znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 54/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   súdneho   exekútora   Ing.   Mgr.   K.   M.,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 1 CoE 33/2007-28 z 28. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2007   faxom   a 29.   novembra   2007   poštou   doručená   sťažnosť   súdneho   exekútora Ing. Mgr. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 CoE 33/2007-28 z 28. augusta 2007.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   17.   januára   2007   podal   sťažovateľ   Okresnému   súdu Košice – okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vyčíslenie   trov   exekúcie.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 0 Er 653/2002 z 25. januára 2007 exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi (sťažovateľovi) trovy exekúcie v sume 1 745 Sk. Dňa 6. februára 2007 podal proti tomuto uzneseniu sťažovateľ odvolanie. Dňa 2. októbra 2007   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   1   CoE   33/2007-28 z 28. augusta   2007,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku   o trovách exekúcie a účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ odvolávajúc sa na čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   a vyhlášku   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov   v znení   neskorších predpisov vo svojej sťažnosti uvádza:

«Z citovaných ustanovení právnych predpisov a skutkových okolností (...) vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 CoE 33/2007 zo dňa 28. 8. 2007 došlo k porušeniu práva sťažovateľa

- na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy,

- na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

- práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   článku   20   ods.   1   a na   ochranu   pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR. (...)

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu potvrdilo rozhodnutie okresného súdu, ktorým tento nepriznal odmenu súdnemu exekútorovi v súlade s vyčíslením trov exekúcie.

Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale v tom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu povaľovať súčet všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná   v   rôznych   dňoch.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   je   orgánom,   ktorý   je oprávnený vykladať a aplikovať zákon, ale toto jeho právo podlieha určitým obmedzeniam, spočívajúcim   v   tom,   že   výklad   a   aplikácia   zákonov   musí   byť   v   súlade   s   ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa, konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14.

Rovnaký názor, teda, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2 MCdo 16/2005. Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30. 3. 2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúce okrem iného nesprávny postup súdu I stupňa pri sčítavaní časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uviedol:

„Z citovaného § 14 ods. 2 prvá vety vyhlášky možno jeho jazykovým (gramatickým ) výkladom vyvodiť, že odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú   hodinu,   že   odmena   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony   upretá   sčítanie   času   trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením.“

Rovnako Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 2 CoE 113/2006 zo dňa 23. 3. 2007 uviedol:

„Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu I. stupňa, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 veta prvá Vyhlášky č.   288/1995 Z,   z.   možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť,   že odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítame času trvania jednotlivých úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v   rozpore   s   týmto ustanovením.“

Ako   vyplýva   z   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2   MCdo   16/2005   zo   dňa 28. 4. 2006:

„Podľa dovolacieho súdu, z ostatne citovanej právnej normy možno jej jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba odmeny exekútora je 200   Sk   za   každú,   hoci   aj   začatú   hodinu   úkonu   exekučnej   činnosti.   Táto   odmena   patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony;   sčítanie   času   trvania   jednotlivých   úkonov exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v   rozpore   s   citovanými   právnymi normami.“

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   Krajského   súdu   v   Košiciach   je   teda   zjavne arbitrárne,   účinok jeho interpretácie a aplikácie právnych predpisov je nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR.

K porušeniu práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 ústavy:

Ako vyplýva z citovaných ustanovení exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh na začatie exekúcie, je povinný exekúciu vykonať. Exekútor postupuje v exekúcii tak, aby vymáhaný nárok bol uspokojený, Exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena (§ 196 Exekučného poriadku).

Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonáva!   v   exekučnom   konaní   od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V   priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z   hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a   v   prospech   oprávnenej   a   sťažovateľ   ich   v návrhu   na zastavenie exekúcie špecifikoval.

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia   využije   súdny   výkon   rozhodnutia   alebo   podá   návrh   na   exekúciu.   V   prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady (súdny poplatok 2%) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to   rozhodnutia   je   v   rozpore   so sťažovateľom uvádzaným práv.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 1 CoE 33/2007-28 z 28. augusta 2007 s tým, aby bolo predmetné uznesenie   zrušené a vec vrátená krajskému súdu   na ďalšie   konanie a aby sa krajskému súdu zabránilo pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa. Napokon požaduje, aby krajský súd nahradil sťažovateľovi všetky trovy konania.

Z uznesenia krajského   súdu   č.   k. 1   CoE   33/2007-28 z 28.   augusta   2007   vyplýva nasledovné:

«Napadnutým   uznesením   súd   exekúciu   zastavil   a   oprávneného   zaviazal   nahradiť súdnemu   exekútorovi   Ing.   Mgr.   K.   M.   trovy   exekúcie   v sume   1.745,- Sk   do   3 dní   od právoplatnosti uznesenia.

Uznesenie   odôvodnil   súd prvého stupňa   tým,   že oprávnený   podal   dňa 8. 3. 2002 návrh na vykonanie exekúcie a exekučným súdom bol poverený vykonaním exekúcie súdny exekútor   Ing.   Mgr.   K.   M.   na   vymoženie   sume   112.446,-   Sk.   Konštatoval,   že   z výpisu z obchodného registra zistil, že povinný bol vymazaný z obchodného registra dňa 19. 9. 2006 z dôvodu zrušenia bez likvidácie na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 6. 2006 č. k. 3K 96/2005 o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka   pre   nedostatok   majetku.   Na   základe   toho   v zmysle   ust.   §   57   ods.   1   písm.   g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil z dôvodu, že táto bola vyhlásená za neprípustnú pretože je tu iný dôvod pre ktorú exekúciu nemožno vykonať.

Rozhodnutie o trovách exekúcie založil na ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku s poukazom   na   to,   že   v danom   prípade   bola   exekúcia   zastavená   z dôvodu,   že   majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Za takejto situácie znáša trovy oprávnený. Pri vyčíslovaní výšky trov vychádzal z exekútorom vyšpecifikovanej odmeny ako aj náhrady hotových výdavkov. Uplatnenú odmenu za jednotlivé úkony spočítal a takto vyčíslil celkovú dĺžku účelne vynaložených nákladov v rozsahu 300 minút, teda 5 hodín a z tohto titulu exekútorovi priznal odmenu vo výške 1000,- Sk v ostávajúcej časti bola priznaná odmena ako   je   náhrada   hotových   výdavkov   v   súlade   so   špecifikáciou   súdnym   exekútorom   a to v celkovej výške 1.745,- Sk.

Proti uznesenie podal včas odvolanie súdny exekútor Ing. Mgr. K. M. Tento žiadal napadnuté   uznesenie   zmeniť   vo   výroku   o   trovách   exekúcie   a   tieto   mu   priznať   v   ním vyšpecifikovanej uplatnenej výške 2.816,- Sk. V odvolaní poukázal na to, že v rozhodnutí súdu došlo k nesprávnemu uplatneniu vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v dôsledku čoho došlo k jeho   poškodeniu.   Poukázal   na   to,   že   vyhotovil   a   súdu   predložil   časovú   špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti tak ako mu to ukladá vykonávací predpis a to podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a to v rozsahu 200,- Sk za každú aj začatú hodinu. Poukázal v tomto smere teda na to, že nemusí ísť o celú hodinu postačuje jej začatie.   V   priebehu   exekúcie   bolo   účelne   vynaložených   9   aj   začatých   hodín   exekučnej činnosti čo vyplýva jednak zo špecifikácie a čo je možné poveriť obsahom exekučného spisu. Poukázal na to, že jednotlivé úkony boli vykonávané a realizované v rôzne dni a teda ide vždy o novú aj začatú hodinu. Preto mu nie je zrejmé na základe akého právneho podkladu súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu len za 5 začatých hodín exekučnej činnosti. Má za to, že postup aký vykonal súd prvého stupňa nevyplýva zo žiadneho ustanovenia vyhlášky naopak má za to, že ustanovením § 14 ods. 2 vyhlášky je kogentne ustanovené, že odmena patrí súdnemu exekútorovi za každú aj začatú hodinu exekučnej činnosti.

Uznesenie   súdu   prvého   stupňa   bolo   vydané   vyšším   súdnym   úradníkom   a preto odvolací súd skúmal účinky odvolania súdneho exekútora proti tomuto rozhodnutiu v súlade s ust. § 374 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom od 1. 10. 2004 do 30. 6. 2007 a na základe toho dospel k záveru, že pokiaľ vec odvolaciemu súdu predložila sudkyňa Mgr. N. K. táto zjavne nemala v úmysle vyhovieť v celom rozsahu odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.

Na   základe   toho   odvolací   súd   preskúmal   uznesenie   súdu   prvého   stupňa v napadnutom   výroku   o   trovách   exekúcie   podľa   §   212   ods.   1   O. s. p.   bez   nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 písm. c) O. s. p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

Rozhodovanie o trovách exekúcie v danom prípade nie je rozhodnutím podľa O. s. p., ale vyplýva zo špeciálneho ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom v   čase   rozhodovania   prvostupňového   súdu.   Podľa   tohto   ustanovenia   súd   mohol   uložiť oprávnenému   nahradiť   trovy   exekúcie   z   dôvodu,   že   majetok   povinného   nestačí   ani   na úhradu trov exekúcie. Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, pričom pre vyčíslenie týchto trov platí vyhláška č. 228/1995 Z. z. o odmenách a náhradách   súdnych   exekútorov.   Pre   prípad   zastavenia   exekúcie   patrí   súdnemu exekútorovi odmena podľa tretieho oddielu tejto vyhlášky a určuje sa a) podľa počtu hodín účelne   vynaložených   na   exekúciu,   b)   paušálnou   sumou   za   jednotlivé   úkony   exekučnej činnosti   (§   14   ods.   1),   pričom   základná   hodinová   sadzba   podľa   odseku   1   písm.   a)   je 200,- Sk   za   každú   aj   začatú   hodinu   a   súdny   exekútor   je   povinný   vyhotoviť   časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti (§ 14 ods. 2 vyhlášky).

Pokiaľ   exekútor vo svojej   špecifikácii   uplatnil   plnú hodinovú   sadzbu 200,- Sk   za každý jednotlivý úkon vykonaný v predmetnom exekučnom konaní má odvolací súd za to, že tento postup nezodpovedá textu vyhlášky; ustanovenie § 14 ods. l písm. a) vyhlášky totiž nehovorí o odmene za jednotlivé úkony (ako pri písmene b), ale o určení odmeny „podľa počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu“   t. j,   čas   venovaný   tomuto   exekučnému konaniu ako celku. Preto pokiaľ okresný súd pre účely časovej odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky zrátal časy jednotlivých vykonaných úkonov, odvolací súd považoval tento postup   za   správny,   neodporuje   mu   ani   úprava   uvedená   v odseku   2   tohto   ustanovenia; časová   špecifikácia   jednotlivých   úkonov   v   zmysle   tohto   ustanovenia   aj   podľa   názoru odvolacieho   súdu   potrebná   práve   pre   to,   aby   bolo   možné   posúdiť   účelnosť   času vynaloženého na exekúciu podľa toho v akom čase boli jednotlivé úkony exekučnej činnosti v predmetnej exekúcii vykonané. Ak súčet časov jednotlivých úkonov predstavoval 5 hodín a okresný súd priznal exekútorovi z tohto titulu odmenu len 1000,- Sk postupoval v súlade s prvou vetou ust. § 14 ods. 2 vyhlášky a z tohto dôvodu je odvolacia námietka súdneho exekútora nedôvodná.

Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku   o   trovách exekúcie podľa § 219 O. s. p. potvrdil.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

V súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   zrejmé,   že   rozhodnutie   o opravnom   prostriedku   je   meritórnej   povahy   a z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   nevyplýva,   že   by   bolo   svojvoľné   a arbitrárne. Naopak,   krajský   súd   podrobne   analyzoval   rozhodnutie   okresného   súdu   a podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým uznesenie okresného súdu č. k. 0 Er 653/2002-19 z 25. januára 2007 potvrdil. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Časť sťažnosti, ktorá sa týka namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods.   1   a 3   ústavy,   sťažovateľ   nezdôvodňuje,   namieta   len   nesprávny   výklad   a použitie príslušných právnych predpisov a právny názor na výpočet trov exekúcie okresného súdu a následne   aj   krajského   súdu,   z čoho   možno   vyvodiť   namietané   porušenie   uvedených článkov ústavy.

Keďže odôvodnenie rozhodnutia napriek nesúhlasu sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu ústavný súd nepovažuje ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto rozhodnutím krajského súdu dôjsť k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008