znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 536/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   E.,   Cyprus,   zastúpenej   advokátkou JUDr. A. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Prešove   pod   sp.   zn. 1 NcC 14/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2011   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   spoločnosti   E.,   Cyprus   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 NcC 14/2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   Okresnom   súde   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“) prebieha konanie v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti žalovanému S. (ďalej len „žalovaný“),   predmetom   ktorého   je   nárok   sťažovateľky   na   náhradu   škody   vo   výške 15 858 676,24 € s prísl. Konanie je vedené pod sp. zn. 13 C 270/2008 a zákonným sudcom je JUDr. P. K. (ďalej len „zákonný sudca“). Žalovaný podaním z 11. októbra 2010 uplatnil námietku zaujatosti zákonného sudcu z dôvodu, že na okresnom súde pôsobil na civilnom úseku aj sudca JUDr. Š. Z. (ďalej len „bývalý sudca“), pričom podľa medializovaných informácií   môže   ísť   o otca   Ing.   Š.   Z.,   ktorý   pôsobil   ako   konateľ   pôvodného   žalobcu A., s. r. o.   (ďalej   len   „bývalý   konateľ“).   O   dôvode   podania   námietky   zaujatosti   sa   mal žalovaný dozvedieť 6. novembra 2010 z podania doručeného jeho tlačovému oddeleniu. Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 NcC 22/2010 z 8. novembra 2010 sa rozhodlo, že sudca nie   je   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci.   Nálezom   ústavného   súdu   č.   k. III. ÚS 105/2011-74 zo 14. júna 2011 bolo uznesenie krajského súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Následným uznesením krajského súdu sp. zn. 1 NcC 14/2011 z 22. septembra 2011 bol zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Podľa názoru krajského súdu nie je naplnené objektívne hľadisko nestrannosti, ktoré je nadriadené hľadisku subjektívnemu, pretože so zreteľom na vyjadrenie zákonného sudcu a existenciu objektívnych skutočností spochybňujúcich jeho zaujatosť možno uzavrieť, že existuje objektívny zákonom vymedzený dôvod, pre ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Závery krajského súdu sú vzhľadom na skutkový stav zjavne neodôvodnené a arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je výnimkou z ústavnej zásady zakotvenej v čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Takáto výnimka, ako každá výnimka zo   základného   práva   alebo   slobody,   sa   musí   vykladať   reštriktívne,   najmä   tak,   aby   sa zachovala podstata a zmysel základného práva na nestranného sudcu a práva na spravodlivý proces. Práve preto uvedené ustanovenie obsahuje taxatívne dôvody, pre ktoré možno sudcu vylúčiť. Tieto však nie je možné rozšíriť o ďalšie dôvody. Bývalý konateľ má v konaní vystúpiť v pozícii svedka. Žalovaný odvolávajúc sa na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky tvrdí, že bývalý konateľ má byť vypočutý ako účastník konania, s čím však nie je možné súhlasiť, pretože judikát, na ktorý sa žalovaný odvoláva, je len jedným z mnohých rozdielnych   rozhodnutí   riešiacich   postavenie   bývalých   štatutárnych   orgánov   v rámci dokazovania.   Vo   vzťahu   k   nestrannosti   súdu   (či   už   subjektívnej   alebo   objektívnej)   sa posudzuje len pomer sudcu k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, nikdy však nie ich   pomer   k   svedkom   alebo   iným   osobám   zúčastneným   na   konaní.   Preto   nemožno nestrannosť   konajúceho   sudcu   posudzovať   s   prihliadnutím   na   povahu   a   rozsah   úkonov vykonaných vo vzťahu k tejto osobe. To platí aj preto, že k výpovedi svedka v konaní dosiaľ   nedošlo,   a   teda   nie   je   možné   prejudikovať   budúci   postoj   zákonného   sudcu k svedkovi. Vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k zákonnému sudcovi neboli uvedené žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplýval jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom   (zaujatosť bola namietnutá   výlučne   pre   pomer   zákonného sudcu   k   procesne neoprávnenej   osobe   –   svedkovi),   takáto   námietka   na   vylúčenie   zákonného   sudcu nepostačuje.

Námietka   zaujatosti   bola   uplatnená   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   15-dňovej lehoty podľa § 15a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže účastník môže uplatniť námietku zaujatosti do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Účastník konania sa o dôvode, pre ktorý môže namietať zaujatosť sudcu, môže dozvedieť   okamihom,   keď   sa   takéto   skutočnosti   ocitnú   vo   sfére   jeho   dispozície,   t.   j. okamihom,   keď   účastník   nadobudne   objektívnu   možnosť   zoznámiť   sa   s   týmito skutočnosťami. Pre začiatok plynutia lehoty nie je pritom dôležité, resp. rozhodujúce, aby sa účastník konania s týmito skutočnosťami v tom čase aj skutočne oboznámil. Stačí, že mal objektívnu možnosť poznať ich obsah. O dôvodoch na podanie námietky sa žalovaný mohol dozvedieť 5. apríla 2010, lebo vtedy boli inkriminované skutočnosti zverejnené na internete. Námietky preto mali byť podané najneskôr 20. apríla 2010, avšak v skutočnosti boli podané až podaním z 11. októbra 2010. V prípade vynaloženia potrebnej odbornej starostlivosti sa žalovaný mohol o kolegiálnych vzťahoch medzi zákonným sudcom a svedkom dozvedieť aj z rozvrhu práce okresného súdu zverejneného na internete, a to pri prvom úkone, ktorý vo veci urobil.

Kolegiálny vzťah medzi zákonným sudcom a bývalým sudcom, ktorý je v blízkom príbuzenskom   vzťahu   s   navrhnutým   svedkom,   nemôže   byť   dôvodom   na   vylúčenie zákonného   sudcu.   Objektívnu   nestrannosť   nemožno   chápať   tak,   že   čokoľvek,   čo   môže vrhnúť čo i len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje. Dôvodom vylúčenia sudcu môžu byť totiž len objektívne existujúce zákonné dôvody. Sudca môže byť vylúčený iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom   dosahuje   taký   charakter   a   intenzitu,   že   aj   napriek   zákonom   ustanovenej povinnosti   nebude   môcť   rozhodovať   nezávisle   a   nestranne.   Krajský   súd   považoval   za objektívny dôvod vylúčenia zákonného sudcu jeho kolegiálny vzťah s bývalým sudcom. Kolegiálne   vzťahy   medzi   sudcami   boli   predmetom   viacerých   rozhodnutí   všeobecných súdov a ústavného súdu. Z konštantnej judikatúry vyplýva, že ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie,   tak   samotné   kolegiálne   vzťahy   medzi   sudcami   nemôžu   byť   dôvodom   na spochybnenie ich nestrannosti. Až v prípade, ak by takýto vzťah prerástol profesionálny rámec a nadobudol by charakter bližšieho osobného vzťahu, mohla by takáto okolnosť byť dôvodom na vylúčenie sudcu. Ani skutočnosť, že sa sudca zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade môžu vznikať pochybnosti o jeho nezaujatosti, nezakladá bez ďalšieho dôvod jeho vylúčenia. Žalovaný námietku zaujatosti odôvodnil len tak, že zákonný sudca a bývalý sudca pôsobili na okresnom súde, pričom žiadne iné okolnosti, resp. dôkazy preukazujúce dôvodnú obavu, že daný vzťah môže vplývať na nestrannosť a nezaujatosť zákonného   sudcu,   neuviedol.   Iba   domnienka   o   možnej   neobjektívnosti   nepostačuje   na vylúčenie   sudcu.   Preto   neboli   splnené   zákonné   náležitosti   námietky   zaujatosti,   a   teda všeobecný súd nemal na ňu prihliadať. Ani ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 105/2011, ktorým   bol   krajský   súd   viazaný,   nevyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   by   samotná existencia   kolegiálneho   vzťahu   medzi   zákonným   sudcom   a   bývalým   sudcom   mala   byť automaticky dôvodom na vylúčenie zákonného sudcu. Takýto právny názor ústavný súd ani nemohol vysloviť, lebo otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na vylúčenie sudcu, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu, a nie ústavného súdu. Okrem toho z obsahu spisu nebolo možné zistiť, či medzi zákonným sudcom a bývalým sudcom bol výlučne profesionálny vzťah alebo či tento vzťah prerástol do bližšieho vzťahu vrátane toho, aké boli   rozsah   a   intenzita   tohto   vzťahu.   Napokon,   vzhľadom   na   existenciu   rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 124/2010 by bol ústavný súd predtým, ako rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 105/2011, povinný predložiť plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných   právnych   názorov,   čo   sa   však   nestalo.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti krajský súd sa mal hlbšie zaoberať povahou a intenzitou kolegiálneho vzťahu zákonného sudcu a bývalého sudcu, a až na základe zistenia, že daný vzťah prerástol profesionálny rámec a vznikol bližší osobný vzťah takého charakteru a intenzity, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti by nemohol vo veci rozhodovať nezávisle a nestranne, mohol a mal vydať rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu.

Pred rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 NcC 14/2011 z 22. septembra 2011.

Vo   veci   samej   navrhuje   vydať nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 NcC 14/2011 s tým, aby bolo uznesenie z 22. septembra 2011 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania vo výške 314,18 €.

Z nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 105/2011-74 zo 14. júna 2011, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva žalovaného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   1   NcC   22/2010   z   8.   novembra   2010,   vyplýva,   že   krajský   súd nevenoval dostatočnú pozornosť namietanej skutočnosti, podľa ktorej bývalý konateľ je blízkym príbuzným bývalého sudcu, ktorý pôsobil na tom istom súde, na ktorom sa koná o podanej žalobe. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nevyplýva, že by sa prihliadalo na   to,   či   žalovaným   tvrdené   skutočnosti   môžu   v   očiach   účastníkov   konania,   ako   aj verejnosti   vzbudiť   oprávnené   pochybnosti   o   nezaujatosti   sudcov   okresného   súdu. Na vyvrátenie pochybností o nezaujatosti zákonného sudcu nie je postačujúce, pokiaľ sa v danom prípade krajský súd obmedzil na všeobecné konštatovanie o potrebe nadhľadu sudcov   voči   nespokojnosti   účastníkov   konania,   pretože   takéto   otázky   neboli   vo   vzťahu k tvrdeniam žalovaného podstatné. Keďže súčasťou práva na prerokovanie veci nestranným súdom je v prípade zistenia konkrétnych okolností objektívne svedčiacich o pochybnostiach o nestrannosti niektorého zo sudcov príslušných vo veci konať aj právo na to, aby bol sudca, ktorého   nezaujatosť   bola   spochybnená,   vylúčený,   vydaním   rozhodnutia   o   nevylúčení takéhoto   sudcu   z   ďalšieho   konania   a   rozhodovania   vo   veci   dochádza   k   porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 NcC 14/2011-872 z 22. septembra 2011 vyplýva, že   zákonný   sudca   je   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   vedenej   okresným súdom pod sp. zn. 13 C 270/2008. Podľa názoru krajského súdu účelom ustanovenia § 14 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   prispieť   k   nestrannému   prerokovaniu   veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo ich zástupcom, a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadísk vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to k veci, v rámci ktorého vzťahu by sudca mal svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia vo veci alebo k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom   alebo   negatívnom)   pomere   k   nim   alebo   k   zástupcom   účastníkov   konania. Súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd. Pri riešení otázky nestrannosti sudcu je potrebné brať na zreteľ aj ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, príp. ich zástupcom. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti. Rozhodujúce však nie je subjektívne stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočnosti, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.   Relevantná   je   len   taká   obava   z   nedostatku   nestrannosti,   ktorá   sa   zakladá   na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Vo svojom vyjadrení zákonný sudca uviedol, že ponecháva na zváženie, či skutočnosť, že bývalý konateľ je synom jeho kolegu, je spôsobilá   vyvolať pochybnosti o nezaujatom postupe súdu,   a či v záujme vylúčenia pochybností o nezaujatom postupe je vhodné, aby vec prerokovával zákonný   sudca,   resp.   iný   sudca   okresného   súdu.   Pri   hodnotení   prípadných   pochybností o nezaujatosti   je   nevyhnutné   vziať   zreteľ   aj   na   vzťahy   medzi   sudcami   pôsobiacimi   na jednom   súde,   kde   majú   spoločné   pracovisko.   Pokiaľ   sudcovia   určitého   súdu   majú rozhodovať právne veci, v ktorých ako účastníci konania vystupujú osoby im blízke alebo osoby blízke kolegom – sudcom pôsobiacim na tom istom súde, je potrebné s prihliadnutím na   konkrétne   okolnosti   prípadu   venovať   zvýšenú   pozornosť   významu   týchto   okolností a skúmať   aj   intenzitu   z   toho   vyplývajúcich   pochybností   týkajúcich   sa   nezaujatosti konajúceho sudcu. Súčasne je nevyhnutné dbať na podstatu a význam práva na nestrannosť a   nezaujatosť   sudcu.   V   tejto   súvislosti   sa   žiada   poznamenať,   že   medzi   sudcami   ako kolegami na jednom pracovisku často vznikajú aj bližšie než len kolegiálne vzťahy, čo môže viesť k oprávneným pochybnostiam o ich nestrannosti v prípadoch, v ktorých majú rozhodovať   o   veciach,   na   výsledku   ktorých   môžu   mať   ich   blízki   kolegovia   osobný, ekonomický   či   iný   záujem.   V   danom   prípade   nie   je podľa   názoru   krajského   súdu   ako nadriadeného súdu naplnené objektívne hľadisko nestrannosti, ktoré je nadradené hľadisku subjektívnemu.   So   zreteľom   na   vyjadrenie   zákonného   sudcu   a   existenciu   objektívnych skutočností   spochybňujúcich   jeho   zaujatosť   možno   uzavrieť,   že   v   danej   veci   existuje objektívny   zákonom   vymedzený   dôvod,   pre   ktorý   možno   mať   pochybnosti   o   jeho nezaujatosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu dostatočným a presvedčivým spôsobom   vysvetľuje,   prečo   bolo   potrebné   zákonného   sudcu   považovať   za   zaujatého v objektívnom zmysle. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie krajského súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd   do   týchto   záverov   zasiahol.   Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   krajským   súdom nekorešponduje   s   posúdením   sťažovateľky,   sama   osebe   porušenie   označených   práv nezakladá.

V   súvislosti   s   uplatnenými   námietkami   sťažovateľky   považuje   ústavný   súd   za potrebné uviesť nasledovné:

Podľa   presvedčenia   sťažovateľky   ustanovenie   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku obsahuje taxatívne dôvody, pre ktoré možno sudcu z prejednania a rozhodnutia veci vylúčiť, pričom tieto nie je možné rozšíriť o ďalšie dôvody. Preto je možné posudzovať len pomer sudcu k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, nikdy však nie ich pomer k   svedkom   alebo   iným   osobám   zúčastneným   na   konaní.   Žalovaný   v   podanej   námietke zaujatosti   namieta   vzťah   zákonného   sudcu   voči   bývalému   konateľovi,   ktorý   je   synom bývalého sudcu okresného súdu. Bývalý konateľ má byť v konaní vypočutý, pričom právny názor žalovaného, podľa ktorého ho v rámci výsluchu bude treba považovať za účastníka konania,   je   neakceptovateľný,   pretože   pri   správnej   aplikácii   zákona   musí   byť   bývalý konateľ vypočutý ako svedok. Pomer sudcu voči svedkovi však zákonným dôvodom na vylúčenie sudcu nie je.

Ústavný súd nepovažuje za možné uvedenú argumentáciu sťažovateľky akceptovať.

Ako na to sťažovateľka sama správne poukazuje, v súdnej praxi je sporné, v akom procesno-právnom postavení má byť vypočutý bývalý štatutárny zástupca právnickej osoby, pokiaľ k jeho výsluchu dôjde v čase, keď už štatutárnym zástupcom nie je, hoci ním bol v čase, v ktorom sa odohrali relevantné udalosti,   o ktorých   by mal vypovedať.   Je teda sporné,   či   má   byť   vypočutý   ako   účastník   konania   alebo   ako   svedok.   Nie   je   úlohou ústavného súdu v danej veci meritórne posudzovať, ktorý z uvedených právnych názorov je správny, pretože takéto posúdenie je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov. Nemožno preto vylúčiť alternatívu, že bývalý konateľ bude považovaný za účastníka konania. Preto ani   nemožno   tvrdiť,   že   by   uplatnený   dôvod   námietky   zaujatosti   bol   mimo   rámca ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že námietka zaujatosti bola podaná po uplynutí 15 dňovej zákonnej lehoty podľa § 15a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. O tvrdenom dôvode zaujatosti sa totiž žalovaný mohol dozvedieť už podstatne skôr, a to 5. apríla 2010, keď bola inkriminovaná skutočnosť zverejnená na internete. Nie je totiž rozhodujúce, kedy sa žalovaný o dôvode zaujatosti sudcu dozvedel, pretože podstatné je, kedy sa o tom mohol dozvedieť.

Ani s touto námietkou sťažovateľky nebolo možné súhlasiť.

Krajský súd pri   posudzovaní námietky   zaujatosti z hľadiska   jej včasnosti   zrejme vychádzal   zo   skutočnosti,   že   uplatnený   dôvod   zaujatosti   sa   stal   žalovanému   známym 6. októbra 2010, keď príslušná písomnosť bola doručená tlačovému oddeleniu žalovaného. Aj keby malo byť pravdou, že internetová informácia bola uverejnená ešte 5. apríla 2010, a teda objektívne vzaté odvtedy sa mohol o nej žalovaný dozvedieť, nemožno včasnosť námietky   zaujatosti   takto   izolovane   posudzovať.   Od   nikoho   nemožno   očakávať,   aby pravidelne sledoval akékoľvek údaje uverejňované na internete a uverejnené informácie v každom prípade bez ďalšieho považovať za časový moment, od ktorého sa odvíja lehota na uplatnenie práva. Preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený či za arbitrárny záver,   podľa   ktorého   v   danom   prípade   čas,   keď   sa   bolo   možné   dozvedieť   o   dôvode zaujatosti, a skutočný čas, keď sa o tomto dôvode účastník konania dozvedel, splýva.

Napokon sťažovateľka polemizuje so samotnou podstatou uznesenia krajského súdu, keď zastáva stanovisko, podľa ktorého uplatnený dôvod zaujatosti zákonného sudcu sám osebe na záver o potrebe vylúčiť ho z konania nepostačuje, pretože krajský súd sa mal hlbšie zaoberať povahou a intenzitou kolegiálneho vzťahu zákonného sudcu a bývalého sudcu, a až na základe zistenia, že daný vzťah prerástol profesionálny rámec (stal sa bližším osobným   vzťahom   takého   charakteru   a   intenzity,   že   aj   napriek   zákonom   ustanovenej povinnosti   by   nemohol   o   veci   rozhodovať   nezávisle   a   nestranne),   mohol   a   mal   vydať rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu. Sťažovateľka sa pritom odvoláva aj na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 124/2010 z 26. augusta 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   meritórne   závery   krajského   súdu   sú   dostatočné a presvedčivé. Krajský súd dospel k záveru, že z vyjadrenia zákonného sudcu k námietke zaujatosti v spojení s objektívnou skutočnosťou o kolegiálnom vzťahu medzi zákonným sudcom   a   bývalým   sudcom-otcom   bývalého   konateľa   možno   vyvodiť   objektívne pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011