SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 533/2024-15
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o spojených ústavných sťažnostiach sťažovateľky Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768, zastúpenej Sýkora – advokátska kancelária, s.r.o., Murgašova 3, Košice, proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 1NcC/1/2024-416 z 18. januára 2024 (Rvp 872/2024) a proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 11NcC/4/2024-465 z 2. apríla 2024 (Rvp 1572/2024) takto
r o z h o d o l :
Ústavné sťažnosti o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. apríla 2024 (Rvp 872/2024) domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 1NcC/1/2024-416 z 18. januára 2024 o nevylúčení sudkyne z konania na základe námietky zaujatosti sťažovateľky. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a uplatňuje si právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. júna 2024 (Rvp 1572/2024) sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia totožných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 11NcC/4/2024-465 z 2. apríla 2024, ktorým nebola z konania a rozhodovania vylúčená sudkyňa na základe druhej námietky zaujatosti vznesenej sťažovateľkou. Sťažovateľka navrhuje aj toto napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a uplatňuje si právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom.
3. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 50/2024-5 z 26. júna 2024 spojil obe uvedené ústavné sťažnosti na spoločné konanie vedené pod sp. zn. Rvp 872/2024 z dôvodu hospodárnosti konania a vecnej súvislosti sťažností.
4. Z ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou v konaní vedenom Mestským súdom Košice pod sp. zn. 9C/18/2005 o antidiskriminačnej žalobe žalobkyne. V tomto konaní sťažovateľka vzniesla (prvú) námietku zaujatosti zákonnej sudkyne z dôvodu, že manžel zákonnej sudkyne a sťažovateľka sú pracovne a obchodne prepojení s existujúcimi finančnými väzbami, z ktorých profituje priamo aj zákonná sudkyňa ako jeho manželka (BSM, spoločná domácnosť). Sťažovateľka poukázala aj na možný negatívny postoj zákonnej sudkyne k sťažovateľke v súvislosti s hlasovaním sťažovateľky za odvolanie jej manžela z funkcie člena predstavenstva združenia Košický klaster nového priemyslu.
5. Napadnutým uznesením z 18. januára 2024 krajský súd rozhodol tak, že namietaná zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania sporu sťažovateľky.
6. Následne v konaní sťažovateľka vzniesla v poradí druhú námietku zaujatosti s poukazom na novú skutočnosť, ktorou bolo ukončenie spolupráce sťažovateľky s manželom zákonnej sudkyne. Sťažovateľka zastávala názor, že ide o okolnosť, ktorá v zmysle teórie zdania objektívne spochybňuje nestrannosť zákonnej sudkyne.
7. Napadnutým uznesením z 2. apríla 2024 krajský súd opäť rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z konania vedeného pod sp. zn. 9C/18/2005. Krajský súd vyhodnotil tvrdené dôvody ako nespôsobilé spochybniť nezaujatosť sudkyne, odmietol ich len ako subjektívne nepreukázané tvrdenia, ktoré nepreukazujú objektívne naplnenie zákonných predpokladov na vylúčenie sudcu.
II.
Sťažnostná argumentácia
8. Sťažovateľka v ústavných sťažnostiach s rovnakou nosnou sťažnostnou argumentáciou namieta, že krajský súd svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnil a ústavne konformným spôsobom sa nevysporiadal so všetkými zásadnými otázkami podstatnými pre jeho rozhodnutie. Skutkové okolnosti svedčiace o zaujatosti sudkyne vyhodnotil svojvoľne a v extrémnom nesúlade s výsledkami vykonaného dokazovania. O vznesenej námietke zaujatosti rozhodol na základe nedostatočných podkladov. Hodnotením zaujatosti sudkyne ani súvisiacimi relevantnými právnymi otázkami sa dostatočne nezaoberal. A dotknuté zákonné ustanovenia interpretoval ústavne nekonformným spôsobom, arbitrárne a v extrémnom nesúlade so zmyslom a s účelom daných ustanovení.
9. Závery krajského súdu preto považuje sťažovateľka za arbitrárne a ústavne neudržateľné, porušujúce jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nepreskúmateľným a arbitrárnym rozhodnutím o námietke zaujatosti, ktorým krajský súd nevylúčil sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci, porušil právo sťažovateľky na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
10. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj legislatívnej konštrukcie § 132 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
11. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sú v Civilnom sporovom poriadku garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu pre jeho zaujatosť (§ 49 a nasl. Civilného sporového poriadku). Okolnosť, že o veci rozhodoval sudca, ktorý mal byť vzhľadom na jeho pomer k sporu, stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku.
12. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
13. Konanie, v ktorom boli námietky zaujatosti uplatnené, nie je ukončené ani na prvej inštancii. To uvádza aj sťažovateľka v ústavnej sťažnosti. Ďalší priebeh neukončeného procesu jej preto ponúka prostriedky na ochranu jej označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Civilný sporový poriadok umožňuje uplatnenie sťažovateľkiných výhrad v riadnom opravnom prostriedku (odvolanie) či mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolanie). Ich využitie prichádza do úvahy v neskorších štádiách stále prebiehajúceho sporu. Meritórne rozhodovanie ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľky by predbiehalo ústavou časovo preferovanú súdnu ochranu na podklade prostriedkov nápravy, ktoré sťažovateľke dáva k dispozícii Civilný sporový poriadok. Keďže tieto prostriedky sťažovateľka ešte nevyužila, ústavný súd odmietol jej ústavné sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustné.
14. Vzhľadom na odmietnutie ústavných sťažností zostalo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutých uznesení, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2024
Peter Molnár
predseda senátu