znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 54/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2002 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   porušenie   práv   podľa   čl.   6   ods.   1,   čl.   8   ods.   1   a   čl.   10   ods.   2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 3 písm. a) a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 126/00 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 15 Co 266/01, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť M. N. v časti, v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   17   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a politických právach,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

2. Sťažnosť M. N. v časti, v ktorej namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   čl.   2   ods.   3   písm.   a)   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických právach,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2002 doručená sťažnosť M. N., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   v ktorej   namietal   porušenie   základných   práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 3 písm. a) a   čl.   17   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a   politických   právach   rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 126/00 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 15 Co 266/01.

K   porušeniu   označených   základných   práv   malo   dôjsť   tým,   že   všeobecné   súdy zamietli žalobu sťažovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, hoci podľa jeho názoru boli splnené všetky skutkové a zákonné predpoklady na jej priznanie podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Iným súdom nemožno podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozumieť len iný súd v zmysle inštančného postupu v rámci všeobecného súdnictva. To by muselo byť výslovne upravené napríklad tak, že právomoc ústavného súdu vzniká   vtedy,   ak   už   nie   je   možné   proti   rozhodnutiu,   opatreniu   alebo   inému   zásahu všeobecného súdu použiť opravný prostriedok (prípadne riadny opravný prostriedok).

Základným ústavným predpokladom na vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Tento predpoklad nie je splnený, tak ako sa domnieva sťažovateľ, vyčerpaním riadnych opravných prostriedkov.

Citovaný   článok   ústavy   preto   mieri   na   súd,   ktorý   v   súlade   so   všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti nemá žiaden ústavný význam, či ide o súd, ktorý koná tak, že proti jeho rozhodnutiu vo veci samej existuje opravný prostriedok (riadny či mimoriadny) alebo je   použitie   opravných   prostriedkov   obmedzené   (napríklad   pri   platobných   rozkazoch, rozhodnutiach odvolacích súdov a dovolacieho súdu), ba až vylúčené, tak ako to je v konaní o žalobách   proti   právoplatným   rozhodnutiam   správnych   orgánov   v   rámci   správneho súdnictva (§ 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku).

Sťažovateľ sa   návrhom   na rozhodnutie domáha vyslovenia   porušenia   základného práva   podľa   čl.   19   ods.   1   a   2   ústavy,   ku   ktorému   došlo   v občianskoprávnom   spore, v osobitnom   druhu   sporového   konania   o ochranu   osobnosti.   O ochrane   týchto   práv (o jednotlivých   nárokoch   a ich   rozsahu)   na   základe   zákonnej   úpravy,   ktorá   je   uvedená v § 11 až 17 Občianskeho zákonníka, rozhoduje výlučne občianskoprávny súd. V rámci rozhodovania   o   nárokoch   vyplývajúcich   z   porušenia   práva   na   ochranu   osobnosti   len občianskoprávny súd môže a musí posudzovať okolnosti uvedené v hypotéze § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vyvodiť z nich záver o tom, či žalobca má a v akom rozsahu alebo nemá právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ústavný súd je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo   k   porušeniu   procesnoprávnych   princípov   konania   (čl.   46   až   50   ústavy).   Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   dospeli   na   základe   výkladu   a uplatňovania zákonov, v tomto prípade § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak ako sa toho domáha sťažovateľ.

Právomoc   občianskoprávneho   súdu   rozhodovať   o   náhrade   nemajetkovej   ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy   a   §   7   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nemožno   nahradiť   alebo   v   nej pokračovať   uplatnením   práva   na   ochranu   tohto   práva   v konaní   pred   ústavným   súdom. Navyše,   právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   je   takým   právom súkromnoprávnej povahy, ktoré ani nemá priamu oporu v ústavnej úprave (čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy).

Z   toho vyplýva, že   o ochrane základného práva podľa   čl.   19   ods.   1   a 2   ústavy rozhoduje   v rozsahu   zákonných   úprav,   ktoré   sme   citovali,   všeobecný   súd   v   civilnom procese, a to vylučuje právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Treba súčasne dodať, že v danom prípade sa nedá vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi postupom všeobecného súdu (okresného súdu a krajského súdu) a porušením čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, pretože túto spojitosť tvrdí sťažovateľ iba z dôvodu, že nebol úspešný s nárokom na   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch.   A   to   je   tvrdenie,   ktoré   takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Všeobecné súdy vykonávaním svojich ústavne vymedzených   kompetencií   vôbec   nezasahovali   a   ani   nemohli   zasiahnuť   do   základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, pretože sa naopak zaoberali zásahom (porušením) do týchto základných práv, ku ktorému došlo postupom subjektu odlišného od všeobecného súdu. Napriek tomu sťažovateľ stotožnil (postavil na tú istú úroveň) konanie denníka Nový čas,   ktorý   skutočne   zasiahol   do   jeho   základných   práv,   a   postup   všeobecných   súdov, o ktorom tvrdí, že takisto porušil tie isté základné práva. To je však pojmovo vylúčené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci.

2. Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho právo na riadnu súdnu ochranu, pretože súdy   nechránili   a negarantovali   základné   práva   sťažovateľa.   Podrobnejšie   odôvodnenie porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sťažovateľ neuviedol.   Z   uvedeného   tvrdenia   však   vyplýva,   že   právo   na   riadnu   súdnu   ochranu sťažovateľ stotožňuje iba s úspechom v jeho občianskoprávnej veci, v ktorej sa domáhal nároku   na   náhradu   nemateriálnej   ujmy   v   peniazoch,   hoci   sám   uvádza,   že   právo   na spravodlivý proces nie je nárokom na úspech v akomkoľvek súdnom konaní.

V   ďalšom   však   uvádza   len   okolnosti,   ktoré   zakladajú   jeho   nárok   na   náhradu nemateriálnej ujmy vyjadrenej v peniazoch podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) právo na súdnu   ochranu   sa   nestotožňuje   s procesným   úspechom,   a   pretože   sťažovateľ   netvrdil porušenie ústavnoprocesných princípov ovládajúcich občianske súdne konanie (čl. 46 až 51 ústavy) a toto porušenie tak nemohlo byť ani preukázané, ústavný súd dospel k záveru v súlade   aj   so   svojou   stabilnou   judikatúrou,   že   sťažnosť   je   v   tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

3.   Z   dôvodov   už   uvedených   v prvej   a druhej   časti   tohto   rozhodnutia   bolo   treba odmietnuť   sťažnosť   aj   v   rozsahu   tvrdení   o   porušení   práv   podľa   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 6 ods. 1) a o porušení čl. 2 ods. 3 písm. a) a čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.