znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 533/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť R. G., zastúpeného spoločnosťou Eva Petránová Advokátska kancelária, s. r. o., Puškinova 16, Prešov, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 28 P 35/2013 a jeho rozsudkom č. k. 28 P 35/2013-52 z 11. decembra 2013 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 7/2014 a jeho rozsudkom č. k. 19 CoP 7/2014-68 zo 6. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014 doručená sťažnosť R. G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 P 35/2013 a jeho rozsudkom č. k. 28 P 35/2013-52 z 11. decembra 2013 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19 CoP 7/2014   a jeho   rozsudkom   č.   k. 19 CoP 7/2014-68 zo 6. mája 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. júla 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   28   P   35/2013-52 z 11. decembra 2013 na návrh sťažovateľa bola zrušená jeho vyživovacia povinnosť voči mal. A. G. (ďalej len „maloletý“), určená rozsudkom okresného súdu č. k. 38 C 51/2009-34 zo   4.   septembra   2009   v   spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   7   Co   205/2009 z 25. januára 2010, a to k 5. augustu 2013. Rozsudkom krajského súdu č. k. 19 CoP 7/2014-68 zo 6. mája 2014 bol rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov, pretože správne mala byť jeho vyživovacia povinnosť zrušená spätne ku dňu narodenia maloletého. Vychádzalo sa   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   pričom   odôvodnenie   rozsudkov   má   znaky prísneho   formalizmu,   čo   je   v   rozpore   s   ideou   „racionálneho   zákonodarcu“.   Došlo k vytvoreniu takej procesnej situácie, ktorá tvorí z hľadiska sťažovateľa podstatnú prekážku pri uplatňovaní všetkých jeho práv relevantným spôsobom.

Vyživovacia povinnosť sťažovateľa bola zrušená preto, lebo rozsudkom okresného súdu č. k. 24 P 286/2012-105 z 28. júna 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 11 CoP 7/2014-165 z 22. mája 2014 bolo určené, že sťažovateľ nie je otcom maloletého.

Podľa názoru sťažovateľa ak je vyhovené žalobe o zapretie otcovstva, potom účinky takéhoto rozsudku sú spiatočné (ex tunc) k momentu narodenia dieťaťa. Dovtedy zapísaný „matrikový   otec“   nemá spätne ku   dňu   narodenia   voči   dieťaťu   žiadne   rodičovské   práva a povinnosti, teda ani vyživovaciu povinnosť. Napriek uvedenému okresný súd konštatoval, že rozhodnutie o výživnom sa vo vzťahu voči otcovi stane neúčinným dňom právoplatnosti rozsudku   o   zapretí   otcovstva,   pretože   do   toho   momentu   bol   manžel   matky   dieťaťa považovaný za otca a trvala jeho vyživovacia povinnosť. S týmto konštatovaním okresného súdu nie je možné súhlasiť. Ak by mal rozsudok o zapretí otcovstva konštitutívne účinky ex nunc, zanikli by právne účinky zapretia domnienky otcovstva manžela matky dieťaťa až právoplatnosťou rozsudku a „matrikový otec“, ktorý úspešne zaprel otcovstvo, by nemal právo na refundáciu výživného, ktoré uhradil za iného podľa § 79 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Platilo by totiž, že v čase do právoplatnosti rozsudku o zapretí otcovstva plnil   vyživovaciu   povinnosť   za   seba.   Od   muža,   ktorému   len   svedčí   právna   domnienka otcovstva, nemožno žiadať, aby akceptoval svoju povinnosť živiť dieťa, o ktorom vie, že nie je jeho, a to až do času, kým súd nevysloví zapretie otcovstva.

Jediná   právna   otázka,   od   zodpovedania   ktorej   záviselo   rozhodnutie   všeobecných súdov,   bola,   či   súdy   mali   zrušiť   vyživovaciu   povinnosť   sťažovateľa   spätne   ku   dňu narodenia maloletého alebo či mal byť návrh zamietnutý preto, že vyživovacia povinnosť sťažovateľa   zanikla   ku   dňu   narodenia   maloletého   ex   lege   právoplatnosťou   rozsudku určujúceho, že sťažovateľ nie je otcom maloletého.

Uvedeným nesprávnym právnym posúdením došlo k znemožneniu realizácie práv sťažovateľa. Sťažovateľovi bola vlastne uložená povinnosť plniť si vyživovaciu povinnosť k   maloletému   až   do   právoplatného   zapretia   otcovstva.   Sťažovateľ   sa   vlastne   dostal   do situácie odmietnutia súdnej ochrany, resp. do horšieho postavenia, než v akom by bol, keby súdy   o   zrušení   vyživovacej   povinnosti   vôbec   nerozhodli.   Súdy   vytvorili   vo   vzťahu k sťažovateľovi podmienky pre jeho trestnoprávnu zodpovednosť pre neplnenie vyživovacej povinnosti.   Postavenie   sťažovateľa   sa   tým   stalo   neistým   tak,   že   zostal   povinným   plniť vyživovaciu   povinnosť   od   narodenia   do   právoplatného   zapretia   otcovstva,   hoci   jeho rodičovské práva a povinnosti zanikli ex tunc k momentu narodenia maloletého. Neisté postavenie   sťažovateľa umocňuje aj hrozba možného exekučného   konania pre   prípadné dlžné výživné.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, je sťažovateľ toho názoru, že za rozhodujúci deň, kedy došlo k zmene pomerov, bolo treba považovať deň doručenia znaleckého posudku, ktorým bolo otcovstvo sťažovateľa k maloletému vylúčené.

Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález: „1.   Základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy(...) a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) R. G.(...) postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 7/2014 a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   19   CoP   7/2014   zo   dňa   06. 05. 2014 a postupom   Okresného   súdu   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   28 P 35/13 a rozsudkom   Okresného   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   28   P   35/14   zo   dňa   11. 12. 2013   bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 CoP 7/2014 zo dňa 06. 05. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Rozsudok Okresného súdu v Prešove sp. zn. 28 P 35/2013 zo dňa 11. 12. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. R. G.(...) sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 € (slovom jedno euro), ktoré mu sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Prešove do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť   trovy   konania   v   celkovej   výške   558,91   €   na   účet   spoločnosti   Eva   Petránová Advokátska kancelária s. r. o.(...) do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 19 CoP 7/2014-68 zo 6. mája 2014 vyplýva, že ním bol vo veci samej potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 28 P 35/2013-52 z 11. decembra 2013. Krajský   súd   poukazuje   najprv   na   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu vychádzajúce z toho, že otcovstvo sťažovateľa bolo právoplatne zapreté 5. augusta 2013. Tento   rozsudok   mal   za   následok   zánik   vyživovacej   povinnosti   sťažovateľa   voči maloletému.   Rozhodnutie   o   výživnom   sa   vo   vzťahu   k   otcovi   stane   neúčinným   dňom právoplatnosti rozsudku o zapretí otcovstva tohto muža. Okresný súd vychádzal z toho, že sťažovateľ bol považovaný až do právoplatného skončenia konania o zapretie otcovstva za otca maloletého a trvala aj jeho vyživovacia povinnosť. Preto považoval návrh sťažovateľa za dôvodný ku dňu právoplatnosti rozsudku o zapretí otcovstva, teda k 5. augustu 2013.Sťažovateľ   v   podanom   odvolaní   namieta,   že   ak súd   žalobe o   zapretie   otcovstva vyhovie, potom účinky určenia otcovstva zanikajú ex tunc k momentu narodenia dieťaťa a dovtedy určený otec nemá spätne ku dňu narodenia voči dieťaťu žiadne rodičovské práva a povinnosti, teda ani povinnosť vyživovaciu. Sťažovateľ nesúhlasí ani s konštatovaním okresného   súdu,   podľa   ktorého   sa   rozhodnutie   o   výživnom   stane   vo   vzťahu   k   otcovi neúčinným   dňom   právoplatnosti   rozsudku   o   zapretí   otcovstva   tohto   muža.   Ak   by   mal rozsudok o zapretí otcovstva konštitutívne účinky ex nunc, zanikli by právne účinky určenia otcovstva až právoplatnosťou rozsudku a matrikový otec, ktorý úspešne zaprel otcovstvo, by nemal právo na refundáciu žiadnych plnení výživného, ktoré vynaložil za iného podľa ustanovenia § 79 zákona o rodine, lebo by platilo, že do právoplatnosti rozsudku o zapretí otcovstva plnil za seba. Pri dodržaní princípov spravodlivosti nemožno od muža, ktorému svedčí   len   domnienka   otcovstva,   žiadať,   aby   plnil   vyživovaciu   povinnosť   k   dieťaťu, o ktorom vie, že nie je jeho.

Podľa   názoru   krajského súdu   v   danom   prípade   bolo   jednoznačne preukázané, že k zmene pomerov v zmysle § 78 zákona o rodine a § 163 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku došlo dňom právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo zapreté otcovstvo sťažovateľa k maloletému. Pokiaľ súd vyhovie žalobe o určenie otcovstva k dieťaťu, ku ktorému manžel matky predtým úspešne zaprel otcovstvo, musí pred rozhodnutím o výživnom zisťovať, či a do akej miery plnil manžel matky dieťaťa svoju vyživovaciu povinnosť do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zapretí otcovstva, keďže dovtedy sa považuje za otca dieťaťa a má k nemu vyživovaciu povinnosť. Teda otcovi určenému prípadným rozhodnutím súdu nemožno uložiť platenie výživného na toto dieťa aj za čas, po ktorý dieťaťu poskytoval výživné iný muž, ktorého otcovstvo k dieťaťu bolo neskôr právoplatným rozhodnutím súdu zapreté.   Plnením,   ktoré   za   určeného   otca   poskytol   niekto   iný,   nárok   dieťaťa   do   výšky poskytnutého plnenia zaniká. Zákon teda subjektu, ktorý plnil vyživovaciu povinnosť za iného, priznáva možnosť nárokovať si úhradu poskytovaného plnenia. Pri zapretí otcovstva sa   začiatok   lehoty   pre   muža,   ktorý   úspešne   zaprel   otcovstvo,   viaže   na   právoplatnosť rozsudku   o určení   otcovstva.   Manžel matky   sa   až do   právoplatného skončenia   konania o zapretie otcovstva považuje za otca dieťaťa a trvá jeho vyživovacia povinnosť k dieťaťu (R 52/1968).

Rozsudok   krajského   súdu   bol   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   podľa   dátumovej pečiatky doručený 30. mája 2014.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému okresným súdom pod sp. zn. 28 P 35/2013 pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 28 P 35/2013-52 z 11. decembra 2013 bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľa mal krajský   súd   v   rámci   odvolacieho   konania. Tým   je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

2. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 19 CoP 7/2014 pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstatnú časť tejto časti sťažnosti (s výnimkami ďalej uvedenými) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého zrušením jeho vyživovacej povinnosti nie odo dňa narodenia maloletého, ale iba od 5. augusta 2013 (deň právoplatnosti rozsudku   o   zapretí   otcovstva   sťažovateľa   k   maloletému),   so   súčasným   vyslovením stanoviska, podľa ktorého do 5. augusta 2013 bolo treba sťažovateľa považovať za otca maloletého   a   jeho   vyživovaciu   povinnosť   za   existujúcu,   resp.   trvajúcu,   je   v   podstate sťažovateľovi znemožnené domáhať sa vrátenia výživného, ktoré od narodenia maloletého do 5. augusta 2013 poskytol, pretože v zmysle uvedeného právneho názoru platil výživné za seba, teda nie za iného (skutočného otca) v zmysle § 79 zákona o rodine.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu všeobecných súdov považovať za vyčerpávajúcu a presvedčivú. Rozhodnutia nejavia známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti.

Z pohľadu ústavného súdu je zrejmé, že sťažovateľ chápe argumentáciu všeobecných súdov nesprávne, keďže podľa neho vyslovený právny názor vylučuje aplikáciu ustanovenia §   79   zákona   o   rodine,   ktorého   zmyslom   je   práve   umožniť   sťažovateľovi   získať   späť uhradené výživné (bezdôvodné obohatenie) od toho, kto sa na jeho úkor obohatil tým, že sťažovateľ plnil vyživovaciu povinnosť namiesto neho. Touto osobou by mal byť primárne skutočný (biologický) otec maloletého. Ak ale podľa názoru všeobecných súdov v dobe od narodenia   maloletého   do   právoplatného   zapretia   otcovstva   bol   za   otca   považovaný sťažovateľ, potom neplnil vyživovaciu povinnosť za biologického otca a nemôže mať ani nárok na vrátenie zaplateného výživného v zmysle § 79 zákona o rodine.

Závery   všeobecných   súdov   treba   chápať   v   ich   celkovom   kontexte.   V   podstate znamenajú,   že   do   momentu   právoplatného   zapretia   otcovstva   platí   zákonná   domnienka otcovstva   manžela   matky   dieťaťa,   čo   zároveň   znamená   aj   povinnosť   platiť   výživné. K prelomu   dochádza   zapretím   otcovstva,   pretože   od   tej   chvíle   už   nemožno   vychádzať z domnienky otcovstva   manžela matky dieťaťa. Zároveň sa   stáva zrejmým so spätnými účinkami ku dňu narodenia dieťaťa (ex tunc), že manžel matky dieťaťa v skutočnosti od začiatku plnil vyživovaciu povinnosť za iného (za biologického otca).

Možno vzhľadom na uvedené konštatovať, že pri správnom výklade právneho názoru všeobecných   súdov   sťažovateľovi nič nebude   brániť domáhať sa   vrátenia   poskytnutého výživného.  

Nemožno akceptovať ani alternatívnu námietku sťažovateľa, podľa ktorej za moment zmeny   pomerov   sa   mal   správne   považovať   okamih   doručenia   znaleckého   posudku vylučujúceho otcovstvo sťažovateľa, teda skorší časový moment, než z akého vychádzali všeobecné súdy.

Samotné doručenie znaleckého posudku nemôže znamenať zmenu pomerov, a to už len preto, že nie je možné v danom štádiu vylúčiť ďalšie dôkazy, ktoré by mohli vylučujúce závery znaleckého posudku zvrátiť.

Námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   rozsudky   všeobecných   súdov   umožňujú exekučne   vymáhať   prípadný   nedoplatok   na   výživnom   do   5.   augusta   2013,   hoci   je preukázané,   že   nie   je   otcom   maloletého,   ako   aj   námietku   možných   trestnoprávnych následkov treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v podanom odvolaní námietku neuplatnil, hoci mu v tom nič nebránilo. Pokiaľ vyrukoval s touto námietkou až v konaní vedenom ústavným súdom, treba to považovať za neprípustné. Sťažovateľ navyše ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že námietku v odvolaní neuplatnil z dôvodov hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   ani   neprichádzal   do   úvahy   prípadný   možný   postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Napokon   sťažovateľ   namietal,   že   podľa   jeho   názoru   malo   byť   žalobe   vyhovené v celom   rozsahu   (teda   vyživovacia   povinnosť   mala   byť   zrušená   už   od   narodenia maloletého)   alebo   alternatívne   prichádzalo   do   úvahy   žalobu   úplne   zamietnuť   na   tom základe,   že   právoplatnosťou   rozsudku   o   zapretí   otcovstva   stratil   rozsudok   o   výživnom účinnosť bez ďalšieho.

Túto   námietku   sťažovateľa   považuje   ústavný   súd   za   námietku   niekoho   zjavne neoprávneného.

Sťažovateľ žiadal vyživovaciu povinnosť zrušiť, pričom právoplatnými rozsudkami mu aj bolo (sčasti) vyhovené. Za tohto stavu sťažovateľ nie je oprávnený domáhať sa na ústavnom   súde   takého   rozhodnutia,   ktoré   by   viedlo   k   jeho   neúspechu   v   konaní,   teda k zamietnutiu jeho žaloby. Pri uvedenom alternatívnom právnom názore mal sťažovateľ zvážiť, či je vôbec potrebné žalobu podávať a ešte aj po prvostupňovom konaní (ktoré nedopadlo celkom podľa jeho predstáv) mal možnosť vziať žalobu späť. Podať odvolanie proti zrušeniu vyživovacej povinnosti od 5. augusta 2013, resp. sťažnosť ústavnému súdu po právoplatnom skončení konania z uvedeného dôvodu mohla iba matka maloletého, príp. maloletý.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014