorým žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žaloba sa zamieta. Krajský súd nariadil   odvolacie   pojednávanie   na   22.   január   2009   a   o   podanom   odvolaní   rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co 108/08-218 z 22. januára 2009 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 157/2006-157 zo 7. decembra 2007 ako vecne správny potvrdil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania (617,64 €).

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   15   C   157/2006-157   zo   7.   decembra   2007 vo výrokoch,   ktorými   bola   sťažovateľovi   uložená   povinnosť   uverejniť   ospravedlnenie, zaplatiť z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni 300 000 Sk a nahradiť trovy konania v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 108/08-218 z 22. januára 2009, nadobudol právoplatnosť 23. marca 2009.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru tým, že rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 108/08-218 z 22. januára 2009 bola popretá úloha tlače a jej fungovanie v demokratickej spoločnosti. Keďže nebolo pochybností o tom, že žalobkyňa bola v čase uverejnenia článku osobou verejného záujmu (z čoho vychádzali aj súdy) a svojím konaním pútala záujem verejnosti, mala aj verejnosť   právo   uverejnené   informácie   dostať   a   poznať aj názor   žalobkyne na informácie, ktoré sa o nej a o krádeži šírili na verejnosti. Sťažovateľ v článku netvrdí, že žalobkyňa sa krádeže dopustila. Ak sa šírila vo verejnosti určitá informácia (podozrenie), nie je dôvod sa ňou nezaoberať, ak je prezentovaná ako nedokázaná. Ak je raz objektívne dané, že sa o určitej osobe verejného záujmu vo verejnosti šíri určitá informácia, bez ohľadu na to, či je pravdivá, alebo nie, verejnosť má právo poznať stanovisko dotknutej osoby. Chránené slobodou prejavu sú aj informácie šokujúce či znepokojujúce, novinárska sloboda zahŕňa aj určitú   mieru preháňania alebo dokonca   provokácie. Autor článku potom, ako získal anonymnú informáciu, overoval ju a potom, ako mu bola potvrdená, kontaktoval žalobkyňu. Nemožno súhlasiť so súdmi, že uverejnené informácie o krádeži boli neoverené. Navyše,   autor   článku   konzultoval   jeho   obsah   so žalobkyňou   pred   jej   uverejnením.   Ak okresný   súd   vychádzal z   toho,   že   klebetu   nemožno objektívne vyvracať,   ide   o logicky rozporné tvrdenie – ak ju nemožno vyvracať, potom nemožno ani dospieť k záveru o jej nepravdivosti; ak takúto informáciu nemožno hodnotiť z hľadiska pravda/nepravda, potom nemohol ani sťažovateľ zasiahnuť do osobnosti žalobkyne šírením nepravdivej informácie. Článok   neoznačil   žalobkyňu   za   páchateľku   trestného   činu   (priestupku)   a   ani   za kleptomanku. Naopak, podstatná časť článku obsahuje vyjadrenia navrhovateľky, ktorá tieto informácie presvedčivo vyvracia. Použitím slov „vraj“, „údajne“ sťažovateľ zvýrazňoval, že neprezentuje informáciu   ako   pravdivú,   ale ako   domnelú, ktorá   sa   šíri   na verejnosti. Sťažovateľ sprostredkoval takú informáciu, aká sa šíri (v rovnakej kvalite), avšak práve to mu okresný súd zazlieval. Polemické vyjadrenia vylučujú neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Súdy aspekt slobody prejavu opomenuli, s vecou sa vysporiadali iba formalisticky, keď sa obmedzili len na to, že sťažovateľ nepreukázal pravdivosť informácií o   údajnej   krádeži,   súdy   opomenuli   kontext,   v   ktorom   boli   informácie   verejnosti sprostredkované. Súdy nesprávne vychádzali z toho, že článok obsahuje tvrdenie o tom, že žalobkyňa je kleptomanka (ako to vyplýva z výroku – textu ospravedlnenia), hoci takéto tvrdenie v článku obsiahnuté nie je, napriek tomu uložil sťažovateľovi za takéto tvrdenie uverejniť ospravedlnenie.   Takéto   obmedzenie   uložené sťažovateľovi   nebolo   nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Hoci v článku bolo obsiahnuté tvrdenie o tom, že žalobkyňu mal   prichytiť   pri   krádeži   parfumu   člen   súkromnej   bezpečnostnej   služby,   súdy   toto neposudzovali v kontexte celého článku, toto tvrdenie muselo byť uvedené, ak mal byť žalobkyni   daný   priestor   na   to,   aby   ho   vyvrátila.   Ak   sa   má   sťažovateľ   ospravedlniť   za tvrdenie, podľa ktorého mu žalobkyňa interview poskytla, má sa ospravedlniť za tvrdenie pravdivé – v konaní i sama žalobkyňa priznala, že sa s autorom článku stretla a interview poskytla, čo bolo preukázané i výpoveďou svedkov H. a F. Ak ďalej text ospravedlnenia nešpecifikuje, ktoré informácie sú nepravdivé, takýto výrok rozhodnutia okresného súdu zvádza k výkladu, že nepravdivými sú aj informácie v článku, ktoré popierajú to, že by žalobkyňa kradla. Ak sa sťažovateľovi vyčíta, že nepreukázal, že mu výroky, ktoré pripísal žalobkyni,   poskytla   žalobkyňa,   takáto   informácia   nie   je   spôsobilá   zasiahnuť   do   sféry osobnosti, keď navyše práve tieto výroky žalobkyne vyvracajú údajnú krádež. Právo na slobodu prejavu bolo porušené i tým, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (300   000   Sk)   je   neprimeraná.   To   je   zrejmé   aj   v   porovnaní   s   maximálnou   výškou odškodnenia obetí násilných trestných činov, ktorým bola spôsobená ujma na zdraví, ktorá v čase   uverejnenia   článku   bola   345   000   Sk,   pričom   náhrada   nemajetkovej   ujmy   na   cti žalobkyne nemôže dosahovať výšku náhrady škody spôsobenej násilnými trestnými činmi (znásilnenie, vražda). Podobne priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy na osobnosti žalobkyne   podstatne   prevyšuje   výšku   náhrady   sťaženia   spoločenského   uplatnenia vyplývajúcu   z   právnych   predpisov   za   ťažké   zranenia   (napr.   enuklácia   očnej   gule   pri možnosti použitia bežnej protézy u muža – od 18 761 Sk do 37 522 Sk), strata ľavej hornej končatiny medzi ramenným kĺbom a lakťom (281 415 Sk) atď. Krajský súd sa nezaoberal primeranosťou   priznanej   výšky   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   neskúmal   ju s ohľadom na relevantné kritériá, uviedol iba to, že priznanú výšku považuje za primeranú. S   ohľadom   na   výšku   priznanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   obmedzenie slobody   prejavu uložené sťažovateľovi   nespĺňa kritérium   nevyhnutnosti   v demokratickej spoločnosti.

Porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil sťažovateľ najmä tým, že   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   napriek   tomu,   že   okresný   súd   sa vysporiadal s výsledkami vykonaného dokazovania nesprávnym spôsobom, teda výsledky vykonaného   dokazovania   vyhodnotil   nesprávne,   vyhodnotil   ich   v   rozpore   s   obsahom vykonaných   dôkazov.   Odôvodnenie   rozsudkov   súdov   nespĺňa   požiadavky   naň   kladené § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože z nich nemožno zistiť, ktoré skutočnosti mali súdy za preukázané a ktoré nie, okresný súd nevyhodnotil výpoveď   navrhovateľky,   hoci   ňou   bol   zjavne   ovplyvnený   a   vychádzal   z   nej,   vôbec nevyhodnotil výpoveď svedka F. a riadne nevyhodnotil ani výpoveď svedka H. Svedkovia H. a F. zhodne potvrdili, že k stretnutiu s navrhovateľkou došlo a témou rozhovoru bola aj krádež v parfumérii, citácie žalobkyne v článku vyznievajú vierohodne (prečo by si autor vymýšľal citácie žalobkyne, ktoré vyznievajú v jej prospech, ak ju chcel škandalizovať). Ak okresný súd teda dospel k záveru, že existenciu citovaných výrokov žalobkyne nepreukázal žalovaný, nevzal do úvahy to, že síce pôvodne archivované boli, avšak po uplynutí času boli vymazané. Sama žalobkyňa podala žalobu až s podstatným časovým odstupom a nemožno od   sťažovateľa   žiadať,   aby   archivoval   nahrávky   po   neobmedzený   čas.   Ak   okresný   súd uveril, že svedok H. sa so žalobkyňou rozprával podstatne skôr,   ako pred uverejnením sporného   článku,   a   to   v   súvislosti   s   článkom   do   rubriky „Moje   naj...“,   potom   sa nevysporiadal s tým, že autorom článku uverejnenom v tejto rubrike v marci 2005 bol iný autor, než svedok H.. Sťažovateľ žiadal vypočuť znova svedka H. v súvislosti s tým, že v jeho výpovedi bol rozpor, a to v tom, že   svedok uviedol, že rozhovor so žalobkyňou viedol pre článok do rubriky „Moje naj...“, pričom už nevysvetlil, že išlo o ďalší článok do rubriky „Moje naj...“, ktorý však napokon uverejnený nebol. Odvolací súd sa nevysporiadal ani s rozpormi vo výpovedi žalobkyne, ktorá si vzájomne odporovala, a ani s obsahom listinných dôkazov. Pokiaľ ide o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tu niesla   dôkazné   bremeno   žalobkyňa   a   hoci   ho   neuniesla,   okresný   súd   jej   náhradu nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   priznal.   Žalobkyňa   v konaní   nepreukázala,   že   jej   bola v príčinnej   súvislosti   s   článkom   spôsobená   osobná   ujma   spojená   so zvlášť   citeľným znížením a sťažením postavenia v spoločnosti, ktorej zmiernenie nemožno dosiahnuť inak. Žiaden relevantný dôkaz nepreukazuje negatívne následky zásahu v rodinnom a pracovnom prostredí   žalobkyne,   ktoré   by   odôvodňovali   priznanie   náhrady   v peniazoch.   Nebolo preukázané,   aký   dlhý   čas   trvala „nekomunikácia“ svedka   O.   so žalobkyňou,   nebolo preukázané,   že   dôvodom   preradenia   žalobkyne   na   inú   pracovnú   pozíciu,   dôvodom skončenia pracovného pomeru či dôvodom ochorenia žalobkyne bol iba článok sťažovateľa. Nebola preukázaná vôbec príčinná súvislosť medzi týmito udalosťami v živote žalobkyne a článkom sťažovateľa. Ak žalobkyňa argumentovala ukončením spolupráce s obchodnými spoločnosťami, ide o ujmu majetkovú, ktorá nebola predmetom konania. Ak okresný súd poukázal   na   náklad   denníka   N.,   tento   nekvantifikoval,   zo   žiadneho   dôkazu   nebolo preukázané, že tento denník má najvyšší náklad spomedzi denníkov, navyše relevantnou veličinou   nie   je   náklad,   ale   počet   predaných   výtlačkov.   Takisto   okresným   súdom konštatovaný   značný   ohlas   zásahu   nemá   oporu   v   žiadnom   dôkaze.   Okresný   súd   sa dostatočne nevysporiadal ani s tým, či nie je v danom prípade dostatočné poskytnutie iba zadosťučinenia morálneho. Nemá oporu v obsahu spisu záver súdov o tom, že išlo o zásah dlhšie trvajúci, ani o tom, že sťažovateľ mal úmysel zasiahnuť do osobnosti žalobkyne, resp. ju škandalizoval z nedbanlivosti, keď článok nie je voči žalobkyni kritický. Odvolací súd všetky   tieto   argumenty,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal   v   priebehu   celého   konania,   odmietol zohľadniť a nereagoval na nich. Odvolací súd uvádza bez opory vo vykonaných dôkazoch, že žalobkyňa preukázala, že zásahom došlo k zníženiu jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere,   t.   j.   musela   čeliť   nepriaznivým   následkom   na   pracovisku.   Žalobkyňa   v konaní nepreukázala, že pracovný pomer s ňou bol rozviazaný v príčinnej súvislosti s článkom sťažovateľa. Takisto nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným zhoršením zdravotného stavu žalobkyne a uverejneným článkom, hoci odvolací súd konštatoval opak a za   relevantnú   považoval   predloženú   lekársku   správu,   hoci   z   nej   potrebná   príčinná súvislosť   nevyplýva,   keď   už   z   vykonaného   dokazovania   je   zrejmé,   že   žalobkyňa   bola predmetom negatívnej mediálizácie vo viacerých prípadoch.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Sťažovateľ tvrdil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 108/08-218 z 22. januára 2009 bolo porušené jednak jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jednak jeho základné práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   odôvodnil   sťažovateľ   jednak   tým,   že rozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený, a jednak tým, že krajský súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 9 Co 108/08-218 z 22. januára 2009 uviedol najmä, že:

«Predovšetkým nedôvodná bola námietka odporcu, že vec prejednával a rozhodoval vylúčený sudca. Z obsahu spisového materiálu vychodí, že odporca vzniesol počas konania námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni, s poukazom na to, že je manželkou ich zamestnanca, ktorú však nadriadený Krajský súd v Bratislave vyhodnotil ako nedôvodnú (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8.11.2006 č.k. 2NcC 24/2006-38), a teda JUDr.   G.   D.   nevylúčil   z   prejednávania   a   rozhodovania   predmetnej   právnej   veci.   Na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne (porovnaj ust. § 15a ods.4 O.s.p.), nebol preto dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 221 ods.1 písm.g./ O.s.p. (o veci nerozhodoval vylúčený sudca).

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie vypočutím navrhovateľky, svedkov T. H.,   P.   F.,   B.   O.,   oboznámil   sa   s   listinnými   dôkazmi   -   predovšetkým   inkriminovaným článkom, tiež písomnými potvrdeniami spoločností S., s.r.o. B., B., s.r.o. B., M., s.r.o. o tom, že navrhovateľka mala pre tieto spoločnosti moderovať v mesiaci január 2006 firemné akcie   -   ples,   večer   degustácie   a   prezentácie   výrobkov,   firemný   večierok,   avšak   po publikovaní predmetného článku sa uvedené spoločnosti rozhodli nevyužiť moderátorské služby   navrhovateľky,   ďalej potvrdením PhDr.   E.   M.,   klinickej   psychologičky,   ako aj s vydaním   sobotňajšej   prílohy   denníka   N.   a   to   N.   č.10/2005,   s rubrikou   „Moje   naj...“ s navrhovateľkou. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď vec po právnej stránke správne posúdil podľa ust. § 11 a § 13 Obč. zák. Súd prvého stupňa svoje právne závery náležite odôvodnil, v súlade s ust. § 157 ods.2 O.s.p., s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnuje a na ne poukazuje.

Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods.2 O.s.p.).

Podľa § 11 Obč. zák. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života   a   zdravia,   občianskej   cti   a   ľudskej   dôstojnosti,   ako   aj   súkromia,   svojho   mena a prejavov osobnej povahy.

Ako vyplýva z cit. ust. § 11 Obč. zák. občianska česť a ľudské dôstojnosť sa považujú za natoľko významné hodnoty každej fyzickej osoby ako individuality, že im zákon priznáva nárok na právnu ochranu. Je to tak preto, že česť fyzickej osoby je výrazom úcty alebo vážnosti, ktorú tá - ktorá fyzická osoba požíva u ostatných členov spoločnosti, či už pre svoje   postoje,   názory,   konanie.   Česť   fyzickej   osoby   nepochybne   silne   ovplyvňuje   aj   jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritika). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého pravdivosť možno objektívne verifikovať tzv. dôkazom pravdy; v prípade kritiky ide o tzv. hodnotiace úsudky, tj. názory, ktoré sú svojou povahou subjektívne - sú výrazom názorov toho, kto ich prednáša - a teda ktorých správnosť nie je možné objektívne preukázať, dôkaz pravdy je vzhľadom na povahu veci v prípade kritiky vylúčený. Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva   fyzickej   osoby   na   česť   a   dôstojnosť   dôjde   nepochybne   nepravdivým   skutkovým tvrdením,   ktoré   je   zároveň   objektívne   spôsobilé   privodiť   ujmu   na   cti   dotknutej   fyzickej osoby.   Povinnosť   tvrdenia,   dôkazná   povinnosť   a   dôkazné   bremeno   ohľadom   zásahu objektívne   spôsobilého   vyvolať   nemajetkovú   ujmu,   zaťažuje   dotknutú   fyzickú   osobu (navrhovateľa).

Neoprávnenosť zásahu do občianskej cti a dôstojnosti je však spravidla vylúčená v prípade, ak tvrdenia, ktorými malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv, sú pravdivé. Ich pravdivosť musí preukázať ten, kto do cti a dôstojnosti fyzickej osoby zasiahol, tj. pôvodca zásahu (odporca). Nie je teda vecou navrhovateľa, ktorý sa domáha ochrany svojej cti a dôstojnosti, aby preukazoval, že ním napádané tvrdenia sú nepravdivé.

V   predmetnej   veci   sa   navrhovateľka   domáhala   ochrany   osobnostných   práv   proti zásahu do svojej cti a dôstojnosti; tento zásah mal spočívať v uverejnení článku v denníku N. dňa 29.12.2005 (ktorého vydavateľom je odporca) s titulkom „Z. H.: Chcú ma zničiť!“ s nadtitulkom   „Populárnu   moderátorku   vraj   prichytili   pri   krádeži   v nákupnom   centre!“ V úvodnej časti článku jeho autor T. H. v opytovacej vete uvádza, že Z. H. (30) by mohla byť   kleptomanka.   V   ďalšom   sa   v   texte   článku   uvádza,   že   navrhovateľku   mali   údajne prichytiť pri krádeži v... nákupnom centre, s odvolaním sa na nemenovaný zdroj. Článok obsahuje v priamej reči reakciu navrhovateľky na informácie o údajnej krádeži, v ktorej ich rozhodne poprela.

Bolo už uvedené, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu. Na opätovný výsluch svedka T. H. (autora článku), ako to navrhoval odporca, nebol ani podľa názoru odvolacieho súdu dôvod, keď iný - listinný dôkaz, a síce vydanie   N.   č.10/2005,   vyvrátil   svedeckú   výpoveď   svedka   H.   o   tom,   že   sa   ešte   pred uverejnením   predmetného   článku   stretol   s   navrhovateľkou,   jednak   kvôli   rubrike   „Moje naj...“   a   tiež   kvôli   šírenej   informácii   o   údajnej   krádeži   navrhovateľky   v parfumérii.... Svedok   rovnako   vypovedal,   že   rozhovor   s   navrhovateľkou   v   rubrike   „Moje   naj...“   bol publikovaný   zhruba   v   rovnakom   období   ako   článok   o   údajnej   krádeži,   tiež   tvrdil,   že navrhovateľka článok o údajnej krádeži autorizovala (čl.67 spisu). Navrhovateľka tvrdenia svedka popierala, tvrdila, že sa s T. H. pred publikovaním uvedeného článku o téme článku nerozpráva, text článku neautorizovala. Ako vyplynulo z listinného dôkazu - vydania N. č.10/2005, pričom ako autor článku bol uvedený P. D. a nie svedok H. (čl. 88 spisu). Zvukový záznam rozhovoru svedka H. s navrhovateľkou na služobnom diktafóne, o ktorom svedok tvrdil, že si ho vyhotovil a ktorý by potvrdil pravdivosť svedkovej výpovede, sa podľa odpovede   odporcu   nedochoval   (čl.79   spisu).   Keďže   výpoveď   svedka   H.   vyvrátil   iný (listinný)   dôkaz   -   ako   je   uvedené   vyššie   -   nebol   dôvod   na   zopakovanie   výsluchu   tohto svedka, takže nevznikol dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu ust. § 221 ods.1 písm.h/ O.s.p.

Prvostupňový súd sa správne vysporiadal vo svojom rozhodnutí aj so skutočnosťou, že navrhovateľka patrí medzi tzv. osoby verejného záujmu, t.j. osoby, ktoré na seba pútajú pozornosť verejnosti a tým sa ocitajú v zornom poli masovokomunikačných prostriedkov. Všeobecné osobnostné právo týchto osôb je obmedzené do tej miery, že tieto osoby nemôžu zabrániť tomu, aby sa stali predmetom spravodajskej činnosti v rámci podávania informácií či kritiky, pokiaľ sa tak deje vo verejnom záujme. Osoba, ktorá svojou činnosťou vedome vystupuje na verejnosti, musí niesť a tolerovať aj dôsledky, ktoré z toho plynú, t.j., že sa o nej   verejne   hovorí.   Je   preto   vystavená   širšej   kontrole   verejnosti   a   jej   prísnejšiemu merítku, než ostatné osoby. Nesmie však ísť o kritiku, spočívajúcu v škandalizácii takejto osoby, či úmysel kritizovanú osobu uraziť. Podsúvanie neoverených informácií čitateľskej verejnosti o údajnej krádeži, ktorej sa vraj mala dopustiť navrhovateľka, malo za následok škandalizáciu jej osoby a vzhľadom na výrazne difamujúci charakter tejto informácie ňou odporca   neoprávnene   zasiahol   do   osobnostných   práv   navrhovateľky:   odporca   šíril inkriminovaným článkom o navrhovateľke difamujúce údaje, o ktorých sa - ako tvrdil - dozvedel len sprostredkovane, v konaní však nepreukázal, že tieto ním šírené difamujúce informácie sú pravdivé.

Účelom právnych prostriedkov uvedených v ust. § 13 Obč. zák. je dosiahnuť, aby ujma spôsobená poškodenej osobe bola odstránená a aby jej bola zabezpečená náprava, ktorá by zmiernila nepriaznivý následok - utrpenú ujmu na osobnostných právach. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvostupňového súdu v tom, že morálna satisfakcia, spočívajúca v uložení povinnosti odporcu ospravedlniť sa navrhovateľke, aby vzhľadom na závažnosť informácií   v   publikovanom článku (šírenie neoverených informácii   o   údajnej krádeži,   ktorej   sa   mala   navrhovateľka   dopustiť),   okolnosti   prípadu   (publikovanie nedostatočne   overených   informácií),   spôsob   neoprávneného   zásahu   (široká   publicita tlačou) nebola postačujúca a ani dostatočne účinná (§ 13 ods.1 OZ) - v danom prípade došlo   k   neoprávnenému   zásahu   tlačou,   ktorá   znamená   širokú   publicitu   difamujúcich informácií   o   navrhovateľke.   Krádež   (odhliadnuc   od   trestnoprávnej   roviny)   je   vo všeobecnosti vnímaná ako nemorálny, odsúdeniahodný skutok. Spájanie takéhoto skutku s konkrétnou osobou, hoci len v náznakoch, aj bez jednoznačného tvrdenia, znamená vždy dehonestáciu   uvedenej   osoby   a   chápe   sa   ako   jej   silný   morálny   poklesok.   Nepodložené informácie o údajnej krádeži parfumu v obchodnom centre nepochybne ohrozili vážnosť navrhovateľky v očiach verejnosti.   Navrhovateľka v čase, kedy došlo k neoprávnenému zásahu pracovala v súkromnej televízii ako moderátorka spravodajstva, tj. na poste, kde sa od   osoby   vyžaduje   vysoký   stupeň   dôveryhodnosti,   spoľahlivosti   a   serióznosti.   Skutok, s ktorým ju inkriminovaný článok dával do spojitosti, spochybnil, či navrhovateľka takéto požiadavky   spĺňa.   Ujma   bola   navrhovateľke   spôsobená   prostredníctvom   hromadného informačného prostriedku - tlače, ktorá má široký vplyv na verejnosť. Súd prvého stupňa preto správne považoval za dôvodné aj navrhovateľkou uplatňované právo na náhradu nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   -   peňažné   zadosťučinenie.   Navrhovateľka   preukázala v konaní,   že   uvedeným   neoprávneným   zásahom   odporcu   došlo   k   zníženiu   jej   vážnosti v spoločnosti v značnej miere - musela čeliť nepriaznivým následkom na pracovisku, kde s ňou   bol   rozviazaný   pracovný   pomer,   stratila   vopred   dohodnuté   pracovné   zakázky, týkajúce sa moderovania firemných akcií. Dôsledky negatívnej publicity, ktorej tlaku bola vystavená,   sa   nepriaznivo   prejavili   na   jej   zdravotnom   stave,   čo   dokladovala   lekárskou správou.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nie   je   navrhovateľkou   uplatňované   právo   na priznanie   peňažnej   satisfakcie   založené   len   na   jej   subjektívnych   pocitoch   a   dojmoch, pretože   v   situácii,   v   ktorej   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   osobnostných   práv navrhovateľky,   by   vzniknutú   ujmu   objektívne   pociťoval   ako   závažnú   každý,   kto   by   sa nachádzal v postavení navrhovateľky.

Pokiaľ   ide   o   výšku   priznanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   zákon nelimituje výšku náhrady ani minimálnou ani maximálnou hranicou, hovorí len o tom, že peňažné   zadosťučinenie   má   byť   primerané.   Bolo   už   uvedené,   že   peňažná   náhrada   má zabezpečiť zmiernenie utrpenej nemajetkovej ujmy, ktorou súd vymedzuje rozsah a mieru ujmy   na   osobnostných   právach   poškodenej   osoby,   vychádzajúc   zo   všetkých   okolnosti prípadu,   intenzity   zásahu,   spôsobu,   akým   bol   zásah   vykonaný   a   pod.   Berúc   do   úvahy zmienené kritériá, odvolací súd považoval priznanú peňažnú satisfakciu vo výške 300 000 Sk   za   primeranú,   tj.   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   aj   v   tejto   časti   vyhodnotil   ako správne.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil, ako vecne správny (§ 219 ods.1, 2 O.s.p.).»

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   tento   reagoval   jasne a zrozumiteľne   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo i tým,   že   hoci   sa   okresný   súd   vysporiadal   s   výsledkami   vykonaného   dokazovania nesprávnym spôsobom, krajský súd jeho rozhodnutie potvrdil. Sťažovateľ najprv poukázal na to, že okresný súd nevyhodnotil výpoveď navrhovateľky, svedka F. a svedka H., ktorí zhodne potvrdili, že k stretnutiu s navrhovateľkou došlo a témou rozhovoru bola aj krádež v parfumérii. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd i krajský súd vzali do úvahy obsah výpovede žalobkyne primeraným spôsobom. Vo vzťahu k výpovedi svedkov   F. a H. je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľ im pripisuje obsah, ktoré tieto výpovede nemajú, naopak, krajský súd obsah týchto výpovedí vyhodnotil v kontexte ostatných vykonaných dôkazov. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že údajne pôvodne archivoval záznam rozhovoru svedka H. so žalobkyňou, avšak tento záznam vymazal z dôvodu, že žalobkyňa podala žalobu až s podstatným   časovým   odstupom   (7   mesiacov   od   uverejnenia   článku)   a   nemožno   od sťažovateľa žiadať, aby archivoval nahrávky po neobmedzený čas, ústavný súd k tomu poznamenáva   jednak   to,   že   zákon   nestanovuje   spôsob,   akým   má   žalovaný   v   konaní o ochranu   osobnosti   preukázať   pravdivosť   svojich   tvrdení   (bolo   iba   vecou   rozhodnutia sťažovateľa, že postupoval tak, ako postupoval a nahrávku nearchivoval počas potrebného času), a jednak to, že žalobkyňa nepostupovala v rozpore s právnymi normami, ak žalobu podala až vtedy, keď ju podala. Pokiaľ ide o rozpory vo výpovedi svedka H., resp. potrebu opakovania jeho výsluchu, s touto argumentáciou sťažovateľa sa vysporiadali súdy oboch stupňov dostatočne, presvedčivo a ústavne konformným spôsobom.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   neznamená právo   na   to,   aby bol účastník konania pred   všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby bolo rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch bola priznaná žalobkyni, hoci neuniesla dôkazné bremeno, v konaní nepreukázala, že jej bola v príčinnej súvislosti   s   článkom   spôsobená   osobná   ujma   spojená   so   zvlášť   citeľným   znížením a sťažením postavenia v spoločnosti, nepreukázala negatívne následky zásahu v rodinnom a pracovnom   prostredí,   ktoré   by   odôvodňovali   priznanie   náhrady   v   peniazoch,   tobôž vo výške, v ktorej jej bola právoplatne priznaná.

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Ústavný súd v rámci kontroly ústavnosti, ktorej bol podrobený označený rozsudok krajského súdu, vychádzal z právnej úpravy týkajúcej sa ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a spôsobe jej aplikácie v konkrétnom prípade. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy.   Posúdenie   týchto   okolností   ponecháva   na   úvahu   súdu,   ktorá   však   nemôže   byť bezbrehá,   ale   musí   spočívať   na   logických   a   legitímnych   faktoch.   Je   nepochybné,   že mantinely, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom   dané,   pričom   táto   ich   danosť   je   závislá   od   individuality   každého   prípadu, a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. Podstatná je jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe toho potom všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia predstaví dôvody, ktoré ho k vyslovenému záveru viedli (III. ÚS 238/08).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   závery   krajského   súdu,   pokiaľ   ide   o   naplnenie podmienok priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni, ako aj pokiaľ ide o jej výšku, treba hodnotiť ako odôvodnené, nearbitrárne a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajský súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne konštatoval, z akých dôvodov potvrdil rozsudok okresného súdu aj v tejto časti,   poukázal   na   zákonné   kritéria,   ich   naplnenie   opierajúce   sa   o   vykonané   dôkazy okresným   súdom.   Odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.  

Z uvedených podstatných dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru, ako zjavne neopodstatnenú.

2. Ústavný súd sa ďalej zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom krajského súdu malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru a to tým, že krajský súd pri výklade a aplikácii dotknutých ustanovení právneho poriadku nevzal dostatočne do úvahy existenciu základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo iným, spôsobom,   ako aj slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je sloboda prejavu jedným z neodmysliteľných základov demokratickej spoločnosti a jednou zo základných podmienok pre jej chod a sebauplatnenie jednotlivca. Neaplikuje sa len na myšlienky alebo informácie,   ktoré   sú   prijímané   kladne   a   považované   za   neurážlivé   a   nekonfliktné,   ale rovnako aj na tie, ktoré urážajú, pohoršujú alebo znepokojujú. Také sú potreby pluralizmu, tolerancie a liberalizmu, bez ktorých niet demokratickej spoločnosti (Handyside v. Spojené kráľovstvo, 1976, Jersild v. Dánsko, 1994).

Sloboda prejavu však so sebou prináša i povinnosti a zodpovednosť, a preto podlieha podmienkam   a   obmedzeniam,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu definovaných legitímnych záujmov, medzi ktoré nepochybne patrí aj ochrana práv a slobôd iných.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   prípadoch   tvrdeného   porušenia   základného   práva   na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom všeobecného súdu je potrebné skúmať, či zásah do slobody prejavu sťažovateľa bol ustanovený zákonom, sledoval legitímny cieľ a či bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

V tomto prípade je nepochybné, že krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 108/08-218 z 22. januára 2009 slobodu prejavu sťažovateľa obmedzil, že sa tak stalo na základe zákona a zásah sledoval legitímny cieľ vyjadrený v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru.

Ani sťažovateľ v podanej sťažnosti nespochybňuje to, že zásah do slobody prejavu uložením   povinnosti   sťažovateľovi   ospravedlniť   sa   a   zaplatiť   žalobkyni   náhradu nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   bol   krajským   súdom   vykonaný   na   základe   zákona a sledoval legitímny cieľ – ochranu práv a slobôd žalobkyne, tvrdí však, že v demokratickej spoločnosti nebol nevyhnutý.

Ostáva teda posúdiť, či vydanie rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 108/08-218 z 22. januára   2009   bolo   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné   v   záujme   dosiahnutia nepochybného legitímneho cieľa ochrany práv a slobôd žalobcu.

K porušeniu základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu malo dôjsť tým, že krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 108/08-218 z 22. januára 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie žalobkyni a zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300 000 Sk, poprel úlohu tlače a jej fungovanie v demokratickej spoločnosti.

Sťažovateľ, ako aj krajský súd vychádzajú zo skutočnosti, že žalobkyňa v konaní bola v rozhodnom čase osobou verejného záujmu. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa bola nepochybne povinná tolerovať i také zásahy do svojej osobnosti, ktoré tolerovať iné osoby nie   sú   povinné.   Toto   zúženie   sféry   ochrany   osobnosti   žalobkyne   však   neznamená,   že žalobkyňa by bola povinná strpieť uvádzanie nepravdivých tvrdení na svoju adresu alebo hodnotiacich   úsudkov,   ktoré   nemajú   oporu   v   pravdivých   faktoch   alebo   z   nich   logicky nevyplývajú. Niet sporu ani o tom, že chránené slobodou prejavu sú aj informácie šokujúce či   znepokojujúce,   novinárska   sloboda   zahŕňa aj určitú   mieru   preháňania alebo dokonca provokácie.

Povinnosť   ospravedlniť   sa   žalobkyni   uložil   súd   sťažovateľovi   za   tieto   údaje uverejnené v článku: „Je Z. H. kleptomanka?“, „Prichytil ju člen súkromnej bezpečnostnej služby pri krádeži parfumu, ale vraj sa dohodli, takže sa ani polícia nevolala.“

Sťažovateľ argumentuje najprv tým, že krajský súd nevzal dostatočne do úvahy, že verejnosť mala právo na uverejnené informácie a poznať aj názor žalobkyne na informácie, ktoré sa o nej a o krádeži šírili vo verejnosti, sťažovateľ iba prezentoval informáciu, ktorá sa vo verejnosti už šírila, netvrdil, že žalobkyňa sa krádeže dopustila, neoznačil žalobkyňu za páchateľku   trestného   činu   (priestupku)   a   ani   za   kleptomanku.   Naopak,   podstatná   časť článku obsahuje vyjadrenia navrhovateľky, ktorá tieto informácie presvedčivo vyvracia. Ak chcel sťažovateľ umožniť žalobkyni sa k týmto informáciám vyjadriť, musel ich najprv uviesť.   Použitím   slov „vraj“, „údajne“,   sťažovateľ   zvýrazňoval,   že   neprezentuje informáciu ako pravdivú, ale ako domnelú, ktorá sa šíri medzi verejnosťou.

S ohľadom na tieto tvrdenia sťažovateľa, sa ústavný súd najprv zaoberal otázkou, či z obsahu spisu okresného súdu je preukázané, že o krádeži, ktorej sa údajne mala žalobkyňa dopustiť, prebiehala v čase uverejnenia článku verejná diskusia a či teda sťažovateľ do takejto   verejnej   diskusie   svojím   článkom   mohol   prispieť.   Hoci   sťažovateľ   v   priebehu konania pred okresným súdom na šírenie informácii tohto druhu vo verejnosti poukazoval, toto svoje tvrdenie nepreukázal. Aj svedok H. vypovedal iba o tom, že informáciu získal z anonymného mailu doručeného do redakcie. Ani z obsahu článku nevyplýva, že by sa takáto informácia stala predmetom prebiehajúcej verejnej diskusie (je v ňom uvedené iba to, že na verejnosť „prenikli informácie“). Pokiaľ je v článku uvedené ako citát žalobkyne, že takéto informácie sa o nej objavujú pravidelne, z vykonaného dokazovania správne súdy nepovažovali za preukázané, že tento výrok žalobkyňa aj skutočne predniesla. Ostatne, ani sťažovateľ vo svojej   sťažnosti doručenej ústavnému súdu   neuviedol   žiadne podrobnosti o tvrdenej   prebiehajúcej   verejnej diskusii   o krádeži,   ktorej   sa   mala dopustiť   žalobkyňa. Aj v prípade, ak by sa na verejnosti vyskytla informácia o krádeži, ktorej sa mala dopustiť žalobkyňa, to ešte neznamená, že o téme prebieha verejná diskusia. Nie je úlohou tlače mechanicky rozširovať každú informáciu, ktorú novinár získa. Ústavný súd preto považuje článok sťažovateľa za otvorenie verejnej diskusie o údajnej krádeži žalobkyne, a nie za príspevok   do   prebiehajúcej   verejnej   diskusie.   Za   tejto   situácie   nemožno   prisvedčiť argumentácii   sťažovateľa,   podľa   ktorej   účelom   článku   bolo   umožniť   žalobkyni v prebiehajúcej diskusii sa k veci vyjadriť a že uverejnené informácie iba kopírujú údaje, o ktorých verejnosť diskutuje.

Správne krajský súd dospel i k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by výroky pripísané   v   článku   žalobkyni,   žalobkyňa aj skutočne   predniesla.   Ak   sťažovateľ   zastáva názor, podľa ktorého nemožno od neho žiadať, aby sa ospravedlnil za uverejnenie výrokov, ktoré pripísal žalobkyni, pretože ich obsah nie je spôsobilý zasiahnuť do sféry osobnosti (vyvracajú údajnú krádež), nemožno s týmto názorom súhlasiť. Sloboda prejavu novinára nezahŕňa i právo novinára uverejniť interview s osobou, ktoré je fiktívne, bez ohľadu na to, či pripisuje takejto osobe pre ňu priaznivé alebo nepriaznivé odpovede.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   povinnosti,   ktoré   mu   uložil   krajský   súd,   nebolo nevyhnutné mu v demokratickej spoločnosti uložiť, a to aj s ohľadom na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (300 000 Sk), pretože výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (300 000 Sk) je neprimeraná v porovnaní s maximálnou výškou   odškodnenia   obetí   násilných   trestných   činov   (345   000   Sk)   a   náhrad   sťaženia spoločenského uplatnenia vyplývajúcu z právnych predpisov za ťažké zranenia. Ústavný súd   nepovažuje   priznanú   výšku   náhrady   nemajetkovej   ujmy   žalobkyni   za   neprimeranú požiadavke nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti, a to ani s ohľadom na argumentáciu sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd primeraným spôsobom odôvodnil priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch aj s poukazom na dôvody uvedené okresným súdom zohľadniac osobitosti prípadu a s tým spojenú konkrétnu intenzitu zásahu a jeho následky. Nemožno (tak ako to robí sťažovateľ) iba mechanicky porovnávať výšku odškodnenia   poskytovanú   štátom   obetiam   trestných   činov   či   náhradu   sťaženia spoločenského uplatnenia pri náhrade škody na zdraví za jednotlivé položky, o ktorých primeranosti možno diskutovať. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v jednotlivých prípadoch by nemala vybočovať najmä z praxe všeobecných súdov v iných konaniach o ochranu osobnosti. V prípade sťažovateľa priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni nie je mimoriadne vysoká ani v kontexte iných rozhodnutí súdov v konaní o ochranu osobnosti.

Vyhodnocujúc   uvedené   závery   z   hľadiska   proporcionality   zásahu   ústavný   súd považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   uverejnenie   sporných   údajov   bolo   zjavne   využité v záujme vyvolať senzáciu. Hoci je zrejmé, že žalobkyňa bola osobou verejného záujmu, ani táto skutočnosť neospravedlňuje sťažovateľa, ak zasiahne do jej osobnosti nepravdivými a   riadne   neoverenými   tvrdeniami,   či   neopodstatnenými   hodnotiacimi   úsudkami. Pre posúdenie proporcionality zásahu do slobody prejavu treba za významné posudzovať i to, uložením akej povinnosti bola sloboda prejavu obmedzená. Ako je zrejmé v tomto prípade,   napadnutým rozsudkom   všeobecného   súdu   nedošlo k uloženiu   neprimeranej   či neobvykle vysokej povinnosti na peňažné plnenie.

S ohľadom na všetky uvedené významné dôvody dospel preto ústavný súd k záveru, že krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 108/08-218 z 22. januára 2009 zasiahol do slobody prejavu sťažovateľa spôsobom, ktorý je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu práv   a   slobôd   iných,   v   tomto   prípade   žalobkyne.   Preto   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru nedošlo.

Ústavný súd nezistil ani to, že by aplikované ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka boli   vyložené krajským   súdom   v   rozpore   s ich   účelom   a zmyslom, a to ani v kontexte základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu.

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010