znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 534/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a sudcov   LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Jaroščákom ml.,Advokátska kancelária, Radničné námestie 33, Bardejov, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyv spojení   s   čl.   12   ods.   2   a   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2a   čl.   152   ods.   4   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015, ktorou žiada vydať tento nález: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   29.   1.   2015   sp.   zn. 2Obo/42/2014,   ktorým   odmietol   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Krajského   súdu v Košiciach zo dňa 23. 6. 2014 sp. zn. 1K/59/1993, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   29.   1.   2015   sp.   zn. 2Obo/42/2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Porušovateľ práva je povinný nahradiť všetky trovy tohto konania.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a z   jej   príloh,   sťažovateľbol ustanovený   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. K 29/93-38   z   22.   apríla   1998,   ktorým   bol   vyhlásený   konkurz   na   majetok   dlžníka

(ďalej   len   „úpadca“),   za   správcukonkurznej   podstaty   úpadcu.   Veriteľ   úpadcu   Slovenská   konsolidačná,   a.   s.,   požiadal6. júna 2014 o zvolanie schôdze konkurzných veriteľov s programom – ustanovenie novéhosprávcu konkurznej podstaty. Na schôdzi konkurzných veriteľov konanej 23. júna 2014veriteľ   Slovenská   konsolidačná   a.   s.,   oznámil   meno   a   sídlo   správcu,   ktorého   navrholustanoviť do funkcie, a to Slovenská konkurzná a reštrukturalizačná, k. s., Mlynské nivy 45,Bratislava, kancelária: Sabinovská 95, Prešov. Po hlasovaní veriteľov o ustanovení novéhosprávcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   krajský   súd   konštatoval,   že   za   jeho   ustanoveniejednohlasne hlasovali všetci prítomní veritelia. Na základe toho krajský súd uznesenímč. k. 1 K 29/1993-1033 z 23. júna 2014 ustanovil do funkcie správcu konkurznej podstaty:Slovenská konkurzná a reštrukturalizačná, k. s., Mlynské nivy 45, Bratislava, kancelária:Sabinovská 95, Prešov, a druhým výrokom tohto rozhodnutia rozhodol o tom, že funkciadoterajšieho   správcu   konkurznej   podstaty   –   sťažovateľa   –   zaniká   dňom   23.   júna   2014.Krajský súd toto rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na „§ 8 ods. 5 zák. č. 646/2004 Z. z.“, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v zneníneskorších   predpisov   a   o   zmene   zákona   č.   554/2004   Z.   z.,   ktorého   znenie   odcitoval:Z dôležitých dôvodov môže súd na návrh správcu zbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhuzbaví správcu funkcie, ak správca neplní riadne svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitýchdôvodov. Ak súd zbaví správcu funkcie, ustanoví nového správcu. Súd ustanoví novéhosprávcu podľa odseku 1 na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov; funkciadoterajšieho správcu zaniká dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Novéhosprávcu súd ustanoví uznesením na schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručídoterajšiemu   správcovi,   novému   správcovi   a   zverejní   ho   na   úradnej   tabuli   súdua v Obchodnom   vestníku.   Účinky   doteraz   vykonaných   právnych   úkonov   doterajšiehosprávcu zostávajú zachované. Zbavením funkcie nezaniká správcova zodpovednosť podľaodseku 2 za čas výkonu funkcie. Správca, ktorý bol zbavený funkcie, je povinný riadneinformovať nového správcu a dať mu k dispozícii všetky doklady.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 K 29/1993-1033 z 23. júna2014 odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosťkonať pred súdom ako osobe, o právach ktorej súd rozhodoval, a to tým, že nebol riadnepredvolaný na schôdzu veriteľov vedenú súdom, ktorá mala rozhodovať o jeho odvolaníz funkcie   správcu.   Tým   bolo   sťažovateľovi   znemožnené   vyjadriť   sa   k   predmeturozhodovania.   Navyše   v   rozhodnom   čase   bol   sťažovateľ   práceneschopný.   Uzneseniekrajského súdu č. k. 1 K 29/1993-1033 z 23. júna 2014 je aj vecne nesprávne, pretožekrajský   súd   nepostupoval   v   zmysle   §   8   ods.   5   zákona   č.   328/1991   Zb.   o   konkurzea vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZKV“   alebo   „zákon   o konkurzea vyrovnaní“), keď sa výslovne „riadil len rozhodnutím schôdze veriteľov bez toho, aby tu boli nejaké iné dôvody, ktoré by viedli súd k záveru, že sú splnené dôvody na zbavenie pôvodného správcu funkcie“. Rozhodnutie schôdze veriteľov o ustanovení nového správcumá pre konkurzný súd len odporúčací charakter, preto sa konkurzný súd musí zaoberaťvšetkými   okolnosťami   súvisiacimi   s činnosťou   pôvodného   správcu   a   prihliadnuťaj na dôvody   vznesené   schôdzou   veriteľov.   V prípade   sťažovateľa   schôdza   veriteľovneuviedla žiadne dôvody ani výhrady voči postupu sťažovateľa ako správcu konkurznejpodstaty, na základe ktorých by krajský súd mohol dospieť k záveru, že sú tu dôvodyna ustanovenie   nového   správcu.   Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že   postup   veriteľa   Slovenskákonsolidačná a. s. (ktorý je inštitúciou so 100 % majetkovou účasťou štátu), je v skutočnostiodôvodnený súkromnými záujmami jeho   štatutárnych orgánov a tým, že sa pre riadnyvýkon   funkcie   správcu   stal   nepohodlným   určitým   osobám.   Rozšíril   totiž   konkurznúpodstatu,   keď   posúdil   niektoré   právne   úkony   ako   neplatné,   v dôsledku   čoho   dotknutýmajetok má patriť do konkurznej podstaty. Postup veriteľa Slovenská konsolidačná a. s., saprieči samotnému zmyslu a účelu zákona o konkurze a vyrovnaní, ide len o legalizáciuklientelistického postupu voči nepohodlným osobám.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 42/2014z 29. januára 2015 tak, že ho odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdnehoporiadku, lebo bolo podané niekým, kto na podanie odvolania nebol oprávnený.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   42/2014   z   29.   januára   2015   bolosťažovateľovi doručené 18. marca 2015.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   ktorou   namieta   porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára2015,   uviedol,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   v   podstate   iba   odkazomna stanovisko obchodného kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 7/2005 zo 16. decembra2005 (ďalej len „stanovisko obchodného kolégia“) a tým, že k jeho odvolaniu z funkciedošlo na základe rozhodnutia schôdze veriteľov; takýto spôsob zániku funkcie správcu muneumožňuje   žiadnu   procesnú   obranu.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   neberie   do úvahyjudikatúru ústavného súdu k čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanieústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musíbyť   v   súlade   s   ústavou.   Stanovisko   obchodnoprávneho   kolégia   je   založené   lenna gramatickom výklade a nemôže obísť príkaz rešpektovať a neporušovať základné práva.Všeobecný súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť, akto vyžaduje účel zákona alebo požiadavka jeho ústavne súladného výkladu. Všeobecné súdysú povinné nedostatky právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať, vychádzajúc z účelu azmyslu právnej úpravy. Sťažovateľ poukázal ďalej na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Obo   80/05   z   21.   marca   2005,   ktorým   bolo   zrušené   rozhodnutie   konkurzného   súdu   oustanovení nového správcu konkurznej podstaty na základe schôdze konkurzných veriteľovpo   podaní   odvolania   doterajším   správcom   konkurznej   podstaty,   ktoré   najvyšší   súdpovažoval   za   podané   oprávnenou   osobou,   a   vychádzal   z   toho,   že   jednou   z podmienokzbavenia   funkcie   správcu   je   vždy   existencia   dôležitých   dôvodov,   a   to   bez   ohľaduna rozhodnutie schôdze konkurzných veriteľov (obdobne postupoval najvyšší súd aj vo vecisp. zn. 6 Obo 190/05). Navyše zákon o konkurze a vyrovnaní na žiadnom mieste nerozlišujesprávcov   konkurznej   podstaty   podľa   toho,   na   základe   akej   skutočnosti   boli   do funkcieustanovení. Konkurzný súd je preto povinný skúmať v každom prípade existenciu dôležitýchdôvodov na zbavenie správcu funkcie a takto postupovať môže iba vtedy, ak sú tieto dôvodypreukázané   bez   ohľadu   na   rozhodnutie   schôdze   veriteľov.   Sťažovateľ   bol   rozhodnutímnajvyššieho súdu diskriminovaný oproti iným správcom, ktorých odvolanie bolo najvyššímsúdom meritórne prerokované, pričom pre takýto postup niet žiadneho verejného záujmu.Dôsledky, ktoré pripísal najvyšší súd rozhodnutiu schôdze veriteľov, sú neprimerané. Kporušeniu   sťažovateľom   označeného   základného   práva   na súdnu   ochranu   došlo   teda   zdôvodu, že najvyšší súd aplikoval právnu úpravu v rozpore s jej účelom, zmyslom a vextrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti: sťažovateľ bol odvolaný z funkcie správcukonkurznej podstaty úpadcu po sedemnástich rokoch jej výkonu bez toho, aby sa dozvedelprávne   akceptovateľné   dôvody,   pričom   všeobecné   súdy   vychádzali   iba   z gramatickéhovýkladu § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, na základe ktorého dospeli i k záveru,podľa ktorého sťažovateľ ani len nebol oprávnený podať proti rozhodnutiu krajského súdu č.k. 1 K 29/1993-1033 z 23. júna 2014 odvolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znesení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonova ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ so domáha vyslovenia porušenia čl. 46ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením najvyššieho súdusp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015 v podstate s odôvodnením, podľa ktorého najvyššísúd   pri   formulovaní   svojho   právneho   názoru   o   nevyhnutnosti   odmietnuť   odvolaniesťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   1   K   29/1993-1033   z   23.   júna   2014vychádzal síce zo stanoviska obchodného kolégia, avšak toto stanovisko, ako aj rozhodnutienajvyššieho súdu vo veci sťažovateľa sú založené na takom výklade ustanovenia § 8 ods. 5ZKV,   ktorý   popiera   jeho   účel   a   zmysel,   čoho   dôsledkom   je   i   záver   o   neprípustnostiodvolania sťažovateľa.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015 odôvodnil takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie   doterajšieho   správcu   konkurznej   podstaty   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a po preskúmaní napadnutého uznesenia   ako   aj   konania,   ktoré   mu   predchádzalo   dospel   k   záveru,   že   odvolaniu doterajšieho správcu nie je možné vyhovieť.

V prejednávanej veci podal odvolanie doterajší správca konkurznej podstaty, pričom jeden z dôvodov odvolania oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo/185/2007 zo dňa 27. 09. 2007. Pri rozhodovaní o odvolaní odvolací súd nezistil dôvody na základe, ktorých by sa mal odchýliť od stanoviska a jeho odôvodnia Obchodného kolégia zo dňa 16. 12. 2005 sp. zn. Obpj 7/2005, podľa ktorého, ak schôdza konkurzných veriteľov schváli nového správcu konkurznej podstaty zákonu zodpovedajúcim spôsobom je konkurzný súd na schôdzi   konkurzných   veriteľov   povinný   uznesením   tohto   nového   správcu   ustanoviť do funkcie, a to bez skúmania dôvodov, ktoré konkurzných veriteľov k tomuto postupu viedli. Doterajší správca nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti výroku uznesenia, ktorým súd vo veci ustanovil nového správcu.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení jeho noviel (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) z dôležitých dôvodov môže súd na návrh   správcu   zbaviť   správcu   funkcie.   Súd   aj   bez   návrhu   zbaví   správcu   funkcie, ak správca neplní riadne svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak súd zbaví správcu funkcie, ustanoví nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1 na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov; funkcia doterajšieho správcu zaniká dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením na schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku. Účinky doteraz vykonaných právnych úkonov doterajšieho správcu zostávajú zachované. Zbavením funkcie nezaniká správcova zodpovednosť podľa odseku 2 za čas výkonu funkcie. Správca, ktorý bol zbavený funkcie je povinný riadne informovať nového správcu a dať mu k dispozícii všetky doklady.

Citované ustanovenie § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní aj napriek svojej legislatívne   zložitej   konštrukcii   dôsledne   rozlišuje   v   otázke   ustanovenia   správcu kompetenciu súdu a kompetenciu schôdze konkurzných veriteľov. Prvá, druhá a tretia veta definujú prípady, kedy o odvolaní a ustanovení nového správcu rozhoduje výlučne súd. Vo štvrtej vete sú právomoci ohľadne ustanovenia nového správcu rozdelené medzi schôdzu konkurzných veriteľov a súd a k zániku funkcie doterajšieho správcu dochádza ex lege. Z gramatického   výkladu   tejto   štvrtej   vety   vyplýva,   že   je   na   výlučnej   vôli   schôdze konkurzných veriteľov, či vo funkcii správcu podstaty ponechajú doterajšieho správcu alebo do   tejto   funkcie   ustanovia   nového   správcu.   V   tomto   smere   dané   ustanovenie   neurčuje žiadne podmienky. Schôdza konkurzných veriteľov takto môže postupovať kedykoľvek na základe výsledkov hlasovania. Pokiaľ však ide o právomoc súdu dané ustanovenie § 8 ods. 5 štvrtej vety zákona o konkurze a vyrovnaní je formulované tak, že „súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1...“, čo znamená, že súd je v takomto prípade povinný ustanoviť nového správcu uvedeného v rozhodnutí schôdze konkurzných veriteľov s tým, že zákon mu neukladá a ani neumožňuje dôvodnosť ustanovenia nového správcu posudzovať podľa prvej a druhej vety § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, ale výslovne súdu ukladá povinnosť ustanoviť nového správcu podľa odseku 1 § 8 zákona o konkurze a vyrovnaní, t. j., že musí ísť o správcu, ktorý je zapísaný v príslušnom zozname správcov. Navyše súd nového správcu je povinný ustanoviť uznesením priamo na schôdzi konkurzných veriteľov, pričom je zrejmé, že musí ísť o tú schôdzu konkurzných veriteľov, na ktorej veritelia zvolili nového správcu. To všetko nasvedčuje tomu. že štvrtá veta § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní otázku ustanovenia nového správcu rieši úplne samostatne a nezávisle od znenia predchádzajúcich viet tohto odseku. Preto súd v tomto prípade pri rozhodovaní o ustanovení nového správcu nemôže   skúmať,   či   sú   splnené   podmienky   uvedené   v   predchádzajúcich   vetách   tohto ustanovenia.

V zmysle ustanovenia § 8 ods. 5 šiestej vety uvedené uznesenie o ustanovení nového správcu   súd   doručí   doterajšiemu   správcovi,   ktorého   funkcia   zaniká   ex   lege   dňom rozhodnutia   schôdze   konkurzných   veriteľov,   ďalej   novému   správcovi   a   zverejní   ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku. Keďže funkcia doterajšieho správcu zaniká ex lege je zrejmé, že uznesenie súdu o ustanovení nového správcu sa ho žiadnym spôsobom nedotýka   a   preto   nie   je   osobou   oprávnenou   podať   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie. Na podanie   odvolania   nie   je   oprávnený   ani   v   prípade,   ak   by   súd   osobitým   výrokom uznesenia deklaroval že funkcia doterajšieho správcu zanikla.

Doterajší   správca   nie   je   účastníkom   konania   a   rozhodnutím   súdu,   ktoré   sa   ho nedotýka mu ani nemohla byť spôsobená ujma na jeho právach, preto v tomto prípade nemá oprávnenie na podanie odvolania.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol, lebo bolo podané niekým, kto na podanie odvolania nebol oprávnený.»

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyspočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sasvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súdodmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby(m. m. II. ÚS 8/01).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípadenezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil,že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v   prípade,   ak   by   závery,   ku   ktorýmvšeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ako   vyplýva   zo   stanoviska   obchodného   kolégia,   jedným   z   jeho   záverov   jei konštatovanie, podľa   ktorého: „keďže   funkcia   doterajšieho   správcu   zaniká   ex   lege, je zrejmé, že uznesenie súdu o ustanovení nového správcu sa ho žiadnym spôsobom nedotýka, a preto nie je osobou oprávnenou podať proti tomuto uzneseniu odvolanie. Na podanie odvolania   nie   je   oprávnený   ani   v   prípade,   ak   by   súd   osobitým   výrokom   uznesenia deklaroval, že funkcia doterajšieho správcu zanikla.“

Odôvodnenie   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   považuje   ústavný   súdza presvedčivé,   dostačujúco   objasňujúce   jeho   závery   a   nevykazujúce   znaky   ľubovôle.Závery najvyššieho súdu nepovažuje ústavný súd za extrémne, vyžadujúce jeho zásah.

Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania aleborozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   ich   rozhodnutia   nie   sú   svojvoľné.   Taktovymedzená právomoc ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnostiprehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základevýkladu a používania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Ústavný   súd   akceptuje   judikatúru   najvyššieho   súdu   a   z   nej   vychádzajúcerozhodnutie, ktoré je v zásade založené na stanovisku jeho obchodného kolégia, čo muneumožňuje dospieť   k záveru, že by z neho mohla vyplývať jednostrannosť alebo takáaplikácia príslušných ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá by bola popretím ichpodstaty a zmyslu. Nespochybňujúc rozhodujúci záver najvyššieho súdu, podľa ktoréhosťažovateľ   ako   doterajší   správca   nie   je   oprávnenou   osobou   na   podanie   odvolania   protivýroku uznesenia, ktorým súd vo veci ustanovil nového správcu, nepovažoval už ústavnýsúd za potrebné zaoberať sa ďalšími okolnosťami daného prípadu a ostatnými meritórnymiargumentmi sťažovateľa.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd uzavrel, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdumožno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a ústavne akceptovateľné, a pretosťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015