znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 538/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.   (Zrt.),   Maďarsko,   právne   zastúpenej advokátom JUDr. G. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 30 Cb 8/2006 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob 6/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M. (Zrt.)   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2013   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   M.   (Zrt.),   Maďarsko   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 30 Cb 8/2006 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Cob 6/2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   30   Cb   8/2006 z 12. novembra   2012   bolo   rozhodnuté,   že   sťažovateľka   sa   nepripúšťa   do   konania   ako vedľajšia   účastníčka   na   strane   žalobcu   G.   (ďalej   len   „žalobca“).   Žalobcova   žaloba smerovala proti Č., a. s. (ďalej len „žalovaná“), a týkala sa zaplatenia sumy 15 782,44 € s prísl. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Cob 6/2013 z 28. júna 2013 bolo uznesenie okresného   súdu   potvrdené.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   právnemu   zástupcovi sťažovateľky doručené 31. júla 2013.

Sťažovateľka podaním z 5. apríla 2012 oznámila okresnému súdu, že vstupuje do konania vedeného pod sp. zn. 30 Cb 8/2006 ako vedľajšia účastníčka, a to na strane žalobcu. Okresný   súd   prípisom   z   24.   mája   2012   oznámil   tak   žalobcovi,   ako   aj   žalovanej   vstup vedľajšej   účastníčky   do   konania,   pričom   obe   oznámenia   boli   doručené   5.   júna   2012. Na pojednávaní   konanom   4.   júna   2012,   ako   aj   v   písomnom   stanovisku   doručenom okresnému súdu 19. septembra 2012 žalovaná vyslovila nesúhlas s tým, aby do konania vstúpila sťažovateľka ako vedľajšia účastníčka na strane žalobcu. Následne 12. novembra 2012 okresný súd rozhodol o nepripustení sťažovateľky do konania. Okresný súd bol toho názoru, že inštitút vedľajšieho účastníctva neslúži len na ochranu vedľajšieho účastníka, ale zároveň aj na ochranu záujmov hlavného účastníka konania, na ktorého stranu vedľajší účastník pristúpil do konania. Okresný súd nezistil, že by sťažovateľka mala právny záujem na   výsledku   konania.   Sťažovateľka   tento   záujem   nepreukázala.   Existujúca   pohľadávka sťažovateľky voči žalobcovi nezakladá hmotnoprávny záujem na výsledku sporu. Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   jej   svojím   uznesením   odobral   možnosť zúčastniť sa konania v postavení vedľajšej účastníčky, čím jej odňal možnosť na súdnu ochranu   a   na   súd   ako   taký.   Poukazuje   tiež   na   to,   že   vedľajší   účastník   má   v   zmysle ustanovenia   §   93   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   konaní   rovnaké   práva a povinnosti   ako   účastník   konania.   Ďalej   zdôrazňuje,   že   podľa   ustálenej   právnej   praxe spravidla bez problémov sa preukazuje právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku (víťazstve) konkrétnej sporovej strany v prípadoch, ak vedľajší účastník má regresný nárok alebo regresnú povinnosť voči účastníkovi, na ktorého strane vystupuje, pričom typickými príkladmi takéhoto vedľajšieho účastníctva sú napr. spory, v ktorých ako vedľajší účastník vystupuje ručiteľ, za istých okolností veriteľ alebo dlžník na konkrétnej procesnej strane. Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   existencia   jej   nároku   voči   žalobcovi   je   jednoznačne dostatočným dôvodom na to, aby mala právo vstúpiť do konania ako vedľajšia účastníčka na strane žalobcu. Sťažovateľka je hmotnoprávne dotknutá rozhodnutím všeobecného súdu v tejto veci, pretože prípadné víťazstvo žalobcu môže ovplyvniť hmotnoprávne postavenie sťažovateľky ako oprávnenej vo vzťahu k jej pohľadávke, ktorú si uplatňuje voči žalobkyni ako   povinnej   v   exekučnom   konaní.   Prípadné   víťazstvo   žalobcu   môže   preto   pozitívne ovplyvniť   splatenie   pohľadávky   sťažovateľky,   a   preto   mala   a   má   záujem   na   výsledku konania.

Keďže   dovolanie   môže   podľa   ustanovenia   §   240   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku   podať   výlučne   iba   účastník   konania   (nie   teda   aj   vedľajší   účastník   konania), v danom prípade nie je proti uzneseniu krajského súdu prípustné zo strany sťažovateľky dovolanie. Znamená to, že ochranu práv sťažovateľky nie je možné dosiahnuť v danom štádiu v rámci všeobecného súdnictva, čo zakladá právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 30 Cb 8/2006 a krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 6/2013 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 12. novembra 2012 a krajského súdu z 28. júna 2013 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 30 Cb 8/2006 z 12. novembra 2012 vyplýva, že ním nebol pripustený vstup sťažovateľky ako vedľajšej účastníčky na strane žalobcu do konania. Podľa názoru okresného súdu predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j. právny záujem na úspešnosti v spore u toho účastníka, ku ktorému pristúpil. O právny záujem ide vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka (jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva). Pojem „právny záujem na výsledku sporu“   nie   je   v   jednotlivých   ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   poriadku   bližšie špecifikovaný, keď zákonodarca ponechal na úvahe súdu v každom jednotlivom prípade jeho výklad a aplikáciu. Hlavným účelom a zmyslom vedľajšieho účastníctva, ktorý musí súd   vždy   zohľadňovať,   je pomoc vedľajšieho účastníka jednému z účastníkov konania. Zmyslom tohto právneho inštitútu je teda v konkrétnom spore posilniť postavenie účastníka, na ktorého strane vedľajší účastník vystupuje, a to za predpokladu, že vedľajší účastník má právny záujem na výsledku sporu. Inými slovami, tento má právny záujem na víťazstve toho účastníka, ktorého ako vedľajší účastník podporuje. Inštitút vedľajšieho účastníctva teda neslúži len na ochranu tretích osôb (vedľajšieho účastníka), ale zároveň i na ochranu hlavného účastníka   konania, na   ktorého   stranu   vedľajší   účastník   pristúpil.   Okresný   súd nezistil, že by sťažovateľka mala právny záujem na výsledku predmetného konania ako predpokladu jej pripustenia do konania ako vedľajšej účastníčky na strane žalobcu. Právny záujem   na   výsledku   konania   sťažovateľka   nepreukázala.   Bolo   potrebné   stotožniť   sa s argumentáciou žalovanej, podľa ktorej existujúca pohľadávka sťažovateľky voči žalobcovi nezakladá   hmotnoprávny   záujem   na   výsledku   predmetného   sporu.   Skutočnosť,   že sťažovateľka   má   voči   žalobcovi   pohľadávku,   ktorá   je   vymáhaná   v   exekučnom   konaní, nezakladá   jej   právny   záujem   na   výsledku   konania   v   zmysle   §   93   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Cob 6/2013-683 z 28. júna 2013 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 30 Cb 8/2006-650 z 12. novembra 2012. Podľa názoru krajského súdu napadnuté uznesenie okresného súdu je vecne správne, pričom krajský súd sa v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v celom rozsahu stotožnil   s   odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu.   Dôvody   napadnutého   uznesenia   sú relevantné   a   správne,   keďže   právny   záujem   sťažovateľky   je   len   subjektívny,   bez konkrétnych hmotnoprávnych spojitostí s právnym záujmom na výsledku sporu zo strany žalobcu.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Cob 6/2013-683 z 28. júna 2013.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 30 Cb 8/2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľky vo vzťahu voči okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka aj využila možnosť podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 6/2013. Túto časť sťažnosti treba považovať za   zjavne neopodstatnenú,   pričom   zároveň   možno   uvažovať aj nad jej   neprípustnosťou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľka tvrdí, že má právny záujem na výsledku súdneho konania vedeného žalobcom proti žalovanej. Sťažovateľka totiž má judikovanú pohľadávku voči žalobcovi, ktorú aj vymáha v rámci exekučného konania vedeného proti žalobcovi ako povinnému. Sťažovateľka je presvedčená, že pokiaľ žalobca bude v spore úspešný (bude mu prisúdená požadovaná suma 15 782,44 € s prísl.), bude mať viac majetku, čím sa zlepšia jej vyhliadky na to, že svoju judikovanú pohľadávku od žalobcu v exekučnom konaní úspešne vymôže. Zrejme práve v tejto okolnosti vidí sťažovateľka svoj právny záujem na výsledku sporu v zmysle § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, teda na procesnom úspechu žalobcu, na strane ktorého vstúpila do konania ako vedľajšia účastníčka.

Podľa názoru ústavného súdu treba stanovisko okresného súdu (s ktorým sa krajský súd bez výhrad stotožnil) považovať za dostatočne presvedčivé a akceptovateľné. Nemožno ho teda kvalifikovať ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka má   v   uvedenej   súvislosti   odlišný   právny   názor,   neznamená   sama   osebe   bez   ďalšieho porušenie jej označených práv.

Treba uviesť, že prebiehajúce súdne konanie medzi žalobcom a žalovanou nemá nijakú skutkovú, ale ani právnu súvislosť s judikovanou pohľadávkou sťažovateľky voči žalobcovi. Inými slovami, nech by bolo rozhodnutie vo veci samej akékoľvek (či by bol v spore   úspešný   žalobca   alebo   žalovaná),   na   existencii,   resp.   oprávnenosti   judikovanej pohľadávky   sťažovateľky   by   sa   nič nezmenilo.   Preto   je dôvodný   záver,   podľa   ktorého neexistuje   právny   záujem   sťažovateľky   na   výsledku   sporu   v   hmotnoprávnom   zmysle. Právny   záujem   sťažovateľky   je   daný   iba   z   pohľadu   väčšej   či   menšej   miery pravdepodobnosti úspešného exekučného vymáhania judikovanej pohľadávky sťažovateľky. Takýto právny záujem spravidla nemožno považovať za právny záujem v zmysle § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Ako to už bolo naznačené, do úvahy prichádza aj posúdenie sťažnosti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Cob 6/2013 ako neprípustnej.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 93 ods. 4 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné voči každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 240 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Podľa § 243c Občianskeho súdneho poriadku pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Sťažovateľka   s   poukazom   na   ustanovenie   §   240   ods.   1   prvej   vety   Občianskeho súdneho poriadku zdôrazňuje, že dovolanie môže podať iba účastník konania, nie teda aj vedľajší účastník. Z toho vyvodzuje, že v danom prípade nebola oprávnená podať dovolanie proti uzneseniu krajského súdu.

Bez toho, aby ústavný súd chcel akýmkoľvek spôsobom prejudikovať rozhodovanie dovolacieho súdu v daných súvislostiach, treba povedať, že z ustanovenia § 240 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku sa vôbec nejaví ako jednoznačne vylúčená možnosť sťažovateľky podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Takýto prípadný záver by sa mohol opierať o ustanovenie § 93 ods. 4 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, ktoré dáva vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva a povinnosti ako účastníkovi. Pritom v zmysle ustanovenia § 243c Občianskeho súdneho poriadku možno ustanovenie § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku primerane použiť aj v dovolacom konaní, pokiaľ v danej súvislosti nie je ustanovené niečo iné.

Treba   tiež   dodať,   že   sťažovateľkou   namietaný   postup   krajského   súdu,   ktorý rozhodoval o prípustnosti jej vedľajšieho účastníctva a toto nepripustil, má znaky postupu, ktorým   sa   sťažovateľke   ako   vedľajšej   účastníčke   odňala   možnosť   konať   pred   súdom (mutatis mutandis II. ÚS 268/2013).

Napokon je podstatné, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že   dovolanie   nepodala   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Jasne   totiž   uviedla,   že dovolanie nepodala preto, lebo podľa jej právneho názoru nebola na podanie dovolania aktívne legitimovaná. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013