znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 537/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodných spoločností S. a. s., H.; H., a. s., B.; S. a. s. H., H.; V., a. s., N.; K. s. r. o., B.; P. a. s., B.; S. a. s., B., a S., a. s., B., vo veci namietaného   porušenia   čl.   20   ods.   1   a 5   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutiami Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gn 350/11-9 a č. k. VII/1 Gn 350/11-10 oboma z 26. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodných spoločností S. a. s., H., a. s.; S. a. s. H., V., a. s.; K. s. r. o., P. a. s., S. a. s., a S., a. s., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2012 faxom a 3. septembra 2012 poštou doručená sťažnosť obchodných spoločností S. a. s., H.; H., a. s., B.; S. a. s. H., H.; V., a. s., N.; K. s. r. o., B.; P. a. s., B.; S. a. s., B., a S., a. s., B. (spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Úradu špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „špeciálna prokuratúra“) č. k. VII/1 Gn 350/11-9 a č. k. VII/1 Gn 350/11-10 oboma z 26. januára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v sťažovateľkami napádanom konaní sp. zn. VII/1 Gn 350/11 špeciálna prokuratúra na základe sťažností sťažovateliek preskúmavala postup a uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-177/BPK-B-2011   zo   7.   novembra   2011 (1.) a tiež   postup   a uznesenie   vyšetrovateľa   ČVS:   PPZ-177/BPK-B-2011 z 15. decembra 2011 (2.).

1. Uznesením   ČVS:   PPZ-177/BPK-B-2011   zo   7.   novembra   2011   vyšetrovateľ rozhodol o „odovzdaní“ podania sťažovateliek sp. zn. C-1120/10 z 20. septembra 2011 na ďalšie   konanie   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   ako   orgánu vykonávajúcemu dohľad nad výkonom správcovskej činnosti na prerokovanie správneho deliktu, ktorého sa podľa vyšetrovateľa mal dopustiť JUDr. M. D. ako správca konkurznej podstaty (ďalej len „správca konkurznej podstaty“) úpadcu V., a. s. (ďalej len „úpadca“). Podľa   podania   sťažovateliek   však   postup,   resp.   konanie   správcu   konkurznej   podstaty úpadcu, ktorý predložil Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako konkurznému   súdu   v konkurznom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   K 159/02   návrh   na vydanie opatrenia na predaj časti podniku úpadcu, ktorej súčasťou mali byť aj listinné cenné papiere, ktoré však nie všetky boli vo vlastníctve úpadcu, ale vo vlastníctve sťažovateliek, o čom   mal   správca   konkurznej   podstaty   vedomosť,   malo   mať   aj   trestnoprávny   rozmer zhmotnený najmä v naplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu, s čím sa však vyšetrovateľ nestotožnil. Na základe sťažnosti sťažovateliek podanej 22. decembra 2011   proti   označenému   uzneseniu   vyšetrovateľa   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry napádaným uznesením č. k. VII/1 Gn 350/11-9 z 26. januára 2012 túto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľky   proti   sťažnosťou   napádanému   uzneseniu   prokurátora   špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gn 350/11-9 z 26. januára 2012 v zmysle § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podali

1. marca   2012   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) podnet na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a aj na preskúmanie zákonnosti jemu predchádzajúceho postupu, po preskúmaní ktorých nadriadený prokurátor špeciálnej   prokuratúry   upovedomením   č.   k.   VII/1   Gn   350/11-13   zo   14.   marca   2012 sťažovateľkám oznámil, že postup, ako aj rozhodnutie podriadeného prokurátora špeciálnej prokuratúry   považuje   za   zákonný,   a preto   ich   podnet   ako   nedôvodný   odložil.   S týmto záverom   bol   vybavený   aj   opakovaný   podnet   sťažovateliek   z 10.   apríla   2012,   ktorý   bol prvým   námestníkom   generálneho   prokurátora   konajúceho   v zastúpení   generálneho prokurátora upovedomením č. k. VII/1 Gn 350/11-16 zo 14. júna 2012 opäť ako nedôvodný odložený.

2. Uznesením   ČVS:   PPZ-177/BPK-B-2011   z 15.   decembra   2011   vyšetrovateľ rozhodol o „odovzdaní“ podania sťažovateliek sp. zn. C-1120/10 z 20. septembra 2011 na ďalšie konanie predsedovi krajského súdu ako orgánu príslušnému na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni krajského súdu JUDr. E. Ž., ktorá konala ako zákonná   sudkyňa   v konkurznej   veci   vedenej   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   24 K 159/02 (ďalej   len   „sudkyňa   krajského   súdu“).   Podľa   podania   sťažovateliek   však   postup,   resp. konanie sudkyne krajského súdu malo nielen disciplinárny, ale aj trestnoprávny rozmer zhmotnený najmä v naplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Podľa sťažovateliek sa tohto trestného činu mala sudkyňa krajského súdu dopustiť preto, že na základe návrhu správcu konkurznej podstaty vydala 13. mája 2010   opatrenie   č.   k.   39-24   K 159/02-Že-2033,   ktorým   udelila   správcovi   konkurznej podstaty súhlas na predaj časti podniku úpadcu, ktorej súčasťou mali byť aj listinné cenné papiere, ktoré však nie všetky boli vo vlastníctve úpadcu, ale vo vlastníctve sťažovateliek, pričom tak urobila bez tohto, aby si túto skutočnosť overila v stredisku cenných papierov. Na základe sťažnosti sťažovateliek podanej 2. januára 2012 proti označenému uzneseniu vyšetrovateľa   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry   napádaným   uznesením   č.   k.   VII/1   Gn 350/11-10 z 26. januára 2012 túto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľky namietajú neústavnosť uznesení prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gn 350/11-9 a č. k. VII/1 Gn 350/11-10 oboch z 26. januára 2012, a to z dôvodu, že podľa ich názoru nebol pred ich vydaním náležite zistený skutkový stav v danej veci, a to vykonaním všetkých potrebných dôkazov, čoho dôsledkom je arbitrárnosť a svojvoľnosť týchto rozhodnutí majúca vplyv na základné práva a slobody sťažovateliek.

Sťažovateľky v sťažnosti tiež uviedli: „Z dôvodu, že dokumenty konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní, podania sťažovateľov   ako   aj   stanoviská   Generálnej   prokuratúry   SR,   na   ktoré   sa   vyššie   v   texte odvolávame,   sú   obsahovo   rozsiahle   a   zachytávajú   skutkový   a   právny   stav   uplatnených nárokov v súdnom konaní, pre úplnosť odôvodnenia tejto nami podanej sťažnosti uvádzame a máme zato, že ak náležitým spôsobom neboli objasnené všetky tvrdené skutočnosti o ich podozrení   a   ak   sa   v   tejto   súvislosti   vo   veci   konajúce   orgány   činné   v   trestnom   konaní obmedzili   len   na   posúdenie   argumentácie   oznamovateľov   pri   pripustení   protiprávnosti konania   označených   osôb,   mieru   zodpovednosti   z   hľadiska   či   disciplinárnej   alebo trestnoprávnej zodpovednosti za takéto konanie vyvodili bez vykonania ďalších možných dostupných procesných prostriedkov na jej objasnenie, predčasne a vo vzťahu k hodnoteniu činnosti týchto osôb za nenáležité zdôvodnenú - absolútne nemôže obstáť tvrdenie uvedené prokurátorom Úradu Špeciálnej prokuratúry o tom, že JUDr. M. D. takto konal len v snahe uľahčiť si svoje povinnosti v konkurze a opak nebol preukázaný, ak orgány činné v trestnom konaní vo vzťahu k obsahu oznámenia a tohto tvrdenia nevykonali žiadne preverovanie prostriedkami,   ktoré   im   v   súlade   s   ustanoveniami   Trestného   poriadku   patria   a je preukázané, že jednoznačne konal o majetku vo vlastníctve inej osoby a je preukázané, že ako dôsledok sa naplno prejavilo poškodenie sťažovateľov na ich vlastníctve.

Práve z dôvodu aj závažnosti dôsledku, ktorý jednoznačne na strane sťažovateľov ako oznamovateľov nastal a na ktorý v súvislosti s činnosťou označených osôb poukazujú, bolo povinnosťou práve zo zákona pre orgány v trestnom konaní dôsledne vyplývajúcou náležitým   spôsobom   objasniť   celú   vec   a   na   tento   účel   využiť   všetky   dostupné   právne prostriedky tak, by objasnením veci a výsledkom trestného konania vždy bolo preukázané, že sa dosiahol účel ochrany tak práv jednotlivca ako aj spoločnosti garantovaný právnymi normami trestného práva (§ 1 TP)....

Sťažovatelia majú preto zato, že spôsob rozhodnutia na základe (ne)činnosti orgánov činných v trestnom konaní o vybavení oznámenia sťažovateľov, ktoré bolo vykonané bez náležitého   objasnenia,   čoho   dôsledkom   je   potom   jednoznačne   nedostatok   príslušného zdôvodnenia (argumentácie) vydaného rozhodnutia, je arbitrárne.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľky domáhajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   práva   sťažovateľov   v   rade   1.   až   8.,   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 20 ods. 1 a ods. 5 rozhodnutiami Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gn 350/11-9 zo dňa 26.01.2012 a č. VII/1 Gn 350/11- 10 zo dňa 26.01.2012 porušené boli.

2. Rozhodnutia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gn 350/11-9 zo dňa 26.01.2012 a č. VII/1 Gn 350/11-10 zo dňa 26.01.2012 zrušuje a veci mu vracia na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra SR je povinná uhradiť sťažovateľom trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet ich právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát, spol. s r.o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkami namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy v príčinnej súvislosti s rozhodnutiami prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gn 350/11-9 a č. k. VII/1 Gn 350/11-10 oboma z 26. januára 2012, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku sťažovateľkami tvrdeného nezákonného postupu prokurátora špeciálnej prokuratúry, ktorý podľa nich nevykonal vo veci náležité zisťovanie skutkového stavu.

V súvislosti   so   sťažnosťou   sťažovateliek   ústavný   súd   v prvom   rade   poukazuje na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateliek bola síce evidentne spísaná advokátom (JUDr. B. M.), zastupovaním ktorého sťažovateľky síce poverili udelením splnomocnení, ktoré boli prílohou ich sťažnosti, avšak keďže nespĺňali náležitosti splnomocnení v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde (nebolo v nich uvedené, že sú udeľované na zastupovanie v konaní pred   ústavným   súdom,   pozn.),   ústavný   súd   nepovažoval   sťažovateľky   v konaní   pred ústavným   súdom   za   kvalifikovane   právne   zastúpené,   avšak   vzhľadom   na   nedôvodnosť sťažnosti ako takej ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzvať ich na odstránenie tohto nedostatku.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí...,   prokurátorov,   vyšetrovateľov...   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Zo   skutočností   uvádzaných   samotnými   sťažovateľkami,   ako   aj   z príloh   sťažnosti ústavný súd zistil, že pokiaľ ide o napádané uznesenie č. k. VII/1 Gn 350/11-9 z 26. januára 2012, toto bolo už v rámci konania o podnete podľa § 31 zákona o prokuratúre preskúmané nadriadeným   prokurátorom   špeciálnej   prokuratúry,   ktorý   sa   v rámci   svojej   prieskumnej právomoci udelenej mu zákonom o prokuratúre musel v podstate vysporiadať s identickou argumentáciou   proti   napádanému   uzneseniu,   akú   sťažovateľky   uvádzajú   proti   nemu   aj v konaní pred ústavným súdom. Tento podnet sťažovateliek bol vybavený upovedomením prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gn 350/11-13 zo 14. marca 2012 a opakovaný podnet   bol   vybavený   upovedomením   prvého   námestníka   generálneho   prokurátora konajúceho v zastúpení generálneho prokurátora č. k. VII/1 Gn 350/11-16 zo 14. júna 2012, ktorých závery sťažovateľky v petite svojej sťažnosti nijako nespochybnili.

Vo vzťahu k napádanému uzneseniu č. k. VII/1 Gn 350/11-10 z 26. januára 2012 ústavný súd odkazuje sťažovateľky na využitie účinných prostriedkov nápravy v zmysle § 31 a § 34 zákona o prokuratúre. Tieto prostriedky využili aj pri prvom z napádaných uznesení, pretože v tomto smere je neprípustné, aby právomoc ústavného súdu predchádzala právomoci príslušných orgánov prokuratúry pri využití týchto iných účinných prostriedkov nápravy podľa zákona o prokuratúre, a to ešte pre podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V uvedených   súvislostiach   totiž   ústavný   súd   konštatuje,   že   využitie   podnetu a opakovaného   podnetu   podľa   zákona   o prokuratúre   proti   rozhodnutiam   (uzneseniam) vydaným   podľa   Trestného   poriadku,   nie   je   možné   v každom   prípade   kvôli   odlišnosti právnych úprav (Trestný poriadok na jednej strane a zákon o prokuratúre na strane druhej, pozn.)   považovať   za   účinné   prostriedky   nápravy.   Ingerencia   prokurátora   konajúceho o podnete   podľa   zákona   o prokuratúre   totiž   do   právomoci   orgánov   činných   v trestnom konaní rozhodujúcich o trestnom stíhaní podľa ustanovení Trestného poriadku nie je možná, pretože   napríklad   prokurátor   konajúci   o podnete   podanom   podľa   zákona   o prokuratúre smerujúcom proti rozhodnutiu o sťažnosti, napr. vo väzobnej veci, nemôže ani v prípade zistenej   eventuálnej   nezákonnosti   v tomto   väzobnom   konaní   v rámci   využitia   účinných opatrení   nápravy,   s ktorými   pri   vybavovaní   podnetov   počíta   v   §   35   ods.   3   zákon o prokuratúre, zasiahnuť, resp. zmeniť alebo inak toto rozhodnutie vydané podľa Trestného poriadku vo väzobnej veci zrušiť.

V danom   prípade   sťažovateliek   však   trestné   stíhanie   nebolo   vedené,   resp.   inými slovami,   v danom   prípade   vyšetrovateľ   nerozhodoval   vo   veci   trestného   stíhania,   ale rozhodoval   iba   o „odovzdaní“ oznámenia   sťažovateliek   o možnom   spáchaní   trestnej činnosti na ďalšie konanie inému vecne príslušnému orgánu verejnej moci, pretože zistil, že k spáchaniu trestnej činnosti nedošlo. V tomto prípade teda prokurátor konajúci o podnete podľa   zákona   o prokuratúre,   ktorý   smeroval   proti   uzneseniu   prokurátora   špeciálnej prokuratúry   vydanému   podľa   Trestného   poriadku,   mohol   v prípade   zistenia   eventuálnej nezákonnosti   či   už   v postupe   a rozhodnutí   vyšetrovateľa,   ako   aj   v postupe   a rozhodnutí jemu podriadeného prokurátora prijať vhodné opatrenia na odstránenie tejto nezákonnosti, napr.   mohol   sám   iniciovať   trestné   konanie   proti   osobám,   ktorých   sa „odovzdané“ oznámenie   sťažovateliek   tiež   týkalo.   Prokurátor   tak   mohol   urobiť   aj   vzhľadom   na ustanovenie § 2 ods. 5 Trestného poriadku, podľa   ktorého prokurátor je povinný stíhať všetky   trestné   činy,   o ktorých   sa   dozvedel.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   tak   využitie prostriedkov nápravy podľa zákona o prokuratúre (podnet a opakovaný podnet, pozn.) proti rozhodnutiam   vydaným   podľa   Trestného   poriadku   javí   v tomto   prípade   ako   účinný prostriedok   nápravy, ktoré bolo možné, resp. potrebné sťažovateľkami využiť ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v prípade   uznesenia   č.   k.   VII/1   Gn   350/11-9 z 26. januára   2012   sťažovateľky   síce   využili   prostriedky   nápravy   podľa   zákona o prokuratúre,   o ktorých   rozhodoval   iný   orgán   ako   súd,   tieto   rozhodnutia   však   pred ústavným súdom nenapádajú, a tiež vzhľadom na skutočnosť, že v prípade uznesenia č. k. VII/1 Gn 350/11-10 z 26. januára 2012 sťažovateľky nevyužili v danom prípade účinný prostriedok   nápravy   podľa   zákona   o prokuratúre,   ústavný   súd   ich   sťažnosť   proti   týmto uzneseniam   už pri   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako neprípustnú   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012