SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 535/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súduHumenné č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešovesp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným 3. júna 2015) ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovia na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 38ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015,ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom
, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn.: 21 C/29/2012 zo dňa 02. 05. 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 6 Co/173/2012 zo dňa 17. 12. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 6 Cdo/78/2014 zo dňa 28. 01. 2015, porušené boli.
2. Rozsudok Okresného súdu Humenné, sp. zn.: 21 C/29/2012-38 zo dňa 02. 05. 2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 6 Co/173/2012 zo dňa 17. 12. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 6 Cdo/78/2014 zo dňa 28. 01. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Humenné, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR sú povinní uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy tohto konania...“
Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,sťažovateľka sa ako žalobkyňa v konaní pred okresným súdom sp. zn. 21 C 29/2012(pôvodne sp. zn. 11 C 786/2002) domáhala proti ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná“), po pripustení zmeny žaloby súdomzrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sťažovateľky a žalovanejk špecifikovanému majetku získanému spoločnou činnosťou združenia prikázaním všetkéhotakto získaného majetku do výlučného vlastníctva žalovanej a zaplatenia sťažovateľke sumy46 471,48 € s 16,5 % ročným úrokom z omeškania od 16. októbra 2002 do zaplatenia.Sťažovateľka žalobu odvodnila tým, že na základe zmluvy o združení podľa § 829 a nasl.Občianskeho zákonníka uzatvorenej so žalovanou 13. júna 1997 (ďalej len „zmluvao združení“) bola prevádzkovaná lekáreň, pričom v roku 2001 došlo medzi nimi k sporu,žalovaná nedovolila sťažovateľke pokračovať v činnosti združenia, nedovolila jej vstúpiťdo sídla združenia, zrušila jej dispozičné právo k bankovému účtu a hoci sťažovateľkažalovanú vyzvala na vyporiadanie spoločného majetku získaného činnosťou združenia,k dohode nedošlo. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, zmluvu o združení považovalav skutočnosti za zmluvu o pôžičke. Zmluva o združení bola uzatvorená iba pre potrebuúradov a žalovaná ju podpísala v časovej tiesni. Od sťažovateľky a jej manžela si požičala675 000 Sk, táto suma ale do združenia vložená nebola. Sťažovateľka sa na činnostizdruženia nikdy nepodieľala, pretože na činnosť lekárne je potrebná licencia, ktorú mala ibažalovaná, a sťažovateľka v lekárni pracovala v podstate iba ako zamestnanec. V konanínavrhla okresnému súdu vzájomným návrhom, aby určil neplatnosť zmluvy o združení, resp.aby určil, že medzi sťažovateľkou a žalovanou k vytvoreniu združenia nedošlo.
Okresný súd v poradí tretím rozsudkom č. k. 11 C 23/2007-568 z 24. mája 2011(skoršie rozsudky boli zrušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 7/2006z 28. februára 2007 a uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 74/2010-503 z 25. októbra 2010)zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke do 30 dní od právoplatnosti rozsudku 46 471,49 €s 10 % ročným úrokom z omeškania od 21. januára 2009, v prevyšujúcej časti úrokovz omeškania žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Bol toho názoru,že medzi sťažovateľkou a žalovanou vznikla platná zmluva o združení, majetoknadobudnutý spoločnou činnosťou vyporiadal podľa § 834 Občianskeho zákonníkaprikázaním žalovanej, pričom vychádzal, pokiaľ ide o jeho cenu, zo znaleckého posudku.O odvolaniach podaných proti tomuto rozsudku sťažovateľkou i žalovanou rozhodol krajskýsúd rozsudkom sp. zn. 1 Co 88/2011 z 22. februára 2012 tak, že rozsudok okresného súduvo výrokoch o zrušení podielového spoluvlastníctva, prikázaní špecifikovaných vecído výlučného vlastníctva žalovanej a o povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľke 46 471,49€ ako vecne správny potvrdil (výrok nadobudol právoplatnosť 27. februára 2012),v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.Vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedol, že k zrušeniu spoluvlastníctva došloaž rozhodnutím okresného súdu a z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je zrejmé,ako sa žalovaná mohla dostať so zaplatením sumy 46 471,49 € do omeškania už prv, keďdo rozhodnutia súdu o zrušení spoluvlastníctva nebolo zrejmé, komu zo spoluvlastníkovbudú spoločné veci prikázané.
Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája2012 a zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke zo sumy 46 471,49 € úrok z omeškania 9 %ročne od 30. marca 2012 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobuzamietol, žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal a rozhodolo trovách štátu. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná sa do omeškania dostalaaž uplynutím lehoty na zaplatenie sumy 46 471,49 € podľa rozsudku okresného súduč. k. 11 C 23/2007-568 z 24. mája 2011. Prv sa do omeškania dostať nemohla,pretože spoluvlastníctvo k majetku získanému spoločnou činnosťou nemohlo zaniknúť prv,než jeho zrušením súdom na základ rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 23/2007-568z 24. mája 2011. Výšku úroku z omeškania (9 % ročne) priznal okresný súd, vychádzajúcz jeho sadzby, k prvému dňu vzniku omeškania. Náhradu trov konania účastníkom nepriznals odôvodnením, že pomer ich úspechu v konaní bol porovnateľný (sťažovateľka uspelacelkovo v sume 46 849,62 € a žalovaná v sume 57 992,59 €).
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie sťažovateľka, poukázala na to, že sporvyvolala žalovaná, ktorá sa nebola ochotná dohodnúť mimosúdne. Združenie zaniklouž 31. decembra 2001, nasledujúcim dňom vzniklo sťažovateľke právo domáhať savyporiadania majetku získaného spoločnou činnosťou, žalovanej poskytla lehotuna dodatočné plnenie od 15. októbra 2002, a preto jej patria úroky z omeškaniauž od 16. októbra 2002. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania uviedla, že okresný súdnevzal do úvahy, že príslušenstvo pohľadávky netvorilo samostatný predmet konania,nebolo kapitalizované, a preto nemalo byť zohľadnené pri rozhodovaní o náhrade trovkonania. Navrhla rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že krajský súd jej prizná úrokz omeškania zo sumy 46 471,49 € vo výške 16,5 % ročne od 16. októbra 2002 do zaplateniaa náhradu trov konania 20 925,86 €.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 rozsudokokresného súdu potvrdil ako vecne správny a nepriznal účastníkom náhradu trovodvolacieho konania.
O dovolaní sťažovateľky [ktorého prípustnosť odvodňovala poukazom na ustanovenie§ 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] proti tomuto rozsudkurozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 tak, že dovolaniesťažovateľky odmietol ako neprípustné [§ 243b ods. 4 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c)OSP] a náhradu trov dovolacieho konania žalovanej nepriznal.
Uznesenie najvyššieho súdu sp zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 bolosťažovateľke doručené 19. marca 2015.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovia na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 38 ods. 1listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomokresného súdu č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn.6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014z 28. januára 2015 odôvodnila tým, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili,pokiaľ ide o otázku vzniku omeškania žalovanej so zaplatením 46 471,49 € a rozhodnutiao náhrade trov konania (z dôvodov, ktoré uviedla sťažovateľka už v odvolaní proti rozsudkuokresného súdu č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012). Postup okresného súdu s ohľadomna právnu a faktickú zložitosť veci bol neprimerane zdĺhavý. Pokiaľ v priebehu konaniadošlo k zmene v osobe sudcu okresného súdu rozhodujúceho vec sťažovateľky, tento postupbol nezákonný (pôvodný zákonný sudca ⬛⬛⬛⬛ po tom, čo sa stal predsedom súdu,si zmenou rozvrhu práce vec odňal a vec bola pridelená ⬛⬛⬛⬛ ). Okresný súdpri svojom rozhodovaní nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu vyjadrenýv rozsudku sp. zn. 2 MCdo 7/2006 z 28. februára 2007 a v uznesení krajského súduč. k. 1 Co 74/2010-503 z 25. októbra 2010. Pokiaľ najvyšší súd odmietol dovolaniesťažovateľky, jeho rozhodnutie je s ohľadom na porušenie princípu viazanosti právnymnázorom súdu vyššieho stupňa vysloveným v jeho skoršom zrušujúcom rozhodnutíprejavom arogancie, čo deklaruje aj osvojená súdna prax.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenostiakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012, jednakrozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkuokresného súdu č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či súsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkachporušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavaniejeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu.Krajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodolrozsudkom sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012. Krajský súd ako súd odvolací bolsúdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodnéa rozhodnúť o ňom.
Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosťsťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie označených základných práv rozsudkomokresného súdu č. k. 21 C 29/2012-38 z 2. mája 2012, pre nedostatok právomoci.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17.decembra 2012 a k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015.Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavného súdu daná, avšaksťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd sa najprv zaoberal uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014z 28. januára 2015, vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v dôsledkunesprávneho právneho posúdenia veci jej dovolanie meritórne neprerokoval a odmietol,hoci bola splnená podmienka jeho prípustnosti tvrdená sťažovateľkou v dovolaní.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podala účastníčka konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu. ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 O. s. p..
Žalobkyňa prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. Odvolaciemu súdu vytýkala, že pri opätovnom prejednaní veci nerešpektoval právny názor vyslovený dovolacím súdom, hoci bol týmto názorom dovolacieho súdu ako súdu vyššieho stupňa viazaný. V dovolaní bližšie neuviedla, aký právny názor dovolací súd v súvislosti so zostávajúcim predmetom konania vyslovil.
Ustanovenie § 238 ods. 2 O. s. p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu za predpokladu, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Základným predpokladom prípustnosti dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia je (okrem iného), že dovolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uvedie právny názor na otázku dôvodnosti, prípadne nedôvodnosti žaloby (len v takomto prípade sa odvolací súd môže od neho odchýliť). Čo treba považovať za právny názor, od ktorého sa nie je možné odchýliť, Občiansky súdny poriadok obsahovo bližšie nevymedzuje. V súdnej praxi prevláda názor, že pod týmto pojmom treba rozumieť vyslovenie právneho názoru ako právneho pokynu (napr. ktorý právny predpis má súd aplikovať, ako treba právny predpis interpretovať a pod.) smerujúceho k vyriešeniu otázky (ne)dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Súdna prax je jednotná v tom, že za záväzný právny názor nie je možné považovať pokyn dovolacieho súdu na ďalší procesný postup súdu (napr. na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu), ale ani dovolacím súdom vyslovená úvaha inej než procesnej povahy, ktorá by mala slúžiť iba ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu nižšieho stupňa.
V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Cdo 7/2006 rozsudkom z 28. februára 2007 rozsudok odvolacieho súdu a tiež súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia vytkol súdom nižšieho stupňa, že sa nesprávne zaoberali iba otázkou platnosti písomnej zmluvy o združení z 13. júna 1997. Správne mali posúdiť činnosť žalobkyne (predaj drogistického tovaru a iného bežne predávaného tovarom v lekárňach) z pohľadu, či nejde o pracovnú činnosť v súlade s ustanovením § 831 OZ a hlavne sa mali zaoberať otázkou vzniku združenia, jeho zániku a s tým spojených nárokov a aplikáciou ustanovenia § 829 ods. 1 OZ. Okrem toho uviedol, že rozhodnutia nižších stupňov trpia nedostatkom dôvodov v otázke naliehavého právneho záujmu na žalobe o určenie neplatnosti zmluvy o združení a v časti tykajúcej sa zamietnutia žaloby na zrušenie podielového spoluvlastníctva.
Z uvedeného vyplýva, že dovolací súd v tomto rozhodnutí vôbec neuviedol právny názor vo forme právneho pokynu smerujúceho k vyriešeniu dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Dovolací súd v tomto rozhodnutí vôbec neriešil otázku omeškania žalovanej s plnením majetkového podielu pri rozpustení združenia a teda ani otázku rozhodujúcej skutočnosti pre vznik omeškania splnením dlhu. V danej veci chýba jeden zo základných predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p., spočívajúci v existencii právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v zrušujúcom rozsudku, ktorý by bol pre odvolací súd záväzný. Dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu preto podľa tohto zákonného ustanovenia nie je prípustné.
Vzhľadom na to, že občiansky súdny poriadok pripúšťa možnosť podať dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., dovolací súd z úradnej povinnosti skúmal, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu netrpí niektorou z vád uvedenou v predmetnom zákonnom ustanovení, t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom.
Existenciu vád podľa § 237 O. s. p. dovolací súd však nezistil; napokon dovolateľ tieto vady vo svojom dovolaní ani nenamietal.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania žalobkyne podľa § 237 O. s. p. a dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky opravný prostriedok žalobkyne preto odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p.) bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“
Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, toto postačuje pre záver,že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkonspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatnýmrozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využiliexistujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c.Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonnýchpredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesťk záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanienepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôžebyť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právona spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bolúčastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlades jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nieje arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnilodmietnutie dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutieza také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzinamietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovanío dovolaní sťažovateľky.
Ústavný súd osobitne uvádza, že za arbitrárny nepovažuje ani názor najvyššieho súduvyslovený pri výklade podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP, keď najvyššísúd za základný predpoklad porušenia princípu viazanosti právnym názorom vyslovenýmsúdom vyššieho stupňa považoval jeho vyslovenie v zrušujúcom rozhodnutí.Tak ako uviedol najvyšší súd, vo veci sťažovateľky vo vzťahu k rozhodovaniu o počiatkuomeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť sťažovateľke 46 471,49 €, právny názor vo vecisp. zn. 2 M Cdo 7/2006 v rozsudku z 28. februára 2007 vyslovený nebol.
Pretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľkinmuzáveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1a 2 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015, sťažnosť sťažovateľky smerujúcuvoči tomuto rozhodnutiu podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkukrajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012. Sťažovateľka (aj) túto časťsťažnosti odôvodnila tým, že k porušeniu ňou označených práv malo dôjsť v dôsledkunesprávneho právneho posúdenia otázky vzniku omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiťsťažovateľke 46 471,49 € a rozhodnutia o náhrade trov konania.
Krajský súd odôvodnil rozsudok sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 takto:„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O. s. p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
So zreteľom na obsah odvolania žalobkyne v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj súvisiace výroky o trovách konania, a preto výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, ktorý odvolaním žalobkyne napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 veta prvá O. s. p.).
Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o 8 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku.
V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že nárok na plnenie vznikol žalobkyni uplynutím 30 - dňovej lehoty počítanej od vykonateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 11 C 23/2007-568 z 24. 5. 2011, ktorým bolo vyporiadané predmetné podielové spoluvlastníctvo účastníčok tohto konania. Až uplynutím tejto 30 - dňovej lehoty, ktorá uplynula 29. 3. 2012, sa žalovaná dostala do omeškania s nesplnením svojho peňažného záväzku spočívajúceho v povinnosti vyplatiť žalobkyňu z jej podielu.
Správne poukazuje súd prvého stupňa na to, že nebolo možné, aby v skoršom období, pretože podielové spoluvlastníctvo účastníčok nebolo zrušené, nebolo zrejmé, ako súd rozhodne z hľadiska rozdelenia jednotlivých vecí, ktoré boli majetkom patriacim do podielového spoluvlastníctva účastníčok tohto konania a aká bude výška finančnej výplaty.
Súd prvého stupňa správne analogicky poukazuje aj na rozhodnutia vyšších súdov, ktoré sa týkajú vyporiadania BSM účastníkov, pričom aj v takýchto prípadoch, ktoré sú analogicky použiteľné aj v tejto veci, plynie lehota na plnenie až od vykonateľnosti rozsudku, ktorej dĺžku zvolí súd. V predmetnej veci, ako to bolo vyššie naznačené, to bola 30 - dňová lehota počítaná od vykonateľnosti predchádzajúceho rozsudku z 24. 5. 2011 súdu prvého stupňa a uplynula až 29. 3. 2012.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobkyne, je potrebné poukázať na to, že skutočne je rozhodujúce rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníčok a nemožno súhlasiť s dátumom faktického zániku združenia k 31. 12. 2011, ako to argumentuje žalobkyňa vo svojom odvolaní. Za tejto situácie nie sú právne významné ďalšie dátumy, teda dátum 15. 10. 2002, ktorým žalobkyňa poskytla žalovanej lehotu na dodatočné plnenie, a to listom zo 4. 10. 2002, pretože rozhodujúce je uplynutie lehoty na plnenie súvisiace so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva účastníčok k predmetu konania.
Správne preto postupoval súd prvého stupňa pokiaľ vyčíslil úroky z omeškania v takom rozsahu, ako je to uvedené vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa, teda od 30. 3. 2012 vo výške 9 % ročne, ktorá výška je plne v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995, a to k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku na strane žalovanej.
V tomto zmysle je správny aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania, pretože úroky z omeškania boli žiadané za určité obdobie, boli teda predmetom konania z hľadiska hmotnoprávneho a nie je možné k nim neprihliadať z pohľadu úspechu a neúspechu účastníčok v konaní, ako pohľadu rozhodujúceho pre otázku náhrady trov konania.
V tomto smere súd prvého stupňa správne konštatuje, že so zreteľom na mylné uplatňovanie dĺžky doby, za ktorú žalobkyni patrí úrok z omeškania, je úspech žalobkyne len čiastočný a porovnateľný s úspechom, ktorý dosiahla vo veci žalovaná.
Preto aplikácia ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. je v tejto vecí plne dôvodná a zákonná.
Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil, pričom v ostatnom poukazuje na správne a výstižné dôvody odôvodnenia súdu prvého stupňa, a to vrátane dôvodov, ktoré sa vzťahujú na trovy konania štátu (§ 219 ods. 2 O. s. p, § 148 ods. 1 O. s. p.).“
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdukonštatuje, že aj krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnúa zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené – reagoval na otázku vznikuomeškania i postupu pri výpočte pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konaniapri rozhodovaní o náhrade trov konania.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivýproces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkoutvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 38ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým,že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu v dôsledku nesprávnejaplikácie § 517 Občianskeho zákonníka a ustanovení o náhrade trov konania.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného (§ 517 Občianskehozákonníka) a procesného práva (§ 142 OSP) na vec sa vzťahujúcich, ktorá by poprela ichúčel a zmysel. Pokiaľ ide o vznik omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť sťažovateľke46 471,49 €, tu všeobecné súdy vychádzali z právneho názoru, podľa ktorého nemôžeomeškanie s povinnosťou zaplatiť náhradu z vyporiadania spoluvlastníctva druhémupodielovému spoluvlastníkovi zodpovedajúcu jeho podielu na hodnote prikázaných vecíprv, než je podielové spoluvlastníctvo zrušené a je rozhodnuté o tom, ktorémuzo spoluvlastníkov je veci prikázaná do jeho výlučného vlastníctva. Tento právny názorzodpovedá účelu ustanovení o omeškaní dlžníka s plnením peňažného záväzku, a preto honemožno považovať za taký, ktorý by poprel zmysel právnej úpravy. Obdobne pokiaľvšeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnili aj neúspechsťažovateľky, pokiaľ ide o úrok z omeškania (najmä) za obdobie od 16. októbra 2002do 29. marca 2012, teda za obdobie takmer desiatich rokov, ktorý je pri jeho kapitalizovaníporovnateľný so žalovanou istinou a ktorý nebol sťažovateľke priznaný vôbec, nemožnopovažovať toto ich rozhodnutie za extrémne nespravodlivé či také, ktoré by porušiloprincípy spravodlivého súdneho konania, alebo bolo príliš formalistické.
Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 6 Co 173/2012zo 17. decembra 2012 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidielústavne konformnej aplikácie jednoduchého práva.
Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že vo veci rozhodol sudca, ktorý nebolzákonným sudcom, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods.1 listiny, ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali takúto možnosť. Samasťažovateľka vo vzťahu k zmene v osobe sudcu rozhodujúceho jej vec v priebehu konaniakonštatuje, že k prideleniu veci novému sudcovi došlo v dôsledku zmeny v rozvrhu práceokresného súdu a táto zmena bola následkom skutočnosti, že ⬛⬛⬛⬛ bol vymenovanýdo funkcie predsedu súdu (k zmene zákonného sudcu nedošlo teda svojvoľne).
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že najvyšší súd vo veci vedenejpod sp. zn. 6 Cdo 78/2014 rozhodol 28. januára 2015, sťažnosť ústavnému súdu boladoručená 19. mája 2015, teda v čase podania sťažnosti už všeobecnými súdmi nedochádzalok zbytočným prieťahom v konaní. Navyše, v tejto časti sťažovateľka sťažnosť doručenúústavnému súdu bližšie nezdôvodnila, poukázala len na celkovú dĺžku konania, čo nemohlobyť dostatočné pre posúdenie veci aj z uvedeného dôvodu. Tým nemohlo dôjsťk porušovaniu čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosťvyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola z týchto dôvodov odmietnutá,nezaoberal sa ústavný súd už osobitne návrhom sťažovateľky na odklad vykonateľnostirozhodnutí všeobecných súdov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015