znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 537/2010-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   decembra 2010 prerokoval   sťažnosť   Š.   B.,   Č.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   U.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/2007 a jeho uznesením zo 17. mája 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 152/2010 a jeho uznesením z 1. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 26. júla 2010) Š. B., Č., v tom čase vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   8   ods.   1,   2   a 5   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“),   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť   zaručeného   v   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/2007 a jeho uznesením   zo 17. mája   2010   a postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 152/2010 z 1. júna 2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného súdu sp. zn.   1   T   6/2007   z 1.   júla   2007   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 5 To 222/2007   uznaný   vinným   z obzvlášť   závažného   zločinu   vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 a § 189 ods. 1 a 3 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia a nariadením ochranného dohľadu na dobu troch rokov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. novembra 2007.

Na   základe   dovolania   podaného   okrem   iného   aj   sťažovateľom   proti druhostupňovému rozhodnutiu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Tdo 28/2009 z 18. augusta 2009 zrušil rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok   okresného   súdu   z dôvodu   porušenia   zákona   v neprospech   obvinených   (teda   aj sťažovateľa).   Najvyšší   súd   trestnú   vec   vrátil   späť   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie a uznesením   sp.   zn.   2   Tdo   28/2009   z 18.   augusta   2009   rozhodol   o vzatí   sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovateľ podal okresnému súdu 23. apríla 2010 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, alternatívne navrhol, aby okresný súd nahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu uznesením č. k. 1 T 6/2007-2435 zo 17. mája 2010 zamietol a dohľad probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom neuložil.

Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 152/2010 z 1. júna 2010 rozhodol tak, že ju zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupmi   a rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského súdu došlo k porušeniu ním označených základných práv, čo odôvodnil takto:

«... súd sa hmotnoprávnymi podmienkami väzby vôbec nezaoberal ani ich splnenie nijakým spôsobom bližšie nekonkretizoval, pretože len zopakoval to, čo uviedol najvyšší súd dňa 18. 08. 2009, keď rozhodoval o väzbe obvineného. Okresný súd úplne odignoroval a nevysporiadal sa s argumentmi uvedenými v žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. Rovnako   aj   krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   pri   svojom   rozhodovaní   o   sťažnosti obvineného voči uzneseniu okresného súdu sa nezaoberal argumentmi uvádzanými následne v   sťažnosti   obvineného   proti   rozhodnutiu   o   väzbe,   keď   skonštatoval,   že   považuje rozhodnutie okresného súdu za správne a zákonné a stotožnil sa s jeho odôvodnením. Mám   za   to,   že   postupom   a   rozhodnutím   okresného   ako   aj   krajského   súdu   bolo porušené   právo   na   zákonné   pozbavenie   osobnej   slobody   ako   aj   právo   na   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako to má na mysli ustanovenie § 168 ods. 1 Tr. por. Rozhodnutie okresného ako aj krajského súdu o väzbe je arbitrárnre pre abstraktné úvahy nepreskúmateľné   s   výraznými   znakmi   svojvôle,   pričom   neobsahuje   žiadne   konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby. Podľa mňa okresný súd rovnako ako aj krajský súd nepostupoval v súlade s požiadavkami kladenými na rozhodovanie o zákonnosti väzby, keď neskúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe.

Mám za to, že obvinený je vo väzbe napriek neexistencii väzobných dôvodov, čím bolo porušené právo obvineného na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Argumentáciu okresného ako aj krajského súdu tak, ako bolo uvedené v odôvodnení uznesenia nemožno žiadnom   prípade   akceptovať.   Na   prvom   mieste   potrebujem   zdôrazniť,   že   Najvyšší   súd Slovenskej republiky rozhodoval o väzbe dňa 18. 08. 2009 teda takýto stav bol konštatovaný ku dňu 18. 08. 2009. Nevynímajúc tú skutočnosť, že takto presne ustálené dôvody väzby boli už pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Banská Bystrica o vzatí obvineného do väzby dňa 18. 08. 2006, t. j. skoro päť rokov.

Z toho jednoznačne možno vyvodiť záver, že okresný súd rovnako ako aj krajský súd pri   svojom   rozhodovaní   o   väzbe   vôbec   nezohľadnil   skutkový   stav   existujúci   v   čase rozhodovania...   Do   dnešného   dňa   boli   vykonané   všetky   dostupné   dôkazy   s   výnimkou výpovede   pošk.   sv.   P.   V.,   ktorý   bol   vypočutý   niekoľkokrát   v   prípravnom   konaní,   kde vypovedal za každým inak a v súčasnosti sa zdržuje na neznámom mieste.

Okrem toho nie je zrejmé, ako by obvinený mohol ovplyvňovať sv. pošk. P. V., keďže tento sa už viac ako tri roky zdržuje na neznámom mieste a do dnešného dňa sa nepodarilo ani orgánom činným v trestnom konaní a ani príslušným súdom vypátrať súčasné miesto jeho pobytu a zabezpečiť tak jeho prítomnosť na hlavnom pojednávaní. Nakoľko je pobyt tohto   svedka   neznámy   v   podstate   niekoľko   rokov,   neexistuje   logický   predpoklad,   že   by obvinený mohol tohto svedka ovplyvňovať.

To že orgány činné v trestnom konaní ani súd nedokázali zabezpečiť niekoľko rokov účasť sv. pošk. P. V. na súdnom pojednávaní nemôže donekonečna odôvodňovať existenciu dôvodu kolúznej väzby a byť na ujmu obvineného v tom smere, že z tohto dôvodu má byť vo väzbe. Mám za to, že bolo povinnosťou súdu využiť ustanovenie § 88 Trestného poriadku a zabezpečiť svedka pošk. P. V. pred predsedu senátu, čo sa však nikdy nestalo, napriek tomu, že   bol   trikrát   lokalizovaný   v   Španielsku   na   konkrétnej   adrese,   v   konkrétnom   čase   s uvedením telefonického kontaktu...

Chcel by som zdôrazniť, že výpovede obvineného sú riadne zdokumentované a preto ďalšie vypočutie obvineného v tomto štádiu trestného konania na hlavnom pojednávaní za situácie, keď by obvinený nebol vo väzbe, nemôže už vytvárať nebezpečenstvo alebo hrozbu vplyvu na svedka pošk. P. V.

Mám za to, že vykonaním všetkých dostupných dôkazov na hlavnom pojednávaní najmä niekoľkých nemenných výpovedí obvineného v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní, svedkov a listinných dôkazov (s výnimkou výsluchu sv. pošk. P. V., ktorý nie z viny obvineného nebol na hlavnom pojednávaní vypočutý a ktorý sa zdržuje v súčasnosti na neznámom   mieste   a   ktorého   účasť   na   pojednávanie   sa   už   takmer   tri   roky   nepodarilo zabezpečiť   a   ktorý   bol   v   prípravnom   konaní   niekoľkokrát   vypočutý),   pominul   dôvod kolúznej väzby. Podotýkam, že nemožnosť (neschopnosť) zabezpečiť účasť sv. pošk. P. V. na hlavnom pojednávaní nemôže byť na ujmu obvineného.

Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby, ktorým je podľa súdu obava z úteku z dôvodu hrozby vysokým trestom, tak táto skutočnosť sama o sebe v tomto štádiu trestného konania nepostačuje.   Nemožno   ničím   konkrétnym   ustáliť   obavu,   že   by   obvinený   ušiel   alebo   sa skrýval, takáto obava okrem samotnej hrozby nie je ničím podložená...

Len samotná hrozba vysokým trestnom tak, ako to konštatuje okresný aj krajský súd v žiadnom prípade sama o sebe nezakladá nebezpečenstvo úteku...

...by som chcel poukázať, že väzba obvineného v prípravnom konaní začala plynúť dňa   18. 08. 2006   a   skončila   dňa   11. 01. 2007   (keď   obžaloba   bola   podaná   na   súd   dňa 12. 01. 2007 a začala plynúť lehota súdnej väzby) t. j. 4 mesiace 24 dní.

Od   podania   obžaloby   12. 01. 2007   do   05. 11. 2007   (keď   odsudzujúci   rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 06. 11. 2007 a obvinený nastúpil do výkonu trestu) plynula súdna väzba v trvaní 9 mesiacov 24 dní.

Od 06. 11. 2007 do 17. 08. 2009 (keď najvyšší súd rozhodol o vzatí obvineného do väzby dňa 18. 08. 2009) bol obvinený vo výkone trestu odňatia slobody t. j. 21 mesiacov a 11 dní.

Od   18. 08. 2009   (kedy   rozhodol   najvyšší   súd   o   vzatí   obvineného   do   väzby)   do dnešného dňa 28. 05. 2010 plynie opätovne súdna väzba v trvaní 9 mesiacov 10 dní. Z   lehoty   48   mesiacov   pripadá   na   prípravné   konanie   najviac   25   mesiacov   a   na konanie pred súdom 23 mesiacov. Obvinený po sčítaní vyššie uvedených lehôt je vo väzbe 23 mesiacov a 28 dní, pričom 19 mesiacov a 4 dni pripadá na súdnu väzbu. Zároveň zdôrazňujem, že obvinený vykonal trest už v trvaní 21 mesiacov a 11 dní.

Napriek   tomu,   že   podľa   slovenského   právneho   poriadku   sa   dĺžka   trvania   väzby posudzuje samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní, považoval som za nevyhnutné detailne poukázať na dobu, po ktorú je obvinenému obmedzená osobná sloboda. Zároveň mám za to, že zásada vzatia do väzby a posudzovanie jej ďalšieho trvania nebola   vykladaná   súdmi   tak,   aby   v   žiadnom   prípade   nedochádzalo   k   bezdôvodnému zbaveniu   osobnej   slobody   občana.   Teda   okresný   súd   ani   krajský   súd   pri   svojom rozhodovaní   vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti   túto   zásadu   dôsledne nerešpektoval.

Zároveň mám za to, že obvinený je vo väzbe bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností, teda nedôvodne.

Obvinený   podrobne   uvádzal   konkrétne   skutočnosti   na   podporu   jeho   tvrdení uvedených v žiadosti o prepustenie o tom, že existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok nespáchal.   Okresný   súd   sa   však   nijakým   spôsobom   s   faktami   uvedenými   v   žiadosti o prepustenie nevyrovnal a dokonca ich úplne odignoroval, hoci je zákonnou povinnosťou súdu   skúmať   aj   druhú   hmotnoprávnu   podmienku   väzby,   či   doteraz   zistené   skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Mám za to, že na základe doteraz vykonaných dôkazov sú na mieste pochybnosti, či sa obvinený uvedeného skutku dopustil spôsobom tak, ako uvádza sv. poškodený P. V. a to najmä vzhľadom na krivú výpoveď jediného priameho sv. pošk. P. V. v tejto trestnej veci (za ktorú vyšetrovateľ aj začal voči nemu trestné stíhanie), mnohé rozpory v jeho výpovediach ako aj na listinné dôkazy...

To že sv. J. V. spochybnil pravosť podpisu sv. pošk. P. V. ako uvádza v odôvodnení krajský súd, tak toto jeho tvrdenie nie je zatiaľ ničím preukázané... a okrem toho predmetný list nie je jediným dôkazom svedčiacim o nedôveryhodnosti svedka pošk. P. V. a už vôbec nie jediným podkladom na rozhodovanie o väzbe.

Z konkrétnych rozporov vo výpovediach sv. pošk. P. V., ale aj s poukazom na prepis vyššie   uvedeného   rozhovoru,   logicky   vyplýva,   že   svedok   poškodený   P.   V.   si   celú   túto situáciu   vymyslel   a   účelovo   ju   prispôsoboval   tak,   aby   spôsobil   trestné   stíhanie   voči obvinenému...

Okresný   súd   som   detailne   na   rozpory   v   jeho   svedeckých   výpovediach   upozornil v stanovisku   k   priebehu   a   výsledkom   trestného   konania,   ktoré   mu   bolo   doručené   dňa 09. 04. 2010, t. j. pred rozhodovaním o väzbe...

Obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy ako aj čl. 8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o väzbe   skúmal   významné   skutočnosti   pre   a   proti   väzbe   vrátane   možnosti   nahradiť   ju sľubom alebo probačným dohľadom, čo okresný ani krajský súd neurobil.

Rovnako v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmame procesných a hmotných podmienok, ktoré sú potrebné pre zákonnosť tejto väzby v zmysle dohovoru. Okresný a ani krajský súd podľa mňa nepreskúmal okolnosti svedčiace pre väzbu ale aj proti väzbe, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu ako aj prepustenie na slobodu. Rozhodovanie   o   väzbe   musí   spĺňať   základné   požiadavky   spravodlivého   konania podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   čím   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli dostatočné dôvody. Poukazujem na to, že okresný súd sa obmedzil na strohé „jednovetné“ skonštatovanie o existencii dôvodov väzby a na druhú materiálnu podmienku väzby (či doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné konanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený) žiadnym spôsobom nereagoval.

Krajský   súd   sa   obmedzil   iba   na   vyjadrenie   rôznych   foriem   súhlasu   s   uznesením okresného súdu a k druhej materiálnej podmienke väzby skonštatoval,   že podozrenie o spáchaní skutku obvineným existuje avšak bez zhodnotenia skutkových okolnosti, ktoré by tomu mali nasvedčovať, bez vysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými obvineným jednak v žiadosti o prepustenie a následne aj v sťažnosti, čím obidva súdy okrem iného porušili aj ustanovenie § 168 ods. 1 Tr. por.

Mám za to, ako už bolo vyššie konštatované a podrobne zdôvodnené, že o väzbe bolo rozhodnuté bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností ako aj dôvodov väzby. Podľa mňa pominula existencia hrozby, že prepustením obvineného bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu väzby okrem iného aj vzhľadom na súčasné štádium trestného konania ako aj na skutkové okolnosti smerujúce k nevinne obvineného a teda nie sú tu potom zákonné dôvody v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny základných práv a slobôd.

Zároveň mám za to, pod pojmom nevyhnutný čas podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy ako aj čl. 8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, rozhodne nemožno považovať lehotu trvania väzby po jej sčítaní 23 mesiacov a 28 dní, pričom obvinený vykonal trest už v trvaní 21 mesiacov a 11 dní.

Osobná sloboda sa podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 listiny základných práv a slobôd zaručuje, pričom obvinenému je osobná sloboda obmedzená už takmer štyri roky od 18. 08. 2006, keď sudca pre prípravné konanie rozhodol o jeho vzatí do väzby.

Väzba   je   v   každom   trestnom   konaní   len   výnimočným   opatrením   zaisťovacieho charakteru a je na mieste len vtedy, pokiaľ rovnaký účel nemožno dosiahnuť inak. Väzba musí   trvať   len   nevyhnutnú   dobu.   Skončenie   vyšetrovania,   vynesenie   prvostupňového rozhodnutia (i keď z hľadiska väzby na to nemožno mechanicky poukazovať) a následné zrušenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   a opätovné súdne   konanie   je predsa len   skončenie určitej   fázy   trestného   konania,   a   tak   bolo   na   mieste   v   tejto   dobe   osobitne   a   hlavne starostlivejšie skúmať trvanie ďalších dôvodov väzby než pred zrušením rozsudku okresného súdu   resp,   v   čase   zrušenia,   čo   okresný   ani   krajský   súd   vzhľadom   na   vyššie   uvedené skutočnosti neurobil.»

V doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   26.   júla   2010   označenom   ako „Oprava   petitu   a doplnenie   ústavnej   sťažnosti   zo   dňa   14. 06. 2010“ sťažovateľ   doplnil sťažnosť o skutkové okolnosti „týkajúce sa nevyužitia možného postupu Okresným súdom Banská Bystrica podľa § 88 Tr. por.“, k čomu predložil dôkazy.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 6/2007 a svojím uznesením zo 17. mája 2010 a krajský súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 152/2010 a svojím uznesením z 1. júna 2010 porušili jeho základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľ navrhol ústavnému   súdu   zrušiť   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu a rozhodnúť o jeho prepustení z väzby na slobodu. Napokon požadoval zaviazať okresný súd a krajský súd nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   podanej   ústavnému súdu   je námietka   porušenia   základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   6/2007   a postupom   a rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 152/2010.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 T 6/2007-2435 zo 17. mája 2010 a proti postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o   ochrane týchto základných   práv   a slobôd nerozhodujú   všeobecné súdy.   V danom prípade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský súd v opravnom konaní, ktorého povinnosťou bolo preskúmať nielen správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu, ale aj správnosť postupu, ktorý rozhodnutiu predchádzal. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ riadny opravný prostriedok využil.

2. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 To 152/2010 z 1. júna 2010. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

2.1   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutím krajského súdu (ale aj okresného súdu) je potrebné poznamenať, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   ako   to   vyžaduje   citovaný   článok   dohovoru. Väzobným   konaním   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   dôjsť   k   porušeniu   práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich   ustanoveniach   čl.   5   dohovoru.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   poukazuje   aj   na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde at al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa teda   zásadne   nevzťahuje   na   konanie   o   väzbe,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorým   zamietol   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   a nebol uložený dohľad probačného a mediačného úradníka nad osobou sťažovateľa, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje. Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu o väzbe a namietaným porušením označeného článku dohovoru, je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu zaručeného ústavou (čl. 17 ods. 1, 2 a 5) a listinou (čl. 8 ods. 1, 2 a 5), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného dohovorom [čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4], ústavný súd konštatuje, že podstatou sťažnosti vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu sú námietky sťažovateľa, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti   uzneseniu   okresného   súdu   nezaoberal   argumentmi   uvádzanými   v sťažnosti   proti rozhodnutiu o väzbe a rozhodnutie krajského súdu o väzbe je „arbitrárne pre abstraktné úvahy nepreskúmateľné s výraznými znakmi svojvôle, pričom neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti   odôvodňujúce   trvanie   väzby“.   Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd nepostupoval v súlade s požiadavkami kladenými na rozhodovanie o zákonnosti väzby, keď „neskúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe“. Napokon je sťažovateľ presvedčený, že krajský súd „nezohľadnil skutkový stav existujúci v čase rozhodovania“ a vo väzbe je „napriek neexistencii väzobných dôvodov“.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie   na zistenie   skutkového   stavu,   ak   by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo svojej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Vo väzobných veciach   tiež platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Na ten účel im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody a uviesť   ich   v   rozhodnutiach   o   väzbe.   Predovšetkým   na   základe   dôvodov   uvedených v týchto   rozhodnutiach   (prípadne   aj   na   základe   nesporných   skutočností   uvedených obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Z judikatúry   ústavného súdu   ďalej vyplýva, že   potreba náležite   odôvodniť   súdne rozhodnutie vrátane rozhodnutí o väzbe je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (porovnaj napr. IV. ÚS 296/09).

Vzhľadom na podstatu námietok sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (keďže   čl. 17   ústavy   a čl.   5   dohovoru   týkajúce sa osobnej   slobody   obsahujú   základné   hmotné   a procesné   atribúty   vrátane   práva na spravodlivé   súdne   konanie   pri   jej   pozbavení)   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (m.   m.   IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň   tiež   pripomína,   že   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Ústavný súd aplikujúc uvedené právne východiská na vec sťažovateľa poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia, v ktorej krajský súd uviedol:„Aj   krajský   súd   pokladá   rozhodnutie   okresného   súdu   o zamietnutí   žiadosti obžalovaného B. o prepustenie z väzby na slobodu za správne a zákonné. Doposiaľ totiž nebolo   rozptýlené   podozrenie   zo   spáchania   žalovanej   trestnej   činnosti   obžalovaným, naopak, toto podozrenie sa javí ako závažné. Sú stále namieste dôvody útekovej a kolúznej väzby, keďže obžalovanému hrozí vysoký trest a táto reálna hrozba s okolnosťami prípadu vytvára   obavu,   že   by   obžalovaný   ušiel   alebo   sa   skrýval   a tak   sa   vyhol   pokračujúcemu konaniu pred súdom. Kolúzne dôvody väzby vyplynuli z obáv z ovplyvňovania svedka P. V., ktorá plynie z opakujúcich sa hrozieb voči tomuto svedkovi. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na list, ktorý obdržal v nedávnej dobe konajúci okresný súd a ktorý mal byť odoslaný P. V., v ktorom mal tento svedok negovať svoje predchádzajúce výpovede, pričom však brat tohto svedka J. V. uviedol, že podpis pod týmto listom v žiadnom prípade nie je podpisom jeho brata P. V..

Z týchto   dôvodov   potom   krajský   súd   sťažnosť   obžalovaného   zamietol   s tým,   že vzhľadom na osobu obžalovaného a povahu prejednávaného prípadu neprichádza v úvahu ani nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.“

Ústavný súd zohľadňujúc argumentáciu krajského súdu vychádzajúcu aj zo záverov okresného súdu konštatoval, že namietané uznesenie druhostupňového súdu je primeraným spôsobom   odôvodnené.   Krajský   súd   sa   s podstatnými   otázkami   majúcimi   relevantný význam pri vyhodnocovaní potreby pokračovania väzby sťažovateľa stručne a jednoznačne vysporiadal   s uvedením   skutkových   okolností,   ktoré   ho   viedli   k záveru   o nemožnosti vyhovenia jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. V žiadnom prípade nemožno napadnuté uznesenie krajského súdu považovať za arbitrárne, preto je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Krajským súdom konštatované pretrvávajúce dôvody tzv. útekovej, ako aj kolúznej väzby   [§   71   ods.   1   písm.   a)   a   b)   Trestného   poriadku]   sa   javia   ústavnému   súdu   ako dostatočne odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe javí ako akceptovateľné.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010