znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 535/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. marca 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. R. P. a Mgr. A. P., obaja bytom R., zastúpených advokátom   JUDr.   I.   K.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 41/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 41/2005   p o r u š i l základné   právo Mgr.   R.   P.   a Mgr.   A.   P.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Mgr. R. P. a Mgr. A. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume po   2   500   €   (slovom   dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Mgr. R. P. a Mgr. A. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 634   €   (slovom   šesťstotridsaťštyri   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Trenčín   p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokáta JUDr. I. K., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 535/2011-10 z 23. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. R. P. (ďalej len „sťažovateľ“) a Mgr. A. P. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 41/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti – okrem popisu úkonov vykonaných v napadnutom konaní – vyplynulo: „Predmetné konanie začalo 18. 08. 2005 a stále prebieha. Jeho dĺžka do dnešného dňa prekročila šesť rokov. Podľa nášho názoru nejde o vec skutkovo, právne alebo procesne zložitú.   Žaloba   o   náhradu   škody   doručená   súdu   bola   podložená   všetkými   potrebnými dokladmi. Ako účastníci konania sme vždy reagovali na výzvy súdu alebo žiadosti znalca riadne a včas a nie sme si vedomí, že by sme k dĺžke konania prispeli svojím konaním. V snahe domôcť sa meritórneho rozhodnutia okresného súdu vo veci sme v danom prípade sme využili ustanovenie § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   zmien   a   doplnení   a   písomne   sme upozornili predsedu okresného súdu na prieťahy v súdnom konaní, avšak aj po ubezpečení predsedom   Okresného   súdu   v   Trenčíne,   že   dohliadne   na   plynulosť   konania,   k náprave nedošlo.

Podľa nášho názoru v danej veci spôsobil prieťahy súd. Prvé pojednávanie nariadil až po viac ako roku. Znalca ustanovil takmer až po piatich rokoch. Znalec si vyžiadal podklady   pre   vypracovanie   znaleckého   posudku   po   štyroch   mesiacoch.   Následne   bola uznesením okresného súdu zo dňa 29. 06. 2010 lehota na podanie znaleckého posudku predĺžená do 31. 07. 2010. Máme za to, že aj v tomto prípade možno prieťahy v konaní pričítať okresnému súdu, pretože znalec nerešpektoval šesťdesiatdňovú lehotu na podanie znaleckého posudku a súd lehotu predĺžil až po uplynutí pôvodnej lehoty na vypracovanie znaleckého   posudku.   Znalec   nerešpektoval   ani   predĺženú   lehotu   na   vypracovanie znaleckého posudku. Znalecký posudok doručil okresnému súdu až 18. 10. 2010.

Zároveň máme za to, že k dĺžke konania prispeli aj procesné pochybenia súdu, keď súd opomenul   doručiť   predvolanie   zástupcovi   žalobkyne a   opätovne   odročoval a   menil termín pojednávania. Do dnešného dňa konanie stále pokračuje...“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   Mgr.   R.   P.   a   Mgr.   A.   P.   upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25C/41/2005 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trenčín prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. R. P. a Mgr. A. P. priznáva finančné zadosťučinenie 7 000 Eur (slovom sedem tisíc eur), ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť Mgr. R. P. a Mgr. A. P. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mgr. R. P. a Mgr. A. P. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 489,50 Eur, ktoré je Okresný súd Trenčín povinný zaplatiť na účet advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr   1092/2011 z 19. decembra 2011 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 16. januára 2012.

2.1   Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov vykonaných v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

«... oznamujem Vám, že netrvám na tom, aby sa konalo ústne pojednávanie... Skutková a právna zložitosť sporu: Konkrétna právna vec bola skutkovo aj právne zložitým sporom.   Išlo o náhradu škody   z nezákonného   úradného   postupu.   Vo   veci   bolo potrebné   vykonať   pre posúdenie dôvodnosti výšky žalobného nároku komplikované aj časovo náročné znalecké dokazovanie. K   predĺženiu   konania   prispeli   aj   tie   skutočnosti,   že   žaloba   bola   pôvodne   podaná nesprávnemu   súdu,   ako   aj   to,   že   v   priebehu   konania   z   dôvodov   organizačných   zmien v justícii došlo vo veci k zmene zákonnej sudkyne, čo malo za následok opätovné štúdium už existujúcich listinných dôkazov, ako aj množstvo nových spisov pridelených z tohto dôvodu. Základné právo žalobcov bolo Okresným súdom Trenčín porušené najmä v čase od pridelenia   spisu   JUDr.   P. do   pridelenia   veci   JUDr.   P.   Stalo   sa   tak   v dôsledku neprimeraného zaťaženia uvedenej sudkyne. Neprimerané zaťaženie bolo aj u sudkyne P., ktorá prevzala veľké množstvo spisov po odchode sudcov na novovzniknutý súd v Novom Meste   nad   Váhom,   pretože   títo   sudcovia   podľa   zákonných   ustanovení   o „reorganizácii súdov“ zanechali   začaté   spisy   na   Okresnom   súde   Trenčín.   Zákonná   sudkyňa   P. bola predchádzajúcim vedením upozornená na nutnosť rýchleho konania, a tým na sťažnosť na prieťahy až dňa 30. 11. 2009. Odvtedy vykonávala úkony vo veci plynulo tak, aby došlo k skončeniu veci.

K   návrhu   prikázať   Okresnému   súdu   Trenčín   konať   bez   zbytočných   prieťahov a k výške finančného odškodnenia:

Sťažovatelia navrhovali, aby tunajšiemu súdu bolo prikázané konať bez zbytočných prieťahov.   V   tejto   časti   je   ich   návrh   neopodstatnený.   Navrhujem,   aby   bol   v uvedenom rozsahu zamietnutý, nakoľko bolo medzičasom rozhodnuté v merite veci.

Pokiaľ ide o nárok sťažovateľov na primerané finančné odškodnenie, považujem ich návrh voči tunajšiemu súdu za neprimerane vysoký.»

2.2   Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol:

«... V prvej časti vyjadrenia predsedníčka Okresného súdu Trenčín chronologicky popisuje   úkony   zákonných   sudcov   okresného   súdu.   Vôbec   však   neodôvodnila   postup podpredsedu okresného súdu, ktorý listom zo dňa 2. 5. 2008, doručeným dňa 19. 5. 2008 mojim klientom oznámil, že vzhľadom na dlhší časový odstup medzi jednotlivými úkonmi súdu bude plynulosť konania pravidelne sledovať. Napriek tomuto prísľubu bola zákonná sudkyňa vedením okresného súdu upozornená na nutnosť rýchleho konania až 30. 11. 2009. Táto skutočnosť je uvedená v prvom odseku na piatej strane vyjadrenia okresného súdu. Ďalej okresný súd vo svojom vyjadrení uvádza, že 5. 3. 2010 došlo k ustanoveniu znalca Ing. V. L., ktorý mal v lehote 60 dní od doručenia uznesenia vyhotoviť znalecký posudok. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 3. 2010. Súdny znalec znalecký posudok   v   stanovenej   lehote   nevypracoval.   Uznesením   sp.   zn.   25C   41/05-154   zo   dňa 29. 6. 2010 súd na žiadosť znalca zo dňa 28. 6. 2010 predĺžil termín na vypracovanie znaleckého posudku do konca mesiaca júl 2010. K požiadaniu o predĺženie lehoty a teda, ako vyplýva z vyššie uvedeného, aj k jej akceptovaniu zo strany okresného súdu došlo až po uplynutí   60-dňovej   lehoty   na   vypracovanie   znaleckého   posudku.   Prvý   úkon   smerom k vyžiadaniu si podkladov od mojich klientov vykonal znalec až 13. 7. 2010, t. j. takmer 4 mesiace   od   jeho   ustanovenia   za   znalca.   Moji   klienti   nemajú   vedomosť   o   tom,   že   by okresný   súd   opätovne   predĺžil   znalcovi   lehotu   na   vypracovanie   znaleckého   posudku. Vo vyjadrení okresného súdu sa len uvádza že dňa 6. 8. 2010 bol znalec vo veci vyhotovenia znaleckého   posudku   urgovaný.   Napriek   tomu   bol   znalecký   posudok   doručený   súdu   až 18. 10. 2010.

Aj   následné   konanie   súdu   opätovne   potvrdzuje   prieťahy   v   konaní,   keďže   ďalšie pojednávanie bolo vytýčené až na termín 4. 7. 2011. Toto pojednávanie sa však z dôvodu pochybenia súdu (nebol predvolaný zástupca žalovanej 2) nekonalo.

Ďalší   termín   pojednávania,   určený   na   deň   10. 8. 2011   bol   taktiež   zrušený z pracovných   dôvodov   zákonnej   sudkyne   a   zmenený   na   deň   22. 9. 2011.   Na   tomto pojednávaní súd vo veci meritórne rozhodol.

Aj pri vypracovávaní písomného vyhotovenia predmetného rozsudku došlo k ďalším prieťahom v konaní, keďže tento nebol vypracovaný do 30 dní od jeho vyhlásenia a na poštovú prepravu bol súdom daný až dňa 15. 12. 2011.

Čo   sa   týka   vyjadrenia   súdu,   že   konkrétna   právna   vec   bola   skutkovo   aj   právne zložitým sporom a že k predĺženiu konania prispeli aj tie skutočnosti, že „žaloba bola pôvodne podaná nesprávnemu súdu“, s týmto tvrdením nemôžem súhlasiť. Žaloba síce bola podaná na dňa 18. 8. 2005 na miestne nepríslušnom súde, avšak na Okresný súd Trenčín bola postúpená prakticky obratom a to dňa 29. 9. 2005. Konanie na Okresnom súde Trenčín teda trvalo takmer 6 rokov. Po vypracovaní znaleckého posudku bola vec rozhodnutá hneď na prvom konanom pojednávaní. Dve pojednávania, ktorých termíny konania boli vytýčené pred týmto pojednávaním sa konať nemohli nie z dôvodov spôsobených účastníkmi konania. Z toho vyplýva, že v prípade, ak by boli zákonní sudcovia v primeraných lehotách vytyčovali termíny   pojednávaní   a   oveľa   skôr   nariadili   znalecké   dokazovanie,   mohlo   byť   vo   veci v krátkom čase meritórne rozhodnuté....

K výške finančného   odškodnenia   na   základe   stanoviska Okresného   súdu Trenčín uvádzam, že moji klienti, s prihliadnutím na opakované prieťahy počas celého konania Okresného   súdu   Trenčín   a   celkovú   dĺžku   trvania   prvostupňového   konania,   považujú požadované finančné odškodnenie za primerané.

Zároveň oznamujem súdu, že netrváme na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 25 C 41/2005:

Dňa   18.   augusta   2005   podali   sťažovatelia   Okresnému   súdu   Bratislava   I   žalobný návrh na „náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu“ proti Slovenskej republike – Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo výstavby“).

Dňa 7. septembra 2005 bola vec z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená na ďalšie konanie okresnému súdu.

Dňa   29.   septembra   2005   bola   vec   na   okresnom   súde   zaevidovaná   pod   sp.   zn. 25 C 41/2005.

Dňa 8. decembra 2005 okresný súd vyzval ministerstvo výstavby, aby sa písomne vyjadrilo k žalobnému návrhu.

Dňa 22. decembra 2005 ministerstvo výstavby požiadalo okresný súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie k žalobe.

Dňa   26.   januára   2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   ministerstva výstavby k žalobe.

Dňa   9.   mája   2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   doplnenie   k   vyjadreniu ministerstva výstavby k žalobe.

Dňa 11. augusta 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. október 2006.Dňa   11.   októbra   2006   sťažovatelia   podali   písomné   námietky   k vyjadreniu ministerstva výstavby.

Dňa 16. októbra 2006 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu ďalšieho dokazovania. Okresný súd vyžiadal listinné dôkazy od M. T. a O. T.

Dňa 19. októbra 2006 sťažovatelia doplnili svoje námietky k vyjadreniu ministerstva výstavby.

Dňa 26. októbra 2006 ministerstvo výstavby podalo písomné vyjadrenie k žalobe. Dňa 15. novembra 2006 O. T. zaslal okresnému súdu „dostupné doklady“. Dňa 23. novembra 2006 M. T. okresnému súdu oznámilo, že žiadosti súdu o zaslanie žiadaného spisového materiálu „v súčasnej dobe nemôžeme vyhovieť, nakoľko tento spisový materiál bol na základe požiadavky zaslaný na K. v T.“.

Dňa 30. novembra 2006 bol spis sp. zn. 25 C 41/2005 pripojený k spisu sp. zn. 17 C 213/2005, pričom k vráteniu predmetného spisu došlo 3. januára 2007.

Dňa   3.   marca   2008   okresný   súd   si   od   M.   T.   vyžiadal   spis   sp.   zn.   SpOÚ 328/2003/ZVK.

Dňa 16. apríla 2008 M. T. zaslalo okresnému súdu spis sp. zn. SpOÚ 328/2003/ZVK.Dňa 14. mája 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 16. jún 2008.Dňa 13. júna 2008 sa sťažovatelia písomne vyjadrili k predmetnej veci.Dňa   16.   júna   2008   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito „za účelom vykonania znaleckého dokazovania“.

Dňa 5. marca 2010 okresný súd uznesením č. k. 25 C 41/2005-147 ustanovil vo veci znalca   z odboru   stavebníctva   –   Ing.   V.   L.   a   uznesením   č.   k.   25   C   41/2005-148   uložil sťažovateľom, aby zložili preddavok na trovy dokazovania.

Dňa 23. marca 2010 sťažovatelia zložili preddavok na znalecké dokazovanie. Dňa   27.   apríla   2010   ustanovený   znalec   prevzal   spis   pre   účely   vypracovania znaleckého posudku.

Dňa 28. júna 2010 ustanovený znalec požiadal okresný súd o predĺženie 60-dňovej lehoty na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 29. júna 2010 okresný súd uznesením č. k. 25 C 41/2005-154 predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 31. júla 2010.

Dňa   13.   júla   2010   znalec   požiadal   sťažovateľa   o predloženie   podkladov na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa   2.   augusta   2010   znalec   požiadal   sťažovateľov   o doplnenie   podkladov na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa   6.   augusta   2010   okresný   súd   urgoval   znalca   na   vypracovanie   znaleckého posudku.

Dňa 10. septembra 2010 znalec požiadal okresný súd „o tolerovanie meškania na podanie ZP, ku ktorému došlo z objektívnych dôvodov“.

Dňa 6. októbra 2010 znalec doručil okresnému súdu informáciu „o rozpracovanosti rozsudku“.

Dňa 13. októbra 2010 znalec doručil okresnému súdu informáciu „o rozpracovanosti rozsudku II.“.

Dňa   18.   októbra   2010   bol   okresnému   súdu   doručený   znalecký   posudok   číslo 40/2010.

Dňa 12. novembra 2010 okresný súd uznesením č. k. 25 C 41/2005-266 priznal odmenu za vyhotovenie znaleckého posudku.

Dňa 12. januára 2011 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 4. júl 2011. Dňa   11.   mája   2011   Ministerstvo   dopravy,   výstavby   a regionálneho   rozvoja Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   dopravy“)   okresnému   súdu   oznámilo,   že ministerstvo   výstavby   ex   lege   zaniklo,   a preto   žiada   v danej   veci   ďalej   konať s ministerstvom dopravy ako jeho právnym nástupcom.

Dňa   4.   júla   2011   bolo   pojednávanie   odročené   na   25.   august   2011   pre   účely predvolania právneho zástupcu sťažovateľky.

Dňa 28. júla 2011 sa ministerstvo dopravy písomne vyjadrilo k žalobe. Dňa   10.   augusta   2011   okresný   súd   oznámil   účastníkom   konania   zmenu   termínu pojednávania, ktoré bolo nariadené na 22. september 2011.

Dňa 22. septembra 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd vyhlásil rozsudok č. k. 25 C 41/2005-287.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 41/2005 dochádzalo k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom   konaní mohlo   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   najmä s potrebou   znaleckého   dokazovania,   avšak   doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh napadnutého   konania   ústavný   súd   nemôže   pripísať   iba   na   vrub   faktickej   náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadne významné okolnosti, ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania takmer 6 rokov (na okresnom súde bolo začaté 29. septembra 2005) je už samo osebe neprimerané. Ústavný súd tiež konštatuje, že okresný   súd   bol   v   danej   veci   bez   akéhokoľvek   dôvodu   nečinný   od   3. januára   2007 do 3. marca   2008   (štrnásť   mesiacov)   a od   16.   júna   2008   do   5.   marca   2010   (dvadsať mesiacov).   Okrem   toho   okresný   súd   bezdôvodne   toleroval   nečinnosť   znalca   minimálne od 31. júla 2010 do 18. októbra 2010 napriek tomu, že všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci   nesie   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   (napr. III. ÚS 111/01,   II.   ÚS   216/09   a   iné).   Uvedený   postup   okresného   súdu   nie   je   ničím ospravedlniteľný, pretože počas najmenej troch rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Obranu predsedníčky okresného súdu, že v danom prípade sa to stalo „v dôsledku neprimeraného zaťaženia... sudkyne“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na objektívne možnosti príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   medzičasom   bola   predmetná   vec   na   okresnom   súde rozhodnutá rozsudkom 22. septembra 2011, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia navrhli priznať primerané finančné zadosťučinenie „vo výške 7 000 €, ktoré je dotknutý okresný súd povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 € požadujeme priznať... aj z toho dôvodu, že žaloba podaná na okresný súd je vo veci náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátnej správy, teda opäť orgánom štátu. Nesprávny úradný postup konštatovali tak orgány dozoru, ako aj druhostupňové orgány...“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä   vzhľadom   na   dlhodobú   nečinnosť   súdu   a povahu   veci   považuje   za   primerané každému zo sťažovateľov v sume po 2 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 1. septembra 2011, spísanie sťažnosti 1. septembra 2011 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 16. januára 2012). Za dva úkony vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume dvakrát po 123,50 €, teda 247 €, a dvakrát režijný paušál v sume 7,41 €, teda 14,82 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 € s režijným paušálom v sume 7,63   €,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa   predstavujú   sumu 396,61 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 316,99 € v prípade jedného   sťažovateľa.   V prípade   dvoch   sťažovateľov   tvorí   náhrada   trov   právnej   služby advokátom celkovú sumu 634 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012