znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 534/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. L., P., zastúpeného advokátom JUDr. D. D., P., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 95/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011 doručená sťažnosť Ing. V. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 95/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo   najmä,   že: „(...) Ja   sťažovateľ   som   podal   žalobu   dňa 27. 03. 2009 na Okresný súd Žilina proti Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti SR(...),   o náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   Okresného   súdu Žilina. Táto vec bola postúpená na Okresný súd v Čadci, ktorý rozsudkom 4C 129/2009 - 95 zo dňa 17. 12. 2009 môj návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku som dňa 25. 01. 2010 podal odvolanie na Okresný súd Čadca. Žiadal som Krajský súd v Žiline o vytýčenie termínu odvolacieho pojednávania v konaní 7Co 95/2010, keďže uplynul viac než rok od podania odvolania. Dňa 01. 02. 2011 som požiadal predsedu Krajského súdu v Žiline o súčinnosť, aby preveril čo bráni k vytýčeniu odvolacieho pojednávania. Dňa 07. 02. 2011 mi bolo predsedom Krajského súdu v Žiline pod spis. zn. Spr 11005/11 oznámené, že vec prišla na odvolací súd dňa 30. 03. 2010 a že vo veci Krajský súd rozhodol dňa 02. 02. 2011 tak, že vec zrušil a vrátil vec Okresnému súdu a že sa mi ospravedlňujú za nedodržanie lehoty, ktorá mi písomne bola oznámená predsedníčkou senátu dňa 22. 11. 2010. Ďalej mi oznámil, že je predpoklad, že spomenutá vec bude v zákonnej lehote expedovaná na prvostupňový súd. Dňa 13. 07. 2011 som požiadal predsedu Okresného súdu v Čadci formou sťažnosti na preverenie postupu súdu vo veci 4C 129/2009, ktorý mi vo svojom liste zo dňa 02. 08. 2011 značka Spr 44/11 oznámil, že spis sa ešte stále aj v tento deň nachádza na Krajskom súde v Žiline a nebol expedovaný na Okresný súd Čadca.

Na základe vyššie uvedeného mám za to, že odvolací súd porušuje odvolací súd - Krajský súd Žilina moje ústavné právo na ochranu, aby vec bola prerokovaná vo veci plynule a   bez   zbytočných prieťahov,   pretože   tento   postup súdu mi   spôsobuje psychické vyčerpanie a právnu neistotu a najmä obavu o vymožiteľnosť mojich zákonných práv. (...) Ja, navrhovateľ tvrdím, že odvolacím súdom v danej veci bolo porušené moje vyššie uvedené právo, keďže nekonal viac ako jeden rok a doteraz nevrátil spis prvostupňovému súdu, aby vec mohla byť opätovne prerokovaná bez zbytočných prieťahov.

Ja, navrhovateľ tvrdím, že som poskytol súdu riadnu súčinnosť. Preto na základe vyššie uvedeného žiadame, aby Ústavný súd SR takto rozhodol

1. Krajský súd Žilina v konaní vedenom pod spis. značkou 7Co 95/2010 porušil právo   navrhovateľa   -   sťažovateľa   Ing.   V.   L.(...)   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajskému   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   spis.   značkou   7Co   95/2010 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   Ing.   V.   L.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 10 000 €, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4.   Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   všetky   trovy   konania a právneho   zastupovania   na   účet   advokáta   JUDr.   D.   D.(...)   do   2   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 7   Co 95/2010   dochádza   k porušovaniu   jeho základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „vec prišla na odvolací súd dňa 30. 03. 2010 a že   vo   veci   Krajský   súd   rozhodol   dňa   02.   02.   2011“. Krajský   súd   teda   na   vydanie rozhodnutia potreboval jedenásť mesiacov; toto obdobie v okolnostiach danej veci možno považovať za primerané. Napokon ani sťažovateľ nenamietal zbytočné prieťahy v tomto štádiu   napadnutého   konania,   ale   v podstate   namietal   zbytočné   prieťahy   pri   doručovaní rozhodnutia krajského súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   pri   vyhotovení   písomného rozhodnutia   nebol   bez   prieťahov,   zároveň   však   z uvedených   skutočností   a zo   zistenia ústavného   súdu,   že   spis   bol   okresnému   súdu   medzičasom   vrátený,   vyplýva   aj   to,   že k predĺženiu napadnutého konania došlo do 26. augusta 2011. Túto skutočnosť nemožno považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní   už   aj   vzhľadom   na   to,   že   uvedené   cca šesťmesačné   obdobie   sa   skracuje   o 30   dní,   ktoré   má   sudca   zo   zákona   k dispozícii   na písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   (§   158   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku), nehovoriac o možnosti predĺženia tejto lehoty predsedom súdu. V okolnostiach danej veci teda asi 3 - 4 mesačné prieťahy nemožno kvalifikovať ako „zbytočné“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   krajského   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011