znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 535/2012-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručených v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 20191/2010/51 a jeho listom z 18. novembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžnč 9/2011 a jeho uznesením z 25. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. júla 2012 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručených v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 20191/2010/51 a jeho listom z 18. novembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžnč 9/2011 a jeho uznesením z 25. apríla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 34 T 58/08 z 13. februára 2009 právoplatne odsúdený okrem iného za trestný čin poškodzovania cudzej veci.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „Po   právoplatnosti tohto rozsudku vyšli najavo nové skutočnosti... Tieto skutočnosti boli predložené a preukázané v rámci sťažnostného konania na MS SR č. 20191/2010/51 a tým vznikla MS SR povinnosť postupovať podľa § 3 ods. 2 Tr. por. (podať tr. oznámenie) a podľa § 396 ods. 4 prvej vety Tr. por.. Keďže MS SR si túto povinnosť nesplnilo a naďalej neplní, realizuje nečinnosť ako nezákonný postup (zásah) do... základných práv. Proti tejto nečinnosti som sa domáhal súdnej ochrany na NS SR postupom podľa § 250t ods. 1 a nasl. OSP v konaní č. 6 Sžnč 9/11. Uznesením NS SR č. 6 Sžnč   9/11   z 25. 4. 2012...   bola   žaloba   bez   meritórneho   preskúmania   zamietnutá z procesných   dôvodov,   nakoľko   údajne   MS   SR   (odporca/žalovaný)   nie   je   (správnym) orgánom verejnej správy.

Napadnuté uznesenie NS SR č. 6 Sžnč 9/11 považujem za protiústavné v rozpore s čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 EDĽP, pretože ním mi bola odňatá reálna možnosť konať   pred   súdom   a odstrániť   tvrdenú   nečinnosť   a získať   meritórne   procesne   perfektné a vecne správne (spravodlivé) rozhodnutie proti MS SR, čím mi NS SR znemožnil realizáciu všetkých   procesných   práv   a právoplatne   protiústavne   porušil   ústavný   zákaz   denegatio iustitiae   v príkrom   rozpore   so   zákonom.   Napadnuté   uznesenie   NS   SR   je   založené na nesprávnom právnom posúdení procesných podmienok...“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza: „V prípade, že by ÚS SR akceptoval názor NS SR   ako   ústavne   konformný,   napádam   priamo   nečinnosť   (pasivitu)   NS   SR   ako   orgánu verejnej   moci,   nie   však   orgánu   verejnej   správy   (správneho   orgánu)   nakoľko   MS   SR v príkrom rozpore s § 3 ods. 2 a § 396 ods. 4 prvá veta Tr. por., v rozpore s režimom inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 in fine Ústavy SR a právami na prerokovanie veci v primeranej lehote bez zbytočných   prieťahov   bezdôvodne   nekoná   lege   artis podľa   §   3 ods. 2 a § 396 ods. 4 prvá veta Tr. por. v neprospech sťažovateľa.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil, že

„1.... Najvyšší súd SR postupom a uznesením č. 6 Sžnč 9/2011 zo dňa 25. 4. 2012 a Ministerstvo spravodlivosti SR postupom v konaní o sťažnosti č. 20191/2010/51 porušili sťažovateľove základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, spravodlivý proces podľa čl. 46   ods.   1,   2   Ústavy   SR,   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Ústavný súd... prikazuje Ministerstvu spravodlivosti SR bezodkladne konať bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote lege artis.

3. Ústavný súd... zakazuje Ministerstvu spravodlivosti SR a Najvyššiemu súdu SR pokračovať   v porušovaní   namietaných   vyššie   označených   práv   sťažovateľa;   súčasne prikazuje obnoviť právny a faktický stav tak, že porušovatelia si ex officio splnia povinnosti podľa § 3 ods. 2 a § 396 ods. 4 prvej vety Tr. por.

4. Ústavný súd... napadnuté právoplatné protiústavné uznesenie Najvyššieho súdu SR č.   6   Sžnč   9/2011   zo   dňa   25. 4. 2012   ako   aj   prípis   Ministerstva   spravodlivosti   SR č. 20191/2010/51 z 18. 11. 2010 ako nezákonný zásah v celom rozsahu zrušuje a veci vracia späť na ďalšie konanie lege artis.

5. Porušovatelia sa solidárne zaväzujú k náhrade všetkých trov konania pred ÚS SR.“.

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práv   na   spravodlivé   súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom ministerstva v konaní vedenom pod sp. zn. 20191/2010/51 a jeho listom z 18. novembra 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžnč 9/2011 a jeho uznesením z 25. apríla 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.1 Vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžnč 9/2011 a jeho uznesením z   25.   apríla   2012   sťažovateľ   namieta,   že   uznesenie   je   vecne   nesprávne,   protiústavné a nespravodlivé.

Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba z hľadiska,   či   sú,   alebo   nie   sú   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či   sa   tieto   zákony   nevyložili   spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady na preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru o vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa namieta,   a napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom,   ktorý   im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Podľa ust. § 244 ods. 1, 2, 3, 4 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj   orgánov   záujmovej   samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy... Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní,   ako   aj   ďalšie   rozhodnutia,   ktoré   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú   oprávnenia a povinnosti   fyzických   alebo   právnických   osôb   alebo   ktorými   môžu   byť   práva,   právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Súdy v správnom súdnictve rozhodujú o návrhoch na uloženie povinnosti orgánom verejnej   správy   konať   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb v oblasti verejnej správy a o opatreniach na vynútenie plnenia svojich rozhodnutí postupom uvedeným v § 250b a 250u.

Podľa § 250t ods. 1 až 8 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Prokurátor môže podať návrh podľa odseku 1, ak orgán verejnej správy je v konaní nečinný aj po upozornení prokurátorom.

Orgán   verejnej   správy,   proti   ktorému   návrh   smeruje,   je   povinný   bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis. K rozhodnutiu o návrhu si súd môže vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho orgánu.

Súd   o   návrhu   rozhodne   bez   pojednávania   uznesením.   Ak   súd   návrhu   vyhovie, vo výroku   uvedie   označenie   orgánu,   ktorému   sa   povinnosť   ukladá,   predmet   a   číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne...

Proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v preskúmavanej veci neboli splnené podmienky v zmysle citovaných právnych noriem Občianskeho súdneho poriadku odôvodňujúce vyhoveniu návrhu smerujúceho proti nečinnosti v konaniach odporcu, keď navrhovateľ ako nečinnosť označil porušenie zákonnej povinnosti podľa § 396 ods. 4 prvej vety   Tr.   poriadku   v   súvislosti   s   novozistenými   listinnými   a   skutkovými   okolnosťami k trestnému   činu   poškodzovania   cudzej   veci   (roz.   OS   Žilina   34T   58/08)   a   porušením povinnosti podľa § 3 ods. 2 Tr. poriadku, vo veci podozrenia z trestnej činnosti znalca... podľa   §   347   Tr.   zákona   pre   nepravdivý   odborný   posudok   o   neopraviteľnosti a neupotrebiteľnosti poškodeného ležadla i. č. V6/C4 v rozpore s § 16 ods. 1, 2, písm. b/, d/ zákona č. 382/2004 Z. z. ako aj pre podozrenie z tr. činnosti príslušníkov ZVJS v ÚVV a ÚVTOS Žilina podľa § 344, § 345, § 346, § 373, § 375, § 326 a § 327 pre vymyslené zamlčovanie   dôležitých   skutočností,   ohováranie,   klamanie   v   tr.   konaní   v   súvislosti so skutočne   spôsobenou   škodou   na   ležadle   i.   č.   V6/C4   v   tr.   veci   navrhovateľa (OS ZA 34T 58/08).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom odporcu   dospel   k   záveru,   že   návrh   navrhovateľa   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustný.

Z citovaného ustanovenia § 250t ods. 1 a nasl. O. s. p. vyplýva úmysel zákonodarcu zabezpečiť   ochranu   práv   fyzických   alebo   právnických   osôb,   ak   orgán   verejnej   správy v oblasti verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný tak, že sa fyzická alebo právnická osoba môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy konať a rozhodnúť. Predpokladom priznania uvedenej ochrany fyzickej alebo právnickej osoby súdom v zmysle uvedenej   právnej   normy je   preukázanie,   že orgán   verejnej   správy nekoná   bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom v oblasti verejnej správy, tým, že je v konaní nečinný a jeho nečinnosťou by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej alebo právnickej osoby, domáhajúcej sa takejto ochrany návrhom, porušené alebo inak dotknuté.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zastáva   názor,   že   konanie   a   rozhodovanie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o sťažnostiach navrhovateľa, v ktorých namietal   porušenie   zákonnej   povinnosti   podľa   §   396   ods.   4   prvej   vety   Tr.   poriadku v súvislosti   s   novozistenými   listinnými   a   skutkovými   okolnosťami   k   trestnému   činu poškodzovania cudzej veci, za ktorý bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 34 T 58/08 a porušenie povinnosti podľa § 3 ods. 2 Tr. poriadku vo veci podozrenia z trestnej činnosti znalca... podľa § 347 Tr. zákona pre nepravdivý odborný posudok o neopraviteľnosti a neupotrebiteľnosti poškodeného ležadla i. č. V6/C4 v rozpore s § 16 ods. 1, 2, písm. b/, d/ zákona č. 382/2004 Z. z. ako aj pre podozrenie z tr. činnosti príslušníkov ZVJS v ÚVV a ÚVTOS Žilina podľa § 344, § 345, § 346, § 373, § 375, § 326 a §   327   pre   vymyslené   zamlčovanie   dôležitých   skutočností,   ohováranie,   klamanie   v   tr. konaní   v   súvislosti   so   skutočne   spôsobenou   škodou   na   ležadle   i.   č.   V6/C4   v   tr.   veci navrhovateľa (OS ZA 34 T 58/08), patrí do právnej úpravy verejného práva nie je možné takéto   konanie   a rozhodovanie   považovať   za   rozhodovanie   správneho   orgánu   v   oblasti verejnej   správy,   keďže   ide   výlučne   o   právomoc,   ktorá   vyplýva   z ustanovení   Trestného poriadku a týka sa teda vecí trestnoprávneho charakteru, z ktorých dôvodov posudzovanie postupu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o vybavení predmetných sťažností navrhovateľa   a   teda   aj   v   prípade   jeho   nečinnosti,   nemôže,   byť   predmetom   súdneho prieskumu podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy v oblasti verejnej správy.

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považoval   návrh navrhovateľa v danej veci za neprípustný a preto jeho návrh podľa § 250t ods. 4 O. s. p. zamietol.

Najvyšší   súd   súčasne   dáva   do   pozornosti,   že   z   obsahu   administratívneho   spisu napokon   vyplýva,   že   podnetom   doručeným   odporcovi   dňa   24. 5. 2010   k   preskúmaniu postupu znalca a zákonností znaleckého postupu sa odporca skutočne zaoberal a listom zo dňa 12. 10. 2010 navrhovateľovi oznámil spôsob jeho vybavenia. Navrhovateľ podal dňa 28. 10. 2010   opätovnú   sťažnosť   proti   postupu   znalca   vo   veci   odborného   stanoviska a zároveň podal sťažnosť proti postupu odporcu v konaní č. 20191/2010/51 pre protiprávny postup   a   nečinnosť   pri   prešetrovaní   prvotného   podania.   Odporca   listom   zo   dňa 18. 11. 2010 oznámil navrhovateľovi spôsob prešetrenia a vybavenia jeho sťažnosti zo dňa 28. 10. 2010.

Vzhľadom   na   uvedené   má   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   za   to,   že   v danom prípade sa nedá skonštatovať, že by zo strany odporcu došlo k porušeniu jeho povinnosti konať, alebo žeby bol v konaní nečinný, avšak primárnym predpokladom konania podľa štvrtej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   nečinnosť   orgánu   verejnej správy tým, že nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom v konaní v oblasti verejnej správy, ktorá zákonná podmienka v danom prípade nebola splnená.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, prečo žalobu sťažovateľa zamietol. Uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušných právnych predpisov sa pri svojom rozhodovaní spravoval a ako ich na prípad sťažovateľa aplikoval. Pokiaľ dospel k záveru, že podmienky na vyhovenie sťažovateľovmu návrhu   neboli   splnené,   urobil   tak   s poukazom   na   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   tomu bezpochyby   nasvedčovali.   Opierajúc   sa   o relevantnú   právnu   úpravu   najvyšší   súd   jasne ozrejmil,   v čom   spočívali   dôvody   neprípustnosti   návrhu.   Sťažovateľ   sa   podľa   zistenia najvyššieho súdu domáhal preskúmania postupu ministerstva a jeho verdiktu v konaní, ktoré nebolo možné považovať za konanie a rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy.   Najvyšší   súd   presvedčivo   argumentoval   v súlade   s požiadavkou   na   dostatočné odôvodnenie rozhodnutia, že išlo výlučne o právomoc, ktorá vyplývala z ustanovení zákona č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“),   a teda   týkala   sa   vecí   trestnoprávneho   charakteru,   čo   bránilo   možnosti posudzovania   postupu   ministerstva   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti   zákona   č.   99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

V   každom   prípade   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa či už nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

1.2   Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžnč 9/2011 a jeho uznesením z 25. apríla 2012 došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd poznamenáva,   že túto   sťažovateľ   bližšie   nekonkretizoval,   avšak   zo   sťažnosti   ako   celku vyplýva, že ju odvíja od porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Pretože   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   nemohlo   týmto postupom   a rozhodnutím   dôjsť   ani   k porušeniu   sťažovateľovho   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ sa obrátil na najvyšší súd, ktorý sa jeho návrhom zaoberal a rozhodol o ňom   ústavne súladným   spôsobom.   Z uvedeného   nevyplýva žiadna   možnosť   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.1 Sťažovateľ v ďalšom namietal porušenie svojich práv aj postupom ministerstva v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20191/2010/51   a   jeho   listom   z   18.   novembra   2010, ku ktorému malo dôjsť tým, že ministerstvo napriek tomu, že sa podľa názoru sťažovateľa dozvedelo   z jeho   podaní   o skutočnostiach   nasvedčujúcich   spáchaniu   trestného   činu, nepodalo   trestné   oznámenie orgánom   činným v trestnom   konaní tak,   ako mu   to ukladá znenie § 3 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľ je taktiež presvedčený, že ministerstvo bolo   pasívne   vo   vzťahu   k oznámeniu   okolností,   ktoré   by   mohli   odôvodniť   návrh na povolenie obnovy konania, prokurátorovi (§ 396 ods. 4 Trestného poriadku).

Ministerstvo   napádaným   listom   oznámilo   sťažovateľovi,   že   jeho   námietky «voči znaleckému   úkonu...   spadajú   najmä   do   roviny   namietania   hodnovernosti   znaleckého posudku ako dôkazného prostriedku. Ako logický sa v tejto súvislosti podsúva záver, že je prioritne vecou orgánu činného v trestnom konaní príp. súdu, aby sa s Vašimi námietkami a Vami predloženými dôkazmi vysporiadal v procese dokazovania resp. hodnotenia dôkazov a vyvodil z nich následky vo vzťahu k vedeniu dokazovania v tomto konkrétnom trestnom konaní.

Ak by súd na hlavnom pojednávaní dospel k záveru (v procese dokazovania), že sa jedná o znalecký posudok zjavne nesprávny, má možnosť resp. dokonca povinnosť oznámiť túto   skutočnosť Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky.   Podľa   čl.   5   Inštrukcie MS SR č. 7/2009 z 25. 3. 2009, upravujúca organizáciu a riadenie znaleckej, tlmočníckej a prekladateľskej činnosti „Súdy bezodkladne oznámia ministerstvu nedostatky v činnosti znalcov,   tlmočníkov   a   prekladateľov   pribratých   v   konaní   pred   okresnými   a   krajskými súdmi...“   Citované   ustanovenie   potvrdzuje   skutočnosť,   že   Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej republiky sa nebráni „potrestaniu“ znalca v prípade, že mu bude v konaní pred súdom preukázané odborné pochybenie.

Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   si   plne   uvedomuje   vážnosť dôsledkov   nepravdivého   znaleckého   úkonu   ako   dôkazného   prostriedku   na   účastníkov trestného konania, ale ako ústrednému orgánu štátnej správy pre súdy a väzenstvo mu neprináleží nahrádzať činnosť orgánov činných v trestnom konaní príp. súdu o. i. z dôvodu existencie zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 12 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok...

Veríme preto, že túto argumentáciu vezmete na vedomie ako logické, konzistentné a v podstate jediné možné riešenie.

Záverom uvádzame, že Vaše podanie v časti týkajúcej sa možnosti podať dovolanie ministrom   spravodlivosti   z   dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   písm.   g)   TP   voči právoplatnému rozhodnutiu Okresného súdu Žilina z 13. 2. 2009 sp. zn. 34 T 58/08 bolo postúpené sekcii trestného práva MS SR.».

Ústavný súd konštatuje, že ministerstvo venovalo podaniu sťažovateľa primeranú pozornosť a postupovalo pritom spôsobom súladným so zákonom, nezasiahlo negatívne do podstaty jeho základného práva, nezmarilo jeho zmysel, a preto ho ani nemohlo porušiť. Skutočnosť,   že   obsah   odpovede   ministerstva   nebol   totožný   s   právnymi   názormi a predstavami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z doterajšej judikatúry, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   v   zmysle   čl.   51   ods.   1   ústavy   je   možné   domáhať   sa základných   práv   podľa   čl.   46   ústavy   len   v   medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07).

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv na príslušnom orgáne, pričom je povinnosťou tohto orgánu postupovať spôsobom súladným so zákonom a zabezpečiť ochranu práv v požadovanej kvalite. Je teda potrebné, aby orgány verejnej moci reagovali relevantným spôsobom na jednotlivé návrhy, podania či sťažnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a aby sa týmito podaniami dôkladne zaoberali. Ústavný súd je toho názoru, že takýto orgán by mohol porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, ak by podanie sťažovateľa ignoroval alebo nevenoval by mu pozornosť zodpovedajúcu   svojim   povinnostiam.   Nespokojnosť   sťažovateľa   s   obsahom   odpovede dotknutého subjektu nie je dôkazom o jeho neústavnosti (podobne III. ÚS 34/2010).

Keďže   ministerstvo   sa   podaním   sťažovateľa   zaoberalo   a vybavilo   ho   ústavne akceptovateľným   spôsobom,   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom ministerstva   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20191/2010/51   a   jeho   listom   z 18. novembra 2010   a   namietaným   porušením   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec je potrebné uviesť, že sťažovateľ sa domáha takého postupu ministerstva, na ktorý je v podstate sám oprávnený. Sťažovateľovi nič nebránilo, aby sám podal návrh na povolenie   obnovy   konania   (§   396   ods.   3   Trestného   poriadku),   a rovnako   tak   nič sťažovateľovi nebráni podať trestné oznámenie v prípade podozrenia zo spáchania trestného činu jemu známou osobou (alebo aj neznámym páchateľom).

2.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom ministerstva je potrebné poukázať na to,   že sťažovateľ ho videl   v nečinnosti   ministerstva   v súvislosti   s podaním trestného oznámenia (§ 3 ods. 2 Trestného poriadku) a oznámenia okolností odôvodňujúcich návrh na povolenie obnovy konania prokurátorovi (§ 396 ods. 4 Trestného poriadku).

Vzhľadom na záver ústavného súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), t. j. že postupom ministerstva a jeho oznámením   nedošlo   k zásahu   do   základného   práva   sťažovateľa,   nebol   absolútne   žiaden dôvod   očakávať,   že   ministerstvo   po   oznámení   vybavenia   podnetu   sťažovateľa   listom č. 20191/2010/51 z 18. novembra 2010 bude vo veci následne postupovať podľa predstáv sťažovateľa.   Vybavením   podania   sťažovateľa   bolo   potrebné   konanie   ministerstva považovať za skončené, preto v ďalšom priebehu (plynutí času) – tak ako to má na mysli sťažovateľ − nemohlo dochádzať k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pretože   absentuje   akákoľvek   príčinná   súvislosť   medzi   označeným   základným právom   a namietaným postupom   ministerstva   v konaní vedenom   pod   č.   20191/2010/51, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012