znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 539/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7 Co 83/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. M.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky 30. septembra 2013 a poštou 3. októbra 2013 doručená sťažnosť Ing. L. M., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 7 Co 83/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. septembra 2013.Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C 35/2010-161 zo 14. marca 2012   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   ako   žalobcu   proti   žalovaným   Ing.   J.   O., Mgr. M. F. a obci H. o ospravedlnenie, určenie neplatnosti platobných rozkazov a zaplatenie 3 000 € s prísl. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 83/2012 bol potvrdený rozsudok okresného   súdu.   Podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd   právom   konal   a   rozhodol na pojednávaní   14.   marca   2012,   lebo   hoci   sťažovateľ   svoju   neúčasť   zo   zdravotných dôvodov   ospravedlnil,   o   odročenie   pojednávania   nepožiadal.   Za   právne   bezvýznamnú považoval   námietku   o   nevykonaní   dôkazov   navrhnutých   sťažovateľom,   lebo   aj   keď   sú účastníci   povinní   označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení,   je   vecou   súdu,   ktoré z označených   dôkazov   vykoná   a   ktoré   nie,   pričom   zásadne   sa   nevykonávajú   dôkazy nemajúce   význam   pre   vec   samu.   Opätovné   vypočutie   osôb   vypočutých   už   vo   veci okresného súdu sp. zn. 1 T 197/2004, ale ani prečítanie tohto spisu nie je potrebné na posúdenie   otázky   účinného   doručenia   platobných   rozkazov   vydaných   Krajským   súdom v Košiciach   vo   veciach   sp.   zn.   17   Rob   1361/96   a   sp.   zn.   18   Rob   1357/96.   Účinnosť doručenia   týchto   platobných   rozkazov   bola   totiž   predmetom   skúmania   zo   strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rámci odvolacieho i dovolacieho konania, pričom v týchto konaniach sa jednoznačne konštatovala neúčinnosť doručenia platobných rozkazov. Platobné rozkazy teda neboli doručené v súlade s ustanovením § 173 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku.   Týmito   závermi   odvolacieho   i   dovolacieho   súdu   bol   Krajský   súd v Košiciach viazaný. Účinnosť či neúčinnosť doručenia platobného rozkazu nemožno riešiť v inom konaní ako v tom, v ktorom došlo k vydaniu platobného rozkazu. Nemožno sa stotožniť ani s názorom sťažovateľa o právoplatnom vyriešení otázky prevzatia platobných rozkazov   žalovanými   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   1   T   197/2004. V tomto   konaní sa   totiž   rozhodlo   len o   spáchaní trestného činu   zneužívania právomoci verejného činiteľa. V zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je viazanosť   súdu   daná   iba   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   príslušného   orgánu   o   tom,   že   bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal. Zároveň domáhať sa vyslovenia platnosti doručenia platobných rozkazov   nie   je   objektívne   možné.   Posudzovanie   platnosti   alebo   neplatnosti   v   zmysle ustanovenia   §   80   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   možné   iba   pri   právnych úkonoch, pričom platobný rozkaz ako rozhodnutie povahu právneho úkonu nemá.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru z   viacerých   dôvodov.   Sudcovia   krajského   súdu,   ktorí   o   veci   rozhodovali   v   odvolacom konaní, boli v čase rozhodovania so sťažovateľom v súdnom spore vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 14 C 376/2012, a preto boli očividne predpojatí. Navyše, títo sudcovia   neboli   povolaní   rozhodnúť   o   veci   náhodným   výberom,   ale   rozhodnutím predsedníčky   krajského súdu.   Za   predpojatú   považuje sťažovateľ   aj sudkyňu   okresného súdu, ktorá sa sama označila za predpojatú vo viacerých exekučných veciach vedených sťažovateľom ako oprávneným. Hoci krajský súd o predpojatosti sudkyne okresného súdu vedel,   ignoroval   to   a   nevytkol   okresnému   súdu   nevykonanie   dôkazov   a nezistenie skutkového   stavu,   ku   ktorému   došlo   bez   uvedenia   dôvodov.   Ani   samotný   krajský   súd nevykonal žiaden z navrhnutých dôkazov. Všeobecné súdy neumožnili sťažovateľovi účasť na výsluchoch a dokazovaní, ale namiesto riadneho zistenia skutkového stavu rozhodli už 14. marca 2012, resp. 24. júna 2013, a to bez toho, aby o tom sťažovateľa informovali, hoci tento mal právo byť prítomný na prerokovaní svojej veci.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 83/2012 s tým, aby bol rozsudok z 24. júna 2013 zrušený.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   83/2012 z 24. júna 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C 35/2010 zo 14. marca 2012   nadobudol   právoplatnosť   1.   augusta   2013.   Sťažovateľ   nepodal   proti   rozsudku krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Sťažovateľ (popri iných námietkach) vytýka všeobecným súdom najmä to, že v jeho veci   konali   a   rozhodovali   tak   na   okresnom   súde,   ako   aj   na   krajskom   súde   predpojatí sudcovia,   pričom   sudkyňa   okresného   súdu   sa   sama   označila   za   predpojatú   voči sťažovateľovi v iných veciach a sudcovia krajského súdu sa nestali zákonnými sudcami na základe náhodného výberu, ale z rozhodnutia predsedníčky krajského súdu.  

«Súd   treba   považovať   za   „nesprávne   obsadený“   v   zmysle   §   237   písm.   g) Občianskeho súdneho poriadku aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia» (mutatis mutandis II. ÚS 136/08).

Z   uvedených   námietok   je   zrejmé,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   nemali   byť zákonnými sudcami v jeho veci tí sudcovia, ktorí na okresnom súde a na krajskom súde konali a rozhodli. Sťažovateľ teda namieta, že tak okresný súd, ako aj krajský súd neboli správne   obsadené.   Znamená   to,   že   sťažovateľ   tvrdí   existenciu   prípustnosti   a   dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. g) a § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Ďalej sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy konali v jeho neprítomnosti, hoci si vymienil svoju účasť pri vykonávaní ním navrhnutého dokazovania. Sťažovateľ teda tvrdí, že postupom všeobecných súdov mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred   súdom.   Tvrdí   teda   aj existenciu   prípustnosti   a dôvodu   dovolania   v   zmysle   §   237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže napriek uvedenému sťažovateľ nepodal dovolanie proti rozsudku krajského súdu, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho   poriadku,   možno   dospieť   k   záveru,   že   nevyčerpal   mimoriadny   opravný prostriedok,   ktorý   mu   zákon   na   ochranu   jeho   označených   práv   účinne   poskytuje,   a   na ktorého   použitie   bol   oprávnený   v   zmysle   Občianskeho   súdneho   poriadku.   To   zakladá neprípustnosť sťažnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

V   danej   súvislosti   treba   tiež   uviesť,   že   sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal   do   úvahy   prípadný   postup   ústavného   súdu   v   zmysle   §   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013