znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 54/03-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti P. S., bytom K. n. K., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 882/97 takto

r o z h o d o l :

Základné právo P. S. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 882/97 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. februára 2003   doručené   podanie   P.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   K.   n.   K.,   zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., označené ako „Sťažnosť... Proti porušovaniu základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že:

„Sťažovateľ svojim návrhom zo dňa 2. 5. 1996 a zaslanom na Okresný súd v Čadci dňa 3. 5. 1996 sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. uz. Krásno nad Kysucou.

Ďalší postup Okresného súdu   v Čadci v konaní   č.   882/96 (pôvodne   Nc 2276/96) prebiehal v nasledujúcich časových intervaloch:

-návrh na začatie konania z 02. 05. 1996 (súdu doručený 03. 05. 1996)

-výzva Okresného súdu v Čadci z 12. 06. 1996 (doručená 18. 06. 1996)

-odpoveď navrhovateľa z 29. 07. 1996 na výzvu Okresného súdu v Čadci z 12. 06. 1996

-výzva Okresného súdu v Čadci z 02. 07. 1997 (doručená 09. 07. 1997)

-žiadosť o predĺženie lehoty z 01. 08. 1997

-žiadosť o predĺženie lehoty z 28. 08. 1997

-urgencia Okresného súdu v Čadci z 14. 10. 1997 (doručená 20. 10. 1997)

-odpoveď navrhovateľa z 28. 10. 1997 na urgenciu Okresného súdu v Čadci z 14. 10. 1997

-výzva Okresného súdu v Čadci z 20. 02. 1998 (doručená 25. 02. 1998)

-urgencia Okresného súdu v Čadci z 27. 04. 1998 (doručená 29. 04. 1998)

-predloženie dokladov z 06. 05. 1998 na urgenciu Okresného súdu v Čadci z 27. 04. 1998

-Uznesenie Okresného súdu v Čadci o ustanovení opatrovníčky 9 C 882/97 z 10. 05. 1998 (doručené 20. 05. 1998)

-výzva Okresného súdu v Čadci z 29. 06. 1998 (doručená 13. 07. 1998)

-rozšírenie   návrhu   navrhovateľa   z 04.   08.   1998   a predloženie   dokladov   na   výzvu Okresného súdu v Čadci z 29. 06. 1998

-predvolanie Okresného súdu v Čadci z 21. 10. 1998 na deň 10. 11. 1998 (doručené

26. 10. 1998)

-vyjadrenie navrhovateľa z 16. 11. 1998

-výzva Okresného súdu v Čadci z 15. 02. 1999 (doručená 04. 03. 1999)

-rozšírenie návrhu navrhovateľa z 19. 03. 1999

-výzva Okresného súdu v Čadci z 27. 07. 1999 (doručená 30. 07. 1999)

-odpoveď navrhovateľa z 09. 08. 1999 na výzvu z 27. 07. 1999

-urgencia navrhovateľa z 28. 04. 2000 na nariadenie pojednávania vo veci

-výzva Okresného súdu v Čadci z 17. 07. 2000 (doručená 22. 08. 2000)

-rozšírenie návrhu navrhovateľa z 04. 09. 2000

-predvolanie Okresného súdu z 27. 11. 2000 na deň 22. 01. 2001 (doručené 07. 12. 2001)

-výzva Okresného súdu z 17. 12. 2001 (doručená 18. 12. 2001)

-odpoveď navrhovateľa z 17. 01. 2002 na výzvu Okresného súdu v Čadci z 17. 12. 2001

-výzva Okresného súdu z 17. 06. 2002 (doručená 23. 08. 2002)

-odpoveď navrhovateľa z 24. 09. 2002 na výzvu Okresného súdu v Čadci z 17. 06. 2002 a rozšírenie návrhu navrhovateľa z 24. 09. 2002

-výzva Okresného súdu v Čadci z 11. 11. 2002 (doručená 07. 01. 2003)

-odpoveď navrhovateľa z 09. 01. 2003 na výzvu Okresného súdu v Čadci z 11. 11. 2002 Navrhovateľ v priebehu konania žiadal odstránenie prieťahov v konaní sťažnosťami adresovanými Ministerstvu spravodlivosti SR, Krajskému súdu v Žiline a Okresnému súdu v Čadci:

-sťažnosť navrhovateľa na Ministerstvo spravodlivosti SR z 28. 07. 2000

-vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti SR č. 19308/2000-513 z 28. 07. 2000

-odpoveď predsedníčky Okresného súdu v Čadci Spr 30/00-Sť z 18. 08. 2000 na sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v súdnom konaní

-žiadosť navrhovateľa z 25. 08. 2000 na Krajský súd v Žiline o prešetrenie vybavenia sťažnosti

-vybavenie sťažnosti Krajským súdom v Žiline Spr 11062/00 z 03. 11. 2000...

V zmysle Ústavy Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   ústavného   práva   v neprimeraných   časových prieťahoch spôsobených nečinnosťou súdu a to najmä:

-v čase od odpovede navrhovateľa z 29. 07. 1996 na výzvu Okresného súdu v Čadci do výzvy   Okresného   súdu   v Čadci   z 02.   07.   1997,   kedy   Okresný   súd   v Čadci   po   dobu jedného roka nekonal.

-v čase od odpovede navrhovateľa z 09. 08. 1999 na výzvu Okresného súdu v Čadci do výzvy Okresného súdu v Čadci z 17. 07. 2000, kedy súd napriek našej urgencii z 28. 04. 2000 takmer rok nekonal.

Vo veci boli nariadené od podania návrhu t. j. od 3. 5. 1996 iba dve pojednávania a to na deň 10. 11. 1998, čo je dva a pol roka po podaní návrhu a na deň 22. 01. 2001 t. j. dva roky od posledného pojednávania.

Okresný súd v Čadci vyzval niekoľkokrát navrhovateľa na predloženie potvrdenia o bonite   pôdy,   ktoré   vydáva   Pozemkový   úrad.   Tento   však   potvrdenie   nemohol   vydať, nakoľko sa oceňuje len poľnohospodárska pôda, ktorá nebola predmetom konania, čím sa spôsobili ďalšie prieťahy v konaní (od výzvy Okresného súdu v Čadci z 12. 06. 1996 do odpovede navrhovateľa z 28. 10. 1997 o nemožnosti vyhovieť výzve súdu). Okresný súd v Čadci   sa   svojim   postupom   v konaní   obmedzil   na   zabezpečovanie   dôkazov   cestou navrhovateľa a nepostupoval v zmysle § 128 OSP, čím by sa konanie podstatne urýchlilo. V dôsledku nečinnosti Okresného súdu v Čadci sa musel rozširovať návrh o nových účastníkov konania, ktorí sa stali dedičmi po pôvodných účastníkov konania, čím došlo k ďalším prieťahom v konaní (I. P., zomr. 16. 09. 1998 – rozšírenie návrhu z 04. 09. 2000). Od poslednej úpravy návrhu zo dňa 04. 09. 2000 sa takmer štyri mesiace nekonalo, ďalšie pojednávanie bolo nariadené na deň 22. 01. 2001.

Na   základe   postúpenia   sťažnosti   sťažovateľa   Ministerstvom   spravodlivosti   SR č. 19308/2000-513 z 28. 07. 2000 predsedníčke Okresného súdu v Čadci, ktorá o sťažnosti rozhodla, došlo v zmysle § 22 zák. č. 80/1992 Zb. k procesným vadám. V dôsledku postupu Okresného   súdu   v Čadci   a jeho   predsedníčky   bol   sťažovateľ   nútený   podať   sťažnosti   na Krajský súd v Žiline, čím došlo k ďalším prieťahom konania.

Okresný súd v Čadci porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov....

V zmysle   §   6   OSP   V konaní   postupuje   súd   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi konania tak,   aby ochrana práv bola   rýchla   a účinná   a aby skutočnosti,   ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili.

V súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR   je zdôraznená zásada hospodárnosti konania, ktorá popri iných je nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Na realizáciu ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nestačí iba konanie a prejednávanie veci pred súdom bez meritórneho rozhodnutia.

Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené   nesprávnou   organizáciou   práce,   nedokonalým   poznaním   obsahu   samotnej podstaty   veci,   odbornou   nepripravenosťou   na   pojednávanie,   neodborným   využitím   času určeného na pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie. Prieťahy   v konaní,   ktoré   zapríčinil   aj   účastník   konania,   však   a priori   nevylučujú zodpovednosť   súdneho   orgánu,   ktorý   vo   veci   koná,   ak   o právach   účastníka   konania rozhoduje dlhšie,   než je primerané podľa povahy veci alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený súčasne aj nesprávnym postupom súdu. (I. ÚS 47/96)...

Podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 49 zák. č. 38/1993 Z. z. sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva a slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Sťažovateľ vyčerpal všetky právne prostriedky, ktorými sa môže domáhať nápravy konanie   porušovateľa   svojho   práva,   a to   urgenciami,   výzvami,   sťažnosťami   predsedovi krajského súdu ako aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

Sťažovateľ žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, pričom tento nárok odôvodňuje predovšetkým dĺžkou celého konanie, ktoré sa vedie od roku 1996. Súčasne právoplatne neukončeným konaním trvá stav právnej neistoty u sťažovateľa. Sťažovateľ súčasne nekonanie súdov pociťuje ako psychickú ujmu.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   keďže   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a tento účel možno dosiahnuť iba právoplatným rozhodnutím, pričom Okresný súd Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 9 C 882/97 o určenie vlastníckeho práva nekoná bez prieťahov, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol:

„Základné právo P. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 882/97 o určenie vlastníckeho práva bolo porušené.

Okresnému súdu v Čadci prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 882/97 konal bez zbytočných prieťahov.

P.   S.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100 000   Sk   (slovom jednostotisíc korún), ktoré je Okresný súd v Čadci povinný mu vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   spĺňala   zákonom   predpísané   náležitosti   podľa   §   20 ods. 1   a   §   50   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ústavný súd nezistil ani dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, 19. marca 2003 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

K prijatej   sťažnosti   sa   podľa   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá vo svojom liste z 10. apríla 2003 (Spr 723/03) uviedla:„V konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 882/97 sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ zastúpený   advokátom   JUDr.   M.   S.   Predmetom   konania   je   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam. Vec prejednávam a konanie vediem ja ako zákonná sudkyňa.

Potvrdzujem tú skutočnosť, že návrh na začatie konania Okresný súd v Čadci obdržal 3. 5. 1996. Nakoľko sa jednalo o podanie neúplné, bolo zaevidované do registra nejasných podaní   pod   spis.   zn.   Nc   2276/96.   Všetky   procesné   úkony   súdu   smerovali   k príprave pojednávania,   za   tým   účelom   súd   pripojil   súvisiace   spisy,   vyžiadal   listiny,   vyzval   na zaplatenie súdneho poplatku. Zodpovedne tvrdím, že od momentu začatia konania procesné úkony súd vykonával priebežne a všetky smerovali k meritórnemu vybaveniu právnej veci. Okresnému súdu v Čadci sťažovateľ vytýka nečinnosť, ktorou malo dôjsť k porušeniu jeho ústavného práva najmä tým, keď tvrdí, že súd v období od 29. 7. 1996 do 2. 7. 1997 a v období od 9. 8. 1999 do 17. 7. 2000 vôbec nekonal.

Rozhodne tomu tak nie je a s tvrdením sťažovateľa zásadne nesúhlasím.

1) Za dobu od 29. 7. 1996 do 2. 7. 1997 súd vykonal nasledovné procesné úkony:

-20.   8.   1996   nariadil   pripojiť   súvisiace   dedičské   spisy   –   v záujme   ustálenia   okruhu účastníkov na strane žalovanej,

-dňa 16. 1. 1997 mi bola prikázaná vec vtedajším predsedom súdu na konanie,

-procesný úkon zo dňa 14. 2. 1997 – nariadené pripojiť ďalšie súvisiace spisy,

-procesným   úkonom   z 15.   4.   1997   –   žiadané   zaslanie   výpisu   z pozemkovej   knihy a identifikáciu k žalovaným parcelám a zároveň pripájanie súvisiacich spisov,

-po obdržaní listín žiadaných dňa 15. 4. 1997 procesný úkon z 13. 6. 1997 – urgovala som pripojenie súvisiacich dedičských spisov.

2) Za dobu od 9. 8. 1999 do 17. 7. 2000 súd vykonal nasledovné úkony:

-po   zistení   zo   správy   poštového   doručovateľa,   že   odporkyňa   označená   v pôvodnom návrhu   v r.   7   zomrela,   súd   písomne   dňa   27.   7.   1999   vyzval   právneho   zástupcu navrhovateľa, aby oznámil dátum úmrtia menovanej, číslo dedičského konania a miesto prejednania dedičstva,

-je pravda, že zástupca navrhovateľa oznámil (na čl. 87 spisu) do úvahy pripadajúcich dedičov, neoznámil ale číslo dedičského konania, súd po prešetrení procesnými úkonmi zo dňa 13. 9. 1999 a zo dňa 12. 11. 1999 zistil, že okruh dedičov po menovanej a aj okruh účastníkov konania je úplne iný než ho právny zástupca súdu oznámil (viď čl. 88),

-súd procesnými úkonmi zo dňa 8. 2. 2000, zo dňa 17. 2. 2000, 28. 4. 2000 žiadal pripojiť právoplatne ukončený dedičský spis.

Do pozornosti ústavnému súdu dávam, že uvedená odporkyňa v r. 7 zomrela už 16. 9. 1998 – túto skutočnosť zistil súd v rámci vedenia konania bez akejkoľvek aktívnej účasti právneho   zástupcu   navrhovateľa,   ktorého   dokonca   prípisom   zo   17.   7.   2000   (čl.   92) upozornil,   že okruh dedičov sa   nezhoduje,   a aby v potrebnom počte predložil   rozšírený návrh o okruh dedičov po menovanej. Som toho názoru, že v období od 9. 8. 1999 do 17. 7. 2000 súd nad rámec uskutočnil procesné úkony, suploval vlastne činnosť advokáta, ktorý včasným oznámením uvedených údajov mohol prispieť k urýchleniu konania.

Z obsahu   podanej   sťažnosti   je   zrejmé,   že   súd   až   9   písomných   výziev   adresoval zástupcovi navrhovateľa na odstránenie vád podania alebo na podanie potrebného počtu rozšíreného návrhu. Poznamenávam, že v spise sa nenachádza ani jeden záznam o tom, že by bol študovaný hoci jedenkrát zástupcom navrhovateľa. Všetky sťažnosti navrhovateľa podané vo veci a ich prešetrenie, považované za neopodstatnené, taktiež predĺžili súdne konanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, skúma vždy s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a to   podľa   troch základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka,   postup   súdu   (II.   ÚS   79/97, I. ÚS 70/98).

Zložitosť veci v konaní 9 C 882/97 vidím v predmete konania, jedná sa o spornú vlastnícku   majetkoprávnu   vec,   ale   aj   v procesnom   účastníctve   na   strane   žalovanej, v ustálení okruhu účastníkov, keď postup súdu bol v značnej miere sťažený, viackrát sa menili účastníci na strane žalovanej a bolo potrebné zisťovať aj ich právnych nástupcov. Správanie   účastníka   –   treba   sťažovateľovi   a jeho   právnemu   zástupcovi   pripísať nedostatok   aktívnej   účasti   v konaní,   ktoré   ho   neúmerne   predlžovali,   napr.   súd   9-krát v konaní musel adresovať písomnú výzvu na odstránenie zistených vád alebo na oznámenie okruhu účastníkov po nebohých odporcoch a dokonca aj na takú elementárnu povinnosť, aby bol predložený rozšírený návrh o právnych nástupcoch a o nových účastníkoch. Postup   súdu   v konaní   –   v priebehu   vedeného   konania   súd   postupoval   procesne priebežne,   všetky   procesné   úkony   boli   nariadené   účelne   a v záujme   dosiahnutia meritórneho rozhodnutia vo veci samej.

Z týchto dôvodov mám za to, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Čadci v konaní vedenom pod spisovou značkou 9 C 882/97 porušené nebolo, a preto s podanou ústavnou sťažnosťou nesúhlasím a žiadam, aby bola zamietnutá v celom rozsahu. V konaní o sťažnosti netrvám na ústnom pojednávaní.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 882/97 ide o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čo je konanie, v ktorom jeho právnu a ani faktickú zložitosť   v zásade   nemožno   vylúčiť.   V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   zistil,   že   hoci okruh   nehnuteľností,   o určenie   vlastníckeho   práva   ku   ktorým   ide,   sa   okresnému   súdu podarilo   identifikovať   bez väčších   problémov   (a   bez   potreby   znaleckého   dokazovania), pretrvávajúcim problémom celého doterajšieho konania bolo ustálenie okruhu účastníkov na strane žalovaných.   Neustálym zmenám v ich   počte   sa   v priebehu   celého   konania musel okresný súd prispôsobovať a adekvátne na túto skutočnosť procesne reagovať, pričom táto predstavuje   faktickú   zložitosť   veci   pojednávanej   pod   sp.   zn.   9   C   882/97   a mala   tiež rozhodujúci vplyv na doterajšiu   dĺžku   konania. Ústavný   súd túto   skutočnosť zobral do úvahy nespúšťajúc ale zo zreteľa, že postup súdu, ktorým reaguje na zmenenú situáciu v okruhu   účastníkov   na   strane   žalovaných,   musí   byť   takisto   pozbavený   zbytočných prieťahov. V súvislosti s takouto faktickou zložitosťou veci bolo tiež potrebné, aby okresný súd priebežne žiadal dedičské spisy súvisiace s konaním sp. zn. 9 C 882/97 a identifikoval z nich údaje nevyhnutné pre ustálenie okruhu ďalších účastníkov na strane žalovaných.

2. Druhým kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, bol postup samotného účastníka konania – sťažovateľa v konaní pred ústavným   súdom.   Vychádzajúc   z jeho   analýzy   a   v okolnostiach   prípadu,   ako   aj   celej doterajšej doby konania ho ale ústavný súd nemohol hodnotiť ako aktívny a súčinnostný.

Vzhľadom na povahu veci a meniaci sa okruh účastníkov na strane žalovaných bolo zo   strany   sťažovateľa   v priebehu   celého   konania   potrebné   aktívne   reagovať   na   takúto situáciu   návrhmi   na   rozšírenie   jeho   pôvodného   návrhu.   Ústavný   súd   z predloženého súdneho   spisu   ale   zistil,   že   k rozširovaniu   pôvodného   návrhu   sťažovateľa   dochádzalo pravidelne   až   po   výzvach   okresného   súdu   (okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   dokonca uvádza,   že išlo   o 9   takýchto   výziev),   ktorými   ho   opakovane a   pod   hrozbou   zastavenia konania   žiadal,   aby   v určených   lehotách   na   túto   skutočnosť   reagoval.   Označený   stav ústavný   súd   zobral   do   úvahy   pri   svojom   rozhodovaní   vo   veci   samej.   Z predloženého súdneho spisu ústavný súd tiež nezistil, že by bol do neho sťažovateľ po dobu konania nahliadol alebo sa iným vhodným spôsobom podieľal na ustálení okruhu účastníkov na strane žalovaných.

3.   Tretím   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   v konaní   pred okresným súdom sp. zn. 9 C 882/97 došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného   súdu.   Ústavný   súd   nezistil   jeho   zbytočné   prieťahy   pri   identifikácii   okruhu nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania (za súčinnosti so sťažovateľom a Okresným úradom v Čadci, katastrálnym odborom). Ako už bolo spomenuté, faktická zložitosť veci spočívala v meniacom sa počte účastníkov konania na strane žalovaných, ustálenie ktorých ale predstavuje jednu z podmienok ďalšieho konania a rozhodnutia vo veci samej. Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil aktívny prístup okresného súdu pri reagovaní na tieto skutočnosti, po ktorom nasledovali jeho bezprostredné výzvy právnemu zástupcovi sťažovateľa na rozšírenie návrhu. Predložené rozšírenia návrhu (celkovo 5x) okresný súd bez zbytočného odkladu posielal na vyjadrenie účastníkom konania. Ústavný súd tiež zistil, že po tom, ako sa súdu podarilo ustáliť (v určitom časovom momente) okruh účastníkov konania na strane žalovaných, nariadil vo veci pojednávania. Takto sa 19. novembra 1998 uskutočnilo prvé pojednávanie (ktorému predchádzala výzva okresného súdu na rozšírenie návrhu) a 22. novembra 2001 sa uskutočnilo druhé pojednávanie (ktorému predchádzali dve výzvy okresného súdu na rozšírenie návrhu). Od uvedeného obdobia okresný súd vyzval sťažovateľa ešte dvakrát na ďalšie rozšírenie návrhu v dôsledku zmeny účastníkov na strane žalovaných.

Od   tohto   prístupu   sa   okresný   súd   neodchýlil   ani   v obdobiach,   ktoré   sťažovateľ napadol ako obdobia zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu, t. j. od 29. júla 1996 do 2. júla 1997 a od 9. augusta 1999 do 17. júla 2000, pretože z predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že tie procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo svojom písomnom vyjadrení, sa v danom období aj reálne uskutočnili.

Ústavný súd na základe vyhodnotenia právnej a faktickej zložitosti veci vedenej na okresnom   súde   pod sp.   zn. 9   C 882/97,   postupu   účastníka   konania –   sťažovateľa   pred ústavným súdom,   ako   aj postupu   samotného súdu   zistil,   že v dôsledku   uvedeného   jeho doterajší postup nesignalizuje zbytočné prieťahy v konaní, a tým ani porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa prostredníctvom rozhodnutia o jeho návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zásadne bráni skutočnosť, ktorá nemôže ísť na ťarchu súdu, a tou je stále meniaci sa počet účastníkov konania na strane žalovaných (dedičov) v dôsledku úmrtia pôvodných žalovaných. V dôsledku toho ústavný súd skúmal, či   okresný   súd   bez   zbytočných   prieťahov   a s primeranou   starostlivosťou   zabezpečoval procesné „premietnutie“ tejto skutočnosti do konania sp. zn. 9 C 882/97, t. j. či si vyžiadaval dedičské   spisy,   upozorňoval   na   túto   skutočnosť   sťažovateľa,   vyzýval   ho   na   rozšírenie pôvodného návrhu, ako aj na oboznámenie sa s týmto návrhom účastníkov konania, a zistil, že tomu tak je. Hoci postup okresného súdu nebol niekedy celkom plynulý, ústavný súd ho celkovo vyhodnotil ako sústredený, ktorý doteraz vyústil aj do dvoch pojednávaní vo veci samej.   Z uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2003