znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 536/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. C., Ž., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca   v konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   580/2000   a neskôr   pod   sp.   zn. 4 C 204/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013 doručená   sťažnosť   Š.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 a neskôr pod sp. zn. 4 C 204/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) 1. V predmetnej namietanej veci žaloba navrhovateľov M. V. a S. V., ktorou sa domáhali proti sťažovateľovi ako odporcovi 1/ a odporkyni 2/ H. Š. zaplatenia doplatku kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti v sume 200 000 Sk, bola Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) doručená 15. novembra 2000 a zaevidovaná pod sp. zn. 6 C 580/2000.

2.   Okresný   súd   po   vykonaní   úkonov   súvisiacich   s   prípravou   pojednávania (doplatenie   súdneho   poplatku   za   podaný   návrh,   vyjadrenie   k   návrhu,   predloženie navrhnutých dôkazov) nariadil 25. marca 2003 termín pojednávania na 10. jún 2003, na ktorom v poradí prvým rozsudkom vo veci rozhodol tak, že žalobu navrhovateľov zamietol.

3.   Proti   rozsudku   z   10.   júna   2003   podali   navrhovatelia   odvolanie;   spis   bol   na rozhodnutie   o   odvolaní   doručený   Krajskému   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) 19. septembra 2003.

4. Krajský súd o odvolaní rozhodol 3. decembra 2003 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec okresnému súdu vrátil na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu vrátený 15. marca 2004.

5.   Dňa   16.   marca   2004   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   20.   apríl   2004, na ktorom   v   poradí   druhým   rozsudkom   vo   veci   rozhodol   tak,   že   zaviazal   sťažovateľa a odporkyňu 2/ na zaplatenie sumy 175 000 Sk; rozsudok bol účastníkom konania doručený 1. júla 2004, resp. 2. júla 2004.

6. Proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu podal 23. júla 2004 sťažovateľ odvolanie   a   zároveň   požiadal   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov;   navrhovatelia   sa k odvolaniu vyjadrili podaním doručeným okresnému súdu 16. septembra 2004.

7.   Po   zistení   majetkových   pomerov   sťažovateľa   mu   okresný   súd   uznesením z 28. októbra   2004   priznal   čiastočné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Proti   tomuto rozhodnutiu podal odvolanie sťažovateľ, o ktorom krajský súd rozhodol 31. decembra 2004 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

8. Spis na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku z 20. apríla 2004 bol krajskému súdu   doručený   22.   marca   2005.   Krajský   súd   spis   vrátil   okresnému   súdu   na   účely odstránenia nedostatkov; okresný súd ho krajskému súdu opätovne predložil 9. marca 2006.

9. Krajský súd uznesením z 31. januára 2007 aj v poradí druhý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol vrátený okresnému súdu 26. apríla 2007.

9. Okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. jún 2007, ktoré bolo na žiadosť odporkyne v 2/ odročené na 12. jún 2007 a následne 14. jún 2007.

10. Na pojednávaní konanom 14. júna 2007 okresný súd opätovne o veci rozhodol rozsudkom tak, že uložil odporkyni 2/ uhradiť navrhovateľom 175 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania a vo vzťahu k sťažovateľovi žalobu zamietol; účastníkom konania bol rozsudok doručený 17. júla 2007. Proti rozsudku podali odvolanie navrhovatelia a odporkyňa 2/. Krajský súd v poradí tretí rozsudok okresného súdu na pojednávaní konanom 9. apríla 2008 potvrdil, pričom rozhodnutie vo veci samej týmto nadobudlo právoplatnosť.

11. Na podnet odporkyne 2/ podal 14. júla 2009 generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti výroku rozsudku okresného súdu o uložení povinnosti odporkyni 2/ zaplatiť sťažovateľom predmetnú sumu v spojení s potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu.

12. O mimoriadnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   3   M   Cdo   13/2009   z   30.   júna   2011,   ktorým   zrušil dovolaním   napadnutý   potvrdzujúci   výrok   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   dovolaním napadnutý výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bola odporkyni 2/ uložená povinnosť zaplatiť   navrhovateľom   sumu   175   000   Sk   s   úrokom   z   omeškania.   V   rozsahu   zrušenia najvyšší súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

13. Dňa 31. októbra 2011 doručili navrhovatelia okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia týkajúceho sa trov konania; o tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením zo 7. decembra 2011 tak, že predbežné opatrenie nariadil. Proti nariadeniu predbežného   opatrenia   podala   odporkyňa   2/   odvolanie,   ktorému   odvolací   krajský   súd vyhovel   a   rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietol.

14. Ústavný súd SR nálezom IV. ÚS 224/2012 zo dňa 03. 07. 2012 rozhodol, že právo navrhovateľov   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   okresným   súdom   bolo porušené, priznal im finančné zadosťučinenie každému po 4.000 Eur a prikázal okresnému súdu, aby v konaní 6C 580/2000 (v súčasnosti po zrušujúcom uznesení NS SR a zmene spisovej značky 4C/204/2011) konal bez zbytočných prieťahov.

15. Okresný súd nariadil termín pojednávania na 16. október 2012, kde v predvolaní sťažovateľa na toto pojednávanie súd nesprávne uviedol, že sťažovateľ je právne zastúpený právnym zástupcom A. s. r. o., keď sťažovateľ zistil, že tomu tak nie je na pojednávaní súdu požiadal   o   možnosť   zvoliť   si   právneho   zástupcu,   za ktorým   účelom   bolo   pojednávanie odročené.

16. Okresný súd nariadil ďalší termín pojednávania na 28. máj 2013 teda po viac ako 7   mesiacoch od   predchádzajúceho   pojednávania,   a   to   napriek tomu,   že sťažovateľ prostredníctvom   svojho   zvoleného   právneho   zástupcu   predložil   súdu   splnomocnenie k zastupovaniu   listom   zo   dňa   23.   10.   2012,   teda   bezprostredne   po   predchádzajúcom pojednávaní súdu dňa 16. 10. 2012. Na predmetnom pojednávaní súdu dňa 28. 5. 2013 došlo len k záverečným prednesom účastníkov, pričom sťažovateľ súdu uviedol, že voči nemu   v   danej   veci   už   existuje   právoplatné   rozhodnutie   súdu   OS   Čadca   v   spojení s rozhodnutím   KS   v   Žiline,   ktoré   nebolo   napadnuté   žiadnym   mimoriadnym   opravným prostriedkom a nebolo zrušené žiadnym rozhodnutím nadriadeného súdu.   Súd následne pojednávanie odročil na 11. jún 2013 za účelom vyhlásenia rozsudku.

17.   Okresný   súd   na   pojednávaní   dňa   11.   06.   2013   vyhlásil   rozsudok   sp.   zn. 4C/204/2011, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľom 1 a 2 M. V. a S. V. istinu 5.808,93 Eur s úrokom z omeškania zo sumy 5.808,93 Eur od 3. 11. 2000 do 31. 12. 2008 vo výške 7,5 % ročne. Od 1. 1. 2009 zo sumy 5.808,93 vo výške 10,5 % ročne do zaplatenia, ako aj nahradiť navrhovateľom 1 a 2 a aj odporkyni 2 trovy konania. Súd zároveň týmto rozsudkom   návrh   navrhovateľov   1/,   2/   proti   odporkyni   2/   zamietol.   Okresný   súd   takto rozhodol aj napriek tomu, že v tejto veci čo sa týka sťažovateľa už existuje právoplatné rozhodnutie súdu, a to rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 6C 580/2000-183 zo dňa 14. 06.   2007   v   časti,   v   ktorej   voči   sťažovateľovi   ako   odporcovi   1/   žalobný   návrh navrhovateľov 1/, 2/ zamietol, v spojení s potvrdzujúcim výrokom rozsudku Krajského súdu v   Žiline   sp.   zn.   7Co   221/2007   zo   dňa   09. 04. 2008.   Predmetné   rozhodnutia   nadobudli právoplatnosť   a   nikdy   neboli   časti   týkajúcej   sa   sťažovateľa   napadnuté   žiadnym mimoriadnym opravným prostriedkom a žiadnym rozhodnutím súdov vyššieho stupňa neboli predmetné rozsudky v tejto časti zrušené.

18.   Proti   tomuto   rozsudku   Okresného   súdu   Čadca   sp.   zn.   4C/204/2011   zo   dňa 11. 06. 2013 bol tak sťažovateľ nútený podať odvolanie zo dňa 23. 06. 2013, o ktorom odvolací   Krajský   súd   v   Žiline   do   dnešného   dňa   nerozhodol,   vec   tak   nie   je   doteraz právoplatne   skončená   a   od   podania   žalobného   návrhu   dňa   15.   11.   2000   toto   konanie na Okresnom súde Čadca trvá už viac ako 12 rokov.

(...) Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny   základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4C/204/2011 (pôvodne 6 C 580/2000). (...)

1.   Predmetom   konania,   v   ktorom   sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy,   je rozhodovanie   o   žalobe,   ktorou   sa   navrhovatelia   1/,   2/   domáhajú   proti   sťažovateľovi a odporkyni 2/ zaplatenia sumy 5.808,93 Eur (200 000 Sk) z titulu doplatku kúpnej ceny za predaj nehnuteľností. V predmetnom konaní neexistuje žiadna skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné kvalifikovať namietané konanie ako právne či skutkovo zložité.

2.   Správanie   sťažovateľa   v   tomto   konaní   bolo   a   je   také,   že   žiadnym   spôsobom nezapríčinil   existujúce   prieťahy v   tomto konaní.   Sťažovateľ   sa   zúčastňoval pojednávaní nariadených   okresným   súdom,   na   výzvy   súdu   reagoval   v   súdom   určených   lehotách prostredníctvom   kvalifikovaného   právneho   zástupcu   a   neexistuje   tu   žiadna   skutočnosť, ktorá by mohla byť pripísaná na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Čo sa týka postupu Okresného súdu Čadca v namietanom konaní, podľa ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty (II. ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04,   IV.   ÚS   182/08).   Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

V   súvislosti   s   uvedenými   závermi   z   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu poukazujeme na to, že v predmetnom konaní už Ústavný súd SR nálezom IV. ÚS 224/2012 zo dňa 03.   07.   2012 rozhodol,   že právo   účastníkov v tomto prípade navrhovateľov na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov okresným súdom bolo porušené, pričom ústavný súd vo svojom náleze taktiež Okresnému súdu Čadca prikázal, aby v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov.

Okresný   súd   Čadca   však   v   predmetnom   konaní   uvedený   nález   ústavného   súdu nerešpektuje a naďalej v konaní spôsobuje neodôvodnené prieťahy, ktorých dôsledkom je to, že predmetná vec nie je právoplatne skončená ani do dnešného dňa.

Okresný súd Čadca okrem toho, že nerešpektuje a neriadi sa uvedeným nálezom ústavného súdu, nerešpektuje a nepostupuje ani podľa rozhodnutia súdu vyššieho stupňa a to Najvyššieho súdu SR, k čomu uvádzame nasledovné:

V predmetnej právnej veci prvostupňový súd Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 6C 580/2000-183   zo   dňa   14.   06.   2007   (pozn.   v   súčasnosti   je   totožné   konanie   vedené prvostupňovým   súdom   OS   Čadca   pod   sp.   zn.   4C/204/2011)   rozhodol   tak,   že   uložil odporkyni 2/ povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ 175.000 Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 3. 11. 2000 až do zaplatenia ako aj zaplatiť trovy konania. Voči sťažovateľovi ako odporcovi 1/   súd návrh zamietol   a   navrhovateľom   1/,   2/ uložil   povinnosti   zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.

Proti predmetnému rozsudku prvostupňového súdu podali odvolanie navrhovatelia 1/, 2/ a odporkyňa 2/. Odvolací Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 7Co 221/2007 zo dňa 09. 04. 2008 napadnutý rozsudok vo výrokoch vo veci samej potvrdil a v časti výrokov o náhrade trov prvostupňového konania rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie   konanie.   Navrhovateľom   1/,   2/   uložil   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy odvolacieho konania a odporkyni 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ trovy odvolacieho konania. Keďže proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustný riadny opravný prostriedok, predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Na základe podnetu odporkyne 2/ napadol rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 6C 580/2000-183   zo   dňa   14.   06.   2007   vo   výroku   o   povinnosti   odporkyne   2/   zaplatiť navrhovateľom   1/,   2/   175.000   Sk   so   17,6   %   úrokom   z   omeškania   od   03.   11.   2000 do zaplatenia v spojení s potvrdzujúcim výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co   221/2007   zo   dňa   09.   04.   2008,   mimoriadnym   dovolaním   generálny   prokurátor Slovenskej republiky.

Najvyšší súd SR ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor SR na dovolacom súde v lehote jedného roka od právoplatností rozhodnutia súdu proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto opravným   prostriedkom,   preskúmal   rozsudok   odvolacieho   súdu   a   súdu   prvého   stupňa v napadnutej časti bez nariadenia dovolacieho pojednávania v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že rozhodnutia súdov v napadnutých častiach treba zrušiť a v súvisiacich výrokoch o trovách odvolacieho konania treba zrušiť (str. 5, 6 uznesenia NS SR sp. zn. 3 M Cdo 13/2009 zo dňa 30. 06. 2011). Najvyšší súd SR citovaným uznesením sp. zn. 3 M Cdo 13/2009 zo dňa 30. 06. 2011 rozhodol vo svojom výroku tak, že zrušil rozsudok:

1. Krajského súdu v Žiline z 09. 04. 2008 sp. zn. 7 Co 221/2007 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Čadca zo 14. 06. 2007 č. k. 6C 580/2000-183 v napadnutej   časti   vo   veci   samej   týkajúcej   sa   odporkyne   2/   a   vo   výroku,   ktorým   bolo rozhodnuté o trovách odvolacieho konania medzi navrhovateľmi 1/, 2/ a odporkyňou 2/.

2. Okresného súdu Čadca zo 14. 06. 2007 č. k. 6C 580/2000-183 vo výroku, ktorým bola odporkyni 2/ uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ 175.000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 03. 11. 2000 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie. Z uvedených rozhodnutí je nepochybné, že rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 6C 580/2000-183 zo dňa 14. 06. 2007 v časti, v ktorej voči sťažovateľovi ako odporcovi 1/ žalobný návrh navrhovateľov 1/, 2/ zamietol, v spojení s potvrdzujúcim výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co 221/2007 zo dňa 09. 04. 2008 nadobudol právoplatnosť a   nikdy   nebol   v   tejto   časti   napadnutý   žiadnym   mimoriadnym   opravným   prostriedkom a žiadnym   rozhodnutím   súdov   vyššieho   stupňa   neboli   predmetné   rozsudky   v   tejto   časti zrušené.

Je preto minimálne zarážajúce, že Okresný súd Čadca konal po zrušujúcom uznesení NS SR ďalej aj voči sťažovateľovi ako odporcovi 1/, hoci v tejto časti bola a je predmetná vec   právoplatne   skončená,   pričom   následne   okresný   súd   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn. 4C/204/2011   zo   dňa   11.   06.   2013   dokonca   zaviazal   sťažovateľa   k   povinnosti   zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ žalovanú sumu a trovy konania, pričom nerešpektoval rozhodnutie a právny názor Najvyššieho súdu SR, a to napriek tomu, že sťažovateľ prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   na   záver   pojednávania   na   okresnom   súde   dňa   28.   5.   2013 v záverečnom   zhrnutí   poukázal   na   tú   skutočnosť,   že voči   sťažovateľovi   zostali   pôvodné rozhodnutia súdov nedotknuté a tým právoplatné.

(...)   Sťažovateľ   je   onkologickým   pacientom   s   dlhodobo   nepriaznivým   zdravotným stavom s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 80 %, na základe čoho je na plnom invalidnom dôchodku, pričom jediným jeho príjmom je invalidný dôchodok vo výške 305,90 Eur mesačne.

Právna neistota, v ktorej sa sťažovateľ dlhodobo nachádza, mu spôsobuje nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu spočívajúcu v psychickej traume, ktorú zapríčiňuje predmetné konanie na OS Čadca trvajúce už viac ako 12 rokov. Keď už sa sťažovateľ právom   nazdával,   že   konanie   je   čo   sa   týka   jeho   osoby   konečne   právoplatne   skončené, okresný súd napriek existujúcim právoplatným rozsudkom ďalej viedol konanie aj v jeho časti, pričom ho dokonca zaviazal vo svojom poslednom rozsudku k plneniu. Neustále tým dochádza k finančnému poškodzovaniu sťažovateľa z dôvodu neustáleho platenia súdnych poplatkov a trov právneho zastupovania, pričom poukazujeme na to, že len súdny poplatok za podané odvolanie, ktoré bol sťažovateľ nútený podať na základe nezákonného postupu okresného súdu predstavuje sumu 348 Eur a prevyšuje celý mesačný príjem navrhovateľa 305,90 Eur, z ktorého príjmu okrem základných životných potrieb je sťažovateľ nútený platiť si aj nákladnú onkologickú liečbu, keď už absolvoval viacero operácií ústnej dutiny a krku. Bez pomoci svojej najbližšej rodiny by to sťažovateľ absolútne nezvládol a vzhľadom na uvedené, takýmto postupom okresného súdu nie je traumatizovaný len sťažovateľ ale aj jeho najbližšia rodina, na ktorú je v týchto ťažkých časoch odkázaný.

Vzhľadom k tomu, že predmet sporu je pre sťažovateľa vzhľadom na jeho sociálnu situáciu   a   vzhľadom   na   zdravotný   stav   veľmi   podstatný,   žiada   priznať   podľa   zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia jeho práv primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000 Eur. (...)

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky takto rozhodol:

1. Základné práva Š. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny(...) a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru(...)   postupom Okresného   súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/204/2011 (6C 580/2000) porušené boli.

2. Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby vo veci sp. zn. 4C/204/2011 (6C 580/2000) konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Š.   Š.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   8.000   Eur(...),   ktoré   mu   je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Čadca   je   povinný   nahradiť   Š.   Š.   trovy   konania,   tak   ako   budú priznané,   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods.   2   listiny,   ako   aj práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 a neskôr pod sp. zn. 4 C 204/2011.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní na pojednávaní 11. júna 2013 vyhlásil rozsudok. Predmetná sťažnosť z 28. júna 2013 bola ústavnému súdu doručená 1. júla 2013.

1. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súde skončené   11.   júna 2013.   Sťažovateľ   sa   napriek tomu   na ústavný súd   obrátil   so   svojou sťažnosťou až podaním z 28. júna 2013, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práv už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a čl.   38 ods.   2 listiny   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ktorý   je kvalifikovane právne zastúpený, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou   od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

3. Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti došlo k „obživeniu“ napadnutého   konania   na   okresnom   súde   a   v postupe   okresného   súdu   by   dochádzalo k prieťahom   v konaní,   sťažovateľovi   nič   nebráni   v tom,   aby   –   po   využití   dostupných prostriedkov nápravy – opätovne podal sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013