znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 536/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. C., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., K., vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušenia základného   práva   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých podmienok zaručeného v čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 92/2009 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010 doručená sťažnosť MUDr. V. C., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 92/2009 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vo voľbách konaných 2. decembra   2006   zvolený   za   poslanca   Mestského   zastupiteľstva   mesta   K.   (ďalej   len „mestské   zastupiteľstvo“).   Mandát   poslanca   mestského   zastupiteľstva   vykonával   do 7. septembra 2009, keď bol zo strany Mesta K. (ďalej len „mesto“) v zastúpení primátora Mgr.   J.   B.   upovedomený   o   zániku   poslaneckého   mandátu   poslanca   mestského zastupiteľstva, a to k 28. augustu 2009. K zániku poslaneckého mandátu sťažovateľa malo dôjsť z dôvodu, že sa trikrát po sebe (28. júla 2009, 3. augusta 2009 a 27. augusta 2009) bez riadneho ospravedlnenia nezúčastnil riadneho rokovania mestského zastupiteľstva.

Podľa sťažovateľa dôvodom takéhoto postupu primátora mesta bola skutočnosť, že sťažovateľ   spolu   s   ostatnými   poslancami   mestského   zastupiteľstva   poukazoval   na nedostatky a nesprávny postup vedenia mesta pri správe vecí verejných.

Sťažovateľ svojím podaním adresovaným mestu, ktoré bolo doručené 10. septembra 2009, primátora informoval, že podľa jeho názoru neboli splnené zákonné dôvody uvedené v § 25 ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) potrebné na to, aby došlo k zániku jeho mandátu poslanca mestského zastupiteľstva. Sťažovateľ ako vážny dôvod, ktorý mu bránil 27.   augusta   2009   zúčastniť   sa   zasadnutia   mestského   zastupiteľstva,   uviedol   celodenné lekárske   vyšetrenie,   ktoré   v   ten   deň   absolvoval.   Zároveň   v   predmetnom   podaní   žiadal o nerušené vykonávanie svojho mandátu.

Na prezenčnej listine zo zasadnutia nasledujúceho mestského zastupiteľstva mesta konaného   10.   septembra   2009   už   sťažovateľ   ako   poslanec   mestského   zastupiteľstva uvedený nebol.

Sťažovateľ   podal   14.   septembra   2009   proti   písomnému   upovedomeniu   mesta o zániku   jeho   mandátu   poslanca   mestského   zastupiteľstva   zo   7.   septembra   2009   na krajskom   súde   návrh   na   začatie   konania   o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu verejnej   správy,   ktorým   sa   domáhal,   aby   krajský   súd   zakázal   mestu   pokračovať v porušovaní jeho práva uplatňovať mandát poslanca mestského zastupiteľstva. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7 S 92/2009-44 zo 14. apríla 2010 tak, že jeho návrh zamietol   a   nepriznal mu   právo   na   náhradu   trov   konania.   Rozhodnutie   krajského   súdu nadobudlo právoplatnosť 6. mája 2010.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 S 92/2009 zo 14. apríla 2010 porušil čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj základné právo na prístup k voleným a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   zaručené   v   čl.   30   ods.   4   ústavy a základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ zastáva názor,   že „Napadnuté   rozhodnutie   súdu   je   arbitrárnym   rozhodnutím   porušujúcim   moje základné   práva,   keď   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   došlo   k   značnému odchýleniu od znenia príslušného ustanovenia čím sa poprel jeho účel a význam.“.

Sťažovateľ svoje tvrdenia ďalej odôvodnil takto:„... oznámenie o zániku môjho mandátu poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K. zo dňa 07. 09. 2009 číslo 09/04039 považujem za neplatné, uvádzané dôvody za nepravdivé nakoľko som mal vážny dôvod, ktorým bola účasť na celodennom lekárskom ošetrení dňa 27.   08.   2009,   o   čom   som   predložil   potvrdenie   od   MUDr.   K.   R.   Taktiež   som   písomne oznámil, že chcem naďalej uplatňovať mandát poslanca mestského zastupiteľstva.... neprislúcha v tomto prípade Krajskému súdu v Košiciach spochybňovať uvedené lekárske potvrdenie tak, ako to uviedol vo svojom rozsudku. Nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel krajský súd k záveru, že vážny dôvod zúžil iba na vážne onemocnenie, ktoré mohlo byť prekážkou mojej účasti na zasadnutí...“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo MUDr. V. C.... uvedené v článku 12 ods. 2, článku 46 ods. 1 a článku 30 ods. 4 Ústavy SR v rámci konania a rozsudkom vedeným na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.: 7 S 92/2009 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. 04. 2010 sp. zn.: 7 S 92/2009 a vracia vec na nové prejednanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd v Košiciach.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu   domáha (§   20 ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05).   Tvrdenie sťažovateľa o porušení iných práv (v tomto prípade práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) uvedené mimo petitu pokladá ústavný súd za súčasť argumentácie, ktorá však nemôže doplniť petit.

V tomto zmysle je predmetom sťažnosti namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie   základného   práva   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám za rovnakých podmienok zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 S 92/2009 zo 14. apríla 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   v   tej   časti,   ktorou   namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 S 92/2009 zo 14. apríla 2010, ktorým bol zamietnutý návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   7   S   92/2009   zo 14. apríla 2010 okrem iného vyplýva:

„Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich   práva   a   právom   chránených   záujmoch   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný. Súdne konanie sa stáva zárukou, že súd vyslovením povinnosti odporcu   nepokračovať   v porušení   práva   navrhovateľa   a   v príkaze,   ak je   to možné obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaní, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy... Navrhovateľ podaním zo dňa 10. 9. 2009 oznámil odporcovi, že k zániku mandátu nedošlo podľa ust. § 25 ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení... Uviedol,   že   dňa   27.   8.   2009   bol   na   celodennom   lekárskom   ošetrení,   čo   bolo   vážnym dôvodom jeho neúčasti na zasadnutí mestského zastupiteľstva, konanom v uvedený deň. Poukázal súčasne na čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov potom je potrebné právne uzavrieť, že bola splnená zákonná podmienka na podanie návrhu podľa ust. § 250v ods. 3 O. s. p..

Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľ sa nezúčastnil zasadnutí mestského zastupiteľstva ani v dňoch 27. 7. 2009 a 3. 8. 2009, dôvody pre ktoré sa týchto zasadnutí nezúčastnil nespochybnil. Ospravedlnenie predložené v písomnej forme dňa 10. 9. 2009,   kedy   už   dňa   7.   9.   2009   bolo   navrhovateľovi   odoslané   upovedomenie   o   zániku poslaneckého mandátu, bolo právne neúčinné...

Pre   účely   posúdenia   právneho   stavu,   ktorý   vznikol   upovedomením   o   zániku poslaneckého mandátu je dôležitá skutočnosť, či bola naplnená zákonná podmienka ust. § 25 ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, v znení nesk. predpisov. Podľa ust. § 25 ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, v znení nesk. predpisov, mandát poslanca zaniká aj z dôvodu, ak sa poslanec bez vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia nezúčastní trikrát po sebe riadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva. V danom prípade, k riadnemu zasadnutiu mestského zastupiteľstva opakovane trikrát nedošlo z dôvodu, že navrhovateľ neuviedol v prvých dvoch prípadoch vážny dôvod, ktorý by bol   v súlade   s ust.   § 7 ods.   5 rokovacieho   poriadku mestského zastupiteľstva   v K., účinného   od   31.   5.   2007.   Posledným   vážnym   dôvodom   by   bolo   vážne   onemocnenie navrhovateľa, ktoré mohlo byť prekážkou zúčastniť sa zasadnutia mestského zastupiteľstva dňa   27.   8.   2009,   ale   len   v   prípade,   ak   tento   dôvod   by   bol   preukázaný   pred   začatím rokovania   mestského   zastupiteľstva   (náhla   nevoľnosť   a   pod.).   Vyhotovenie   lekárskeho potvrdenia dňom 27. 8. 2009, predložené následne 10. 9. 2009, nie je vierohodným dôkazom pre posúdenie skutkovej podstaty ust. § 25 ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. v platnom znení. Následné šetrenie súdu, v akom rozsahu došlo k vzájomnej komunikácii pri zisťovaní účasti poslanca (poslancov) v prípade zasadnutia mestského zastupiteľstva dňa 27. 8. 2009, bolo negatívne, teda v neprospech navrhovateľa, čo potvrdzuje obchodná spoločnosť O., a. s.   v odpovedi   na dotaz   súdu   zo   dňa 22.   3.   2010,   či   došlo   k oznámeniu   akýmkoľvek spôsobom, že neúčasť na zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 27. 8. 2009 bola len z vyššie   uvedených   dôvodov.   Obsah   rozhovorov   zverejnený   nebol   a   nebol   potvrdený   ani obsah vzťahujúci sa na relevantný dôkaz, tvrdenie navrhovateľa, že mal vážny dôvod – podľa lekárskeho vyšetrenia v uvedený deň (27. 8. 2009).

Nezákonný zásah orgánu verejnej správy do práv a právom chránených záujmov fyzickej či právnickej osoby musí byť zrejmý už z konkrétneho právneho predpisu, teda už v čase   jeho   zásahu   musí   byť   narušená legalita   rozhodnutia   zasahujúca do   výkonu práva (napr.   mandátu   poslanca)   ako   jeho   právneho   následku.   V   konkrétnom   prípade,   neboli preukázané vážne dôvody, pre ktoré sa mandát poslanca nemohol vykonať, pričom dôkazná povinnosť je na strane žalobcu.“

V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré návrh sťažovateľa na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zamietol. Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd teda v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa „arbitrárnym rozhodnutím porušujúcim... základné práva, keď pri výklade a aplikácii zákonného predpisu došlo k značnému odchýleniu od znenia príslušného ustanovenia čím sa poprel jeho účel a význam“.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím   vlastným.   Prípadný   zásah   ústavného   súdu,   a   to   nahrádzanie   právneho   názoru krajského súdu   je možné realizovať len v prípade   jeho nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským   súdom   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd uvádza, že predmetný čl. 12 ústavy kvalifikuje stabilizovaná judikatúra ústavného súdu ako všeobecné kritéria ochrany základných práv a slobôd, ktoré treba   vykladať   a   chápať   ako   ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave. Ústavný súd nezistil, že by rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu zákazu diskriminácie zakotveného v čl. 12 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by aspoň čiastočne opodstatňovali úvahy o možnom porušení predmetného článku. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Rovnako tak v prípade namietaného porušenia čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorého obsahom je   právo   občanov   za   rovnakých   podmienok   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným funkciám, ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by preukázal možné porušenie, resp. aspoň ohrozenie predmetného práva.   Naopak,   ako   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   vo   voľbách   do   orgánov samosprávy   obcí   konaných   2.   decembra   2006   kandidoval   za   poslanca   mestského zastupiteľstva mesta a vzhľadom na dosiahnuté výsledky v predmetných voľbách sa po zložení   sľubu   na   prvom   zasadnutí   mestského   zastupiteľstva   poslancom   stal.   Zákon o obecnom zriadení v platnom znení vo svojom § 25 ods. 2 uvádza zákonné podmienky zániku mandátu poslancov obecných zastupiteľstiev. Podľa názoru ústavného súdu obsahom práva občanov za rovnakých podmienok na prístup k voleným a iným verejným funkciám nie je právny nárok na zotrvanie vo volených a iných verejných funkciách neobmedzene, resp. bez možnosti, aby mandát zanikol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd už o ďalších požiadavkách sťažovateľa (návrh na priznanie finančného zadosťučinenia a na úhradu trov právneho zastúpenia) vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nerozhodoval.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010