znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 539/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011   predbežne prerokoval   sťažnosť   O.,   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S. K.,   M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2011 doručená   sťažnosť   O.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietalo   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011 a žiadalo vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   prejednanie   jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 2Cdo 79/2011 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, ktorú je Najvyšší súd povinný nahradiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 108/2005, ktorý si ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie, v tomto konaní sa domáhala Iveta Baranová (ďalej len „žalobkyňa“) žalobou doručenou okresnému súdu 4. októbra 2005 proti sťažovateľovi ako žalovanému ochrany svojej osobnosti a vydania rozsudku, ktorým okresný súd zakáže sťažovateľovi tvrdiť, že „žalobkyňa ako vlastníčka bytu č. 7 v bloku B2, vchod   G,   na...   ulici   neoprávnene   odoberala   elektrickú   energiu   zo   spoločnej   vchodovej prípojky“;   uloží   sťažovateľovi,   aby   doručil   všetkým   vlastníkom   (nájomcom)   bytov v rovnakom   bloku   list,   ktorým   sa   ospravedlní   žalobkyni a uvedie   v   ňom,   že „tvrdenie sťažovateľa v liste zo dňa 18.6.2005, že I. B., vlastník bytu č. 7, neoprávnene odoberal elektrickú energiu zo spoločnej vchodovej prípojky, nie je pravdivé a preto sa menovanej za toto nepravdivé tvrdenie ospravedlňuje“; zaviaže sťažovateľa zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 500 000 Sk a uloží sťažovateľovi náhradu trov konania. Svoju   žalobu   žalobkyňa   odôvodnila   tým,   že   sťažovateľ   doručil   21.   júla   2005   všetkým vlastníkom a nájomcom bytov v bytovom dome, v ktorom býva aj žalobkyňa, list, v ktorom uviedol: „Vážený vlastník (nájomník) bytu,   na základe žiadosti vlastníkov (nájomníkov) bytov v bloku B2, vchod G, o preverenie vyúčtovania elektrickej energie v danom odbernom mieste, sme dospeli k zisteniu, že vlastník bytu č. 7 – B. I. neoprávnene odoberal elektrickú energiu zo spoločnej vchodovej prípojky. V dôsledku tohto zistenia sme vykonali prepočet nákladov za služby spojené s užívaním a správou bytu za rok 2004“, ktorý bol podpísaný sťažovateľom a datovaný 18. júna 2005, pričom údaje v ňom vzťahujúce sa na žalobkyňu sú nepravdivé,   pretože   žalobkyňa   neoprávnene   elektrickú   energiu   neodoberala.   Žalobkyňa poukázala aj na to, že vlastníčkou bytu v dome sa stala až na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorá nadobudla právne účinky 19. júla 2004.

Sťažovateľ žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na to, že na základe podnetu iných vlastníkov bytov v dome pri prehliadke rozvodov elektrickej inštalácie 16. júna 2005 zistil, že v pivničných priestoroch domu bol namontovaný elektrický ohrievač vody, ktorý bol napojený zo spoločného svetelného okruhu a slúžil na ohrev vody pre byt žalobkyne. Preto sťažovateľ vykonal opravné vyúčtovanie za rok 2004, ktoré bolo po 18. júni 2005 zaslané sťažujúcim   sa   vlastníkom   bytov   v   dome   a   bol   v   ňom   vysvetlený   dôvod   vykonania opravného vyúčtovania.

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 108/2005-136 z 13. marca 2007 tak, že žalobu žalobkyne zamietol a uložil jej povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Mal za preukázané, že žalobkyňa elektrickú energiu neoprávnene odoberala tak, ako to bolo zistené aj kontrolou sťažovateľa 16. júna 2005, čo potvrdili ako svedkovia aj osoby, ktoré sa kontroly zúčastnili (Ing. J. B., V. B., Ing. Š. V., A. B. a M. M.). Okresný súd neuveril tvrdeniam žalobkyne (podporených výpoveďami svedkov Ing. P. Ž. a M. K.), že elektrický kotol bol napájaný káblom z elektrickej zásuvky v byte žalobkyne. Vzal do úvahy aj to, že žalobkyňa za obdobie pred kontrolou (4. júna 2004 – 3. apríla 2005) mala podľa faktúr za odber elektrickej energie preplatok 2 319,50 Sk, zatiaľ čo za obdobie po kontrole (9. júna 2005 – 3. júna 2006) už nedoplatok 9 827,50 Sk (ako to vyplynulo z vystavených faktúr).Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 1 Co 177/2007-155 z 24. novembra 2008 tento rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na   ďalšie   konanie.   Rozsudok   okresného   súdu   považoval   za   nepreskúmateľný a nezrozumiteľný,   pretože   jeho   odôvodnenie   nezodpovedalo   požiadavkám   §   157 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Okresnému súdu uložil po vrátení veci na účely zistenia, či   žalobkyňa mala 16. júna 2005 elektrický   ohrievač vody   pripojený na spoločný svetelný okruh, opätovne vec prerokovať, vykonané dôkazy náležite zhodnotiť v súlade   so   zásadou   voľného   hodnotenia   dôkazov   a   prípadne,   ak   to   účastníci   konania navrhnú, alebo to bude nevyhnutné, dokazovanie aj doplniť a svoje rozhodnutie náležite zdôvodniť.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 108/2005-207 z 22. júna 2009, žalobu žalobkyne znova zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania. Mal za preukázané, že žalobkyňa elektrickú energiu odoberala neoprávnene. Poukázal aj na to, že fakturovaný nedoplatok   za   jej   odber   uhradila,   ako   aj   na   to,   že   žalobkyňa   byt   užívala   aj   pred   jeho odkúpením do vlastníctva, a to ako nájomca od 1. júna 1988.

Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   žalobkyne   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 1 Co 217/2009-259   zo   4.   novembra   2010   tak,   že   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o uloženie zákazu žalovanému tvrdiť, že žalobkyňa neoprávnene   odoberala   elektrickú   energiu   zo   spoločnej   vchodovej   prípojky,   a   v   časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o uloženie povinnosti sťažovateľovi ospravedlniť sa žalobkyni rozsudok okresného súdu zmenil a uložil sťažovateľovi, „aby do 10 dní od právoplatnosti rozsudku písomným listom doručeným vlastníkom (nájomcom) bytov v bloku B 2 na ulici..., M. uviedol, že jeho tvrdenie v   liste   z   18.6.2005,   že   I.   B.   neoprávnene   odoberala   elektrickú   energiu   zo   spoločnej vchodovej prípojky, nie je pravdivé a za toto nepravdivé tvrdenie sa jej ospravedlňuje“. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť štátu na trovách konania sumu 44,94 €. Uviedol, že síce okresný súd napadnuté rozhodnutie v porovnaní   s   jeho   skorším   rozhodnutím   odôvodnil   komplexnejšie   a   komplexnejšie   aj vyhodnotil   výsledky   vykonaného   dokazovania,   avšak   ani   takéto   vyhodnotenie   dôkazov nepovažoval krajský súd za logické, presvedčivé a dostatočné. Krajský súd preto zopakoval dokazovanie výsluchom svedkov V. B., Ing. Š. V., A. B., M. M. a listinami (list žalovaného z 18. júna 2005, listy vlastníkov bytov zo 16. júna 2005, fotodokumentácia pivničných priestorov, správa z odbornej prehliadky z 27. decembra 2002) a uzavrel, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo sa týka preukázania neoprávneného odberu elektrickej energie žalobkyňou, a v dôsledku toho vec nesprávne právne posúdil, keď tvrdenia v liste z 18. júna 2005 o neoprávnenom odbere elektrickej energie žalobkyňou zo spoločnej vchodovej prípojky považoval za pravdivé. Krajský súd z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by elektrický bojler bol skutočne aj napojený na svetelný okruh, pretože nebolo preukázané, že by kábel napojený na svetelný okruh bol napojený na elektrický ohrievač vody nachádzajúci sa v pivničných priestoroch žalobkyne. To sa dalo jednoznačne zistiť iba na mieste samom po otvorení pivnice   žalobkyne,   čo   sa   však   nestalo.   Svedkovia   totiž   potvrdili   (aj   pri   výsluchu   pred krajským súdom) iba to, že kábel zo svetelného okruhu smeroval do pivničných priestorov žalobkyne,   iba   svedok   V.   B.   (zamestnanec   sťažovateľa)   uviedol,   že   bol   pripojený k elektrickému ohrievaču vody. Keďže sťažovateľ nepreukázal bez rozumných pochybností svoje   tvrdenie   o   neoprávnenom   odbere   elektrickej   energie   žalobkyňou,   neuniesol   svoje dôkazné bremeno o pravdivosti ním rozširovaného tvrdenia. V ostávajúcej časti krajský súd rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   pretože   v   konaní   žalobkyňa   nepreukázala,   že   by neoprávnený   zásah   trval,   alebo   by   hrozila   bezprostredná   hrozba   jeho   uskutočnenia   či opakovania v budúcnosti, a nepreukázala ani dôvody, pre ktoré nepostačuje v jej prípade na odstránenie následkov zásahu ospravedlnenie, a s ohľadom na závažnosť následkov by bolo namieste priznať jej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výrok o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi odôvodnil krajský súd tým, že každý z účastníkov mal vo veci úspech iba čiastočný a hoci bol základ nároku daný, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa požadovanej ochrany, a tak náhrada trov konania nebola priznaná žiadnemu z účastníkov   (§   142   ods.   2   OSP).   Rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 15. novembra 2010.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   15.   decembra   2010   dovolanie s poukazom na dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. f) OSP a dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP s tým, že podrobnejšie dôvody dovolania doplní na výzvu súdu.

Dňa   28.   marca   2011   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   podanie   označené   ako doplnenie dovolania, v ktorom však už za dovolací dôvod označuje aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). V tomto podaní sťažovateľ tvrdil (už aj to), že krajský súd nevyhodnotil dôsledne výsledky vykonaného dokazovania, najmä nevzal dôsledne do úvahy výpovede svedka Ing. V. a svedka B., ktorí potvrdili, že kábel viedol k bojleru; nevzal do úvahy pokles odberu elektrickej energie po kontrole. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu považoval za nedostatočné. Namietal aj to, že krajský súd vychádzal aj z dôkazov, ktoré sám nevykonal, ich obsah napriek tomu v porovnaní s okresným súdom odlišne vyhodnotil, a nakoniec aj to, že krajský súd vec aj nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ poukázal aj na to, že nesprávnym je aj rozhodnutie o náhrade trov konania, pretože jeho úspech v konaní bol väčší než úspech žalobkyne, a preto mu mala byť náhrada trov konania priznaná.O   podanom   dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 2 Cdo 79/2011   z   28.   júna   2011   tak,   že   dovolanie   zamietol   a   žalobkyni   náhradu   trov dovolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. augusta 2011.V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   odôvodnil   tvrdené   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011 jednak tým, že najvyšší súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,   a   jednak   tým,   že   skutkové   a   právne   závery   najvyššieho   súdu   sú   zjavne nedôvodné,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné.   Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd „takmer nijako“ neodôvodnil namietané právne posúdenie veci krajským súdom, keď uviedol iba dve vety: „Odvolací súd na základe dokazovania, ktoré v potrebnom rozsahu opakoval, uzavrel,   že   žalovaný   pravdivosť   tvrdenia   nepreukázal.   s   týmto   názorom   sa   stotožnil   aj dovolací súd.“ Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú zjavne nedôvodné, pretože najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa,   nezohľadnil,   že   krajský   súd vykonal vyhodnotenie výsledkov dokazovania v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP) – skutkové zistenia krajského súdu neobstoja s poukazom na obsah výpovedí   svedkov   V.   a B.,   krajský   súd   nevzal   do   úvahy   preukázaný   nárast   spotreby elektrickej energie žalobkyňou po vykonaní kontroly ani skutočnosť, že žalobkyňa uhradila fakturovanú sumu za neoprávnený odber.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním   a o postavení jeho sudcov   ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené   predovšetkým   v   §   49   až   §   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ sa domáha konštatovania porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   c/   rozhodnutie   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale   i   v   dovolaní   uplatnenými   dôvodmi.   Obligatórne   (§   242   ods.   1   O.s.p.)   sa   zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Dovolacie   dôvody   pritom   neposudzuje   len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.“

Najvyšší súd sa najprv zaoberal prvým dovolacím dôvodom uvedeným sťažovateľom v jeho dovolaní:

„... So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či v prejednávanej veci nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom   (§   237   písm.   f/   O.s.p.).   Žalovaný   túto   vadu   videl   v   nedostatočnom   odôvodnení napadnutého rozhodnutia, resp. v jeho nepreskúmateľnosti.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Pokiaľ   žalovaný   tvrdí,   že   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevyhovuje   požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, dovolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (v   tomto   prípade   odvolacieho   súdu),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003)....

Právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné   zásady spravodlivého   súdneho   procesu,   jednoznačne   vyplýva   z   ustálenej   judikatúry   ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá   vyššie   uvedeným   požiadavkám   kladeným   na   odôvodnenie   rozhodnutia.   Súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   (po   zopakovaní   dokazovania)   uviedol   rozhodujúci skutkový   stav,   stanoviská   procesných   strán   k   prejednávanej   veci,   výsledky   vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. nezistil.“

Ďalej   najvyšší   súd   reagoval   na   argumentáciu   sťažovateľa   uvedenú   v   doplnení dovolania, ktorej obsahom boli výhrady sťažovateľa k spôsobu vyhodnocovania výsledkov vykonaného dokazovania odvolacím súdom:

„Z   dovolania   žalovaného   je   zrejmé,   že   namieta   nesprávne   hodnotenie   dôkazov odvolacím súdom. Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. a nie je ani samostatným dovolacím dôvodom v zmysle §   241   ods.   2   O.s.p.   (porovnaj   napr.   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 281/2010).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   slobôd   nepatrí   ani   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého spôsobu   hodnotenia vykonaných dôkazov   (I.   ÚS   97/97),   resp.   toho,   aby súdy   preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).“

Ďalej sa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia samostatne zaoberal ďalším sťažovateľom uplatneným dovolacím dôvodom:

„Žalovaný   vo   svojom   dovolaní   ďalej   namietal   nesprávne   právne   posúdenie   veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.... Dovolací súd v danej veci skúmal, či odvolací súd správne vec právne posúdil pokiaľ ide o napadnutú časť rozhodnutia, keď konštatoval, že listom žalovaného z 18. júna 2005 došlo k zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho mu bola uložená povinnosť   ospravedlniť   sa   žalobkyni   spôsobom   uvedeným   vo   výroku   rozhodnutia odvolacieho súdu.

Zákon   nepodáva   výpočet   konkrétnych   relevantných   zásahov,   stanovuje   ale   znaky správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na   osobnosť   fyzickej   osoby,   neoprávnenosť   zásahu   a   príčinná   súvislosť   medzi   určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto   znaky   dané,   má   fyzická   osoba   právo   najmä   sa   domáhať,   aby   sa   upustilo   od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,   aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (viď § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

V   konaní   bolo   nesporné,   že žalovaný   v   liste   z   18.   júna   2005,   ktorý   bol   zaslaný vlastníkom bytov v bloku B2 na ulici... v M., uviedol, že žalobkyňa neoprávnene odoberala elektrickú energiu zo spoločnej vchodovej prípojky. Odvolací súd na základe dokazovania, ktoré   v   potrebnom   rozsahu   opakoval,   uzavrel,   že   žalovaný   pravdivosť   tohto   tvrdenia nepreukázal.   S   týmto   názorom   sa   stotožnil   aj   dovolací   súd.   Potom   takéto   nepravdivé tvrdenie, dotýkajúce sa sa osobnosti fyzickej osoby zakladá neoprávnený zásah do práva na ochranu   jej   osobnosti,   ktorý   odôvodňuje   požiadavku   na   poskytnutie   primeraného zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zároveň správne poukázal na to, že takéto tvrdenie žalovaného stavalo žalobkyňu do pozície, že mala snahu obohatiť sa na úkor ostatných spoluvlastníkov.

Preto je správny záver odvolacieho súdu, že v danom prípade žalovaným uvedené nepravdivé tvrdenie je so zreteľom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci spôsobilé privodiť   žalobkyni   ujmu   na   jej   osobnostných   právach.   Vzhľadom   na   uvedené   tak   boli splnené   zákonné   predpoklady   na   priznanie   primeraného   zadosťučinenia   v   podobe ospravedlnenia tak, ako to konštatoval odvolací súd.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 243b ods. 1 O.s.p. dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol.“

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   domáha   konštatovania porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011, pretože toto rozhodnutie je podľa jeho názoru nedostatočne odôvodnené, ako aj preto, že rozhodnutie najvyššieho súdu nevzalo do úvahy nesprávnosť postupu a vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania krajským súdom a ani to, že krajský   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil.   Pokiaľ   najvyšší   súd   napriek   týmto   vadám rozhodnutia krajského súdu dovolanie sťažovateľa zamietol, porušil tým označené základné práva sťažovateľa, pretože sťažovateľom označené vady rozhodnutia krajského súdu mali viesť k jeho zrušeniu v dovolacom konaní.

Ústavný súd sa   najprv zaoberal sťažovateľom tvrdeným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   nedostatočne odôvodnený.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z uvedených hľadísk. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa považuje však samotné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu za zodpovedajúce ústavnoprávnej požiadavke na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany   v   súlade   s   §   157   ods.   2   OSP,   stručne   a   jasne   objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie podrobne a dostatočne odôvodnil, reagoval v ňom na sťažovateľom   riadne   uplatnené   dovolacie   dôvody   primeraným   spôsobom.   Z   jeho rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov dovolaniu sťažovateľa nebolo možné vyhovieť, ako aj to, akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní riadil.

Keďže   však   sťažovateľ   podstatu   porušenia   ním   označených   základných   práv rozhodnutím najvyššieho súdu videl aj v tom, že najvyšší súd jeho dovolanie zamietol, hoci pre takýto postup neboli splnené podmienky, pretože podľa názoru sťažovatelia boli ním uplatnené dovolacie dôvody dané, zaoberal sa ústavný súd ďalej aj touto argumentáciou sťažovateľa. Sťažovateľ v dovolaní doručenom okresnému súdu 15. decembra 2010 uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. f) OSP a dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP. V podaní doručenom okresnému súdu 28. marca 2011 za ďalší dovolací dôvod označil aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.

Podľa § 243b ods. 1 OSP dovolací súd dovolanie zamietne, ak nie sú dané dôvody dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa § 242 ods. 1 prvej vety OSP dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý.

Podľa   §   242   ods.   3   prvej   vety   OSP   účastníci   môžu   po   dobu   trvania   lehoty   na dovolanie meniť rozsah, v ktorom rozhodnutie odvolacieho súdu napadajú.

Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Keďže   je   zrejmé,   že   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom   označených základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu, ak boli pre zamietnutie sťažovateľovho dovolania splnené všetky zákonné podmienky, ústavný súd sa ďalej zaoberal tým, či vo veci sťažovateľa boli dané dôvody dovolania uplatnené sťažovateľom. Ústavný súd vychádzal pritom zo sťažnosti sťažovateľa, v ktorej ani sťažovateľ nenamieta v konaní pred ústavným súdom opomenutie najvyššieho súdu skúmať prítomnosť iných vád konania podľa § 241 ods. 1 druhej vety OSP.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľom   uplatneným   dôvodom   dovolania   podľa   §   241   ods.   2 písm. a)   OSP   v   spojení   s   §   237   písm.   f)   OSP   (odňatie   možnosti   konať   pred   súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu) a dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom) dospel ústavný súd k záveru, že tieto dovolacie dôvody, tak ako to konštatoval aj najvyšší súd,   dané   neboli.   Odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   rozhodujúci skutkový   stav,   stanoviská   procesných   strán   k   prerokúvanej   veci,   výsledky   vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prerokúvaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery a prijaté právne závery aj primerane vysvetlil. Právne vec odvolací   súd   posúdil   podľa   správnych   ustanovení   (podľa   §   11   a   nasl.   Občianskeho zákonníka), tieto ustanovenia aj správne na vec interpretoval a zo skutkových zistení, ku ktorým dospel, vyvodil aj správne právne závery. Pokiaľ preto najvyšší súd vo vzťahu k týmto   dovolacím   dôvodom   dospel   k   záveru,   že   neboli   dané,   dotknuté   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   nevykladal   spôsobom,   ktorým   by poprel   ich   účel   alebo zmysel, teda ich aplikoval ústavne konformným spôsobom.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   tvrdil   ďalej   aj   to,   že k porušeniu ním označených práv malo dôjsť aj tým, že najvyšší súd neprisvedčil jeho názoru, podľa ktorého odvolací súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného (resp. aj v odvolacom konaní zopakovaného či doplneného) dokazovania, pretože nevzal do úvahy všetky v konaní vykonané dôkazy (najmä svedecké výpovede svedkov V. a B.; zistenia o veľkosti skutočnej spotreby elektrickej energie žalobkyňou v období pred kontrolou a po nej;   preukázanú   skutočnosť,   že   žalobkyňa   fakturovanú   sumu   za   neoprávnený   odber elektrickej   energie   uhradila).   Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   s   touto   jeho   argumentáciou najvyšší súd vysporiadal nedostatočne (uviedol iba, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou   konania v zmysle   §   237   OSP a nie   je ani samostatným   dovolacím   dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 OSP).

Ako vyplýva z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) OSP, jedným z dovolacích dôvodov je aj postihnutie konania inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Za   predpokladu,   že   takáto   vada   skutočne   aj   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci, možno za inú vadu, ktorou je postihnuté konanie, a teda aj za naplnenie   tohto   dovolacieho   dôvodu,   považovať   aj   prípady,   keď   došlo   k porušeniu ustanovení   o   dokazovaní   tým,   že   neboli   vôbec   zisťované   rozhodujúce   skutočnosti   pre posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, či porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, alebo porušenie ustanovenia § 213 ods. 3 OSP v prípade, ak odvolací súd vychádzal z iného skutkového základu ako súd prvého stupňa bez toho, aby sám dokazovanie opakoval alebo doplnil. Za takúto inú vadu konania nemožno však bez ďalšieho považovať neúplné zistenie skutkového stavu. Takáto skutočnosť nie je sama osebe ani naplnením iného dovolacieho dôvodu.

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP až v podaní doručenom okresnému súdu 28. marca 2011, teda po uplynutí lehoty na podanie dovolania, ktorá uplynula 15. decembra 2010 (§ 240 ods. 1   OSP).   Pokiaľ   sa   dovolací   súd   týmto   odvolacím   dôvodom   bližšie   nezaoberal, postupoval v súlade s princípom viazanosti rozsahom napadnutia rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľom (§ 242 ods. 1 prvá veta OSP, § 242 ods. 3 prvá veta OSP). Ostatne, s ohľadom   na   zmysel   a   účel   právnej   úpravy   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného prostriedku v občianskom súdnom konaní tvrdenia sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho vyhodnotenia výsledkov dokazovania odvolacím súdom bez ďalšieho nemohli samy osebe privodiť   ani   iné   rozhodnutie   dovolacieho   súdu.   Iba   z   dôvodu,   že   názor   sťažovateľa a rozhodnutie   odvolacieho   súdu   sa   rozchádzajú,   pokiaľ   ide   o   vyžadovanú   mieru   istoty preukázania   pravdivosti   tvrdení   sťažovateľa   v   liste   z   18.   júna   2005   o   pripojení   kábla vedúceho od spoločného svetelného rozvodu ku kotlu žalobkyne (súdom vyžadovaná vyššia miera istoty preukázania dokazovanej skutočnosti), nemožno dospieť k záveru o tom, že rozhodnutie   najvyššieho   súdu   porušilo   sťažovateľom   označené   základné   práva.   Takáto situácia nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím   vlastným   (I.   ÚS   188/06).   Tieto   okolnosti   nemôžu   byť   dôvodom   na   vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil zamietnutie sťažovateľovho dovolania (teda že pre zamietnutie sťažovateľovho dovolania boli splnené všetky zákonné podmienky podľa § 243b ods. 1 OSP, keďže neboli dané včas sťažovateľom uplatnené dôvody dovolania a neboli zistené ani iné vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť), za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení právnych predpisov, ktorý by popieral   ich   účel   a   zmysel,   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným porušením   práv   sťažovateľa   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní   o   dovolaní sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011