znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 533/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Košiciach sp. zn. 3 Co 79/2010 z 22. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2010 doručená sťažnosť M., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 Co 79/2010 z 22. júna 2010.

Zo   sťažnosti   vyplývalo,   že   sťažovateľka   sa   v   súdnom   konaní   domáhala   určenia neplatnosti   nájomnej   zmluvy, jej   vypratania   a   zdržania   sa   zasahovania do   vlastníckeho práva nehnuteľnosti v M.. Okresný súd Košice - okolie rozsudkom sp. zn. 11 C 125/2005 zo 4.   decembra   2009   žalobu   zamietol.   Krajský   súd   v   dôsledku   jej   odvolania   potvrdil napadnutý   rozsudok.   Toto   rozhodnutie   podľa   sťažovateľky   je   v rozpore   s   čl.   46   ods. 1 ústavy, a to z toho dôvodu, že je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, odvolací súd sa nezaoberal skutkovými otázkami, ktoré navrhovala v odvolacom konaní vykonať, nekonal vo veci namietanej neexistencie pohľadávky uplatnenej vzájomným návrhom a na odvolacie konanie nebola predvolaná. Arbitrárnosť toho rozhodnutia svedčí o tom, že boli porušené práva na spravodlivý proces, ako aj princíp rovnosti zbraní. Skutkovo sa súdy nezaoberali tým,   že   nájomná   zmluva   nebola   uzatvorená   medzi   účastníkmi   konania,   ale   medzi žalovaným   subjektom   a D.   v M.   ako   samostatnou   právnickou   osobou,   súdy   nesprávne posúdili obsah uzatvorenej zmluvy a nevyhodnotili dostatočne ani antidatovanie predmetnej spornej zmluvy. Na základe toho sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22.6.2010 sp. zn.. 3Co/79/2010 právo sťažovateľky na riadne zákonu odpovedajúce odôvodnenie ako súčasť práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušil.

2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22.6.2010 sp. zn.. 3Co/79/2010 právo sťažovateľky na kontradiktórne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušil.

3. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22.6.2010 sp. zn.. 3C/79/2010 právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušil.

4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22.6.2010 sp. zn.. 3Co/79/2010 právo sťažovateľky na verejné   prerokovanie veci   v jej   prítomnosti podľa   čl.48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky porušil.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu sp. zn. 3Co/79/2010 zo dňa 22.06.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 eur ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. M. V.,... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým   zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorenej   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je   v   právomoci   všeobecných   súdov.   V   danom   prípade z ďalej uvedených dôvodov právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky vyplývajúcim z ústavy a dohovoru prináleží Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   dovolacom   konaní,   čím   je   zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu.

Na   dopyt   ústavného   súdu   sťažovateľka   uviedla,   že   proti   napadnutému   rozsudku krajského   súdu   podala   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   dovolanie na najvyššom súde 9. augusta 2010.

Podľa   judikovanej   praxe   ústavného   súdu   pokiaľ   sťažovateľ   podá   tak   sťažnosť ústavnému súdu, ako aj dovolanie, tak právomoc poskytnúť ochranu základným právam a slobodám má najvyšší súd v dovolacom konaní, čo zároveň vylučuje v rámci princípu subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu.   V   prípade,   že   nedôjde   v   dovolacom   konaní k zrušeniu, resp. zmene napadnutého rozhodnutia, je daná právomoc ústavného súdu tak na preskúmanie   dovolacieho   konania,   ako   aj   odvolacieho   rozhodnutia,   pričom   zákonná dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   plynie   od   doručenia   dovolacieho   rozhodnutia najvyššieho súdu (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 245/2010).

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že vzhľadom na podané dovolanie právomoc poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľky   podľa   ústavy   a   dohovoru   má   najvyšší   súd v dovolacom konaní. Táto okolnosť vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010