znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 537/2011-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta o sťažnosti J. Š., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Košice I sp. zn. 10 C 349/2008 z 10. septembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 12/2011 z 23. mája 2011 takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. Š. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn. 5 Co 12/2011 z 23. mája 2011   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 537/2011-12 z 23. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 12/2011 z 23. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že žalobou z 12. decembra 2008 sa domáhala   náhrady   škody   na   zdraví   peňažným   odškodnením   bolesti   a   sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorú utrpela v dôsledku dopravnej nehody z 10. novembra 2005. Okresný   súd   Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom   sp. zn.   10   C   349/2008 z 10. septembra   2010   žalobu   sťažovateľky   zamietol,   pretože   jej   nárok   považoval za premlčaný.

O odvolaní sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5 Co 12/2011 z 23. mája 2011, ktorým rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Zo   sťažnosti   vyplynulo   najmä,   že: «Dňa   10.11.2005   sa   stala   dopravná   nehoda, v   dôsledku   ktorej   utrpela   sťažovateľka   početné   závažné   poranenia.   Dňa   1.8.2008   bol sťažovateľke vypracovaný Posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia... Hlavným dôvodom odvolacieho súdu, pre ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I je, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že pojem „dozvie sa o škode“ obsiahnutý v § 106 ods. 1 OZ vyjadruje nie len vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde, preto údajne správne uzavrel súd prvého stupňa, že nároky žalobkyne sa premlčujú v lehote podľa § 106 ods. 1 OZ (str. 5 a 6 rozsudku).

Prezentovaný   názor   odvolacieho   súdu   sa   opiera   o   odôvodnenie   rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.6.2001, sp. zn. MCdo/37/2000, v zmysle ktorého „Za deň zistenia   bolesti   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   deň   ukončenia   práceneschopnosti poškodeného,   ani   deň   vyhotovenia   posudku   o   bolestnom,   ale   okamih   (deň)   ustálenia zdravotného stavu poškodeného.“ Z predmetného rozhodnutia údajne implicitne vyplýva právny záver, že ako náhle možno v zmysle § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.“) považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, t.j.   akonáhle   možno   ohodnotiť   bolesť,   resp.   SSU,   týmto   okamihom   začína   plynúť   pre uplatnenie dotknutých nárokov dvojročná subjektívna premlčacia lehota v zmysle § 106 OZ, a to bez ohľadu na to, kedy skutočne vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom a SSU. Nakoľko bol podľa názoru súdu zdravotný stav sťažovateľky preukázateľne ustálený najneskôr   dňa   4.8.2006   (ku   dňu   právoplatnosti   rozsudku   Vojenského   obvodového   súdu v Prešove, ktorým bol vodič P. R. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví), sťažovateľka si žalobou doručenou súdu dňa 15.12.2008 uplatnila svoje nároky na náhradu škody na zdraví až po márnom uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá jej uplynula dňa 4.8.2008. Skutočnosť, že sťažovateľka sa po prvý krát objektívne dozvedela o výške škody až z posudku o bolestnom a SSU vypracovanom ošetrujúcim lekárom MUDr. T. M., CSc. dňa 1.8.2008, nie je podľa súdu právne významná. Odvolací súd preto potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu...»

Argumentáciu   odvolacieho   súdu   potvrdzujúcu   správnosť   právneho   názoru prvostupňového súdu o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania považuje sťažovateľka za ústavne nekonformnú, pretože «ustanovenie § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. nezakladá reštriktívny výklad § 106 ods. 1 OZ, v ktorom sa expressis verbis uvádza; „...za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.“. Ustanovenie § 8 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z. z. predstavuje tretiu špeciálnu podmienku pre začatie plynutia premlčacej doby v zmysle vyjadrenia kedy najskôr môže začať plynúť premlčacia doba pre príslušný nárok na náhradu škody na zdraví (od momentu, kedy možno zdravotný stav považovať za ustálený). Účelom príslušného ustanovenia je najmä zabrániť predčasnému vydávaniu posudkov o bolestnom a SSU.

V prípade škody na zdraví plynie iba subjektívna premlčacia doba, ktorej začiatok sa viaže na skutočnosť, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom,   kto za ňu zodpovedá. Sťažovateľka opiera svoju argumentáciu o uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.6.2008, sp. zn. 6 Co 274/07, s ktorým sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal.».

Sťažovateľka sa takisto nestotožňuje s tvrdením súdu,   že „jej zdravotný stav bol preukázateľne   ustálený   najneskôr   dňa   4.8.2006,   t.   j.   ku   dňu   právoplatnosti   rozsudku Vojenského obvodového súdu v Prešove, ktorým bol vodič P. R. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví. Moment ustálenia zdravotného stavu je odbornou medicínskou otázkou, ktorá nijako nesúvisí s právoplatnosťou odsudzujúceho rozsudku. Prvostupňový súd   nebol   vôbec   oprávnený   predmetnú   otázku   hodnotiť.   Zistenie   momentu   ustálenia zdravotného stavu poškodenej je štandardne predmetom znaleckého dokazovania znalcom z odboru zdravotníctva, a to z dôvodu posúdenia, či o jednotlivých nárokoch na náhradu škody   môže   súd   rozhodovať   (znalec   v   konkrétnom   prípade   spravidla   zisťuje,   či   v čase hodnotenia   trvalých   následkov   poškodenia   zdravia   ošetrujúcim   lekárom   bolo   možné zdravotný stav poškodenej považovať za ustálený).

Vzhľadom na prezentované skutočnosti sme celkovo presvedčení, že napadnutými rozhodnutiami   Okresného   súdu   Košice   I   a   Krajského   súdu   v   Košiciach,   ktorými   boli zamietnuté   nároky   sťažovateľky   z   dôvodu   ich   údajného   premlčania,   nebola   poskytnutá sťažovateľke   náležitá   ochrana   jej   legitímnych   práv.   Došlo   k   vydaniu   individuálnych právnych aktov, ktoré nezodpovedajú princípu proporcionality, ako všeobecnému princípu v rámci   európskej   právnej   kultúry.   Porušením   pravidla   proporcionality   môže   dôjsť   ku zásahu do ústavne zaručených práv, a to konkrétne práva na súdnu ochranu.

V   danom   prípade   bol   princíp   proporcionality   porušený   tým,   že na   rozdiel   od ustálenej   súdnej   praxe   všeobecných   súdov   SR,   v   civilnom   konaní prvostupňový   ako   aj odvolací   súd   nezákonne   prihliadol   na   žalovaným   vznesenú   námietku   premlčania a uplatnené   nároky   sťažovateľky   vyplývajúce   z   posudku   o   bolestnom   a   sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 1.8.2008 považoval nedôvodné za premlčané...

Prvostupňový súd aj odvolací súd tým, že uznali vznesenú námietku premlčania za dôvodnú,   napadnutými   rozhodnutiami   porušili právo   sťažovateľky   na   spravodlivé prejednanie   jej   veci   súdom v   zmysle   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:«Napadnuté rozhodnutia sú z hľadiska interpretácie objektívneho práva absolútne excesné a vymykajúce sa všeobecným záverom právnej vedy a súdnej praxe. Krajský súd v Košiciach   rozsudkom   zo   dňa   23.05.2011   sp.   zn.   5Co/12/2011,   konkrétne   výrokom: „Potvrdzuje rozsudok.“ porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 10.09.2010 sp. zn. 10C/349/2008, konkrétne výrokom: „Žalobu zamieta.“ porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23.05.2011 sp. zn. 5Co/12/2011, sa zrušuje vo výroku: „Potvrdzuje rozsudok.“.

Rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I   zo   dňa   10.09.2010   sp.   zn.   10C/349/2008   sa vo výroku: „Žalobu zamieta.“ zrušuje a vec sa v tejto časti vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť advokátovi sťažovateľky náhradu trov konania sťažovateľky.»

Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu podaním sp. zn. 1 SprV/897/11, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 30. januára 2012. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení v prvom rade konštatoval, že sťažovateľka v sťažnosti   ústavnému súdu uvádza to,   čo aj   v odvolaní   proti   rozsudku   okresného súdu č. k. 10   C   349/2008-101,   a   v ďalšom   poukázal   na   to,   že «S   dôvodmi   odvolania   sa vyporiadal   odvolací   súd   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia.   Odvolací   súd   sa   stotožnil   s názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   pojem   „dozvie   sa   o škode“   podľa   §   106   ods.   1 Občianskeho   zákonníka   (ďalej   len   0Z)   vyjadruje   nielen   vedomosť   poškodeného   o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde, preto správne uzavrel súd prvého stupňa, že nároky žalobkyne sa premlčujú v lehote podľa § 106 ods. 1 OZ so zreteľom na odkaz § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. Aj samotná žalobkyňa vo svojom   vyjadrení   doručenom   súdu   dňa   16.02.2010   uviedla,   že   v   prípade   uplatnených nárokov na náhradu škody na zdraví začala jej plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota a až neskôr poukázala na plynutie premlčacej doby podľa § 104 OZ. Trestné konanie bolo právoplatne skončené 04.08.2006 a bol tam vypracovaný znalecký posudok ohľadom škody na zdraví u poškodenej (žalobkyne) MUDr. B. a nemohlo teda ísť o neuzavretý a neustálený zdravotný stav žalobkyne.

Odvolací   súd   zaujal   názor,   že   žalobkyňa   pri   starostlivosti   o   svoje   práva   mohla „vystaviť“... posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia hneď, po podaní znaleckého posudku MUDr. B.

Po   vznesení   námietky   premlčania   práva,   nebolo   možné   žalobkyni   priznať   právo, ktoré   jej   nesporne   patrí,   lebo   sa   nestarala   o   svoje   právo   a   čakala   až   do   roku   2008 s „vypracovaním“   posudku   o   bolestnom   a   sťažení   spoločenského   uplatnenia.   Žalobkyni uplynula dvojročná premlčacia lehota najneskôr 04.08.2008. Žaloba bola doručená súdu až 15.12.2008.

Uvedený názor oprel odvolací súd o dôvody rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28. júna 2001, sp. zn. M Cdo 37/2008.».

Predseda krajského súdu ďalej uviedol, že napadnutému rozhodnutiu možno vytknúť len to, že odvolací súd sa vo veci sp. zn. 5 Co 12/2011 mohol v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať   aj   s   námietkou   sťažovateľky   o   právnom   názore   vyslovenom   v   uznesení krajského súdu sp. zn. 6 Co 274/2007 z 10. júna 2008, na ktorý sťažovateľka poukázala v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. V tomto judikáte krajského súdu bola riešená otázka premlčania práva podľa Zákonníka práce (§ 263 ods. 3) v znení platnom do 1. apríla 2002.

V závere   vyjadrenia   predseda   krajského   súdu   uviedol,   že „Sťažovateľka   namieta porušenie svojho   základného   práva   na   ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Článok 6 ods. 1 Dohovoru každému zaručuje podať žalobu na uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní,   princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu.

Podľa nášho názoru, právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, síce   zahrňuje   mimo   iného   i   právo   účastníkov   predkladať   vyjadrenia,   ktoré   považujú vo svojej veci za relevantné, ale nezaručuje (však) účastníkom priaznivý výsledok v konaní. Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.“.

Účastníci   konania   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva na spravodlivý proces.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   12/2011   z 23.   mája   2011   došlo   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd podľa sťažovateľky dospel k arbitrárnym   a   svojvoľným   záverom   pri   posudzovaní   začiatku   plynutia   dvojročnej subjektívnej   premlčacej   doby   v súvislosti   s jej   nárokom   na   náhradu   škody   za   bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia následkom jej úrazu spôsobeného dopravnou nehodou.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne   („ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd“; čl. 127 ods. 1 ústavy) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, teda   nie   je   jeho   úlohou   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Vzhľadom na uvedené východiská ústavný súd preskúmal aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu, z ktorého vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

«Žalobkyňa sa žalobou na súde domáhala, aby súd zaviazal žalovanú nahradiť jej škodu   na   zdraví   peňažným   odškodnením   bolesti   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia vo výške   780.665,-   Sk   do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   spolu   s   6,5   %   úrokom z omeškania   od   5.12.2008   do   zaplatenia   a   žiadala   zaviazať   žalovanú   na   náhradu   trov konania, žalobu odôvodnila tým, že dňa 10. 11. 2005 okolo 18,05 hod. vodič P. R. cúval so svojím   motorovým   vozidlom...   ohrozil   žalobkyňu...   Týmto   svojim   konaním   vodič   P.   R. spôsobil   inému   ťažkú   ujmu   na   zdraví   z   nedbanlivosti,   za   čo   bol   aj   trestne   stíhaný. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu v Prešove dňa 4.8.2006 bol uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005).

V súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou a následným ublížením na zdraví si žalobkyňa návrhom na uzavretie dohody o vyrovnaní zo dňa 2. 9. 2008 uplatnila podľa ust. §   444   Občianskeho   zákonníka   právny   nárok   na   jednorázové   odškodnenie   bolesti a sťaženého spoločenského uplatnenia...

V   tomto   prípade   bolo   osobné   motorové   vozidlo   P...,   poistené   v   poisťovni   A...   S ohľadom   na   vyššie   uvedené   si   žalobkyňa   podľa   §   6   ods.   1   zákona   č.   437/2004   Z.   z. uplatňuje zvýšenie náhrady za SSU o 50 %, t. j. o sumu 196.423,50 Sk. Právne svoj nárok odôvodnila s poukazom na ust. § 427 Občianskeho zákonníka a § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.   z.   o   povinnom   zmluvnom   poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov v zmysle ktorého náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému...

Pokiaľ išlo o včasnosť uplatnenia nároku na náhradu škody žalovaná uviedla, že rozsudok Vojenského obvodového súdu v Prešove sp. zn. 3T 12/2006 zo dňa 4.8.2006, ktorý nadobudol   právoplatnosť   dňa   4.8.2006,   uvádza,   že   žalobkyňa   utrpela   pri   predmetnej dopravnej   nehode   vykĺbenie   člnkovitej   kosti   ľavej   nohy,   odlomenie   bázy   V. predpriehlavkovej kosti ľavej nohy, odlomenie z člnkovitej kosti a členkovej kosti ľavej nohy a   zlomeninu   vonkajšieho   členka   ľavého   predkolenia,   na   ktoré   bola   liečená a práceneschopná podľa znaleckého   posudku   z   odboru zdravotníctva   od   10.11.2005   do 15.2.2006, žalobkyňa si ako poškodená v trestnom konaní uplatnila náhradu škody, pričom podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bola so svojim nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie, a keďže podľa § 8 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z. sa lekársky posudok vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví, je nepochybné, že žalobkyňa mala vedomosť o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá najneskôr dňa 4.8.2006, v čase podania žaloby, t.j. dňa 15.12.2008, žalobkyni márne uplynula lehota na uplatnenie práva v zmysle ust. § 106 Občianskeho zákonníka a preto sa žalovaná dovoláva premlčania nároku žalobkyne....

Vo včas podanom odvolaní žiadala žalobkyňa napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, prípadne podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie....

Zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov, vzhľadom na skutočnosti uvedené v odvolaní, prichádzajú do úvahy iba dôvody podľa § 205 ods.2 písm. c) a f) O. s. p., t. j., že súd neúplné zistil skutkový stav a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ani jeden z týchto odvolacích dôvodov nie je daný. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. c) O. s. p. sa týka neúplnosti v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je neúplné, že súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je   logický   rozpor   v   hodnotení   dôkazov,   príp.   poznatkov,   ktoré   vyplynuli   z   prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania...

Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že pojem „dozvie sa o škode“ podľa § 106 ods. 1 OZ vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde, preto správne uzavrel súd prvého stupňa, že nároky žalobkyne sa premlčujú v lehote podľa § 106 ods. 1 OZ aj so zreteľom na odkaz k § 15 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. Z obsahu spisu vyplýva, že samotná žalobkyňa   vo   svojom   vyjadrení,   doručenom   súdu   dňa   16.2.2010   uvádza,   že   žalobkyni v prípade   uplatnených   nárokov   na   náhradu   škody   na   zdraví   začala   plynúť   dvojročná subjektívna premlčacia lehota, a až neskôr poukázala na plynutie premlčacej doby podľa § 104 OZ. Trestné konanie bolo právoplatne skončené 4.8.2006, tam bol aj vypracovaný znalecký posudok ku škode na zdraví u poškodenej - žalobkyne, a to MUDr. B. ako aj ona uvádzala, nemohlo teda ísť o neuzavretý a neustálený zdravotný stav žalobkyne.

Žalobkyňa   si   skutočne   pri   starostlivosti   o   svoje   práva   mohla   vystaviť   posudok o bolestnom ako aj o sťažení spoločenského uplatnenia hneď po podaní znaleckého posudku MUDr. B. Nebolo možné preto priznať právo žalobkyne, ktoré jej nesporne patrí z dôvodu vznesenej námietky premlčania, pretože ona samotná sa nestarala o svoje právo a čakala až do   roku   2008   s   vystavením   a   vypracovaním   posudku.   Zamietnutie   žaloby   bolo   preto zákonné, keďže žalobkyni najneskôr 4.8.2008 uplynula dvojročná subjektívna premlčacia lehota   podľa   §   106   ods.   1   OZ   a   žalobu   podala   po   uplynutí   tejto   premlčacej   doby   až 15.12.2008...»

Z   citovanej   časti   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   krajský   súd   si   osvojil argumentáciu okresného súdu a navyše poukázal aj na skutočnosť, že „Nebolo možné... priznať právo žalobkyne, ktoré jej nesporne patrí z dôvodu vznesenej námietky premlčania, pretože ona samotná sa nestarala o svoje právo a čakala až do roku 2008 s vystavením a vypracovaním   posudku.“. Krajský   súd teda vychádzal z dôležitej   zásady občianskeho súdneho konania vyjadrenej ako „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“) (§ 1, § 3, § 5 a § 6 Občianskeho súdneho poriadku), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť   ochrany   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania   od   ich   aktívneho uplatňovania práv, teda skutočnosti, ktorú akceptuje aj judikatúra ústavného súdu (pozri napr. I. ÚS 380/2011, I. ÚS 424/2011, II. ÚS 493/2011).

Podľa názoru ústavného súdu, ktorý preskúmal aj súvisiace trestné konanie, ani inak nemožno závery krajského súdu považovať za svojvoľné, predčasné, arbitrárne, resp. za také, ktoré by odporovali podstate a zmyslu aplikovaných právnych noriem.

Sťažovateľka svoje tvrdenie o porušení označených práv oprela predovšetkým o to, že jej   v označenom   konaní „nebola poskytnutá   náležitá   ochrana   jej   legitímnych   práv“. K tomu ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie, ak postupuje v súlade s účinnou právnou normou. Podľa zistenia ústavného súdu v okolnostiach danej veci tak krajský súd postupoval.

Skutočnosť,   že   krajský   súd   sa   nestotožnil   s   názorom   sťažovateľky   vyjadreným v odvolaní a vyslovil právny názor, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny   názor   svojím   vlastným,   už   ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   a   teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 2/06).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   dôkladnom   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia a súvisiaceho   spisu,   ktorý   si   zadovážil,   sťažovateľkinu   námietku   porušenia   jej   práva na súdnu ochranu je potrebné posudzovať aj v kontexte potreby zaručenia právnej istoty ako princípu   právneho   štátu,   z ktorého   vychádzala   žalovaná   strana   pri   vznesení   námietky premlčania, na čo inak mala legitímne oprávnenie. Ak teda všeobecné súdy v okolnostiach danej   veci   opierajúc   svoje   rozhodnutie   aj   o judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   posúdili,   že   sťažovateľka,   ktorá   disponovala   všetkými   informáciami o okolnostiach   vzniku   škody,   ako   aj   o tom, kto   za   ňu   zodpovedá,   avšak   svoj   nárok si na súde   neuplatnila   v zákonom   ustanovenej   lehote,   pretože   sa   nedostatočne   „starala o svoje práva“, neporušili jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pretože   pri   výklade   príslušných   právnych   noriem   postupovali   ústavne konformným spôsobom tak, že najmä pri výklade § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka nebol narušený účel citovaného článku ústavy a dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 12/2011 z 23. mája 2011 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a ani jej práva na spravodlivé súdne konanie, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012