znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 539/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Žiline, Kuzmányho 26, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 172/2009 z 1. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2010 doručená sťažnosť Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, Kuzmányho 26, Žilina   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 8 Sžo 172/2009 z 1. júla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ ako odvolací orgán v zmysle § 243 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších   predpisov...   rozhodnutím   č.   p.:   KRP-460-6/PMO-2008   zo   dňa   23. 5. 2008... zamietol   odvolanie   bývalého   príslušníka   Policajného   zboru   P.   C.  ...   proti   schválenému služobnému   hodnoteniu   riaditeľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Dolnom Kubíne zo dňa 18. 03. 2008...

Proti   rozhodnutiu   o   odvolaní   menovaný   podal   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   v   zmysle   §   247   Občianskeho   súdneho   poriadku...   Krajský   súd   v   Žiline rozsudkom č. k. 21 S/69/2008-62 zo dňa 20. 1. 2009 zrušil rozhodnutie o odvolaní..., ako aj schválené služobné hodnotenie, z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c), d) O. s. p. Proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Žiline...   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom namietal   vecnú   príslušnosť   súdu   a   skutočnosť,   že   v   zmysle   výkladu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, s ktorým sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, schválené služobné hodnotenie, ako aj rozhodnutie o odvolaní nepodlieha samostatnému súdnemu prieskumu, z dôvodu, že schválené služobné hodnotenie samo o sebe nezakladá, nemení ani nezrušuje oprávnenia alebo povinnosti príslušníka Policajného zboru a tvorí podklad pre rozhodovanie vo veciach služobného pomeru tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 27 ods. 1 zákona   č.   73/1998   Z.   z.,   pričom   poukázal   aj   na   konkrétne   rozsudky   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, ktoré uvedenú otázku riešili napr. 7 Sžo 113/99, 4 Sž 3/99.

... práve s takýmto výkladom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením vydaným pod č. k. III. ÚS 288/09-14... Sťažovateľ   v   odvolaní   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Žiline...   namietal   vecnú príslušnosť   súdu   a   poukázal   na   skutočnosť,   že   zákonnosť   schváleného   služobného hodnotenia je možné preskúmať súdom podľa § 245 ods. 1 a to iba v súdnom konaní, v ktorom   sa   preskúmava   rozhodnutie   vydané   práve   na   podklade   schváleného   služobného hodnotenia.

Takýmto rozhodnutím je práve personálny rozkaz riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Žiline č. 541 zo dňa 29. 5. 2008, ktorým bol menovaný... prepustený zo služobného pomeru...   Z vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   charakter   služobného   hodnotenia   nespĺňa podmienky rozhodnutia vymedzeného v ustanovení § 244 ods. 3 O. s. p. a preto nie je daný dôvod na jeho preskúmanie v intenciách piatej časti O. s. p. ani s ohľadom na § 248 zákona č. 73/1998 Z. z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom č. k. 8 Sžo/l 72/2009 zo dňa 1. 7. 2010   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Žiline...   tak,   že   ho v celom rozsahu potvrdil. V rozsudku sa nevysporiadal s námietkou vecnej príslušnosti súdu konať   vo   veci,   so   záväzným   výkladom,   na   ktorý   odvolanie   poukazuje   a   skonštatoval, že ustanovenie § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. umožňuje preskúmavať v rámci piatej časti O. s. p. schválené služobné hodnotenie.

Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku citoval ustanovenie § 248 zákona   č.   73/1998   Z.   z.,   v   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   účinnosť   tohto ustanovenia a to je od 1. 4. 1998.

Výkladom   Najvyššieho   súdu   SR,...   by   mohlo   v   praxi   dochádzať   k   neriešiteľnej situácii. Ak by bolo napadnuté žalobou len služobné hodnotenie, ktoré by súd preskúmal podľa V. časti OSP a toto by zrušil, pričom by nebolo napadnuté žalobou rozhodnutie o prepustení, ktoré bolo vydané na základe tohto služobného hodnotenia, policajt by bol prepustený podľa § 192 ods.   1 písm.   d) zákona,   hoci by neexistoval dôvod,   ktorý toto prepustenie zakladá.“.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 172/2009 z 1. júla 2010 porušil jeho právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodňuje takto:„V rozsudku... sa Najvyšší súd... žiadnym spôsobom nevyporiadal s výkladom, ktorý už bol prijatý Najvyšším súdom... v otázke samostatného súdneho prieskumu schváleného služobného hodnotenia, na ktorý v podanom odvolaní sťažovateľ poukázal, ani k ďalším argumentom   uvedeným   v   podanom   odvolaní.   Výklad   prezentovaný   Najvyšším   súdom... sťažovateľ považuje za arbitrárny a svojvoľný, pričom pre jeho praktickú aplikáciu Najvyšší súd... v uvedenom rozsudku neposkytol žiadne relevantné dôvody.

Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   vtom,   že   Najvyšší   súd...   sa   dôsledne nezaoberal dôvodmi podaného odvolania zo strany sťažovateľa, t. j. nedostatkom vecnej príslušnosti   krajského   súdu   na   preskúmanie   zákonnosti   služobného   hodnotenia.   Svoje odôvodnenie   zameral   na   dôvody,   pre   ktoré   bolo   rozhodnutie   o   odvolaní   a služobné hodnotenie zrušené...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné   právo   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Žiline   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžo/172/2009 zo dňa 1. 7. 2010 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 SŽ0/172/2009 zo dňa 1. 7. 2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   ústavný   súd,   aby   v zmysle   ustanovení   §   52   ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky   o   konaní pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu s odôvodnením, že „rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžo/172/2009 zo dňa 01. 07. 2001 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S/69/2008 zaviazal sťažovateľa povinnosťou uhradiť právnemu zástupcovi náhradu trov konania v celkovej výške 370, 80 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“.

Rovnako   sťažovateľ   požadoval   prerokovať   svoju   vec   prednostne   z   dôvodu naliehavosti, ktorú videl v tom, že „ide o otázku zásadného významu pri praktickej aplikácii dôvodu   prepustenia   ustanoveného   v   §   192   ods.   1   písm.   d)   zákona,   ako   aj   z   dôvodu prebiehajúcich súdnych konaní, kde sa otázka súdneho prieskumu schváleného služobného hodnotenia preskúmava v rámci preskúmania rozhodnutí podľa piatej časti OSP“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1   ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   okrem   iného   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odvolací správny súd (najvyšší súd) vydaním arbitrárneho a svojvoľného rozsudku sp. zn. 8 Sžo 172/2009 z 1. júla 2010 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   vystupoval   ako   účastník   konania, ale v postavení orgánu, ktorého zákonnosť rozhodnutí bola predmetom súdneho prieskumu v správnom   súdnictve.   V   tomto   konaní   môže   podľa   názoru   ústavného   súdu   uplatniť a realizovať svoje základné právo na súdnu ochranu len účastník, ktorý ako taký vystupoval v   konaní   pred   sťažovateľom,   a to   podaním   žaloby   proti   právoplatnému   rozhodnutiu sťažovateľa. V takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej   správy, akým je sťažovateľ,   mohol   uplatňovať a   realizovať základné   právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru možno uviesť, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože   jeho   procesné   postavenie   sa   odvodzuje   výlučne   z   toho,   že   v   tomto   konaní   sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré   boli vynesené v procesnom   postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu   postaveniu   mohol v konečnom dôsledku   brániť aj žalobou v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 ústavy, § 244 a nasl. OSP).

V   tejto   spojitosti   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   čl.   34   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Európsky súd pre ľudské práva môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny   osôb,   ktoré   sa   považujú   za   poškodené   v   dôsledku   porušenia   práv   priznaných dohovorom   alebo jeho   protokolmi.   V   tomto   článku   dohovoru   je   definované   postavenie sťažovateľa spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje ako sťažovateľa orgán verejnej moci konajúci v mene štátu a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

Na   tomto   prístupe   ústavného   súdu   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   sťažovateľ   je považovaný za právnickú osobu. Priznanie právnej subjektivity podľa názoru ústavného súdu   neznamená   priznanie   subjektivity   v   rozsahu   nositeľa   základných   práv   a   slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú   v   súkromnoprávnych   vzťahoch   v   rovnom   postavení   s   ostatnými   účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo   slobôd.   Orgán   verejnej   moci   (štátny   orgán)   môže   podať   sťažnosť,   len   pokiaľ   je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04).

V   konkrétnom   súdnom   konaní   vystupoval   sťažovateľ   ako   orgán   štátnej   správy, ktorého rozhodnutie vydané v správnom konaní preskúmaval všeobecný súd z hľadiska jeho zákonnosti. Sťažovateľ bol síce účastníkom tohto súdneho konania (§ 250 ods. 1 a 4 OSP), avšak bez možnosti iniciovať začatie tohto konania, pretože toto základné právo je podľa čl. 46   ods.   2   ústavy   zverené   len   tomu,   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   a   žiada   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   tohto rozhodnutia.   V   správnom   súdnictve   všeobecný   súd   skúmal   zákonnosť   rozhodnutia sťažovateľa,   ktoré   tento   vydal   pri   výkone   svojej   právomoci   orgánu   štátnej   správy   vo vymedzenom úseku štátnej správy. Sťažovateľ teda v predmetnom správnom konaní konal ako mocenský orgán.

Za   tejto   situácie,   vychádzajúc   z   charakteru   správneho   súdnictva   ako   verejného súdnictva, dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení žalovaného, ktorého rozhodnutie preskúmaval správny súd, z podstaty veci nemohol byť nositeľom   (adresátom)   základných   práv   a   slobôd   podľa   ústavy,   resp.   ľudských   práv a základných slobôd podľa dohovoru. V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ je teda osobou, ktorá je zjavne neoprávnená na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci porušil   základné   práva,   možno   kasáciou   zvrátiť   priebeh   alebo   výsledok   napadnutého konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010