znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 533/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 15253/2012, sp. zn. Rvp 15254/2012, sp. zn. Rvp   15255/2012,   sp. zn.   Rvp 15256/2012,   sp.   zn. Rvp   15257/2012,   sp.   zn.   Rvp 15258/2012, sp. zn. Rvp 15259/2012, sp. zn. Rvp 15260/2012, sp. zn. Rvp 15261/2012, sp. zn. Rvp 15262/2012,   sp.   zn.   Rvp 15263/2012,   sp.   zn.   Rvp   15264/2012, sp. zn. Rvp 15265/2012,   sp.   zn.   Rvp   15266/2012,   sp.   zn.   Rvp   15267/2012, sp. zn. Rvp 15268/2012,   sp.   zn.   Rvp   15269/2012,   sp.   zn.   Rvp 15270/2012, sp. zn. Rvp 15271/2012,   sp.   zn.   Rvp   15272/2012,   sp.   zn.   Rvp   15273/2012, sp. zn. Rvp 15274/2012,   sp.   zn.   Rvp   15275/2012,   sp.   zn.   Rvp   15276/2012, sp. zn. Rvp 15277/2012,   sp.   zn.   Rvp   15278/2012,   sp.   zn.   Rvp   15279/2012, sp. zn. Rvp 15280/2012,   sp.   zn.   Rvp   15281/2012,   sp.   zn.   Rvp   15282/2012, sp. zn. Rvp 15283/2012,   sp.   zn.   Rvp 15284/2012,   sp.   zn.   Rvp   15285/2012, sp. zn. Rvp 15286/2012,   sp.   zn.   Rvp   15287/2012,   sp.   zn.   Rvp   15288/2012, sp. zn. Rvp 15289/2012,   sp.   zn.   Rvp   15290/2012,   sp.   zn.   Rvp 15291/2012, sp. zn. Rvp 15292/2012,   sp.   zn.   Rvp   15293/2012,   sp.   zn.   Rvp   15294/2012, sp. zn. Rvp 15295/2012,   sp.   zn.   Rvp   15296/2012,   sp.   zn.   Rvp   15297/2012, sp. zn. Rvp 15298/2012,   sp.   zn.   Rvp   15299/2012,   sp.   zn.   Rvp   15300/2012, sp. zn. Rvp 15301/2012   a   sp.   zn.   Rvp   15302/2012   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici sp. zn. 15 NcC 217/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 219/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 197/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 205/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 220/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 222/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 224/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 226/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 195/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 201/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 206/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 207/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 223/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 208/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 210/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 212/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 217/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 218/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 225/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 167/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 178/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 148/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 153/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 163/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 164/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 174/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 175/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 180/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 181/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 182/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 185/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 185/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 186/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 194/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 146/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 147/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 151/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 153/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 159/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 170/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 175/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 177/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 178/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 220/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 139/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 142/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 146/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 148/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 149/2012 z 8. októbra 2012 a sp. zn. 15 NcC 150/2012 z 8. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 15253/2012 až sp. zn. Rvp 15302/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15253/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. decembra 2012 doručených 50 sťažností obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) už označenými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že žalobami podanými Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení. Žaloby smerovali proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V predmetných žalobách podaných okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala, aby súd inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní týchto vecí (konania o týchto žalobách, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Brezno sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer   k   veci   a   k   účastníkom   konania   (námietka   zaujatosti   z   objektívneho   pohľadu)“. Sťažovateľka požiadavku na prikázanie vecí na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu ňou tvrdenej zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu argumentačne odôvodnila tým, že v prípade   neprikázania   konaní   o   označených   žalobách   inému   súdu   bude   o   týchto žalobách o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení sťažovateľky sám svojím   nesprávnym   úradným   postupom   túto   škodu   aj   spôsobil.   Inými   slovami,   podľa sťažovateľky   by   tak   okresný   súd   rozhodoval   o   dôvodnosti   nároku   na   náhradu   škody, ktorú mal tento okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.

Krajský   súd   v   sťažovateľkou   napádaných   uzneseniach   „mal“   rozhodnúť   tak, že z prerokovania žalôb sťažovateľky o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom   okresného   súdu   v   exekučných   konaniach   je   buď   vylúčený   iba   sudca, príp. sú vylúčení   sudcovia   okresného   súdu,   ktorý   bol   (ktorí   boli)   zákonnými   sudcami v predmetných exekučných konaniach, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť,   avšak   ostatní   sudcovia   okresného   súdu   z   prerokovania   a   rozhodnutia   o   týchto žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.

Podľa sťažovateľky krajský súd ňou napádanými uzneseniami porušil jej základné právo   domáhať sa   súdnej   ochrany   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   keď   nezohľadnil objektívnu   stránku   nezaujatosti   sudcov   okresného   súdu,   t.   j.   keď   neskúmal   objektívne symptómy   vyvolávajúce   podľa   sťažovateľky   oprávnené   pochybnosti   o   ich   nezaujatosti, ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí ktorej   majú   svoj   záujem,   pretože   v   prípade,   že   by   bolo   rozhodnuté   o   povinnosti   štátu nahradiť   sťažovateľke   škodu   vzniknutú   v   príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu, štát by mohol v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu túto regresne   vymáhať   od   okresného   súdu,   čo   môže   mať   podľa   sťažovateľky   za   následok aj napríklad   zníženie   rozpočtových   prostriedkov   pre   okresný   súd   od   štátu   (ekonomická závislosť okresného súdu od štátu).

Sťažovateľka   svoje   sťažnosti   následne   doplnila   podaniami   doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013   zo   6.   februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti ústavným súdom   odmietnuté z dôvodu   nedostatku   jeho právomoci   na ich   prerokovanie a rozhodnutie „s nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“.   V   tejto súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených pod sp. zn.   I. ÚS 265/05,   sp.   zn.   III.   ÚS   24/05   a   sp.   zn.   III.   ÚS   74/2011,   v   ktorých preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu   prax   podľa   sťažovateľky   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   porušil   práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia   (Zo   súdnej   praxe   č.   40/1998)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“.

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo vecí je daná právomoc Ústavného súdu... rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov..., ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako   dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia o jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy   z   prejednávania   a   rozhodovania   vecí s predmetom   náhrady   škody,   neostáva   nič   iné,   len   zo   strany   ústavného   súdu   vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu.“.V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, vec vráti krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťami podanými ústavnému súdu domáhala vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či označenými uzneseniami krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného v čl. 48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 15253/2012,   sp.   zn.   Rvp   15254/2012,   sp.   zn.   Rvp   15255/2012, sp. zn. Rvp 15256/2012,   sp.   zn.   Rvp   15257/2012,   sp.   zn.   Rvp   15258/2012, sp. zn. Rvp 15259/2012,   sp.   zn.   Rvp 15260/2012,   sp.   zn.   Rvp   15261/2012, sp. zn. Rvp 15262/2012,   sp.   zn.   Rvp   15263/2012,   sp.   zn.   Rvp   15264/2012, sp. zn. Rvp 15265/2012,   sp.   zn.   Rvp   15266/2012,   sp.   zn.   Rvp 15267/2012, sp. zn. Rvp 15268/2012,   sp.   zn.   Rvp   15269/2012,   sp.   zn.   Rvp   15270/2012, sp. zn. Rvp 15271/2012,   sp.   zn.   Rvp   15272/2012,   sp.   zn.   Rvp   15273/2012, sp. zn. Rvp 15274/2012,   sp.   zn.   Rvp   15275/2012,   sp.   zn.   Rvp   15276/2012, sp. zn. Rvp 15277/2012,   sp.   zn.   Rvp   15278/2012,   sp.   zn.   Rvp   15279/2012, sp. zn. Rvp 15280/2012,   sp.   zn.   Rvp 15281/2012,   sp.   zn.   Rvp   15282/2012, sp. zn. Rvp 15283/2012,   sp.   zn.   Rvp   15284/2012,   sp.   zn.   Rvp   15285/2012, sp. zn. Rvp 15286/2012,   sp.   zn.   Rvp   15287/2012,   sp.   zn.   Rvp 15288/2012, sp. zn. Rvp 15289/2012,   sp.   zn.   Rvp   15290/2012,   sp.   zn.   Rvp   15291/2012, sp. zn. Rvp 15292/2012,   sp.   zn.   Rvp   15293/2012,   sp.   zn.   Rvp   15294/2012, sp. zn. Rvp 15295/2012,   sp.   zn.   Rvp   15296/2012,   sp.   zn.   Rvp   15297/2012, sp. zn. Rvp 15298/2012,   sp.   zn.   Rvp   15299/2012,   sp.   zn.   Rvp   15300/2012, sp. zn. Rvp 15301/2012 a sp. zn. Rvp 15302/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

A.   Sťažovateľka   v   8   sťažnostiach   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   15255/2012, sp. zn. Rvp 15261/2012   sp.   zn.   Rvp   15266/2012   sp.   zn.   Rvp   15272/2012 sp. zn. Rvp 15273/2012   sp.   zn.   Rvp   15274/2012,   sp.   zn.   Rvp   15276/2012 a sp. zn. Rvp 15287/2012 namieta porušenie ňou označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom tým, že krajský súd uzneseniami z 9. októbra 2012 sp.   zn.   14   NcC   197/2012   (sp. zn.   Rvp   15255/2012),   sp.   zn.   14   NcC   195/2012 (sp. zn. Rvp 15261/2012),   sp.   zn.   14 NcC   208/2012   (sp.   zn.   Rvp   15266/2012), sp. zn. 14 NcC   167/2012   (sp.   zn.   Rvp 15272/2012),   sp.   zn.   14   NcC   178/2012 (sp. zn. Rvp 15273/2012), sp. zn. 13 NcC 148/2012 (sp. zn. Rvp 15274/2012) a uzneseniam z 10.   októbra   2012   sp.   zn.   14 NcC   163/2012   (sp.   zn.   Rvp   15276/2012) sp. zn. 16 NcC 146/2012   (sp.   zn.   Rvp 15287/2012)   a   sp.   zn.   15   NcC   139/2012 (sp. zn. Rvp 15297/2012)   nevyhovel   jej   návrhu   a   z   prerokovania   ňou   podaných   žalôb na okresnom súde nevylúčil všetkých sudcov tohto okresného súdu napriek tomu, že škoda, ktorej náhradu si sťažovateľka na okresnom súde týmito žalobami uplatnila, mala podľa jej tvrdení   vzniknúť   v   príčinnej   súvislosti   s nesprávnym   úradným   postupom   práve   toho okresného súdu, ktorého sudcovia tak v tomto dôsledku nemôžu rozhodovať objektívne a nezaujato.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo   pred   inými   orgánmi   Slovenskej   republiky   v   prípadoch   ustanovených   zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru   účastníka   konania   z   ďalšej   účasti   na   jej   prerokúvaní   a   rozhodovaní   vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnenej osoby (v danom prípade sťažovateľky, ktorá   podala námietku zaujatosti proti   všetkým sudcom   okresného súdu)   a vylúčiť ňou označených   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   vecí   pre zaujatosť.   Jeho obsahom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   takýto   návrh   oprávnenej   osoby a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   9/00,   IV.   ÚS   236/07).   Ak   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (napr. II. ÚS 60/01, II. ÚS 142/02, II. ÚS 263/07, IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a   judikatúry všeobecného   súdnictva   sú   závažné   procesné   pochybenia   súdov   (vrátane   porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania   (§   201   a   nasl.   OSP),   príp.   (za   splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu v tomto štádiu konania javia ako predčasne podané, keďže v ďalšom konaní o merite veci pred okresným súdom môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa   ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu, prípadne   dovolania   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu.   V   tomto   prípade   teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré sú povolané na poskytnutie ochrany základným právam   sťažovateľky.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci   rozhodoval,   ak   v   námietke boli uvedené   nové   skutočnosti.“   Ústavný   súd   preto   zastáva   názor,   že   v   posudzovaných veciach   sťažovateľky nemá dostatok právomoci   na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich   proti   označeným   uzneseniam   krajského   súdu   z   9.   októbra   2012 sp. zn. 14 NcC 197/2012   (sp.   zn.   Rvp   15255/2012),   sp.   zn.   14   NcC   195/2012 (sp. zn. Rvp 15261/2012),   sp.   zn.   14NcC   208/2012   (sp.   zn.   Rvp   15266/2012), sp. zn. 14 NcC   167/2012   (sp.   zn.   Rvp 15272/2012),   sp.   zn.   14   NcC   178/2012 (sp. zn. Rvp 15273/2012),   sp.   zn.   13 NcC 148/2012   (sp.   zn.   Rvp   15274/2012) a uzneseniam z 10.   októbra   2012   sp.   zn.   14 NcC 163/2012   (sp.   zn.   Rvp   15276/2012) sp. zn. 16 NcC 146/2012   (sp.   zn.   Rvp 15287/2012)   a   sp.   zn.   15   NcC   139/2012 (sp. zn. Rvp 15297/2012).

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo pred ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky   riadne   i   mimoriadne   opravné   prostriedky,   resp.   iné   prostriedky   nápravy,   ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   9   sťažností   sťažovateľky   vedených pod sp. zn. Rvp   15255/2012,   sp.   zn.   Rvp   15261/2012   sp.   zn.   Rvp   15266/2012 sp. zn. Rvp 15272/2012   sp.   zn.   Rvp   15273/2012   sp.   zn.   Rvp   15274/2012, sp. zn. Rvp 15276/2012,   sp.   zn.   Rvp 15287/2012   a   sp.   zn.   Rvp   15297/2012 po ich predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde pre nedostatok svojej právomoci.

B.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv v ďalších 41 konaniach   pred   krajským   súdom   vedených   na   ústavnom   súde pod sp. zn. Rvp 15253/2012,   sp.   zn.   Rvp   15254/2012,   sp.   zn.   Rvp   15256/2012, sp. zn. Rvp 15257/2012,   sp.   zn.   Rvp   15258/2012,   sp.   zn.   Rvp   15259/2012, sp. zn. Rvp 15260/2012,   sp.   zn.   Rvp 15262/2012,   sp.   zn.   Rvp   15263/2012, sp. zn. Rvp 15264/2012,   sp.   zn.   Rvp   15265/2012,   sp.   zn.   Rvp   15267/2012, sp. zn. Rvp 15268/2012,   sp.   zn.   Rvp   15269/2012,   sp.   zn.   Rvp 15270/2012, sp. zn. Rvp 15271/2012,   sp.   zn.   Rvp   15275/2012,   sp.   zn.   Rvp   15277/2012, sp. zn. Rvp 15278/2012,   sp.   zn.   Rvp   15279/2012,   sp.   zn.   Rvp   15280/2012, sp. zn. Rvp 15281/2012,   sp.   zn.   Rvp   15282/2012,   sp.   zn.   Rvp   15283/2012, sp. zn. Rvp 15284/2012,   sp.   zn.   Rvp   15285/2012,   sp.   zn.   Rvp   15286/2012, sp. zn. Rvp 15288/2012,   sp.   zn.   Rvp 15289/2012,   sp.   zn.   Rvp   15290/2012, sp. zn. Rvp 15291/2012,   sp.   zn.   Rvp 15292/2012,   sp.   zn.   Rvp   15293/2012, sp. zn. Rvp 15294/2012,   sp.   zn.   Rvp   15295/2012,   sp.   zn.   Rvp 15296/2012, sp. zn. Rvp 15298/2012,   sp.   zn.   Rvp   15299/2012,   sp.   zn.   Rvp 15300/2012, sp. zn. Rvp 15301/2012   a   sp.   zn.   Rvp   15302/2012,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   týchto konaniach sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti s uzneseniami krajského súdu sp. zn. 15 NcC 217/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 219/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 205/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 220/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 222/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 224/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 226/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 201/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 206/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 207/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 223/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 210/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 212/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 217/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 218/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 225/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 153/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 164/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 174/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 175/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 180/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 181/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 182/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 185/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 185/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 186/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 194/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 147/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 151/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 153/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 159/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 170/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 175/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 177/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 178/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 220/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 142/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 146/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 148/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 149/2012 z 8. októbra   2012   a   sp.   zn.   15   NcC   150/2012   z   8.   októbra   2012,   ktoré   v skutočnosti krajským súdom nikdy vydané neboli a ani neexistujú, preto ústavný súd označené sťažnosti sťažovateľky odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne II. ÚS 356/2013 a II. ÚS 358/2013).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do   pozornosti,   že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach, ústavný súd rozhodne   bez   odôvodnenia,   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013