znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 538/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I. spol. s r. o., T., zastúpenej advokátom   JUDr. V.   V.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 24/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I. spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. septembra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   I.   spol. s r. o.,   T.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 ústavy,   práva   na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 24/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2012.

Z   obsahu   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že «Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Cob/174/2011-178 zo dňa 29. 03. 2012 v právnej veci žalobcu K., s.r.o... P... proti žalovanej I. spol. s r. o... T... o zaplatenie 85.140,01 €, o odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trebišov sp. zn. 6 Cb/37/2010-144 zo dňa 15. 06. 2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobe vyhovel a uložil povinnosť sťažovateľke ako žalovanej nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 460,55 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozsudok   Krajského   súdu   sp.   zn.   2 Cob/174/2011-178   zo   dňa   29. 03. 2012   bol žalovanej doručený dňa 30. 03. 2012.

Proti   právoplatnému   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   2 Cob/174/2011-178 zo dňa 29. 03. 2012 v rozsahu nad 24.776,04 € s prísl., ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Trebišov sp. zn. 6 Cb/37/2010-144 zo dňa 15.06.2011 v jeho odvolaním napadnutej časti vo výške 28.562,08 € s prísl., ako aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola uložená povinnosť žalovanej nahradiť trovy odvolacieho konania žalobcovi vo výške 460,55 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku podala žalovaná dňa 16. 04. 2012 dovolanie. Žalovaná dňa 24. 05. 2012 podala na Ústavný súd Slovenskej republiky Sťažnosť základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/174/2011 jeho rozsudkom sp.   zn.   2   Cob/174/2011-178   zo   dňa   29. 03. 2012.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky uznesením sp. zn. IV. ÚS 3 Co/2012-12 zo dňa 07. 06. 2012 doručené dňa 10. 08. 2012 sťažnosť   žalovanej   odmietol   ako   neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   §   53   ods.   1 v spojení s ust. § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že vo veci žalovaná dňa 16. 04. 2012 podala dovolanie a v čase rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky nebolo vo veci dovolania rozhodnuté. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením číslo 5 Obdo   24/2012   zo   dňa   19. 06. 2012   dovolania   žalovanej   doručené   dňa   08. 08. 2012 odmietol.».

Podľa sťažovateľky najvyšší súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté niektorými z vád uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), najmä pod písm. f) OSP, v ktorom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   ako   odvolací   súd   vo   veci   procesným   postupom   v   odvolacom   konaní   znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré jej ako účastníkovi občianskeho súdneho konania procesné   predpisy   priznávajú   na   zabezpečenie   spravodlivej   ochrany   jej   práv   a   právom chránených záujmov. Podľa nej odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v jeho odvolaním napadnutej časti ako vecne a právne správny, hoci v konaní nebol daný dôvod na jeho potvrdenie, ale zrušenie podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP. Sťažovateľka ďalej namieta, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a že k právu na spravodlivé konanie a súdnu ochranu patrí aj právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutočne relevantné otázky.

Sťažovateľka je toho názoru, že postupom najvyššieho súdu a jeho rozhodnutím bolo zasiahnuté do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   to   tým,   že   najvyšší   súd sa stotožnil s názorom krajského súdu. Nesprávnou interpretáciou dotknutej právnej normy (§ 301 Obchodného zákona a § 580 Občianskeho zákona) podľa sťažovateľky došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na   pokojné   užívanie   majetku   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo obchodnej spoločnosti I. spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo/24/2012 a jeho uznesením sp. zn. 5 Obdo/24/2012 zo dňa 19. 06. 2012 bolo porušené.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo/24/2012 zo dňa 19. 06. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti I. spol. s r.o. primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 5.000,- EUR, ktoré jej zaplatí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti I. spol. s r.o. trovy právneho zastúpenia v sume 1.440,38 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 592,53 EUR + režijný paušál 7,63 EUR + 20 % DPH) na účet právneho zástupcu JUDr. V. V... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upravuje aj ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti na základe jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.)   po zistení,   že   dovolanie   bolo   podané   v   lehote   stanovenej   v   §   240   ods.   1   O. s. p.   a   po preskúmaní veci v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie; nie je prípustné....

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne   určeným   právoplatným   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu.   V   predmetnej   veci odvolací súd v napadnutej časti potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd vo   svojom   potvrdzujúcom   rozsudku   nevyslovil,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu   a   rovnako   nejde   o   potvrdenie rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého   stupňa   vyslovil   neplatnosť   zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a preto prípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p. nie je daná....

Dovolací súd nezistil,   že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté niektorou z uvedených vád.

Dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. tým, že súd prvého stupňa na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   ktoré   boli podkladom   pre   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   vrátane   rozhodnutia   o   použití   §   301 Obchodného zákonníka na zníženie zmluvných pokút súdom v prospech žalobcu. Žalovaný ďalej namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k použitiu moderačného práva súdom prvého stupňa   a   k   stanovisku   žalobcu,   predloženého   v   odvolacom   konaní.   Ďalej   namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho nepreskúmateľnosť. Záverom namietol nesprávne právne posúdenie veci....

Ako už z vyššie uvedeného vyplýva, dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, prípustný len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolací   súd,   skôr   ako   vec   prejednal,   skúmal,   či   je   dovolanie   v danej   veci   prípustné, pričom nevzhliadol ani jeden z dôvodov prípustnosti dovolania. Rovnako podľa dovolacieho súdu konanie nie je postihnuté ani vadou podľa § 237 písm. f) O. s. p., tak ako to namietal dovolateľ,   ani   inou   procesnou   vadou,   uvedenou   v   tomto   ustanovení.   Dovolací   súd   sa osobitne   zameral   na   skúmanie,   či   sa   rozhodnutím   a   postupom   súdu   prvého   stupňa a odvolacieho súdu účastníkovi konania neodňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi   konania   realizáciu   procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých y dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. K vade konania - odňatie možnosti účastníka konať súdom - žalovaný namietal aj dovolacie dôvody uvedené v ust. § 241 ods. 2 písm. b) a c), ktoré je dovolací súd oprávnený preskúmavať len v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné.

Dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu a nezistil, že by postupom odvolacieho   súdu   bola   žalovanému   znemožnená   realizácia   procesných   práv,   ktoré   mu Občiansky   súdny   poriadok   priznáva.   Odvolací   súd   rozhodoval   v   súlade   s   Občianskym súdnym   poriadkom.   Žalovaný   sa   mal   možnosť   vyjadriť   k   všetkým   podstatným   dôkazom a argumentom žalobcu, uvedeným v priebehu konania. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu, sú riadne uvedené v odôvodnení súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a súdy sa s podstatnými otázkami v odôvodneniach svojich rozhodnutí náležité vysporiadali. Rovnako nie je dôvodná námietka žalovaného, že postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu   možnosti   žalovanému   konať   pred   súdom   tým,   že   mu   odvolací   súd   neumožnil vyjadriť sa k podmienkam uplatnenia moderačného práva súdom prvého stupňa a vyjadriť sa   k   stanovisku   žalobcu   v   odvolacom   konaní.   Súd   prvého   stupňa   rozhodol   na   základe zisteného skutkového stavu a žalovaný mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam uvedeným v konaní. Vyjadrenia účastníkov k uplatneniu moderačného práva súdu neboli potrebné,   keďže   skutkový   stav   sa   nezmenil   a   súd   nie   je   viazaný   právnou   kvalifikáciou účastníkov konania. Z obsahu spisu je zrejmé,   že žalovaný si uplatnil zmluvnú pokutu, dokonca nebolo sporné ani samotné omeškanie žalobcu s odovzdaním diela. Nesprávne právne posúdenie nároku, na ktoré poukázal v dovolaní žalovaný, nezakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.   Súd prvého stupňa postupoval pri doručení odvolania žalovaného žalobcovi v súlade s § 209a O. s. p.   Následné vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd už nebol povinný doručovať   žalovanému,   pretože   mu   táto   povinnosť   z   Občianskeho   súdneho   poriadku nevyplýva,   nakoľko   nešlo   o   novú   právnu   argumentáciu   a   žalobca   vo   svojom   vyjadrení neuplatnil nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by privodili zvrat v skutkových zisteniach. Z rovnakého dôvodu súd prvého stupňa nebol povinný v predmetnej veci na prejednanie odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie. Nešlo o prípady uvedené v § 214 ods. 1 písm. a), b) a c), preto bolo nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu. Všetky dôkazy boli súdom prvého stupňa riadne vykonané a nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

Dovolací   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   Nález   Ústavného   súdu   SR III. ÚS 402/2008, v zmysle ktorého aplikácia rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť   rozumný   stav   rovnováhy,   v   ktorom   protistrana   môže   reagovať   na   relevantné argumenty druhého účastníka konania, z čoho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich predloží ku konfrontácii druhej   strane.   Konajúci   súd   totiž   popri   rovnosti   účastníkov   konania   musí   zaručiť   aj plynulosť a rýchlosť konania, predpokladá selekciu len podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane.

Ďalej má odvolací súd za to, že ani námietka o nedostatku riadneho odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   nie   je   dôvodná.   Odvolací   súd   napadnuté   rozhodnutie   riadne odôvodnil   v   súlade   s   ustanovením   §   157   ods.   2   O. s. p.   a   v   súlade   s požiadavkou preskúmateľnosti. Odvolací súd dal v napadnutom rozhodnutí odpoveď na všetky podstatné námietky nastolené účastníkmi konania. Súd nie je povinný sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) a účastníkovi musí dať odpoveď na zásadné otázky   a   námietky   spochybňujúce   závery   ním   namietaného   rozhodnutia   v   závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne a jasne   objasní skutkový   a   právny základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03 č. 313/2004).

Dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 329/04, podľa ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto   procesné úkony primeraným,   zrozumiteľným a   ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p.

Rovnako dovolací súd nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou taxatívne uvedenou v § 237 O. s. p.

Správnosť skutkových a právnych záverov, založených na dokazovaní, by bolo možné v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody, ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad v prejednávanej veci nešlo. Z uvedeného teda vyplýva, že posúdenie, či rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, prichádza do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. To platí i vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.

Najvyšší   súd   preto   dovolanie   žalovaného   odmietol   podľa   §   243b   ods.   5   O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo   na   náhradu   trov   dovolacieho   konania   vzniklo   žalobcovi   v   zmysle   §   243b ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.   Dovolací   súd   priznal   úspešnému   žalobcovi   náhradu   trov   dovolacieho   konania (trovy právneho zastúpenia) tak, ako si ich uplatnil a vyčíslil za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k dovolaniu žalovaného vo výške 460,87 eur.“

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, avšak nezistil, že by účinky   výkonu   jeho   odvolacej   právomoci   boli   nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami,   ústavný   súd   zisťoval,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom   sťažovateľa,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu na výklad príslušných zákonných   ustanovení   nestotožnila   (a   v   dôsledku   toho   ani s jeho   rozhodnutím   vo   veci samej),   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako   aj   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj   vlastnícke   právo   podľa   ústavy   a   dohovoru,   pokiaľ   toto   porušenie   nevyplýva z nerešpektovania ústavnoprocesných princípov obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj princípov spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 78/05, IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012