SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 534/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Jaroščákom ml.,Advokátska kancelária, Radničné námestie 33, Bardejov, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyv spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015, ktorou žiada vydať tento nález: „Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. 1. 2015 sp. zn. 2Obo/42/2014, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. 6. 2014 sp. zn. 1K/59/1993, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 1. 2015 sp. zn. 2Obo/42/2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Porušovateľ práva je povinný nahradiť všetky trovy tohto konania.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľbol ustanovený uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)č. k. K 29/93-38 z 22. apríla 1998, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka
(ďalej len „úpadca“), za správcukonkurznej podstaty úpadcu. Veriteľ úpadcu Slovenská konsolidačná, a. s., požiadal6. júna 2014 o zvolanie schôdze konkurzných veriteľov s programom – ustanovenie novéhosprávcu konkurznej podstaty. Na schôdzi konkurzných veriteľov konanej 23. júna 2014veriteľ Slovenská konsolidačná a. s., oznámil meno a sídlo správcu, ktorého navrholustanoviť do funkcie, a to Slovenská konkurzná a reštrukturalizačná, k. s., Mlynské nivy 45,Bratislava, kancelária: Sabinovská 95, Prešov. Po hlasovaní veriteľov o ustanovení novéhosprávcu konkurznej podstaty úpadcu krajský súd konštatoval, že za jeho ustanoveniejednohlasne hlasovali všetci prítomní veritelia. Na základe toho krajský súd uznesenímč. k. 1 K 29/1993-1033 z 23. júna 2014 ustanovil do funkcie správcu konkurznej podstaty:Slovenská konkurzná a reštrukturalizačná, k. s., Mlynské nivy 45, Bratislava, kancelária:Sabinovská 95, Prešov, a druhým výrokom tohto rozhodnutia rozhodol o tom, že funkciadoterajšieho správcu konkurznej podstaty – sťažovateľa – zaniká dňom 23. júna 2014.Krajský súd toto rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na „§ 8 ods. 5 zák. č. 646/2004 Z. z.“, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v zneníneskorších predpisov a o zmene zákona č. 554/2004 Z. z., ktorého znenie odcitoval:Z dôležitých dôvodov môže súd na návrh správcu zbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhuzbaví správcu funkcie, ak správca neplní riadne svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitýchdôvodov. Ak súd zbaví správcu funkcie, ustanoví nového správcu. Súd ustanoví novéhosprávcu podľa odseku 1 na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov; funkciadoterajšieho správcu zaniká dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Novéhosprávcu súd ustanoví uznesením na schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručídoterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdua v Obchodnom vestníku. Účinky doteraz vykonaných právnych úkonov doterajšiehosprávcu zostávajú zachované. Zbavením funkcie nezaniká správcova zodpovednosť podľaodseku 2 za čas výkonu funkcie. Správca, ktorý bol zbavený funkcie, je povinný riadneinformovať nového správcu a dať mu k dispozícii všetky doklady.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 K 29/1993-1033 z 23. júna2014 odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosťkonať pred súdom ako osobe, o právach ktorej súd rozhodoval, a to tým, že nebol riadnepredvolaný na schôdzu veriteľov vedenú súdom, ktorá mala rozhodovať o jeho odvolaníz funkcie správcu. Tým bolo sťažovateľovi znemožnené vyjadriť sa k predmeturozhodovania. Navyše v rozhodnom čase bol sťažovateľ práceneschopný. Uzneseniekrajského súdu č. k. 1 K 29/1993-1033 z 23. júna 2014 je aj vecne nesprávne, pretožekrajský súd nepostupoval v zmysle § 8 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurzea vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“ alebo „zákon o konkurzea vyrovnaní“), keď sa výslovne „riadil len rozhodnutím schôdze veriteľov bez toho, aby tu boli nejaké iné dôvody, ktoré by viedli súd k záveru, že sú splnené dôvody na zbavenie pôvodného správcu funkcie“. Rozhodnutie schôdze veriteľov o ustanovení nového správcumá pre konkurzný súd len odporúčací charakter, preto sa konkurzný súd musí zaoberaťvšetkými okolnosťami súvisiacimi s činnosťou pôvodného správcu a prihliadnuťaj na dôvody vznesené schôdzou veriteľov. V prípade sťažovateľa schôdza veriteľovneuviedla žiadne dôvody ani výhrady voči postupu sťažovateľa ako správcu konkurznejpodstaty, na základe ktorých by krajský súd mohol dospieť k záveru, že sú tu dôvodyna ustanovenie nového správcu. Ďalej sťažovateľ uviedol, že postup veriteľa Slovenskákonsolidačná a. s. (ktorý je inštitúciou so 100 % majetkovou účasťou štátu), je v skutočnostiodôvodnený súkromnými záujmami jeho štatutárnych orgánov a tým, že sa pre riadnyvýkon funkcie správcu stal nepohodlným určitým osobám. Rozšíril totiž konkurznúpodstatu, keď posúdil niektoré právne úkony ako neplatné, v dôsledku čoho dotknutýmajetok má patriť do konkurznej podstaty. Postup veriteľa Slovenská konsolidačná a. s., saprieči samotnému zmyslu a účelu zákona o konkurze a vyrovnaní, ide len o legalizáciuklientelistického postupu voči nepohodlným osobám.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 42/2014z 29. januára 2015 tak, že ho odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdnehoporiadku, lebo bolo podané niekým, kto na podanie odvolania nebol oprávnený.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015 bolosťažovateľovi doručené 18. marca 2015.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorou namieta porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára2015, uviedol, že najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate iba odkazomna stanovisko obchodného kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 7/2005 zo 16. decembra2005 (ďalej len „stanovisko obchodného kolégia“) a tým, že k jeho odvolaniu z funkciedošlo na základe rozhodnutia schôdze veriteľov; takýto spôsob zániku funkcie správcu muneumožňuje žiadnu procesnú obranu. Rozhodnutie najvyššieho súdu neberie do úvahyjudikatúru ústavného súdu k čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanieústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musíbyť v súlade s ústavou. Stanovisko obchodnoprávneho kolégia je založené lenna gramatickom výklade a nemôže obísť príkaz rešpektovať a neporušovať základné práva.Všeobecný súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť, akto vyžaduje účel zákona alebo požiadavka jeho ústavne súladného výkladu. Všeobecné súdysú povinné nedostatky právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať, vychádzajúc z účelu azmyslu právnej úpravy. Sťažovateľ poukázal ďalej na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Obo 80/05 z 21. marca 2005, ktorým bolo zrušené rozhodnutie konkurzného súdu oustanovení nového správcu konkurznej podstaty na základe schôdze konkurzných veriteľovpo podaní odvolania doterajším správcom konkurznej podstaty, ktoré najvyšší súdpovažoval za podané oprávnenou osobou, a vychádzal z toho, že jednou z podmienokzbavenia funkcie správcu je vždy existencia dôležitých dôvodov, a to bez ohľaduna rozhodnutie schôdze konkurzných veriteľov (obdobne postupoval najvyšší súd aj vo vecisp. zn. 6 Obo 190/05). Navyše zákon o konkurze a vyrovnaní na žiadnom mieste nerozlišujesprávcov konkurznej podstaty podľa toho, na základe akej skutočnosti boli do funkcieustanovení. Konkurzný súd je preto povinný skúmať v každom prípade existenciu dôležitýchdôvodov na zbavenie správcu funkcie a takto postupovať môže iba vtedy, ak sú tieto dôvodypreukázané bez ohľadu na rozhodnutie schôdze veriteľov. Sťažovateľ bol rozhodnutímnajvyššieho súdu diskriminovaný oproti iným správcom, ktorých odvolanie bolo najvyššímsúdom meritórne prerokované, pričom pre takýto postup niet žiadneho verejného záujmu.Dôsledky, ktoré pripísal najvyšší súd rozhodnutiu schôdze veriteľov, sú neprimerané. Kporušeniu sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu došlo teda zdôvodu, že najvyšší súd aplikoval právnu úpravu v rozpore s jej účelom, zmyslom a vextrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti: sťažovateľ bol odvolaný z funkcie správcukonkurznej podstaty úpadcu po sedemnástich rokoch jej výkonu bez toho, aby sa dozvedelprávne akceptovateľné dôvody, pričom všeobecné súdy vychádzali iba z gramatickéhovýkladu § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, na základe ktorého dospeli i k záveru,podľa ktorého sťažovateľ ani len nebol oprávnený podať proti rozhodnutiu krajského súdu č.k. 1 K 29/1993-1033 z 23. júna 2014 odvolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znesení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ so domáha vyslovenia porušenia čl. 46ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením najvyššieho súdusp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015 v podstate s odôvodnením, podľa ktorého najvyššísúd pri formulovaní svojho právneho názoru o nevyhnutnosti odmietnuť odvolaniesťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 K 29/1993-1033 z 23. júna 2014vychádzal síce zo stanoviska obchodného kolégia, avšak toto stanovisko, ako aj rozhodnutienajvyššieho súdu vo veci sťažovateľa sú založené na takom výklade ustanovenia § 8 ods. 5ZKV, ktorý popiera jeho účel a zmysel, čoho dôsledkom je i záver o neprípustnostiodvolania sťažovateľa.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015 odôvodnil takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie doterajšieho správcu konkurznej podstaty podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a po preskúmaní napadnutého uznesenia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že odvolaniu doterajšieho správcu nie je možné vyhovieť.
V prejednávanej veci podal odvolanie doterajší správca konkurznej podstaty, pričom jeden z dôvodov odvolania oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo/185/2007 zo dňa 27. 09. 2007. Pri rozhodovaní o odvolaní odvolací súd nezistil dôvody na základe, ktorých by sa mal odchýliť od stanoviska a jeho odôvodnia Obchodného kolégia zo dňa 16. 12. 2005 sp. zn. Obpj 7/2005, podľa ktorého, ak schôdza konkurzných veriteľov schváli nového správcu konkurznej podstaty zákonu zodpovedajúcim spôsobom je konkurzný súd na schôdzi konkurzných veriteľov povinný uznesením tohto nového správcu ustanoviť do funkcie, a to bez skúmania dôvodov, ktoré konkurzných veriteľov k tomuto postupu viedli. Doterajší správca nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti výroku uznesenia, ktorým súd vo veci ustanovil nového správcu.
Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení jeho noviel (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) z dôležitých dôvodov môže súd na návrh správcu zbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu funkcie, ak správca neplní riadne svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak súd zbaví správcu funkcie, ustanoví nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1 na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov; funkcia doterajšieho správcu zaniká dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením na schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku. Účinky doteraz vykonaných právnych úkonov doterajšieho správcu zostávajú zachované. Zbavením funkcie nezaniká správcova zodpovednosť podľa odseku 2 za čas výkonu funkcie. Správca, ktorý bol zbavený funkcie je povinný riadne informovať nového správcu a dať mu k dispozícii všetky doklady.
Citované ustanovenie § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní aj napriek svojej legislatívne zložitej konštrukcii dôsledne rozlišuje v otázke ustanovenia správcu kompetenciu súdu a kompetenciu schôdze konkurzných veriteľov. Prvá, druhá a tretia veta definujú prípady, kedy o odvolaní a ustanovení nového správcu rozhoduje výlučne súd. Vo štvrtej vete sú právomoci ohľadne ustanovenia nového správcu rozdelené medzi schôdzu konkurzných veriteľov a súd a k zániku funkcie doterajšieho správcu dochádza ex lege. Z gramatického výkladu tejto štvrtej vety vyplýva, že je na výlučnej vôli schôdze konkurzných veriteľov, či vo funkcii správcu podstaty ponechajú doterajšieho správcu alebo do tejto funkcie ustanovia nového správcu. V tomto smere dané ustanovenie neurčuje žiadne podmienky. Schôdza konkurzných veriteľov takto môže postupovať kedykoľvek na základe výsledkov hlasovania. Pokiaľ však ide o právomoc súdu dané ustanovenie § 8 ods. 5 štvrtej vety zákona o konkurze a vyrovnaní je formulované tak, že „súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1...“, čo znamená, že súd je v takomto prípade povinný ustanoviť nového správcu uvedeného v rozhodnutí schôdze konkurzných veriteľov s tým, že zákon mu neukladá a ani neumožňuje dôvodnosť ustanovenia nového správcu posudzovať podľa prvej a druhej vety § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, ale výslovne súdu ukladá povinnosť ustanoviť nového správcu podľa odseku 1 § 8 zákona o konkurze a vyrovnaní, t. j., že musí ísť o správcu, ktorý je zapísaný v príslušnom zozname správcov. Navyše súd nového správcu je povinný ustanoviť uznesením priamo na schôdzi konkurzných veriteľov, pričom je zrejmé, že musí ísť o tú schôdzu konkurzných veriteľov, na ktorej veritelia zvolili nového správcu. To všetko nasvedčuje tomu. že štvrtá veta § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní otázku ustanovenia nového správcu rieši úplne samostatne a nezávisle od znenia predchádzajúcich viet tohto odseku. Preto súd v tomto prípade pri rozhodovaní o ustanovení nového správcu nemôže skúmať, či sú splnené podmienky uvedené v predchádzajúcich vetách tohto ustanovenia.
V zmysle ustanovenia § 8 ods. 5 šiestej vety uvedené uznesenie o ustanovení nového správcu súd doručí doterajšiemu správcovi, ktorého funkcia zaniká ex lege dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov, ďalej novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku. Keďže funkcia doterajšieho správcu zaniká ex lege je zrejmé, že uznesenie súdu o ustanovení nového správcu sa ho žiadnym spôsobom nedotýka a preto nie je osobou oprávnenou podať proti tomuto uzneseniu odvolanie. Na podanie odvolania nie je oprávnený ani v prípade, ak by súd osobitým výrokom uznesenia deklaroval že funkcia doterajšieho správcu zanikla.
Doterajší správca nie je účastníkom konania a rozhodnutím súdu, ktoré sa ho nedotýka mu ani nemohla byť spôsobená ujma na jeho právach, preto v tomto prípade nemá oprávnenie na podanie odvolania.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol, lebo bolo podané niekým, kto na podanie odvolania nebol oprávnený.»
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyspočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva.
Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sasvojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súdodmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby(m. m. II. ÚS 8/01).
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje,že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípadenezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).
Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil,že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorýmvšeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Ako vyplýva zo stanoviska obchodného kolégia, jedným z jeho záverov jei konštatovanie, podľa ktorého: „keďže funkcia doterajšieho správcu zaniká ex lege, je zrejmé, že uznesenie súdu o ustanovení nového správcu sa ho žiadnym spôsobom nedotýka, a preto nie je osobou oprávnenou podať proti tomuto uzneseniu odvolanie. Na podanie odvolania nie je oprávnený ani v prípade, ak by súd osobitým výrokom uznesenia deklaroval, že funkcia doterajšieho správcu zanikla.“
Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia považuje ústavný súdza presvedčivé, dostačujúco objasňujúce jeho závery a nevykazujúce znaky ľubovôle.Závery najvyššieho súdu nepovažuje ústavný súd za extrémne, vyžadujúce jeho zásah.
Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania aleborozhodovania všeobecných súdov, t. j. či ich rozhodnutia nie sú svojvoľné. Taktovymedzená právomoc ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnostiprehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základevýkladu a používania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Ústavný súd akceptuje judikatúru najvyššieho súdu a z nej vychádzajúcerozhodnutie, ktoré je v zásade založené na stanovisku jeho obchodného kolégia, čo muneumožňuje dospieť k záveru, že by z neho mohla vyplývať jednostrannosť alebo takáaplikácia príslušných ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá by bola popretím ichpodstaty a zmyslu. Nespochybňujúc rozhodujúci záver najvyššieho súdu, podľa ktoréhosťažovateľ ako doterajší správca nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania protivýroku uznesenia, ktorým súd vo veci ustanovil nového správcu, nepovažoval už ústavnýsúd za potrebné zaoberať sa ďalšími okolnosťami daného prípadu a ostatnými meritórnymiargumentmi sťažovateľa.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).
Ústavný súd uzavrel, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdumožno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a ústavne akceptovateľné, a pretosťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015