znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 534/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. T., B.; Ing. J. O., B.; Ing. I. S., B.; J. B., B.; P. U., B.; I. K., B.; D. D., B.; Ing. V. F., B., a E. P., B., zastúpených advokátom Mgr. B. D., B., vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   v   čl.   30   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom (nečinnosťou) mesta B. pri odčlenení mestskej časti Š. a jeho listom č. Práv. 141/2010 z 15. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. T., Ing. J. O., Ing. I. S., J. B., P. U., I. K., D. D., Ing. V. F. a E. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. I. T., B.; Ing. J. O., B.; Ing. I. S., B.; J. B., B.; P. U., B.; I. K., B.; D. D., B.; Ing. V. F., B., a E. P., B. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základného   práva   zúčastňovať sa   priamo   na   správe   vecí   verejných   zaručeného   v čl.   30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) postupom (nečinnosťou) mesta B. (ďalej aj „mesto“) pri odčlenení časti mesta Š. a jeho listom č. Práv. 141/2010 z 15. marca 2011.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   členmi   petičného výboru zriadeného na verejnom zhromaždení obyvateľov obce Š. konaného 8. marca 1996 na účely získania podpisov pod petíciu, ktorou obyvatelia žiadajú o vyhlásenie miestneho referenda o rozdelení mesta, resp. odčlenení mestskej časti Š. od mesta.

2.1 Sťažovatelia predložili mestu petíciu, na základe ktorej sa 7. septembra 1996 konalo   miestne   referendum   o   odčlenení   mestskej   časti   od   mesta.   Podľa   výsledkov miestneho referenda za odčlenenie mestskej časti Š. hlasovalo 89 % všetkých zúčastnených obyvateľov. Mestské zastupiteľstvo mesta B. vzalo tento výsledok na vedomie uznesením č. 213/1996 z 26. septembra 1996, ktorým zároveň uložilo prednostke mestského úradu začať konanie vo veci vytvorenia samostatnej obce.

2.2   Podľa   sťažovateľov   uvedené   uznesenie   nebolo   realizované.   Naopak,   mesto v roku 1997 rozhodlo o vybudovaní skládky odpadu v katastrálnom území Š. Vedenie mesta sa ďalej v priebehu rokov 1997 a 1998 podľa sťažovateľov z rôznych dôvodov verbálne vyjadrovalo proti odčleneniu mestskej časti Š. a presviedčalo obyvateľov proti odčleneniu. V závere roka 2010 a začiatkom roka 2011 sa uskutočnila komunikácia a rokovanie medzi sťažovateľmi   ako   členmi   petičného   výboru   a   primátorom   mesta   vo   veci   odčlenenia.   K výsledkom tohto stretnutia sťažovatelia uviedli:

«V nadväznosti na toto rokovanie, bolo dňa 19. 4. 2011 právnemu zástupcovi členov petičného výboru doručené touto sťažnosťou napadnuté rozhodnutie organizačnej povahy mesta   B.   -  ,,Stanovisko   k   výzve   na   začatie   konania“   zo   dňa   15.3.2011,   značka   Práv. 141/2010. V tomto stanovisku Mesto B. definitívne rozhodlo, že v konaní o odčlenení časti Š. v zmysle stanoviska organizačno-právneho oddelenia mestského úradu a na odborné stanovisko Odboru všeobecnej vnútornej správy Sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR   nemožno   pokračovať,   a   to   s   odvolaním   sa   na   v súčasnosti   platnú   právnu   úpravu, konkrétne na ust. § 2a ods. 5 zákona o obecnom zriadení v platnom znení s odôvodnením, že,,mesto sa môže rozdeliť, ak nové obce budú mať vlastné katastrálne územie alebo súbor katastrálnych   území   tvoriacich   súvislý   územný   celok,   najmenej   3   000   obyvateľov,   ak urbanisticky nesplynuli s ostatnými časťami mesta. Mesto nemožno rozdeliť, ak do rozvoja odčlenenej   časti   mesta   boli   vložené   investície,   od   ktorých   je   závislé   mesto.   V   zmysle citovaného   ustanovenia   musia   byť   splnené   všetky   podmienky   súčasne.   Mestská   časť   Š. nespĺňa tri z uvedených podmienok: časť mesta Š. podľa odborníkov z oblasti urbanistiky splynula s ostatnými časťami mesta;, do časti mesta Š. boli vložené investície, od ktorých je závislé celé mesto (výstavba a prevádzkovanie skládky tuhého komunálneho odpadu na k. ú. Š.   a   výstavba   priemyselného   parku).   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   časť   mesta   Š. nespĺňa   podmienky   pre   vznik   novej   obce   v   zmysle   platnej   legislatívy.“   V   závere   listu primátor   mesta   opätovne   upozornil   na   právnu   nemožnosť   legalizovať   prejavenú   vôľu občanov časti mesta Š. o odčlenenie a vznik novej obce.»

2.3 V uvedenom postupe (v podstate nečinnosti) mesta a jeho liste č. Práv. 141/2010 vidia sťažovatelia porušenie svojho základného práva zúčastňovať sa priamo na správe vecí verejných zaručeného v čl. 30 ods. 1 ústavy. Toto porušenie odôvodňujú takto:

«Podľa názoru sťažovateľov vyššie uvedené splnenie hmotnoprávnych podmienok už nie je možné ďalej preskúmavať ani spochybňovať... Zároveň je potrebné konštatovať, že keďže   splnenie   hmotnoprávnych   podmienok   už   bolo   platne   potvrdené   a   hlasovanie obyvateľov obce bolo rovnako platné, nie je možné tieto opätovne preskúmavať s odkazom na zmenu zákona o obecnom zriadení a z dôvodu zmeny podmienok pre rozdelenie obce namietať, že v konaní o odčlenení časti obce nie je možné pokračovať. Akýkoľvek iný záver by predstavoval neprípustnú retroaktívnu aplikáciu zákona.... V prípade stretu právnej úpravy,   regulujúcej   rozdelenie   obce,   platnej   v   čase   splnenia   vyššie   uvedených hmotnoprávnych   podmienok   a   v   súčasnosti   účinnej   právnej   úpravy,   platí   teda   nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia normou novou. Vznik právnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp. právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli sa riadia zrušenou normou. Takto sa aplikuje a chráni princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti. V danom prípade právne vzťahy ohľadom splnenia vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok a právne nároky súvisiace s nimi sa musia riadiť pôvodnými (zmenenými) ustanoveniami o obecnom zriadení, kým ďalší postup v konaní o odčlenení obce sa bude riadiť v súčasnosti platnými ustanoveniami zákona o obecnom zriadení.

Rokovanie o dohode o rozdelení obce, vrátanej jej jednotlivých náležitostí podľa § 2a ods. 2 v spojení s ods. 6 zákona o obecnom zriadení v platnom znení predstavuje relatívne uzavretý celok procesu rozdelenia obce. V priebehu rokovania o dohode o rozdelení obce musia   spolupôsobiť   tak   orgány   rozdeľovanej   obce,   ako   aj   zástupcovia   občanov odčleňovanej časti, čo vyplýva okrem iného aj z ust. § 2a ods. 6, podľa ktorého túto dohodu podpisuje starosta obce (primátor) a splnomocnenec petičného výboru resp. osoba určená v petícií.

Odmietnutím rokovať o dohode o rozdelení Mesta B. a konštatovaním, že v rozdelení mesta   nie   je   možné   pokračovať,   na   základe   retroaktívneho   výkladu   právnej   normy, porušovateľ   de   facto   zastavil   proces   smerujúci   k   rozdeleniu   Mesta   B.,   iniciovaný sťažovateľmi   na   základe   ich   práva   podľa   čl.   30   ods.   1   Ústavy.   Z   platných   právnych predpisov oprávnenie obce zastaviť proces smerujúci k rozdeleniu obce svojím rozhodnutím alebo iným úradným postupom. Povinnosťou Mesta B. je, keďže hmotnoprávne podmienky na   rozdelenie   obce   boli   už   posúdené   ako   splnené,   pokračovať   v konaní   smerujúcom k rozdeleniu,   t.j.   k   uzavretiu   dohody   o   rozdelení   obce.   Podstatou   záruk   uplatnenia základného   práva   sťažovateľov   zúčastňovať   priamo   na   správe   verejných   vecí   je garantovanie   zákonom   ustanoveného   postupu   zo   strany   príslušných   orgánov   verejnej správy, vrátane orgánov územnej samosprávy.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sú   sťažovatelia   toho   názoru,   že   touto   sťažnosťou napadnuté rozhodnutie organizačnej povahy Mesta B. -,,Stanovisko k výzve na začatie konania“   zo   dňa   15.   3.   2011,   značka   Práv.   141/2010,   ktorým   porušovateľ   odmietol pokračovať,   v   konaní   o   rozdelení   Mesta   B.   je   iným   zásahom   do   práva   sťažovateľov zúčastňovať sa na správe vecí verejných garantovaného čl. 30 ods. 1 Ústavy.»

3. Na základe toho sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:«Základné   právo   sťažovateľov   zúčastňovať   sa   na   správe   vecí   verejných   priamo upravené v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené postupom Mesta B. Rozhodnutím Mesta B. „Stanovisko k výzve na začatie konania“ zo dňa 15. 3. 2011, značka   Práv.   141/2010   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov   zúčastňovať   sa   na správe vecí verejných priamo upravené v čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie Mesta B. „Stanovisko k výzve na začatie konania“ zo dňa 15. 3. 2011, značka Práv. 141/2010 sa zrušuje.

Ústavný   súd   prikazuje   Mestu   B.   pokračovať   v   procese   rozdelenia   Mesta   B.   a odčlenenia časti mesta Š. a konať v súlade s § 2a zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   prikazuje   Mestu   B.   predložiť   splnomocnencovi   Petičného   výboru občanov mestskej časti Š. za odčlenenie časti Š. od mesta B., sťažovateľovi J. B., návrh dohody o rozdelení Mesta B. a s tým súvisiciacich dokumentov v súlade s § 2a zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

Mesto B. je povinné na účet právneho zástupcu sťažovateľov uhradiť sťažovateľom náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia do 15 dní od doručenia nálezu tak, ako budú vyčíslené ku dňu rozhodnutia vo veci samej.»

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z hľadiska predmetu prieskumu ústavného súdu možno sťažnosť rozčleniť na dve časti:

a) časť,   ktorá   smeruje   proti   postupu   (nečinnosti)   mesta   B.,   ktoré   nezrealizovalo výsledok miestneho referenda zo 7. septembra 1996, teda nenaplnilo zákonné predpoklady na to, aby k rozdeleniu mohlo dôjsť, a to najmä tým, že nepredložilo návrh dohody o rozdelení mesta (štvrtý a piaty odsek petitu),

b) časť, ktorá smeruje proti listu mesta č. Práv. 141/2010 z 15. marca 2011, ktorý sťažovatelia považujú za rozhodnutie a žiadajú jeho zrušenie (druhý a tretí odsek petitu).

Vzhľadom   na   rozdielne   predmety   prieskumu   je   nevyhnutné   preskúmať   sťažnosť osobitne vo vzťahu ku každému z nich, a to v logike od všeobecného k jednotlivému.

5. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 30 ods.   1   ústavy   postupom   (nečinnosťou)   mesta   pri   (ne)realizácii   výsledkov   miestneho referenda konaného 7. septembra 1996, ktorým sa rozhodlo o odčlenení mestskej časti Š. od mesta.

5.1 Obsahom označeného základného práva je okrem iného aj záruka, že uplatnenie tohto práva po splnení zákonom ustanovených podmienok vyvolá zákonom určené právne účinky (II. ÚS 1/98). V prerokúvanej veci sa miestne referendum o odčlenení časti obce Š. konalo 7. septembra 1996 a podľa tvrdení sťažovateľov rozhodlo o odčlenení mestskej časti Š.. Účinky takto prijatého rozhodnutia obyvateľov časti obce upravovali ustanovenia § 11a ods. 1, 2, 4 a 8 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení účinného v danom čase (ďalej len,,zákon o obecnom zriadení“), ktorých podstatné časti zneli:„(1) Obecné zastupiteľstvo vyhlási hlasovanie obyvateľov obce, ak ide o návrh

a) na... rozdelenie... obce...

c) petície skupiny obyvateľov obce...; ak ide o petíciu týkajúcu sa rozdelenia obce, stačí   na   jej   predloženie   20   %   oprávnených   voličov   časti   obce,   o   odčlenenie   ktorej   pri rozdelení obce ide.

(2)   Obecné   zastupiteľstvo   vyhlási   hlasovanie   obyvateľov   časti   obce,   ak   ide o odčlenenie časti obce...

(4) Výsledok   hlasovania   obyvateľov   obce   nahrádza   rozhodnutie   obecného zastupiteľstva v prípadoch uvedených v odseku 1 písm. a)...

(8) Pri hlasovaní obyvateľov časti obce sa použijú obdobne ustanovenia odsekov 4 a 7 o hlasovaní obyvateľov obce.“

Z citovaných ustanovení možno vyvodiť, že výsledok hlasovania obyvateľov časti obce (miestneho referenda v terminológii čl. 67 ods. 1 ústavy) mohol nahradiť v prípadoch uvedených   v   §   11a   ods.   2   zákona   o   obecnom   zriadení   rozhodnutie   obce   (obecného zastupiteľstva) o rozdelení. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že takéto hlasovanie obyvateľov časti obce sa konalo a bolo v ňom riadne prijaté rozhodnutie o odčlenení mestskej časti Š.. Takéto rozhodnutie preto v zmysle citovaných ustanovení mohlo (ak boli splnené ostatné zákonné podmienky) vyvolať účinky nahradenia rozhodnutia mesta B. o rozdelení mesta a odčlenení   mestskej   časti   Š.   a   bolo   povinnosťou   príslušných   orgánov   verejnej   moci zabezpečiť jeho účinnú realizáciu.

5.2 S problematikou rozdelenia obce ďalej súviselo ustanovenie § 2 ods. 3 zákona o obecnom zriadení, ktoré znelo:

„(3)   Rozdelením   obce   vznikajú   nové   obce   s   územím   vyčleneným   z   územia rozdeľovanej   obce.   Súčasťou   rozhodnutia   obce   o   rozdelení   je   dohoda   o   usporiadaní majetkových a ostatných vzťahov a dohoda o názve a o sídlach ich orgánov.“

V súlade s citovanou judikatúrou ústavného súdu k čl. 30 ods. 1 ústavy tak možno vychádzať z   toho,   že   pozitívnym   rozhodnutím   (výsledkom   miestneho   referenda)   mohlo obyvateľom mestskej časti Š. (teda aj sťažovateľom) vzniknúť subjektívne právo na to, aby ich rozhodnutie vyvolalo zákonom určené právne účinky, teda aby boli naplnené všetky ostatné   zákonné   predpoklady   na   rozhodovanie   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „vláda“)   o rozdelení   mesta,   najmä   aby   bola   uzavretá   príslušná   dohoda   o   usporiadaní vzťahov a názve a sídlach orgánov obcí, tak, aby vláda mohla prijať svoje rozhodnutie v danej veci (ďalej aj,,dohoda o rozdelení“).

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb a   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Z citovaného ustanovenia vyplýva subsidiarita právomoci ústavného súdu. V prerokúvanej veci preto ústavný súd skúmal, či sťažovatelia majú k dispozícii iný prostriedok nápravy.

6.1 Ustanovenie § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) umožňuje tomu, kto tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, domáhať sa na súde uloženia povinnosti konať a rozhodnúť. V súvislosti s odsekom 4 citovaného paragrafu však vyplýva, že v tomto konaní možno poskytnúť ochranu proti   nečinnosti správneho orgánu len v prípade, ak výsledkom činnosti správneho orgánu má byť vydanie rozhodnutia. Z citovaných ustanovení zákona o obecnom zriadení ale vyplýva, že výsledkom postupu mesta pri realizácii rozdelenia mesta je v prvom rade dohoda o rozdelení. Pojem „dohoda“ napovedá, že nejde o jednostranný autoritatívny (normatívny) akt obce voči obyvateľom, prípadne voči členom petičného výboru, ktorý inicioval konanie miestneho referenda, ale o zhodný   prejav   vôle   najmenej   dvoch   subjektov.   Už   z   toho   je   zrejmé,   že   konanie   proti nečinnosti podľa ustanovenia § 250t OSP tu neprichádza do úvahy, pretože sťažovatelia by v ňom nemohli uviesť, na vydanie akého rozhodnutia by malo byť mesto B. zaviazané.

6.2 Citované ustanovenie § 250t OSP je navyše potrebné vykladať v súlade s § 244 ods. 1 a 2 OSP, z ktorých vyplýva, že právomoc súdov podľa piatej časti sa vzťahuje len na rozhodnutia   a   postupy   orgánov   verejnej   správy   práve   pri   výkone   verejnej   správy   voči fyzickým   a   právnickým   osobám,   teda   navonok.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ale v prerokúvanej veci nejde o spor fyzickej alebo právnickej osoby ako objektu pôsobenia verejnej správy s orgánom verejnej správy, ale o osobitný typ sporu medzi obyvateľmi (časti) obce ako výnimočnými nositeľmi rozhodovacej právomoci obce (teda v podstate v postavení   obecného   zastupiteľstva,   ktorého   rozhodnutie   bolo   hlasovaním   obyvateľov nahradené)   s   iným   orgánom   obce,   ktorý   má   ich   rozhodnutie   za   splnenia   zákonných podmienok právne účinným spôsobom   zrealizovať, resp.   podieľať sa na jeho realizácii. Obyvatelia obce tu teda nestoja v podriadenom postavení voči mestu, resp. jeho orgánom, ale   v   rovnom   postavení   ako   jeden   z   nositeľov   moci   v   rámci   vnútroobecného rozhodovacieho procesu, na konci ktorého je dohoda o rozdelení.

6.3   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   nemohli   svojho   práva   domáhať postupom podľa § 250t OSP, v dôsledku čoho niet iného súdu, ktorý by mohol poskytnúť ochranu ich právam.

7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký   návrh   (taká   sťažnosť),   ktorým   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva označeného   sťažovateľom,   pretože   nie   je   daná   jeho   vzájomná   súvislosť   s   napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

7.1 Z výkladu podaného v odsekoch 5.1 a 5.2 tohto odôvodnenia vyplýva, že úspešné miestne   referendum   o   odčlenení   časti   obce   má   za   následok   vznik   subjektívneho   práva obyvateľov časti obce na to, aby ich rozhodnutie vyvolalo zákonom určené právne účinky, teda   aby   boli   naplnené   všetky   ostatné   zákonné   predpoklady   na   rozhodovanie   vlády o rozdelení   obce,   najmä aby   bola   uzavretá   príslušná   dohoda   o rozdelení   tak,   aby   vláda mohla prijať svoje rozhodnutie v danej veci. Osobitne z ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o obecnom zriadení účinného 7. septembra 1996 vyplynulo, že podmienkou, za ktorej vláda môže rozhodovať o rozdelení obce, resp. odčlenení jej časti, je dohoda príslušných orgánov o otázkach upravených v uvedenom ustanovení. Toto ustanovenie však neupravuje, medzi kým sa   má takáto dohoda   uzavrieť, ani ako má samotný dohadovací proces prebiehať. Až s účinnosťou od 1. januára 2002 zákon o obecnom zriadení v novo vloženom ustanovení §   2a   ods.   6   ustanovil   aspoň   subjekty,   ktoré   majú   byť   stranami   takejto   dohody.   S prihliadnutím na túto zákonnú úpravu, ako aj vzhľadom na to, že petičný výbor vo veci petície za vyhlásenie miestneho referenda o odčlenení časti obce pôsobí ako reprezentant obyvateľov časti obce voči ostatným orgánom obce, možno podľa názoru ústavného súdu aj v prerokúvanej veci vychádzať z toho, že dohoda predpokladaná v § 2 ods. 3 zákona o obecnom zriadení mala byť uzavretá medzi mestom (v mene ktorého by konal primátor mesta) a petičným výborom.

7.2 V prerokúvanej veci obyvatelia mestskej časti Š. v miestnom referende v súlade s ustanovením § 11a ods. 4 zákona o obecnom zriadení rozhodli o odčlenení tejto mestskej časti, čím nahradili rozhodnutie Mestského zastupiteľstva mesta B. o tejto otázke. Týmto rozhodnutím   na   seba   obyvatelia   mestskej   časti   prevzali   časť   rozhodovacej   právomoci, patriacej inak mestskému zastupiteľstvu ako orgánu obce, a zároveň sa stali jedným z dvoch prvkov nového vnútroobecného vzťahu, v rámci ktorého sa súčinnosťou oboch jeho strán (teda orgánov mesta na jednej strane a petičného výboru na druhej strane) má dospieť k vykonaniu vôle nimi prejavenej v miestnom referende. Z tohto postavenia podľa názoru ústavného súdu nevyplýva povinnosť len primátorovi, resp. iným orgánom mesta, ale aj samotnému petičnému výboru. Už vzhľadom na zásadný význam miestneho referenda o odčlenení časti obce a jeho bezprostredný účinok podľa § 11a ods. 4 a 8 zákona o obecnom zriadení musí na strane petičného výboru, ktorý sa usiluje o vyhlásenie tohto miestneho referenda, existovať jednoznačná predstava o budúcom usporiadaní vzťahov rozdeľovanej obce. V prípade úspechu tohto referenda a rozhodnutia o odčlenení časti obce je preto podľa názoru ústavného súdu prvotná zodpovednosť za ďalšie kroky práve na petičnom výbore, keďže   je   to   práve   petičný   výbor,   ktorý   sa   podujal   organizovať   novú   obec   ako   výraz samosprávy obyvateľov na určitom území. Ako už ústavný súd uviedol, zákon o obecnom zriadení   (či   už   v   znení   pred   1.   januárom   2002   alebo   potom)   neupravuje   postup   pri uzatváraní dohody o rozdelení, najmä z neho nemožno vyvodiť, kto je povinný pripraviť návrh takejto dohody. Ústavný súd zdieľa názor sťažovateľov, že „v priebehu rokovania obce   musia   spolupôsobiť   tak   orgány   rozdeľovanej   obce,   ako   aj   zástupcovia   občanov odčleňovanej   časti“.   To   však,   ak   ide   o   hlasovanie   o odčlenení   obce,   podľa   názoru ústavného   súdu   neumožňuje   jednoznačne   uzavrieť,   že   by   povinnosť   vypracovať   návrh dohody   o   usporiadaní   majetkových   a   ostatných   vzťahov   a dohoda   o   názve   a   o   sídlach orgánov   novovzniknutých   obcí   zaťažovala   výlučne   rozdeľovanú   obec   (mesto),   resp.   jej starostu (jeho primátora). Podľa ústavného súdu ide naopak primárne o povinnosť na strane petičného výboru, ktorý je povinný predložiť mestu a jeho starostovi ucelenú predstavu o budúcom usporiadaní vzťahov.

7.3 Sťažovatelia v rozpore s už uvedeným názorom, ktorý i sami vyslovujú, žiadajú v petite uložiť mestu povinnosť predložiť im návrh označenej dohody. Ako už ústavný súd uviedol,   takto   jednoznačne   formulovanú   povinnosť   z   ústavy   ani   zo   zákona   o obecnom zriadení   (a   to   ani   v   znení   pred   1.   januárom   2002,   ani   potom)   vyvodiť   nemožno. V prerokúvanej veci ale nie je zrejmé, že by sťažovatelia ako členovia petičného výboru vyvíjali   dostatočne   aktívnu   činnosť   smerujúcu   k   dosiahnutiu   takej   dohody.   Naopak, z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa za takmer 16 rokov obmedzovali v podstate len na rokovania, ktorých bližší obsah nie je zrejmý, korešpondenciu s mestom a protesty proti určitým opatreniam mesta na území mestskej časti (vybudovanie skládky). Za obdobie rokov 1998 až 2010 navyše sťažnosť neuvádza žiadnu činnosť petičného výboru. Za týchto okolností ústavný súd síce súhlasí s tým, že proces odčleňovania mestskej časti Š. započatý v roku 1996 trvá neprimerane dlho a postup primátora mesta B. nemožno označiť za úplne kooperatívny, ale s ohľadom na (podľa obsahu sťažnosti) čiastočne pasívny prístup členov petičného výboru diel nečinnosti mesta nedosahuje takú kvalitu, aby ním mesto porušovalo právo sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo v zmysle čl. 30 ods. 1 ústavy.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

7.4   Len   nad rámec nosných   dôvodov   rozhodnutia   ústavný   súd   dodáva,   že   aj po novele zákona o obecnom zriadení účinnej od 1. januára 2002 zostáva naďalej neupravený dohadovací proces a najmä, čo je najpodstatnejšie, náhradný postup pre prípad, že jedna či druhá   strana   nebude   ochotná   či   schopná   sa   na   uzavretí   takejto   dohody   podieľať,   čo podstatne sťažuje realizáciu procesu rozdelenia obce. I keď by bolo možné prijať záver, že rozhodnutie o odčlenení obce by bolo nenárokovateľným a výsostným rozhodnutím vlády, nemožno   prehliadať,   že   súčasná   úprava   v   skutočnosti   bráni   už   tomu,   aby   sa   vláda odčlenením obce vôbec mohla zaoberať, pretože v zmysle § 2 ods. 3 zákona o obecnom zriadení   je   uzavretie   dohody   nevyhnutnou   súčasťou   rozhodnutia   o   rozdelení   obce,   ale uzavretie tejto dohody nevie vláda (ani v prípade, že by inak s rozdelením obce súhlasila) nijako ovplyvniť. Pre zaujímavosť ústavný súd uvádza, že napríklad nový český zákon č. 128/2000 Zb. o obciach (obecné zriadenie) v znení neskorších predpisov v ustanovení § 22   ods.   4   zveruje   krajskému   úradu   oprávnenie   svojím   rozhodnutím   nahradiť   obsah dohody o rozdelení obce v prípadoch, v ktorých sa táto dohoda medzi obcou a príslušným petičným   výborom   nedosiahne.   Podobné   inštrumentárium   možno   nájsť   v   obecných kódexoch ďalších štátov strednej Európy [porov. za všetky napríklad čl. 13 ods. 2 Obecného zriadenia pre Bavorskú republiku (Zb. z. a n. 1998, s. 796) či § 9 ods. 2 Hornorakúskeho obecného   zriadenia   (republikovaného   pod   č.   91/1990   Kraj.   zák.)].   Nedostatok   právnej úpravy by sa mal preto jednoznačne stať predmetom záujmu zákonodarcu, ktorý je povinný vytvoriť takú zákonnú úpravu jednotlivých práv a slobôd, aby mohlo byť právo občanov zúčastňovať sa priamo na správe verejných vecí reálne naplnené.

8.   Sťažovatelia   ďalej   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   zaručeného v čl. 30 ods. 1 ústavy listom mesta č. Práv. 141/2010 z 15. marca 2011 a žiadajú jeho zrušenie.

8.1 Obsahom označeného základného práva je okrem iného aj záruka, že uplatnenie tohto práva po splnení zákonom ustanovených podmienok vyvolá zákonom určené právne účinky   (II.   ÚS   1/98).   Sťažovatelia   v   prerokúvanej   veci   využili   svoje   základné   právo zaručené v čl. 30 ods. 1 ústavy v miestnom referende konanom 7. septembra 1996. Keďže toto miestne referendum podľa tvrdení sťažovateľov rozhodlo o odčlenení mestskej časti Š. a sťažovatelia netvrdia, že by im bolo bránené v účasti na tomto referende, môže byť právo sťažovateľov uvedeným listom mesta č. Práv. 141/2010 z 15. marca 2011 porušené len vtedy, ak by tento list mal také (normatívne) účinky, že by priamo bránil realizácii výsledku miestneho referenda.

8.2   List   mesta   č.   Práv.   141/2010   z   15.   marca   2011   zjavne   nie   je   správnym rozhodnutím, ktoré by bolo spôsobilé nadobudnúť právoplatnosť, a vyvolať tak normatívne účinky. Uvedený list v podstate predstavuje len sumarizáciu stanoviska mesta, v ktorom vysvetľuje dôvody svojho dovtedajšieho postupu (resp. nečinnosti) pri realizácii odčlenenia mestskej časti Š. od mesta, a predstavuje tak len jeden krok v celom postupe (nečinnosti) mesta v súvislosti s (ne)realizáciou výsledkov miestneho referenda zo 7. septembra 1996, pričom   sťažovatelia   namietajú   vo   zvyšnej   časti   svojej   sťažnosti   proti   tomuto   postupu (nekonaniu)   ako   celku.   Listu   č.   Práv.   141/2010   z   15.   marca   2011   tak   možno   priznať nanajvýš určitý informačný charakter.

8.3 Podľa už citovaného ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená (pozri odsek 7). Keďže podľa toho, čo je uvedené v odseku 8.2 tohto odôvodnenia,   ústavný   súd   nevidí   priamy   súvis   medzi   listom   mesta   č.   Práv.   141/2010 z 15. marca 2011 a sťažovateľmi namietaným porušením základného práva zúčastňovať sa priamo na správe vecí verejných zaručeného v čl. 30 ods. 1 ústavy, sťažnosť v tejto časti (druhý a tretí odsek petitu) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

9. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že ju treba odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Preto bolo rozhodnuté tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012