znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 54/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti J. S. a Z. S., obaja bytom Z., zastúpených advokátom JUDr. M. V., Z., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 171/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. S. a Z. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Zvolen   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 171/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Zvolen p r i k a z u j e, aby v konaní sp. zn. 10 C 171/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Zvolen p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Z. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských   korún), ktoré   jej je Okresný   súd Zvolen p o v i n n ý   vyplatiť do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. J. S. a Z. S. p r i z n á v a   úhradu trov konania spoločne a nerozdielne 8 490 Sk (slovom   osemtisícštyristodeväťdesiat   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Zvolen p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   V.,   Z.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. februára 2005   doručená   sťažnosť   J.   S.   a Z.   S.,   obaja   bytom   Z.,   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. V., Z., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 171/97.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že 31. júna 1997 podali na okresnom súde návrh   na začatie   konania vo veci   zrušenia   a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Okresný súd nariadil od 12. marca 1998 do 6. marca 2001 štyri pojednávania, pričom na poslednom rozhodol rozsudkom. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovatelia odvolali. Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   13.   júna   2001   vrátil   spis okresnému súdu vytýkajúc nedostatky odvolania. Po ich odstránení a opätovnom predložení veci krajský súd 20. decembra 2001 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil so záväzným právnym názorom na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresný súd vec prejednal na štyroch pojednávaniach od 17. júna 2002 do 21. októbra 2004, avšak bez toho, aby vo veci rozhodol.

Sťažovatelia 7. januára 2005 využili inštitút sťažnosti podanej orgánu štátnej správy súdov podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov.   Okresný   súd uznal čiastočnú opodstatnenosť ich sťažnosti.

Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby vo veci samej takto rozhodol:

„1/ Okresný súd vo Zvolene v konaní vedenom pod sp.   zn. 10 C 171/97 porušil základné   právo   sťažovateľov   1/   -   2/   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2/ Okresný súd vo Zvolene je povinný vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 171/97 konať a rozhodnúť.

3/   Sťažovateľom   1/   -   2/   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 150.000,- Sk (slovom jedenstopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd vo Zvolene povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí, a pretože nezistil dôvody na jej odmietnutie, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľov aj okresný súd,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   konaní   ústneho   pojednávania;   okresný   súd   tiež   na vyjadrenie k sťažnosti.

Sťažovatelia aj okresný súd oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu uviedla k sťažnosti nasledovné:

„Sťažnosťou   doručenou   Ústavnému   súdu SR   namietali sťažovatelia J.   S.   a Z.   S., obidvaja bytom: Z., porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Zvolen vo veci 10 C 171/97.

Namietali,   že   súd   vytýčil   prvé   pojednávanie   až   8   mesiacov   od   podania   návrhu. V návrhu nebola uvedená hodnota sporu a žalobcovia nalepili kolkové známky vo výške 500,-   Sk.   Žaloba   napadla   na   súd   30.   6.   1997.   Po   výzve   sudkyne   žalobcovia   oznámili hodnotu sporu a súdny poplatok zaplatili 8. 8. 1997. Žaloba bola doručená žalovanej na vyjadrenie prípisom z 9. 9. 1997. Vyjadrenie žalovanej bolo súdu doručené 2. 10. 1997 a termín pojednávania bol určený na 12. 3. 1998.

Sťažovatelia   ďalej   namietali,   že   súd   vec   prejednal   na   pojednávaniach   dňa 17. 6. 2002, 26. 8. 2003 a 21. 10. 2004 bez toho, aby vo veci rozhodol. Pojednávanie dňa 17. 6. 2002 bolo odročené na žiadosť účastníkov konania, ktorí navrhli, aby sa súd za ich prítomnosti pokúsil na mieste samom o uzavretie dohody formou súdneho zmieru. Termín pojednávania   26.   8.   2003   bol   zrušený na žiadosť   zást.   odporkyne,   ktorá v uvedený deň čerpala dovolenku a klientka bola chorá.

Na ohliadke 21. 8. 2003 navrhovateľ J. S. navrhol, že do týždňa predloží súdu návrh súdneho   zmieru,   ktorý   navrhol   schváliť.   Návrh   zmieru   nepredložil   v lehote.   Napriek   2 urgenciám zo strany súdu až 9. 12. 2003 navrhovatelia súdu oznámili, že k dohode nedošlo. Na pojednávaní dňa 21. 10. 2004 účastníci navrhli poskytnúť lehotu 1 mesiac na prípadnú mimosúdnu dohodu s tým, že po uplynutí lehoty súdu oznámia, či berú návrh späť. Až 25. 11. 2004 súdu oznámili, že k dohode nedošlo.

V období   od   9.   2.   1999   až   do   vyhlásenia   rozsudku   bolo   nariadené   znalecké dokazovanie   dňa   29.   9.   1999,   došlo   k 3   zmenám   znalcov,   znalecký   posudok   bol   súdu doručený 19. 12. 2000. Pojednávanie dňa 25. 1. 2001 bolo odročené za účelom výsluchu odporkyne v byte – bola chorá. Výsluch sa uskutočnil 7. 2. 2001.

Sťažnosť sťažovateľov   považujem len za čiastočne   odôvodnenú.   Na trvanie   dĺžky sporu   malo   vplyv   aj   konanie   žalobcov,   ktorí   navrhli,   alebo   súhlasili   s tým,   aby   sa pojednávania odročili za účelom mimosúdnej lehoty a hoci sami navrhli termíny v akých súdu oznámia výsledok dohôd, lehoty nedodržali. Odvolanie, ktoré bolo podané nemalo riadne náležitosti podľa prísl. ustanovení O. s. p. hoci boli žalobcovia zastúpení komerčným právnikom.

Na dĺžku konania však mala vplyv najmä skutočnosť, že vec vybavovala sudkyňa M. K., ktorá od 1. 5. 2001 nastúpila na starobný dôchodok. Po jej odchode vec vybavoval od 20. 9. 2001 sudca Mgr. B. H., od 8. 2. 2003 sudkyňa JUDr. M. K.. Rozhodnutím Súdnej rady   SR   bola   táto   sudkyňa   napriek   nesúhlasu   OS   Zvolen   dočasne   pridelená   na   výkon funkcie na Okresný súd Veľký Krtíš od 1. 1. – 31. 12. 2004.

Vec bola dňa 9. 3. 2004 pridelená po dobu neprítomnosti sudkyne K. JUDr. S.. Od 1. 1. 2005 sa vec vrátila JUDr. K., ktorá bola od 3. 1. 2005 PN až do 1. 4. 2005 kedy bola sudkyňa K. pridelená na OS V. Krtíš. Od 1. 4. 2005 vec vybavuje Mgr. P. B..

Okresný   súd   vo   Zvolene   nie   je   od   r.   2001   dostatočne   personálne   obsadený,   po odchode sudkyne M. K. do dôchodku zostalo po nej viac ako 180 nerozhodnutých C – vecí, ktoré sa rozdelili medzi ostatných sudcov. Mesačný nápad vecí na súde je druhý najvyšší v rámci   Banskobystrického   kraja.   Sudcovia   pracovali   nad   rámec   bežných   povinností sudcov.

K rozhodovacej činnosti sudcov sa nevyjadrujem.“.

Ústavný súd zistil v zásade rovnaké skutočnosti o procesných úkonoch okresného súdu zo spisu sp. zn. 10 C 171/97.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím“   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom   ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1.   Predmetom   označeného   konania   je   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva (podľa § 142 Občianskeho zákonníka) s prísl. Ide o konanie, ktoré patrí do štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nevykazuje osobitnú právnu zložitosť. Faktickú zložitosť veci však nemožno vylúčiť, pretože tento druh konania si vyžaduje často znalecké dokazovanie, ktoré bolo potrebné aj v posudzovanom konaní.

2. Čo sa týka správania sťažovateľov v namietanom konaní, ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia čiastočne prispeli k celkovej dĺžke konania, keď bolo potrebné ich vyzývať na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   pojednávanie   bolo   odročené   na   základe   ich   žiadosti z dôvodu ich záujmu vec uzavrieť zmierom. Tieto skutočnosti však podľa názoru ústavného súdu nemali za následok predĺženie súdneho konania v trvaní, ktoré sťažovatelia namietajú ako zbytočné prieťahy v konaní.

3. Tretím kritériom, ktorého prostredníctvom ústavný súd posudzoval sťažovateľmi namietané porušenie základného práva, bol postup súdu. Ústavný súd posudzoval postup súdu   predovšetkým   z hľadiska   efektívnosti   konania   súdu   a   dospel   k záveru,   že   postup okresného   súdu   v označenom   konaní   vykazuje znaky   neefektívnej   činnosti.   K takémuto záveru   ústavný   súd   dospel   po   vyhodnotení   postupu   pri   zabezpečovaní   znaleckého dokazovania, keď od nariadenia znaleckého dokazovania v septembri 1999 okresný súd tri razy menil ustanovených znalcov a znalecký posudok bol doručený okresnému súdu až v decembri 2000. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že zabezpečenie znaleckého   dokazovania   je   súčasťou   postupu   súdu,   ktorý   je   predmetom   hodnotenia z hľadiska zbytočných prieťahov v konaní (II. ÚS 10/01), a že odročovanie pojednávaní z dôvodu   potreby   vypracovania   znaleckého   posudku   môže....   za   splnenia   ďalších podmienok viesť k zbytočným prieťahom v konaní (II. ÚS 17/01). Rozsudok   okresného súdu č. k. 10 C 171/97-90 zo 6. marca 2001, ktorým okresný súd návrh zamietol, zrušil Krajský súd v Banskej Bystrici 20. decembra 2001 uznesením č. k. 12 Co 2355/01-112 a vrátil vec okresnému súdu, ktorý do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu vo veci nerozhodol; vo veci boli nariadené len dve pojednávania (17. júna 2003 a 21. októbra 2004). Aj keď v tomto období došlo k rozšíreniu návrhu a opätovne k pokusu o riešenie sporu mimosúdnou   dohodou,   podľa   názoru   ústavného   súdu   ďalšie   uplynutie   2,5   roka   od rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého právny názor sa stal pre okresný súd záväzný a je návodom   pre   okresný   súd   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   treba   považovať za   zbytočné prieťahy v konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že konanie okresného sp. zn. 10 C 171/97   je   poznamenané   zbytočnými   prieťahmi   v konaní,   ktoré   mali   za   následok porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súvislosti s argumentmi predsedníčky okresného súdu o nedostatočnom obsadení okresného   súdu   a o počte   nevybavených   vecí   ústavný   súd   uvádza,   že   táto   skutočnosť nemôže   byť   vo   vzťahu   k účastníkom   konania   ospravedlnením   zbytočných   prieťahov v konaní (II. ÚS 40/97, I. ÚS 7/00).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 171/97 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   základné právo   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   ústavný   súd   aj   žiadosťou sťažovateľov o priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 10 C 171/97 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej   právomoci   za   dostatočné   na to,   aby   sa   dosiahla   vo   veci   účinná   náprava,   a preto rozhodol aj o žiadosti sťažovateľov priznať im primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   150   000   Sk z dôvodu dlhotrvajúceho stavu právnej neistoty. Vzhľadom na okolnosti prípadu, doterajšiu dĺžku   konania,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade suma 40 000 Sk pre každého zo sťažovateľov zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľov za ujmu, ktorú utrpeli.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátom JUDr. M. V. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia ich vyčíslili sumou 10 604 Sk (slovom desaťtisícšesťstoštyri slovenských korún) spolu za štyri úkony právnej pomoci podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (vypočítanou ako šestina zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2004 vo výške 15 008 Sk, t. j.   2501 Sk a 150 Sk režijný   paušál,   pretože   išlo   o úkony   urobené   v roku   2005,   zníženou   o 20   %   z dôvodu spoločných úkonov pri zastupovaní dvoch osôb, t. j. 8 490 Sk).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2005