znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 537/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaniach   vedených   Krajským   súdom v Trenčíne pod sp. zn. 17 CoP 26/2013 a Krajskou prokuratúrou v Trenčíne pod sp. zn. Kc 127/13 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2013 doručená sťažnosť J. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským   súdom   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   17 CoP   26/2013 a Krajskou   prokuratúrou   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   pod   sp.   zn. Kc 127/13. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. septembra 2013.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   5   P   218/2010-232 zo 17. decembra   2012   sa   rozhodlo   o   návrhu   sťažovateľa   na   zverenie   detí   do   striedavej osobnej   starostlivosti.   Keďže   absentoval   výrok   o   zmene   pôvodného   rozsudku   č.   k. 7 C 164/2008-148 z 10. decembra 2008, sťažovateľ v podanom odvolaní navrhol vydanie doplňujúceho rozsudku, bez ktorého by rozsudok zo 17. decembra 2012 nebol vykonateľný. Pre vykonateľnosť rozsudku je totiž potrebné rozhodnúť nielen o návrhu na zverenie detí do striedavej osobnej starostlivosti, ale zároveň aj zmeniť rozsudok, ktorým boli tieto práva predtým naposledy súdom upravené. Rozsudkom krajského súdu č. k. 17 CoP 26/2013-253 z 10. apríla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený, a to bez toho, aby krajský súd rozhodol o návrhu na doplnenie rozsudku okresného súdu. Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 281/2013-9 z 30. mája 2013 bola odmietnutá ako neprípustná sťažnosť podaná sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 CoP 26/2013 z 10. apríla 2013. Podľa   názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na   tvrdenie   sťažovateľa,   že   mu   bola   odňatá možnosť konať pred súdom, prichádzalo do úvahy podanie dovolania, ktorého prípustnosť by   sa   opierala   o   ustanovenie   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Keďže sťažovateľ   dovolanie   nepodal,   sťažnosť   bolo   treba   považovať   za   neprípustnú   pre nevyčerpanie účinného prostriedku ochrany práv sťažovateľa v rámci všeobecných súdov. Následne sťažovateľ podaním z 18. júla 2013 požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   o   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti rozsudku   krajského   súdu.   Postupoval   takto   z   dôvodu,   že   zákonná   jednomesačná   lehota na podanie   dovolania   už   sťažovateľovi   uplynula.   Prípisom   krajskej   prokuratúry   č.   k. Kc 127/13-8 zo 6. septembra 2013 bolo sťažovateľovi oznámené, že sa jeho podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania   odkladá   ako   nedôvodný,   keďže   podľa   §   243f   ods.   2 písm. a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   mimoriadne   dovolanie   nie   je   prípustné   proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo vo veciach upravených zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s výnimkou rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Keďže problematiku výživného upravuje zákon o rodine, generálny prokurátor Slovenskej republiky   nie   je   oprávnený   podať   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku   súdu,   ktorý upravuje problematiku výživného na maloleté deti.

Podľa   názoru   sťažovateľa   vznikla   paradoxná   situácia,   pretože   na   jednej   strane ústavný súd odmietol jeho sťažnosť z dôvodu nevyčerpania možnosti podať dovolanie proti rozsudku krajského súdu, no na druhej strane krajská prokuratúra vychádzala z tézy, podľa ktorej mimoriadne dovolanie nie je v danej veci vôbec prípustné.

Sťažovateľ považuje sťažnosť za včas podanú aj vo vzťahu voči konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 17 CoP 26/2013, pretože podľa judikatúry ústavného súdu v prípade   procesného   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) o odmietnutí dovolania je zachovaná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje konkrétne na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, ako aj na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 189/2013. Analogicky je potrebné tieto stanoviská aplikovať i v prípadoch mimoriadneho dovolania, a to i vtedy, keď podnet na mimoriadne dovolanie je odložený.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 17 CoP 26/2013 a krajskou prokuratúrou pod sp. zn. Kc 127/13 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 10. apríla 2013 zrušený vo výroku I a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 291,56 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 17 CoP 26/2013 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavnému   súdu   nie   je   presne   známe,   kedy   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok krajského súdu č. k. 17 CoP 26/2013-253 z 10. apríla 2013 (sťažovateľ tento rozsudok ústavnému   súdu   vôbec   nepredložil).   Podnet   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu je datovaný dňa 18. júla 2013 a vyplýva z neho, že právny zástupca sťažovateľa prevzal rozsudok krajského súdu 26. apríla 2013. Je preto zrejmé, že v čase podania podnetu bol už rozsudok právoplatný. Vo svojich dôsledkoch to znamená,   že   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ktorá   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu 16. septembra 2013, bola podaná už po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty, a preto je oneskorená.

V   danej   súvislosti   nemožno   akceptovať   právny   názor   sťažovateľa,   ktorý   je presvedčený   o   tom,   že   zákonná   lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   sa v danom prípade počíta od doručenia stanoviska krajskej prokuratúry o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Judikatúra, na ktorú v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje, má na mysli tie situácie, v ktorých neúspešný účastník konania napadne právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním,   ktoré   je   však   najvyšším   súdom   odmietnuté   ako   neprípustné.   V   takýchto prípadoch možno potom následne v dvojmesačnej lehote počítanej od doručenia uznesenia najvyššieho   súdu   podať   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   sťažnosť ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   s   tým,   že   v   takejto   procesnej   situácii   sa sťažnosť   považuje   za   včas   podanú.   Uvedená   judikatúra   vychádza   z   toho,   že   v   zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde treba dovolanie považovať za účinný prostriedok ochrany práva, ktorý musí byť účastníkom konania vyčerpaný predtým, ako sa obráti s vecou na ústavný súd.

Na rozdiel od dovolania, ktoré treba považovať za účinný prostriedok ochrany práva, keďže priamo neúspešný účastník konania je oprávnený ho použiť, mimoriadne dovolanie za   takýto   opravný   prostriedok   považovať   nemožno.   Podstatné   v   tejto   súvislosti   je,   že účastník konania sám mimoriadne dovolanie podať nemôže. Na to je aktívne legitimovaný iba generálny prokurátor Slovenskej republiky. Zároveň to znamená, že podanie podnetu na mimoriadne dovolanie nemá žiaden vplyv na beh zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z hľadiska dodržania tejto lehoty je nepodstatné aj to, kedy a ako bolo o podnete na podanie mimoriadneho dovolania rozhodnuté.

Možno napokon uviesť, že sťažovateľ pochybil, keď sa nedomáhal ochrany svojich práv podaním dovolania. Tým vyvolal situáciu, v ktorej sťažnosť ústavnému súdu sa stala neprípustnou. Sťažovateľ pritom nevyužil ani prípadnú možnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže v sťažnosti podanej ústavnému súdu 3. mája 2013 (sp. zn. IV. ÚS 281/2013) ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Ústavný   súd   preto   v   rámci   svojho uznesenia z 30. mája 2013 nemohol ani uvažovať o prípadnom postupe podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného krajskou prokuratúrou pod sp. zn. Kc 127/13. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Sťažovateľ namieta, že krajská prokuratúra nerozhodla správne, keď jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania odmietla s poukazom na to, že mimoriadne dovolanie v danej veci nie je vôbec prípustné. Nesprávnosť tohto stanoviska krajskej prokuratúry je zrejmá podľa sťažovateľa aj z uznesenia ústavného súdu, ktorý považuje dovolanie v danej veci za možné na základe ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľovi nič nebráni, aby podal vo veci opakovaný podnet, o ktorom rozhodne príslušná   nadriadená   zložka.   Sťažovateľ   preto   ešte   nevyčerpal   možnosť   ochrany svojho práva v rámci orgánov prokuratúry. Z toho pohľadu sa uvedená časť sťažnosti javí ako predčasná.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013