SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 535/2015-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súduHumenné č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešovesp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015doručená   sťažnosť   (doplnená   podaním   doručeným   3.   júna   2015) ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušeniajej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „ústava“), základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovia na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 38ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Okresného   súdu   Humenné   (ďalej len   „okresný   súd“)č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015,ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom

, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné,   sp.   zn.: 21 C/29/2012   zo   dňa   02.   05.   2012,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.: 6 Co/173/2012   zo   dňa   17.   12.   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn.: 6 Cdo/78/2014 zo dňa 28. 01. 2015, porušené boli.

2.   Rozsudok   Okresného   súdu   Humenné,   sp.   zn.:   21   C/29/2012-38   zo   dňa 02. 05. 2012,   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.:   6   Co/173/2012   zo   dňa 17. 12. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 6 Cdo/78/2014 zo dňa 28. 01. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Humenné, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR sú povinní uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy tohto konania...“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,sťažovateľka   sa   ako   žalobkyňa   v   konaní   pred   okresným   súdom   sp.   zn.   21   C   29/2012(pôvodne sp. zn. 11 C 786/2002) domáhala proti ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „žalovaná“),   po   pripustení   zmeny   žaloby   súdomzrušenia   a   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   sťažovateľky   a   žalovanejk špecifikovanému majetku získanému spoločnou činnosťou združenia prikázaním všetkéhotakto získaného majetku do výlučného vlastníctva žalovanej a zaplatenia sťažovateľke sumy46 471,48 € s 16,5 % ročným úrokom z omeškania od 16. októbra 2002 do zaplatenia.Sťažovateľka žalobu odvodnila tým, že na základe zmluvy o združení podľa § 829 a nasl.Občianskeho   zákonníka   uzatvorenej   so   žalovanou   13.   júna   1997   (ďalej   len   „zmluvao združení“) bola prevádzkovaná lekáreň, pričom v roku 2001 došlo medzi nimi k sporu,žalovaná nedovolila sťažovateľke pokračovať v činnosti združenia, nedovolila jej vstúpiťdo sídla   združenia,   zrušila   jej   dispozičné   právo   k   bankovému   účtu   a   hoci   sťažovateľkažalovanú   vyzvala   na   vyporiadanie   spoločného   majetku   získaného   činnosťou   združenia,k dohode   nedošlo.   Žalovaná   žiadala   žalobu   zamietnuť,   zmluvu   o   združení   považovalav skutočnosti za zmluvu o pôžičke. Zmluva o združení bola uzatvorená iba pre potrebuúradov a žalovaná ju podpísala v časovej tiesni. Od sťažovateľky a jej manžela si požičala675   000   Sk,   táto   suma   ale   do   združenia   vložená   nebola.   Sťažovateľka   sa   na   činnostizdruženia nikdy nepodieľala, pretože na činnosť lekárne je potrebná licencia, ktorú mala ibažalovaná, a sťažovateľka v lekárni pracovala v podstate iba ako zamestnanec. V konanínavrhla okresnému súdu vzájomným návrhom, aby určil neplatnosť zmluvy o združení, resp.aby určil, že medzi sťažovateľkou a žalovanou k vytvoreniu združenia nedošlo.

Okresný súd v poradí tretím rozsudkom č. k. 11 C 23/2007-568 z 24. mája 2011(skoršie   rozsudky   boli   zrušené   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   MCdo   7/2006z 28. februára 2007 a uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 74/2010-503 z 25. októbra 2010)zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke do 30 dní od právoplatnosti rozsudku 46 471,49 €s 10 % ročným úrokom z omeškania od 21. januára 2009, v prevyšujúcej časti úrokovz omeškania žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Bol toho názoru,že   medzi   sťažovateľkou   a   žalovanou   vznikla   platná   zmluva   o   združení,   majetoknadobudnutý   spoločnou   činnosťou   vyporiadal   podľa   §   834   Občianskeho   zákonníkaprikázaním žalovanej, pričom vychádzal, pokiaľ ide o jeho cenu, zo znaleckého posudku.O odvolaniach podaných proti tomuto rozsudku sťažovateľkou i žalovanou rozhodol krajskýsúd rozsudkom sp. zn. 1 Co 88/2011 z 22. februára 2012 tak, že rozsudok okresného súduvo   výrokoch   o   zrušení   podielového   spoluvlastníctva,   prikázaní   špecifikovaných   vecído výlučného vlastníctva žalovanej a o povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľke 46 471,49€   ako   vecne   správny   potvrdil   (výrok   nadobudol   právoplatnosť   27.   februára   2012),v prevyšujúcej   časti   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.Vo vzťahu   k   úrokom   z   omeškania   uviedol,   že   k   zrušeniu   spoluvlastníctva   došloaž rozhodnutím okresného súdu a z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je zrejmé,ako sa žalovaná mohla dostať so zaplatením sumy 46 471,49 € do omeškania už prv, keďdo rozhodnutia súdu o zrušení spoluvlastníctva nebolo zrejmé, komu zo spoluvlastníkovbudú spoločné veci prikázané.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája2012 a zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke zo sumy 46 471,49 € úrok z omeškania 9 %ročne od 30. marca 2012 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobuzamietol,   žiadnemu   z   účastníkov   konania   náhradu   trov   konania   nepriznal   a   rozhodolo trovách   štátu.   Rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   žalovaná   sa   do   omeškania   dostalaaž uplynutím   lehoty   na   zaplatenie   sumy   46   471,49   €   podľa   rozsudku   okresného   súduč. k. 11 C 23/2007-568   z   24.   mája   2011.   Prv   sa   do   omeškania   dostať   nemohla,pretože spoluvlastníctvo k majetku získanému spoločnou činnosťou nemohlo zaniknúť prv,než jeho zrušením súdom na základ rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 23/2007-568z 24. mája 2011. Výšku úroku z omeškania (9 % ročne) priznal okresný súd, vychádzajúcz jeho sadzby, k prvému dňu vzniku omeškania. Náhradu trov konania účastníkom nepriznals odôvodnením, že pomer ich   úspechu v   konaní   bol   porovnateľný (sťažovateľka   uspelacelkovo v sume 46 849,62 € a žalovaná v sume 57 992,59 €).

Proti   tomuto   rozsudku   podala   odvolanie   sťažovateľka,   poukázala   na   to,   že   sporvyvolala   žalovaná,   ktorá   sa   nebola   ochotná   dohodnúť   mimosúdne.   Združenie   zaniklouž 31. decembra   2001,   nasledujúcim   dňom   vzniklo   sťažovateľke   právo   domáhať   savyporiadania   majetku   získaného   spoločnou   činnosťou,   žalovanej   poskytla   lehotuna dodatočné   plnenie   od   15.   októbra   2002,   a   preto   jej   patria   úroky   z   omeškaniauž od 16. októbra 2002. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania uviedla, že okresný súdnevzal   do   úvahy,   že   príslušenstvo   pohľadávky   netvorilo   samostatný   predmet   konania,nebolo   kapitalizované,   a   preto   nemalo   byť   zohľadnené   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trovkonania.   Navrhla   rozsudok   okresného   súdu   zmeniť   tak,   že   krajský   súd   jej   prizná   úrokz omeškania zo sumy 46 471,49 € vo výške 16,5 % ročne od 16. októbra 2002 do zaplateniaa náhradu trov konania 20 925,86 €.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 rozsudokokresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správny   a   nepriznal   účastníkom   náhradu   trovodvolacieho konania.

O dovolaní sťažovateľky [ktorého prípustnosť odvodňovala poukazom na ustanovenie§ 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] proti   tomuto rozsudkurozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 tak, že dovolaniesťažovateľky odmietol ako neprípustné [§ 243b ods. 4 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c)OSP] a náhradu trov dovolacieho konania žalovanej nepriznal.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp   zn.   6   Cdo   78/2014   z   28.   januára   2015   bolosťažovateľke doručené 19. marca 2015.

Sťažovateľka   sťažnosť na   porušenie   jej základného   práva na súdnu a   inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovia na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 38 ods. 1listiny   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkomokresného súdu č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn.6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014z 28. januára 2015 odôvodnila tým, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili,pokiaľ ide o otázku vzniku omeškania žalovanej so zaplatením 46 471,49 € a rozhodnutiao náhrade trov konania (z dôvodov, ktoré uviedla sťažovateľka už v odvolaní proti rozsudkuokresného súdu č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012). Postup okresného súdu s ohľadomna právnu a faktickú zložitosť veci bol neprimerane zdĺhavý. Pokiaľ v priebehu konaniadošlo k zmene v osobe sudcu okresného súdu rozhodujúceho vec sťažovateľky, tento postupbol nezákonný (pôvodný zákonný sudca ⬛⬛⬛⬛ po tom, čo sa stal predsedom súdu,si zmenou rozvrhu   práce vec odňal   a vec bola pridelená ⬛⬛⬛⬛ ). Okresný súdpri svojom rozhodovaní nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu vyjadrenýv rozsudku   sp.   zn.   2   MCdo   7/2006   z   28.   februára   2007   a   v   uznesení   krajského   súduč. k. 1 Co   74/2010-503   z   25.   októbra   2010.   Pokiaľ   najvyšší   súd   odmietol   dovolaniesťažovateľky, jeho rozhodnutie je s ohľadom na porušenie princípu viazanosti právnymnázorom   súdu   vyššieho   stupňa   vysloveným   v   jeho   skoršom   zrušujúcom   rozhodnutíprejavom arogancie, čo deklaruje aj osvojená súdna prax.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenostiakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012, jednakrozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkuokresného súdu č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených   námietkachporušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavaniejeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodolrozsudkom sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012. Krajský súd ako súd odvolací bolsúdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľky   bolo   dôvodnéa rozhodnúť o ňom.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosťsťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie označených základných práv rozsudkomokresného súdu č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012, pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17.decembra 2012 a k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015.Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavného súdu daná, avšaksťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd sa najprv zaoberal uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014z 28. januára 2015, vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v dôsledkunesprávneho právneho posúdenia veci jej dovolanie meritórne neprerokoval a odmietol,hoci bola splnená podmienka jeho prípustnosti tvrdená sťažovateľkou v dovolaní.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 odôvodnil takto:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O.   s.   p.), po zistení, že dovolanie podala účastníčka konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Dovolanie   je   zásadne   prípustné   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu.   ktorým   bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo proti rozsudku,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu   alebo   ak   ide   o   potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 O. s. p..

Žalobkyňa prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. Odvolaciemu súdu vytýkala, že pri opätovnom prejednaní veci nerešpektoval právny názor vyslovený dovolacím súdom, hoci bol týmto názorom dovolacieho súdu ako súdu vyššieho stupňa viazaný. V dovolaní bližšie neuviedla, aký právny názor dovolací súd v súvislosti so zostávajúcim predmetom konania vyslovil.

Ustanovenie § 238 ods. 2 O. s. p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu za predpokladu, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Základným predpokladom prípustnosti dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia je (okrem iného), že dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uvedie právny názor na otázku dôvodnosti, prípadne nedôvodnosti žaloby (len v takomto prípade sa odvolací súd môže od neho odchýliť). Čo treba považovať za právny názor, od ktorého   sa   nie   je   možné   odchýliť,   Občiansky   súdny   poriadok   obsahovo   bližšie nevymedzuje.   V   súdnej   praxi   prevláda   názor,   že   pod   týmto   pojmom   treba   rozumieť vyslovenie právneho názoru ako právneho pokynu (napr. ktorý právny predpis má súd aplikovať, ako treba právny predpis interpretovať a pod.) smerujúceho k vyriešeniu otázky (ne)dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Súdna prax je jednotná v tom, že za záväzný právny názor nie je možné považovať pokyn dovolacieho súdu na ďalší procesný postup súdu   (napr.   na   doplnenie   dokazovania   za   účelom   zistenia   skutkového   stavu),   ale   ani dovolacím súdom vyslovená úvaha inej než procesnej povahy, ktorá by mala slúžiť iba ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu nižšieho stupňa.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Cdo 7/2006 rozsudkom z 28. februára 2007 rozsudok odvolacieho súdu a tiež   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. V odôvodnení rozhodnutia vytkol súdom nižšieho stupňa, že sa nesprávne zaoberali iba otázkou platnosti písomnej zmluvy o združení z 13. júna 1997. Správne mali posúdiť činnosť žalobkyne (predaj drogistického tovaru a iného bežne predávaného tovarom v lekárňach) z pohľadu, či nejde o pracovnú činnosť v súlade s ustanovením § 831 OZ a hlavne sa mali zaoberať otázkou vzniku združenia, jeho zániku a s tým spojených nárokov a aplikáciou ustanovenia § 829 ods. 1 OZ. Okrem toho uviedol, že rozhodnutia nižších stupňov trpia nedostatkom   dôvodov   v   otázke   naliehavého   právneho   záujmu   na   žalobe   o   určenie neplatnosti   zmluvy   o   združení   a   v   časti   tykajúcej   sa   zamietnutia   žaloby   na   zrušenie podielového spoluvlastníctva.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací súd v tomto rozhodnutí vôbec neuviedol právny názor vo forme právneho pokynu smerujúceho k vyriešeniu dôvodnosti žalobou uplatneného nároku.   Dovolací   súd   v   tomto   rozhodnutí   vôbec   neriešil   otázku   omeškania   žalovanej s plnením majetkového podielu pri rozpustení združenia a teda ani otázku rozhodujúcej skutočnosti pre vznik omeškania splnením dlhu. V danej veci chýba jeden zo základných predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p., spočívajúci v existencii právneho   názoru   dovolacieho   súdu,   vysloveného   v   zrušujúcom   rozsudku,   ktorý   by   bol pre odvolací súd záväzný. Dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu preto podľa tohto zákonného ustanovenia nie je prípustné.

Vzhľadom na to, že občiansky súdny poriadok pripúšťa možnosť podať dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., dovolací súd z úradnej povinnosti skúmal, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu   netrpí   niektorou   z   vád   uvedenou   v   predmetnom   zákonnom   ustanovení,   t.   j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom.

Existenciu vád podľa § 237 O. s. p. dovolací súd však nezistil; napokon dovolateľ tieto vady vo svojom dovolaní ani nenamietal.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania žalobkyne podľa § 237 O. s. p. a dovolanie nie   je   prípustné   ani   podľa   §   238   O.   s.   p.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   opravný prostriedok žalobkyne preto odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p.) bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, toto postačuje pre záver,že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkonspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatnýmrozhodnutím.   Dotknuté   osoby   musia   počítať   s   tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované.Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využiliexistujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles   c.Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonnýchpredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesťk záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanienepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôžebyť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právona spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bolúčastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlades jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nieje arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný   súd   nepovažoval   právny   názor   najvyššieho   súdu,   ktorým   odôvodnilodmietnutie dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutieza také,   ktoré   by   bolo   založené   na   takom   výklade   ustanovení   Občianskeho   súdnehoporiadku, ktorý by popieral ich   účel a zmysel, a nezistil   teda príčinnú   súvislosť medzinamietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovanío dovolaní sťažovateľky.

Ústavný súd osobitne uvádza, že za arbitrárny nepovažuje ani názor najvyššieho súduvyslovený pri výklade podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP, keď najvyššísúd za základný predpoklad porušenia princípu viazanosti právnym názorom vyslovenýmsúdom   vyššieho   stupňa   považoval   jeho   vyslovenie   v   zrušujúcom   rozhodnutí.Tak ako uviedol najvyšší súd, vo veci sťažovateľky vo vzťahu k rozhodovaniu o počiatkuomeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť sťažovateľke 46 471,49 €, právny názor vo vecisp. zn. 2 M Cdo 7/2006 v rozsudku z 28. februára 2007 vyslovený nebol.

Pretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľkinmuzáveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1a 2 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015, sťažnosť sťažovateľky smerujúcuvoči tomuto rozhodnutiu podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkukrajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012. Sťažovateľka (aj) túto časťsťažnosti odôvodnila tým,   že k porušeniu   ňou označených práv malo dôjsť v dôsledkunesprávneho právneho posúdenia otázky vzniku omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiťsťažovateľke 46 471,49 € a rozhodnutia o náhrade trov konania.

Krajský súd odôvodnil rozsudok sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 takto:„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O. s. p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého   stupňa   zodpovedajú   vykonanému   dokazovaniu   a   odôvodnenie   rozhodnutia   má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

So zreteľom na obsah odvolania žalobkyne v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok   napadnutého rozsudku,   ktorým bola   žaloba v prevyšujúcej   časti zamietnutá,   ako aj súvisiace   výroky   o   trovách   konania,   a   preto   výrok,   ktorým   bolo   žalobe   čiastočne vyhovené, ktorý odvolaním žalobkyne napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 veta prvá O. s. p.).

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania, ak nie je podľa   tohto   zákona   povinný   platiť   poplatok   z   omeškania;   výšku   úrokov   z   omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o 8 %   bodov   vyššia   ako   základná   úroková   sadzba   Európskej   centrálnej   banky   platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku.

V   predmetnej   veci   bolo   nepochybne   preukázané,   že   nárok   na   plnenie   vznikol žalobkyni uplynutím 30 - dňovej lehoty počítanej od vykonateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 11 C 23/2007-568 z 24. 5. 2011, ktorým bolo vyporiadané predmetné podielové spoluvlastníctvo účastníčok tohto konania. Až uplynutím tejto 30 - dňovej lehoty, ktorá uplynula 29. 3. 2012, sa žalovaná dostala do omeškania s nesplnením svojho peňažného záväzku spočívajúceho v povinnosti vyplatiť žalobkyňu z jej podielu.

Správne poukazuje súd prvého stupňa na to, že nebolo možné, aby v skoršom období, pretože   podielové   spoluvlastníctvo   účastníčok   nebolo   zrušené,   nebolo   zrejmé,   ako   súd rozhodne   z   hľadiska   rozdelenia   jednotlivých   vecí,   ktoré   boli   majetkom   patriacim do podielového   spoluvlastníctva   účastníčok   tohto   konania   a   aká   bude   výška   finančnej výplaty.

Súd prvého stupňa správne analogicky poukazuje aj na rozhodnutia vyšších súdov, ktoré   sa   týkajú   vyporiadania   BSM   účastníkov,   pričom   aj   v   takýchto   prípadoch,   ktoré sú analogicky použiteľné aj   v tejto   veci, plynie lehota na plnenie až od vykonateľnosti rozsudku, ktorej dĺžku zvolí súd. V predmetnej veci, ako to bolo vyššie naznačené, to bola 30 - dňová lehota počítaná od vykonateľnosti predchádzajúceho rozsudku z 24. 5. 2011 súdu prvého stupňa a uplynula až 29. 3. 2012.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobkyne, je potrebné poukázať na to, že skutočne je   rozhodujúce   rozhodnutie   o   zrušení   a   vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva účastníčok a nemožno súhlasiť s dátumom faktického zániku združenia k 31. 12. 2011, ako to argumentuje žalobkyňa vo svojom odvolaní. Za tejto situácie nie sú právne významné ďalšie   dátumy,   teda   dátum   15.   10.   2002,   ktorým   žalobkyňa   poskytla   žalovanej   lehotu na dodatočné plnenie, a to listom zo 4. 10. 2002, pretože rozhodujúce je uplynutie lehoty na plnenie súvisiace so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva účastníčok k predmetu konania.

Správne   preto   postupoval   súd   prvého   stupňa   pokiaľ   vyčíslil   úroky   z   omeškania v takom   rozsahu,   ako   je   to   uvedené   vo   výroku   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   teda od 30. 3. 2012 vo výške 9 % ročne, ktorá výška je plne v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995, a to k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku na strane žalovanej.

V   tomto   zmysle   je   správny   aj   výrok   napadnutého   rozsudku   o   trovách   konania, pretože úroky z omeškania boli žiadané za určité obdobie, boli teda predmetom konania z hľadiska   hmotnoprávneho   a   nie   je   možné   k   nim   neprihliadať   z   pohľadu   úspechu   a neúspechu   účastníčok   v   konaní,   ako   pohľadu   rozhodujúceho   pre   otázku   náhrady   trov konania.

V   tomto   smere   súd   prvého   stupňa   správne   konštatuje,   že   so   zreteľom   na   mylné uplatňovanie dĺžky doby, za ktorú žalobkyni patrí úrok z omeškania, je úspech žalobkyne len čiastočný a porovnateľný s úspechom, ktorý dosiahla vo veci žalovaná.

Preto aplikácia ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. je v tejto vecí plne dôvodná a zákonná.

Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil, pričom v ostatnom poukazuje na správne a výstižné dôvody odôvodnenia súdu prvého stupňa, a to vrátane dôvodov, ktoré sa vzťahujú na trovy konania štátu (§ 219 ods. 2 O. s. p, § 148 ods. 1 O. s. p.).“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdukonštatuje,   že   aj   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnúa zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené – reagoval na otázku vznikuomeškania   i   postupu   pri   výpočte   pomeru   úspechu   a   neúspechu   účastníkov   konaniapri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivýproces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkoutvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 38ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým,že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu v dôsledku nesprávnejaplikácie § 517 Občianskeho zákonníka a ustanovení o náhrade trov konania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného (§ 517 Občianskehozákonníka) a procesného práva (§ 142 OSP) na vec sa vzťahujúcich, ktorá by poprela ichúčel a zmysel. Pokiaľ ide o vznik omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť sťažovateľke46 471,49   €,   tu   všeobecné   súdy   vychádzali   z   právneho   názoru,   podľa   ktorého   nemôžeomeškanie   s povinnosťou   zaplatiť   náhradu   z   vyporiadania   spoluvlastníctva   druhémupodielovému spoluvlastníkovi zodpovedajúcu jeho podielu na hodnote prikázaných vecíprv,   než   je   podielové   spoluvlastníctvo   zrušené   a   je   rozhodnuté   o   tom,   ktorémuzo spoluvlastníkov je veci prikázaná do jeho výlučného vlastníctva. Tento právny názorzodpovedá účelu ustanovení o omeškaní dlžníka s plnením peňažného záväzku, a preto honemožno   považovať   za   taký,   ktorý   by   poprel   zmysel   právnej   úpravy.   Obdobne   pokiaľvšeobecné   súdy   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   zohľadnili   aj   neúspechsťažovateľky,   pokiaľ   ide   o úrok   z   omeškania   (najmä)   za   obdobie   od   16.   októbra   2002do 29. marca 2012, teda za obdobie takmer desiatich rokov, ktorý je pri jeho kapitalizovaníporovnateľný so žalovanou istinou a ktorý nebol sťažovateľke priznaný vôbec, nemožnopovažovať   toto   ich   rozhodnutie   za   extrémne   nespravodlivé   či   také,   ktoré   by   porušiloprincípy spravodlivého súdneho konania, alebo bolo príliš formalistické.

Právne   názory   odvolacieho   súdu   vyjadrené   v   rozsudku   sp.   zn.   6   Co   173/2012zo 17. decembra   2012   ani   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevybočujú   z   medzí   pravidielústavne konformnej aplikácie jednoduchého práva.

Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že vo veci rozhodol sudca, ktorý nebolzákonným sudcom, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods.1 listiny, ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali takúto možnosť. Samasťažovateľka vo vzťahu k zmene v osobe sudcu rozhodujúceho jej vec v priebehu konaniakonštatuje, že k prideleniu veci novému sudcovi došlo v dôsledku zmeny v rozvrhu práceokresného súdu a táto zmena bola následkom skutočnosti, že ⬛⬛⬛⬛ bol vymenovanýdo funkcie predsedu súdu (k zmene zákonného sudcu nedošlo teda svojvoľne).

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   najvyšší   súd   vo   veci   vedenejpod sp. zn.   6   Cdo   78/2014   rozhodol   28.   januára   2015,   sťažnosť   ústavnému   súdu   boladoručená 19. mája 2015, teda v čase podania sťažnosti už všeobecnými súdmi nedochádzalok zbytočným   prieťahom   v konaní.   Navyše,   v tejto   časti   sťažovateľka   sťažnosť   doručenúústavnému súdu bližšie nezdôvodnila, poukázala len na celkovú dĺžku konania, čo nemohlobyť   dostatočné   pre   posúdenie   veci   aj   z uvedeného   dôvodu.   Tým   nemohlo   dôjsťk porušovaniu čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosťvyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľky   bola   z   týchto   dôvodov   odmietnutá,nezaoberal sa ústavný súd už osobitne návrhom sťažovateľky na odklad vykonateľnostirozhodnutí všeobecných súdov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015