znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 538/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. L. T., V., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 158/2010 zo 17. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. L. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010 doručená   sťažnosť   Mgr.   L.   T.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl. 20 ods.   1   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 158/2010 zo 17. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu Košice   –   okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   29.   marca   2010   sa   V.   K.   (ďalej   len „navrhovateľ“)   domáhal   vydania   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   bola   sťažovateľke uložená   povinnosť   zdržať   sa   akéhokoľvek   nakladania   s   v   návrhu   špecifikovanou nehnuteľnosťou [chalupa v H. (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“)] z dôvodu, že aj napriek tomu, že navrhovateľ v prevažnej miere (4/5 z ceny) prispel na kúpu predmetnej spornej nehnuteľnosti a spolu so sťažovateľkou tiež niekoľko rokov (od roku 2003, keď bola sporná nehnuteľnosť   zakúpená)   zdieľal   aj   jej   užívanie,   sťažovateľka   po   vážnom   úraze navrhovateľa, ktorý si vyžadoval jeho sústavnú opateru, odmietala priznať, resp. popierala akýkoľvek jeho nárok k tejto spornej nehnuteľnosti s odôvodnením, že na liste vlastníctva je ako vlastníčka spornej nehnuteľnosti vedená iba ona, pričom navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že sa tak stalo po dohode so sťažovateľkou z dôvodu obavy prípadného neúspechu jeho začínajúcich podnikateľských aktivít v čase kúpy spornej nehnuteľnosti. Navrhovateľ v návrhu na vydanie predbežného opatrenia tiež uviedol: „Vzhľadom na to, že som stále hospitalizovaný v nemocnici, hrozí mi za tohto stavu, keď odporkyňa hodlá zneužiť, že je zapísaná ako výlučná vlastníčka nehnuteľností, nebezpečenstvo bezprostrednej ujmy a je tu teda   naliehavá   potreba   dočasne   upraviť   pomery   medzi   nami...“ Súčasne   navrhovateľ v návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   uviedol,   že   návrhom   na   začatie   konania   – žalobou   vo   veci   samej   sa   mieni   domáhať   určenia   spoluvlastníckeho   práva   k   spornej nehnuteľnosti.

Okresný súd uznesením č. k. 15 C 51/2010-17 zo 7. apríla 2010 návrhu navrhovateľa vyhovel   a   sťažovateľke   zakázal   nakladať   so   spornou   nehnuteľnosťou   a   navrhovateľovi súčasne   uložil,   aby   do   30   dní   podal   návrh   na   určenie   vlastníckeho   práva   k   spornej nehnuteľnosti. Na základe odvolania sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného súdu, ktoré odôvodnila tým, že okresný súd vôbec neskúmal, či na vydanie predbežného opatrenia boli dané zákonné predpoklady, krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 158/2010 zo 17. júna 2010 uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľka   vyjadruje svoju   nespokojnosť s označeným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 Co 158/2010 zo 17. júna 2010, ktorú zdôvodňuje tým, že krajský súd si iba osvojil, resp. sa stotožnil so závermi okresného súdu bez toho, aby napravil jeho pochybenia, ktoré mali podľa sťažovateľky spočívať v tom, že okresný súd nezisťoval, či sú dané zákonné predpoklady na vydanie predbežného opatrenia. Podľa   sťažovateľky   v   danom   konkrétnom   prípade   absentovalo   preukázanie   právneho vzťahu navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, pretože podľa sťažovateľky poskytnutie jej finančnej čiastky navrhovateľom na kúpu spornej nehnuteľnosti ešte nemôže bez ďalšieho zakladať spoluvlastnícke právo navrhovateľa k tejto nehnuteľnosti, ktorej vlastníčkou je podľa listu vlastníctva iba sťažovateľka, a uvedená okolnosť by podľa sťažovateľky mohla maximálne   zakladať   iba   právo   navrhovateľa   domáhať   sa   vrátenia   peňazí,   ktoré   boli poskytnuté sťažovateľke z jeho strany.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že dôkazy, na ktoré sa odvolal krajský súd – inzercia, v ktorej sťažovateľka ponúkala na predaj spornú nehnuteľnosť – a na podklade ktorých   krajský   súd   potvrdil   predbežné   opatrenie   vydané   okresným   súdom,   boli navrhovateľom predložené až v rámci odvolacieho konania, a to aj napriek tomu, že ich ako dôkazy „... osvedčujúce potrebnosť dočasnej úpravy pomerov mohol navrhovateľ doložiť už v   rámci   prvostupňového   konania.   Prvostupňový   súd   teda   nemal   ničím   preukázanú potrebnosť dočasnej právnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania.“.

Sťažovateľka v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu tiež namietala, že krajský súd   síce   odôvodnil   potrebu   vydania   predbežného   opatrenia   aj   tým,   že   by   mohol   byť prípadne   ohrozený   výkon   rozhodnutia,   ak   by   sa   navrhovateľ   domáhal   od   sťažovateľky zaplatenia časti kúpnej ceny, ktorú jej na kúpu spornej nehnuteľnosti mal poskytnúť. V tejto súvislosti   však   sťažovateľka   poukazuje na to,   že uvedená   argumentácia   krajského súdu neobstojí, pretože navrhovateľ sa návrhom vo veci samej nedomáha zaplatenia finančnej čiastky,   ale   sa   domáha   určenia   spoluvlastníckeho   práva   k   spornej   nehnuteľnosti a alternatívne   nahradenia   prejavu   vôle   sťažovateľky   s   predajom   spornej   nehnuteľnosti navrhovateľovi.   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   namieta,   že   krajským   súdom aplikovaná právna norma bola vyložená spôsobom odporujúcim jej účelu a zmyslu.

Podľa   sťažovateľky   je napádané rozhodnutie   krajského   súdu   arbitrárne aj z   toho dôvodu,   že krajský   súd   sa   nevysporiadal   s jej   argumentáciou   týkajúcou   sa   rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 144/1997 v obdobnej veci, na ktoré sa odvolávala vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu a podľa ktorého „... samotný dlh nemôže bez ďalšieho byť dôvodom na nariadenie predbežného opatrenia. Medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia by bol ohrozený je predovšetkým také konanie odporcu, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho   majetku,   ktorý   možno   výkonom   rozhodnutia   postihnúť   alebo   iné   konanie,   ktoré podstatnou   mierou   nepriaznivo   ovplyvňuje   jeho   majetkové   pomery.“.   Podľa   názoru sťažovateľky aj v dôsledku toho, že krajský súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení odchýlil   od   označenej   judikatúry   najvyššieho   súdu   bez toho,   aby   v   odôvodnení   svojho uznesenia toto odchýlenie odôvodnil, možno ustáliť, že toto uznesenie krajského súdu je arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky Mgr. L. T. na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces garantované čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné práva na vlastnenie majetku garantované čl. 20 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17. 6. 2010, spis. značka 2 Co/158/2010 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v zo dňa 17. 6. 2010, spis. značka 2 Co/158/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke... trovy konania vo výške 254,88 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co/158/2010 zo 17. júna 2010,   ktorým   krajský   súd   ako   odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 15 C/51/2010 zo 7. apríla 2010 o vydaní predbežného opatrenia.

1. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorého malo dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 158/2010 zo 17. júna 2010, a to tým, že (1.1) krajský súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, ktoré neboli použité, resp.   o   ktorých   existenciu   sa   neopieralo   ani   prvostupňové   rozhodnutie   a   ako   prvý   ich zohľadnil až krajský súd, a aj tým, že (1.2) krajský súd podľa sťažovateľky nezohľadnil, že na vydanie predbežného opatrenia nie sú naplnené všetky zákonné predpoklady, a to najmä, že podľa sťažovateľky nebol osvedčený právny vzťah navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti a   neboli   dané   ani   predpoklady,   resp.   procesný   stav   odôvodňujúci   predpoklad,   že   by sťažovateľka marila vykonateľnosť v budúcnosti vydaného súdneho rozhodnutia, a napokon aj   preto,   že   podľa   sťažovateľky (1.3) krajský   súd   nezobral   do   úvahy   sťažovateľkou v odvolacom konaní označené rozhodnutie najvyššieho súdu v obdobnej veci, od právneho názoru ktorého sa krajský súd podľa nej odchýlil bez toho, aby svoj odlišný právny názor aj odôvodnil.

1.1 V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach (inzercia o predaji spornej   nehnuteľnosti),   ktoré   boli   po   prvýkrát   zohľadnené   až   týmto   súdom   konajúcim v druhom   stupni,   ústavný súd   poukazuje na skutočnosť,   že   ak by krajský   súd   ako   súd odvolací aj skutočne ako prvý založil svoje rozhodnutie na dôvodoch, resp. dôkazoch, ktoré by si obstaral výlučne sám, odňal by tým účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k nim. Inými   slovami,   v   takomto   prípade   by   rozhodnutie   vo   veci   účastníkov   nevyplynulo   zo skutkových   zistení   a   týmto   zisteniam   zodpovedajúcim   právnym   posúdeniam   ustáleným všeobecnými súdmi v rámci zákonom predpísaného dvojinštančného konania.

V   danom   prípade,   tak   ako   to   vyplýva   z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   158/2010   zo   17.   júna   2010,   odvolanie   proti   rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka, ktorá bola v procesnom postavení odporkyne, pričom navrhovateľ   sa   k   tomuto   odvolaniu   sťažovateľky   písomne   vyjadril   s   tým,   že   v   tomto vyjadrení   poukázal   na   to,   že   sťažovateľka   inzerovala   predaj   spornej   nehnuteľnosti.   Je nepochybné, že k tejto skutočnosti, resp. k týmto faktom sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, pretože krajský súd po vyjadrení sa navrhovateľa k odvolaniu sťažovateľky vec prerokoval a rozhodol o nej bez nariadenia pojednávania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podotýka, že ak sa sťažovateľka domnieva, že popísaným postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť vyjadriť, resp. zaujať stanovisko ku skutočnostiam, na ktoré navrhovateľ poukázal až v odvolacom konaní, a práve tieto skutočnosti mali podľa nej zásadný vplyv na rozhodnutie   krajského   súdu,   sťažovateľka   mala   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   týchto dôvodov   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   postupu   krajského   súdu   využitím mimoriadneho   opravného   prostriedku,   a   to   dovolania   z   dôvodu   zmätočnosti   uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku [ďalej aj „OSP“ (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom)].

Podústavné   zákonné   právne   normy   často   vyjadrujú   na   zákonnej   úrovni   nejaký ústavný princíp alebo hodnotu. Ustanovenie § 237 písm. f) OSP je odrazom ústavného práva   vyjadreného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   má každý   právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (základné právo na spravodlivé súdne konanie). Na druhej strane ustanovenie § 239 ods. 3 OSP je odrazom ústavného princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

V konaniach o nariadenie predbežného opatrenia ide o dočasnú úpravu pomerov medzi účastníkmi konania do doby právoplatného rozhodnutia v ich veci. Preto v týchto prípadoch   nemožno   hovoriť   o   takej   právnej   istote   účastníkov   konania,   ktorá   by   bola nemenná, resp. nezvratná, pretože právny stav nastolený predbežným opatrením nie je pre účastníkov konania definitívny. Inými slovami, v súvislosti s dočasnou úpravou pomerov medzi účastníkmi konania predbežným opatrením nejde o takú právnu istotu, do ktorej by nebolo   možné   zasiahnuť,   resp.   ktorú   by   nebolo   možné   revidovať   prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku v záujme procesnej čistoty postupu prijatia takéhoto rozhodnutia.

Napokon aj z ustanovenia § 242 ods. 1 OSP vyplýva, že dovolací súd je v rámci dovolacieho   konania   „vždy“   povinný   zo   zákona   prihliadať   na   procesné   vady   konania upravené   v   §   237   OSP   (aj   keď   ich   účastník   konania   v   dovolaní   nenamietal),   teda   aj v prípadoch,   keď   dovolanie   inak   prípustné   nie   je   (pozri   rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Cdo 221/2007, sp. zn. 6 Cdo 171/2010).

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou   označeného základného práva alebo   slobody   oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1.2 Základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   napádaným   uznesením krajského súdu podľa sťažovateľky porušené aj tým, že toto rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne   a   nezákonné,   pretože   na   vydanie   predbežného   opatrenia   neboli   podľa sťažovateľky naplnené všetky zákonné predpoklady, keďže nebol osvedčený právny vzťah navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti a neboli dané ani predpoklady, resp. procesný stav odôvodňujúci predpoklad, že by sťažovateľka marila vykonateľnosť v budúcnosti vydaného súdneho rozhodnutia.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto: „Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   §   212   ods.   1,   3   O. s. p.   bez   nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa ust. § 74 ods. 1 O. s. p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa ust. § 76 ods. 1 písm. e/ O. s. p. predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi najmä, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami.

Podľa ust. § 75 ods. 2 O. s. p. návrh má okrem náležitostí návrhu podľa § 79 ods. 1 obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   odôvodňujúcich   nariadenie   predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie a jeho účelom je dočasná úprava práv   a   pomerov   účastníkov.   Nariadenie   predbežného   opatrenia   je   podľa   zákonných predpokladov uvedených v Občianskom súdnom poriadku prípustné a opodstatnené vtedy a/ keď sa tvrdí a osvedčí, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, b/ tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu, c/ táto dočasná úprava je potrebná, d/ sa v právnych vzťahoch medzi účastníkmi vytvorí nenávratný stav, e/ sa neprimeraným spôsobom nezasahuje do právnych vzťahov medzi účastníkmi, (účastník nie je obmedzený spôsobom neprimeraným povahe veci).

Účelom inštitútu predbežného opatrenia je rýchla, pružná a účinná úprava situácie, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah súdu spočívajúci v dočasnej úprave pomerov účastníkov. Nutnosť zabezpečenia práva takýmto spôsobom je daná, ak hrozí zánik alebo ohrozenie práva a z toho dôvodu nemožno vyčkať na rozhodnutie vo veci samej, pričom ide však o úpravu   len   dočasnú   do   doby   rozhodnutia   súdu   vo   veci   samej.   Návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia nemôže byť vyhovené, ak navrhovateľ neosvedčil potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania preukázaním aspoň pravdepodobnosti práva, ktoré má byť zabezpečené a preukázaním, že je daná aspoň pravdepodobnosť ohrozenia tohto práva, teda, aby neboli vážne pochybnosti o naliehavosti potreby navrhovanej dočasnej úpravy. Danosť práva sa posudzuje podľa obsahu navrhovaného predbežného opatrenia vo vzťahu k účastníkom konania ako nositeľom práv a povinností vyplývajúcich im z hmotného práva. Pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia súd vykonáva dokazovanie fakticky   len   v   rozsahu   vyplývajúcom   z   podaného   návrhu   a   z   listín   pripojených navrhovateľom k takémuto návrhu. K vyhoveniu návrhu stačí, aby navrhovateľ osvedčil pravdivosť   svojich   tvrdení.   Nie   je   nevyhnutné,   aby   súd   ďalším   doplnením   dokazovania preveril, či údaje vyplývajúce z predložených listinných dôkazov a tvrdení navrhovateľa zodpovedajú skutočnému stavu. Takéto dokazovanie je podmienkou až pre rozhodnutie vo veci   samej.   Účelom   predbežného   opatrenia   je   zachovanie   existujúceho   stavu   do   času definitívneho vyriešenia sporu právoplatným súdnym rozhodnutím. V dôsledku toho súdy pri rozhodovaní   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   rozhodujú   spravidla   aj   bez výsluchu účastníkov (§ 75 ods. 7 O. s. p.)....

Žalobca svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia podával z dôvodu dočasnej úpravy pomerov účastníkov do doby, než sa právoplatne rozhodne o žalobe vo veci samej o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktorú žalobca podal na Okresnom súde Košice-okolie dňa 6. 5. 2010. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že úmysel žalovanej predať spornú nehnuteľnosť je preukázaný aj inzerciami žalovanej na www.inzercia.sk   <http://www.inzercia.sk>   z   22.   2.   2010   a   z   januára   2010   na www.hyperinzercia.sk., kde bol uvedený aj telefonický kontakt a taktiež bola aj fotografia spornej   nehnuteľnosti.   Z   uvedeného vyplýva,   že   obava   žalobcu,   že žalovaná   predmetnú nehnuteľnosť môže odpredať je dôvodná a preto odvolací súd mal za to, že žalobca osvedčil konanie žalovanej, ktoré by mohlo smerovať k nakladaniu s predmetom sporu. Preto pokiaľ súd prvého stupňa dôvodnosť návrhu posudzoval z hľadiska splnenia podmienok na vydanie predbežného opatrenia z dôvodu dočasnej úpravy pomerov účastníkov, jeho postup bol správny.

Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade boli splnené podmienky na vydanie predbežného opatrenia aj z dôvodu obavy, že by výkon budúceho súdneho rozhodnutia bol ohrozený,   pretože   prevažnú   časť   z   kúpnej   ceny   za   nehnuteľnosť   v   sume   13.277,56   eur zaplatil žalobca z finančných prostriedkov, ktoré mu darovala jeho matka, Čo potvrdila aj žalovaná v podanom odvolaní, keď uviedla, že žalobca má právo domáhať sa vrátenia peňazí, ktoré boli poskytnuté žalovanej z jeho strany a preto v prípade predaja spornej nehnuteľnosti   žalovanou   počas   prebiehajúceho   konania   by   mohlo   dôjsť   k   zhoršeniu postavenia žalobcu ako účastníka konania a bol by teda ohrozený aj výkon rozhodnutia v prípade,   ak   by   žalobca   sa   domáhal   voči   žalovanej   vrátenia   časti   kúpnej   ceny   za nehnuteľnosti, ktorú zaplatil.

Žalobcom navrhované predbežné opatrenie sleduje zabezpečenie účelu občianskeho súdneho konania   v tomto   konkrétnom prípade.   Toto   zabezpečenie   spočíva   vo   vytvorení situácie   pre   efektívne   využitie   procesných   mechanizmov   slúžiacich   na   to,   aby   sa pokračovalo   v   konaní   bez   ďalšieho   porušovania   alebo   ohrozovania   práva   o   ochranu ktorého sa žiada, bez toho, aby sa v konaní vo veci samej nedosiahol výsledok, ktorý už neovplyvní   hmotnoprávne   postavenie   účastníkov   konania.   Výrok   predbežného   opatrenia zabráni vzniku a rozširovaniu škody, inej ujmy alebo zhoršovaniu právnej pozície žalobcu do tej miery, že sa mu ešte oplatí uchádzať sa o konečnú súdnu ochranu. Potrebnosť sa prejavuje v tom, že definitívna súdna ochrana ako svoj procesný predstupeň vyžaduje aj dočasnú   ochranu   (súdna   procesná   prevencia).   Navrhovaným   predbežným   opatrením   sa nevytvorí nenávratný stav, ide o dočasnú úpravu pomerov.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade boli splnené podmienky pre vydanie predbežného opatrenia z dôvodu potreby dočasnej úpravy   pomerov   účastníkov   konania,   ako   aj   z   dôvodu   obavy,   že   by   výkon   súdneho rozhodnutia   bol   ohrozený.   Je   potrebné   uviesť,   že   nariadeným   predbežným   opatrením žalovanej   nevznikne   žiadna   ujma,   nakoľko   môže   užívať   predmetné   nehnuteľnosti,   avšak nesmie s nimi nakladať, najmä ich predať, zameniť, zriadiť k nim záložné práva, alebo inak zaťažiť a prenechať ich do nájmu.“

V   súvislosti   s   preskúmavaním   predbežných   opatrení   ústavný   súd   podotýka,   že posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať   do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežného opatrenia   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť totiž rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp.   základnému   právu   na   súdnu   ochranu.   Rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   musí   mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Z ustanovenia § 74 ods. 1 OSP vyplývajú dve alternatívy, v prípade výskytu ktorých môže súd nariadiť predbežné opatrenie, a to v prípade, keď si to vyžaduje dočasná úprava pomerov   medzi   účastníkmi   konania,   alebo   v   prípade,   že   je tu   daná   obava   z   budúceho možného ohrozenia výkonu rozhodnutia vo veci samej.

Podľa § 75 ods. 6 OSP súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.

Podľa   §   75 ods.   8 OSP o   nariadení predbežného opatrenia   rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené.

Podľa § 76 ods. 4 OSP ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.

Podľa   §   221   ods.   3   OSP   ak odvolací   súd   rozhoduje   o   odvolaní   proti   uzneseniu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, zruší rozhodnutie, len ak zastavuje konanie.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vzhľadom na to, že v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia sa pre krátkosť času spravidla nevykonáva dokazovanie, musia byť dôvody uvedené už v návrhu na vydanie predbežného opatrenia súdom prvého stupňa, ako aj súdom druhého stupňa považované za dostatočne presvedčivé a navrhovateľom preukázané, aby mohlo byť návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyhovené v celom rozsahu, pričom súd už ďalšie dôvody nemusí uvádzať. Ak sa s týmito dôvodmi vyplývajúcimi už z návrhu stotožní a uzná ich za dostatočné aj súd druhého stupňa, rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia potvrdí, v opačnom prípade musí rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia zrušiť a konanie zastaviť. Inými slovami, dôvodnosť, presvedčivosť a preukázateľnosť dôvodov na vydanie predbežného opatrenia uvedených už v návrhu na jeho vydanie posudzuje najskôr súd prvého stupňa a v prípade podania   odvolania   ich   ešte   raz   prehodnocuje   aj   súd   druhého   stupňa,   ktorý   v   prípade stotožnenia sa s názorom súdu prvého predbežné opatrenie potvrdí, pretože v opačnom prípade ho zruší a konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastaví.

Z   citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva   stotožnenie   sa   s   názorom okresného súdu o dôvodnosti vydania predbežného opatrenia z dôvodu nutnosti dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi konania (navrhovateľom a sťažovateľkou), tak ako to vyžaduje   prvá   veta   §   74   ods.   1   OSP.   Navyše   krajský   súd   dospel   k   záveru   o   naplnení predpokladov na vydanie predbežného opatrenia aj podľa druhej alternatívy predpokladanej § 74 ods. 1 OSP, a to, že je tu navyše daná obava, že v dôsledku správania sťažovateľky (na ktoré vo svojom vyjadrení k odvolaniu sťažovateľky poukázal navrhovateľ – pokus o predaj spornej   nehnuteľnosti   sťažovateľkou)   by   mohol   byť   ohrozený   aj   výkon   rozhodnutia vydaného vo veci samej.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   o   neexistencii   právneho   vzťahu navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, a teda o neexistencii zákonného dôvodu na vydanie predbežného   opatrenia   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   táto   otázka   bude predmetom   dokazovania   až   v   konaní   o   veci   samej,   keďže   v   rámci   konania   o   vydanie predbežného opatrenia sa dokazovanie nevykonáva, a navyše návrh na vydanie predbežného opatrenia bol podaný predtým, ako bol podaný návrh vo veci samej (takže nemohli byť známe ani dôkazy z konania o veci samej). Takže dôvody na vydanie predbežného opatrenia uvádzané   v   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   navrhovateľom   boli   dostatočne presvedčivé aj pre krajský súd, keďže sťažovateľka v odvolaní proti predbežnému opatreniu síce formálne poprela existenciu „právneho vzťahu medzi účastníkmi konania“ s tým, že ako vlastníčka spornej nehnuteľnosti je v liste vlastníctva vedená iba ona, čo podporila aj jej stotožnením sa s konštatovaním navrhovateľa, že „... bolo aj jeho vôľou, aby vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudla výlučne odporkyňa (rozumej sťažovateľka, pozn.), čím v podstate sťažovateľka prisvedčila navrhovateľovi, že pri vzniku jej vlastníckeho práva k spornej   nehnuteľnosti   spolupôsobil,   resp.   bol   účastný   aj   navrhovateľ.   Okrem   toho sťažovateľka   takto   formálne   poprela   iba   existenciu   vlastníckeho   právneho   vzťahu navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, ale vyslovene nepoprela, resp. nevyvrátila existenciu navrhovateľom   tvrdeného   faktického   vzťahu   k   spornej   nehnuteľnosti,   a   to   je   jeho niekoľkoročné   užívanie   tejto   nehnuteľnosti   spolu   so   sťažovateľkou.   V   tejto   súvislosti ústavný   súd   poznamenáva,   že   Občiansky   súdny   poriadok   v   súvislosti   s   vydaním predbežného opatrenia nepojednáva iba o nutnosti úpravy „právnych vzťahov“ účastníkov konania, ale pojednáva vo všeobecnosti o nutnosti dočasnej úpravy „pomerov“ účastníkov konania. Napokon sťažovateľka nepoprela ani existenciu iného právneho zmluvného (aj keď zrejme iba ústneho) vzťahu medzi ňou a navrhovateľom, a to existenciu peňažnej pôžičky.

Pokiaľ ide o faktický vzťah medzi navrhovateľom a sťažovateľkou a s tým súvisiaci faktický vzťah navrhovateľa k spornej nehnuteľnosti, je nepochybné, že Občiansky súdny poriadok síce neupravuje otázku majetkovoprávneho vyporiadania medzi druhom a družkou po   ukončení   ich   spolužitia,   avšak   podľa   §   853   ods.   1   Občianskeho   zákonníka občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú   ustanoveniami   tohto   zákona,   ktoré   upravujú   vzťahy   obsahom   aj   účelom   im najbližšie.   Vzhľadom   na   to,   že   navrhovateľ   a   sťažovateľka   sa   spolu   združili,   aby   žili v pomere druh a družka, pričom toto ich spolužitie trvalo 14 rokov, bolo by možné mať za to,   že   ich   zámer   spoločného   zdieľania   osobného   života   bol   spojený   aj   so   zámerom o dosiahnutie spoločného hospodárskeho prospechu. Ústavný súd však v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť,   že táto otázka bude predmetom skutkových a právnych úvah všeobecných súdov až v konaní o veci samej.

Ústavný   súd   považuje   za   neopodstatnenú   aj   argumentáciu   sťažovateľky o arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu aj z dôvodu, že podľa jej názoru neboli splnené zákonné   dôvody   na   vydanie   predbežného   opatrenia   ani   kvôli   tomu,   že   by   správanie sťažovateľky ohrozovalo výkon budúceho rozhodnutia vo veci samej, keďže takýto záver by podľa jej názoru prichádzal do úvahy iba v prípade, ak by sa navrhovateľ návrhom vo veci   samej   domáhal   zaplatenia   finančnej   sumy   (ktorej   požičanie   sťažovateľka nepoprela),   čoho   sa   však   navrhovateľ   podľa   sťažovateľky   nedomáha. V   tejto   súvislosti ústavný   súd   opakovane   podotýka,   že   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   bol navrhovateľom podaný pred podaním samotného návrhu vo veci samej, z ktorého mohol byť zrejmý žalobný petit, a aj keď už v čase rozhodovania krajského súdu bol už návrh navrhovateľa vo veci samej podaný, stále nebolo o tomto návrhu meritórne rozhodnuté, a teda   sú   stále   zachované   procesné   práva   navrhovateľa   aj   v   súvislosti   s   jeho   právom disponovania s návrhom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa dostatočne vysporiadal   zo   všetkými   skutočnosťami   podstatným   pre   rozhodnutie   a   jeho   skutkové a právne   závery   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   neopodstatnené,   arbitrárne   či z ústavného hľadiska neudržateľné.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku   v   spojitosti   s   predbežnými   opatreniami.   Vyhovenie   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Uvedené   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľky   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

1.3 Napokon   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie aj z dôvodu, že krajský súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   podľa   sťažovateľky   v   obdobnej   veci,   na   ktoré   sa   v odvolacom konaní sťažovateľka odvolávala, resp. ktorým argumentovala.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov.   Z   ústavnej   kompetencie   súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah   do   základných   práv   a   slobôd   účastníka   konania   len   za   predpokladu,   že   by   bol dôsledkom   arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia v prerokovávanej   veci.   Nemožno   však   namietať   proti   tomu,   aby   judikatúra   súdov v konkrétnych   prípadoch   upresňovala a   dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu   zákona vrátane   prispôsobovania   aplikačnej   praxe   novým   okolnostiam   za   podmienky,   že   ich zohľadnenie   možno rozumne zhrnúť pod   zákonné znaky právnej   normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05, IV. ÚS 267/05).

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na závery vyslovené už v bode 1.2 tohto rozhodnutia,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy

Keďže sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy (t. j. v spojení s porušením základného práva na spravodlivé   súdne   konanie),   vzhľadom   na nezistenie porušenia   základného práva   na spravodlivé súdne konanie nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok

V   súvislosti   s   vydaním   predbežného   opatrenia,   resp.   potvrdením   jeho   vydania napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľka namieta, že bolo zasiahnuté aj do jej vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   opakovane   poznamenáva,   že   účelom   predbežného opatrenia   je   iba   dočasná   úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach a povinnostiach účastníkov konania o predbežnom opatrení bude v rozhodnutí vo veci samej rozhodnuté inak než v konaní o predbežnom opatrení. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich   charakter   nemôžu   spravidla   zasiahnuť do   základných   práv   alebo slobôd   účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich, ako už bolo uvedené, nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu, keďže ich trvanie je obmedzené.

Vzhľadom   na   to,   že   napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu   nebolo   ešte s definitívnou   platnosťou   rozhodnuté   o   vlastníckom   práve   sťažovateľky   k   spornej nehnuteľnosti a týmto rozhodnutím jej teda ani nemohlo byť toto vlastnícke právo odňaté, nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010