znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 532/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a   sudcov   LajosaMészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   MERKURYMARKET   SLOVAKIA,   s.   r.   o.,   Duklianska   11,   Prešov,   zastúpenej   Advokátskouspoločnosťou JUDr. Patrik Holinga, s. r. o., Hlavná 25, Košice, za ktorú koná advokát JUDr.Patrik Holinga, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkomOkresného súdu Michalovce č. k. 8 C 107/2011-60 z 30. apríla 2012, rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach č. k. 5 Co 238/2012-88 z 23. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015doručená sťažnosť spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., Duklianska 11,Prešov   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   právna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresnýsúd“) č. k. 8 C 107/2011-60 z 30. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 238/2012-88 z 23. mája 2013 a uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra2014 (doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 30. marca 2015), ktoroužiada vydať tento nález:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., IČO: 36 501 891, Duklianska 11, 089 01 Prešov na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu Michalovce sp. zn. 8C/107/2011-60 zo dňa 30.04.2012, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/238/2012-88 zo dňa 23.05.2013 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 445/2013 zo dňa 12.12.2014 porušené bolo.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., IČO: 36 501 891, Duklianska 11, 089 01 Prešov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu   Michalovce   sp.   zn.   8C/107/2011-60   zo   dňa   30.04.2012,   postupom   a   rozsudkom Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   5Co/238/2012-88   zo   dňa   23.05.2013   a   uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 445/2013 zo dňa 12.12.2014 porušené bolo.

3. Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   Michalovce   sp.   zn. 8C/107/2011-60   zo   dňa   30.04.2012,   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 5Co/238/2012-88   zo   dňa   23.05.2013   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 6Cdo 445/2013 zo dňa 12.12.2014 a vec vracia na ďalšie konanie.

4.   Spoločnosti   MERKURY   MARKET   SLOVAKIA,   s.   r.   o.,   IČO:   36 501   891, Duklianska 11, 089 01 Prešov priznáva náhradu trov konania v sume 355,73 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Patrika HOLINGA s. r. o., Hlavná 25, 040 01 Košice...“Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a z   jej   príloh,sťažovateľka bola ako žalovaná v 2. rade účastníčkou konania vedeného okresným súdompod   sp.   zn.   8 C 107/2011,   v ktorom   sa   proti   nej   a,

, ako žalovanému (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) domáhala,,   ako   žalobkyňa (ďalej   len „žalobkyňa“) určenia   neplatnostikúpnej   zmluvy   z 19. novembra   2008,   ktorou   žalovaný   v   1.   rade   odpredal   sťažovateľkenehnuteľnosť zapísanú na LV č., k. ú. ako parc. č. o výmere9 167m2 orná   pôda   (ďalej   len   „pozemok“),   vklad   vlastníckeho   práva   podľa   ktorej   bolpovolený Správou katastra Michalovce 21. novembra 2008 pod č. V-4306/08 (ďalej len„kúpna   zmluva“).   Žalobkyňa   žalobu   doručenú   okresnému   súdu   23.   augusta   2011odôvodnila tým, že ako manželka žalovaného v 1. rade s uzatvorením tejto kúpnej zmluvynesúhlasila a o jej uzatvorení nevedela, pričom nehnuteľnosť patrila do bezpodielovéhospoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade (hoci na liste vlastníctva bol zapísaný ibažalovaný v 1. rade), a preto je kúpna zmluva relatívne neplatným právnym úkonom, keď jejrelatívnej   neplatnosti   sa   voči   sťažovateľke   dovolala   listom   z   21.   júla   2011.   Žalovanýv 1. rade uviedol, že manželstvo so žalobkyňou uzatvoril 5. septembra 1987, rozsah ichbezpodielového   spoluvlastníctva   dosiaľ   nebol   zúžený,   nehnuteľnosť   bola   nadobudnutápôvodne v roku 1995 na základe kúpnej zmluvy, ktorú ako kupujúci uzatvoril sám, pretožeju chcel užívať ako samostatne hospodáriaci roľník. Ďalej žalovaný v 1. rade uviedol, žežalobkyňa o uzatvorení kúpnej zmluvy vedela, avšak s jej uzatvorením nesúhlasila, pretožekúpna cena sa jej zdala príliš nízka, žalovaný v 1. rade však napriek tomu kúpnu zmluvuuzatvoril. Sťažovateľka sa bránila tým, že na podanej žalobe nemá žalobkyňa naliehavýprávny záujem, pretože mohla žalovať o plnenie; žalobkyni v skutočnosti ide o doplateniekúpnej ceny, čo vyplýva z listu, ktorým žalobkyňa vyzvala sťažovateľku na vyriešenie vecitak, že sťažovateľka zaplatí ešte žalobkyni 170 000 €. Sťažovateľka poukázala i na to, žežalobkyňa musela od roku 1995 vedieť, že v katastri nehnuteľností je zapísaný ako vlastníknehnuteľnosti iba žalovaný v 1. rade, zápis nenamietala, a preto je jej právo premlčané,a uviedla, že v roku 2008 pri jednaniach o uzatvorení kúpnej zmluvy bola so žalovanýmprítomná aj iná osoba, nevie ju identifikovať, ale predpokladá, že išlo o žalobkyňu.Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 8 C 107/2011-60 z 30. apríla 2012a určil, že kúpna zmluva je neplatná, a žalobkyni priznal náhradu trov konania. Právnerozhodnutie odôvodnil poukazom na § 40a a § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď malza   preukázané,   že   nehnuteľnosť   patrila   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   žalobkynea žalovaného v 1. rade, s jej uzatvorením žalobkyňa nesúhlasila a medzi manželmi nešloo bežnú vec. Naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení videl okresný súdv tom, že bez takéhoto určenia je postavenie žalobkyne neisté, a pokiaľ sťažovateľka tvrdila,že žalobkyni ide iba o doplatenie 170 000 € na kúpnej cene, to na veci nič nemení, pretožetento návrh dala žalobkyňa iba v záujme mimosúdneho riešenia veci s tým, že po doplateníkúpnej ceny by dala dodatočný súhlas s uzatvorením kúpnej zmluvy. Pokiaľ sťažovateľkažiadala   vypočuť   žalobkyňu   k   rozporu   jej   tvrdenia,   podľa   ktorého   o   uzatvorení   kúpnejzmluvy nevedela, a tvrdenia žalovaného v 1. rade, ktorý, naopak, uviedol, že žalobkyňao uzatvorení   kúpnej   zmluvy   vedela,   avšak   s   ňou   nesúhlasila,   okresný   súd   jej   návrhunevyhovel, pretože za podstatné považoval to, či žalobkyňa s uzatvorením zmluvy súhlasilaalebo   nie.   S obdobným   odôvodnením   nevyhovel   ani   návrhu   na   výsluch   konateľasťažovateľky, ktorý bol prítomný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, k otázke, kedy sa žalobkyňao uzatvorení kúpnej zmluvy dozvedela.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 238/2012-88z 23. mája 2013 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny [§ 219 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] potvrdil a náhradu trov konania nepriznal žiadnemuz účastníkov.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   8   C   107/2011-60   z   30.   apríla   2012   v   spojenís rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   238/2012-88   z   23.   mája   2013   nadobudolprávoplatnosť 16. septembra 2013.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012-88 z 23. mája 2013 podalasťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 445/2013z 12. decembra 2014 tak, že dovolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, protiktorému nie je prípustné [§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. d) OSP],a žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 7. januára 2015.

Sťažovateľka porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 107/2011-60 z 30. apríla2012, rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012-88 z 23. mája 2013 a uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014 odôvodnila v prvom radetým, že všeobecné súdy nevyhoveli návrhu sťažovateľky na výsluch žalobkyne a konateľasťažovateľky   smerujúcemu   k   vyjasneniu   rozporov   medzi   výpoveďami   žalobkynea žalovaného v 1. rade k otázke, kedy sa žalobkyňa o uzatvorení kúpnej zmluvy vlastnedozvedela, a táto otázka ostala nevyjasnená. Pretože všeobecné súdy dostatočne nereagovalina argumenty sťažovateľky, sú ich rozhodnutia nedostatočne odôvodnené. Najvyšší súd sanesprávne vysporiadal s otázkou, či sťažovateľke bola postupom súdov odňatá možnosťkonať pred súdom, dovolanie sťažovateľky mal meritórne prerokovať. V konečnom dôsledkuvšeobecné súdy nedostatočne a nesprávne zistili skutkový stav veci a vec nesprávne právneposúdili. Súdy poskytli ochranu žalobkyni v jej špekulatívnom postupe motivovanom iba jejsnahou   dodatočne   získať   vyššiu   kúpnu   cenu   (hoci   v   zmluve   dojednaná   kúpna   cenazodpovedala hodnote predmetu zmluvy) a neposkytli ochranu sťažovateľovi, ktorý konalv dobrej viere, že nehnuteľnosť kupuje od jej výlučného vlastníka. Sťažovateľka poukázalai na to, že zásadnou vo veci bola výpoveď žalovaného v 1. rade, tento výsluch prebehol ažna   v   poradí   druhom   pojednávaní,   na   ktorom   okresný   súd   už   aj   rozhodol.   Tým   malasťažovateľka   podstatne   nevýhodnejšie   podmienky   na   preukázanie   svojich   tvrdení   nežžalobkyňa, keďže sa nemohla riadne vyjadriť k obsahu výsluchu žalovaného v 1. rade, čímjej bolo nielen odňaté právo vyjadriť sa k tomuto dôkazu, ale bol porušený aj princíprovnosti   zbraní.   V   doplňujúcom   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   sťažovateľka,vychádzajúc   z   toho,   že   jej   jediným   spoločníkom   je   MERKURY   MARKET   SPÓŁKAAKCYJNA, Czajkowskiego 51, Krosno 38-400 v Poľskej republike, uviedla, že je potrebnévziať do úvahy aj dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskourepublikou   a   Poľskou   republikou   uzatvorenú   18.   augusta   1994   vo   Varšave,   ktorá   máprednosť pred zákonom (čl. 7 ods. 5 ústavy).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 107/2011-60 z 30. apríla 2012, jednakrozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012-88 z 23. mája 2013 a nakoniec aj uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkuokresného súdu č. k. 8 C 107/2011-60 z 30. apríla 2012.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).

V   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   ústavný   súd   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o   sťažovateľkou   uplatnených   námietkachporušenia jej základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavaniejeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu.Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodolrozsudkom č. k. 5 Co 238/2012-88 z 23. mája 2013. Krajský súd ako súd odvolací bolsúdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľky   bolo   dôvodné,a rozhodnúť o ňom.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosťsťažovateľky pre nedostatok právomoci v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušeniesvojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 107/2011-60 z 30. apríla 2012.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012-88z 23. mája 2013 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014.Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavného súdu daná, avšaksťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd sa najprv zaoberal uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013z 12. decembra 2014, vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta, že toto je nedostatočneodôvodnené a že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd dovolaniesťažovateľky meritórne neprerokoval a jej dovolanie odmietol, hoci bola splnená podmienkajeho prípustnosti v dôsledku odňatia možnosti sťažovateľke konať pred súdom.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014 odôvodnilodmietnutie dovolania takto:

„Pokiaľ dovolateľka namietala prejednanie veci bez vykonania výsluchu účastníkov konania   dovolací   súd   poukazuje   na   názor   vyslovený   v   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 96/1999 uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 26/2000,   podľa   ktorého   výsluch   účastníka   konania   je   iba   jedným   z   dôkazným prostriedkov,   pričom nevykonanie   tohto   dôkazu   nie   je postupom,   ktorým   by   súd   odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd zváži, že jeho nevykonanie   nie   je   na   ujmu   riadneho   zistenia   skutkového   stavu.   Samotné   nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania nie je bez ďalšieho odňatím možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých   dôkazov   vykoná.   Nevykonanie   dôkazu   výsluchom   žalobkyne   a   konateľa žalovanej 2/ súd prvého stupňa i odvolací súd riadne odôvodnili.

Dovolateľkou ďalej namietané nesprávne právne posúdenie veci, je síce dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktorý však možno uplatniť len vtedy, ak je dovolanie   prípustné.   Samotné   nesprávne   právne   posúdenie   veci   prípustnosť   dovolania nezakladá.   Dovolanie   je   v   ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   priadku   upravené   ako mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   nemožno   podať   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu.   Pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania, nemožno   napadnuté   rozhodnutia   podrobiť   vecnému   preskúmavaniu,   a   teda   zaoberať sa správnosťou jeho právnych záverov.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej 2/ podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.“

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, toto postačuje pre záver, žez tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkonspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatnýmrozhodnutím.   Dotknuté   osoby   musia   počítať   s   tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované.Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využiliexistujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles   c.Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonnýchpredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesťk záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanienepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôžebyť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľov.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo naspravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1   ústavy neznamená právo na to, aby bolúčastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlades jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie jearbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr.I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný   súd   nepovažoval   právny   názor   najvyššieho   súdu,   ktorým   odôvodnilodmietnutie dovolacieho konania vo   veci sťažovateľky, za arbitrárny,   svojvoľný a   jehorozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskehosúdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosťmedzi   namietaným   porušením   práv   sťažovateľa   a   postupom   najvyššieho   súdupri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.

Ústavný súd osobitne uvádza, že za arbitrárny nepovažuje ani názor najvyššieho súduvyslovený vo vzťahu k nevypočutiu účastníkov, pretože nevykonanie dôkazov v rozsahupodľa predstavy účastníka nemôže byť postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosťkonať pred súdom.

Pretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľkinmuzáveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014, sťažnosťsťažovateľky   smerujúcu   voči   tomuto   rozhodnutiu   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súdeodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkukrajského súdu č. k. 5 Co 238/2012-88 z 23. mája 2013. Sťažovateľka (aj) túto časť sťažnostiodôvodnila tým, že k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy došlo nevyhovením jejnávrhu na výsluch žalobkyne a konateľa sťažovateľky.

Sťažovateľka porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012-88 z 23. mája2013 odôvodnila tým, že všeobecné súdy nevyhoveli jej návrhu na výsluch   žalobkynea konateľa sťažovateľky, ďalej tým, že k výsluchu žalovaného v 1. rade sa nemala možnosťvyjadriť, keďže bol vykonaný na pojednávaní, v závere ktorého okresný súd aj rozhodol,resp. tým mala podstatne nevýhodnejšie podmienky než žalobkyňa, ako aj tým, že krajskýsúd   nesprávne   zistil   skutkový   stav   veci   a   vec   nesprávne   právne   posúdil.   Sťažovateľkapoukázala   i   na   dohodu   o   podpore   a   vzájomnej   ochrane   investícií   medzi   Slovenskourepublikou a Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave a potrebu jejaplikácie pred zákonom podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Argumentovala aj tým, že rozhodnutiekrajského súdu je nedostatočne odôvodnené.

Krajský súd odôvodnil rozsudok č. k. 5 Co 238/2012-88 z 23. mája 2013 takto:„Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. – v ostatných prípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods. 1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 2 písm. c), ods. 3 O. s. p, [súd nie je viazaný obsahom odvolania v prípadoch, keď ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), hoci odvolanie podal len niektorý z účastníkov] a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody napadnutého rozsudku sú správne.

Ani jeden zo žalovaným v 2. rade uvedených odvolacích dôvodov nie je daný. Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   procesný   postup   alebo   aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu O. s. p.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal   a   z   akých   dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   žalovaný,   prípadne   iný   účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil.   Súd   dbá   na   to,   aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z cit. ust. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom – podľa jeho názoru – preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich   sú   pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri   každej   jednotlivej,   preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov – podľa jeho názoru – záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132 – § 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti   zisťovania   skutkového   stavu   veci,   množstvu   návrhov   účastníkov   na   vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach)   neboli   pre   nezrozumiteľnosť   alebo   nedostatok   dôvodov   nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.   Prakticky   nepreskúmateľný   je   preto   rozsudok,   v   ktorom   nie   sú   vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí.

Ústavný súd SR judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (uverejnenej pod č. 460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák. č. 23/91   Zb.)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (uverejneného oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Pre   účastníka   konania, v ktorom   bolo   vydané   nepreskúmateľné   rozhodnutie   to   znamená   odňatie   jeho   možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje – ak s rozhodnutím nie je spokojný – efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods. 1, 2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia   (postupu   súdu)   a   teda   ani   sa   kvalifikovane   rozhodnúť,   ktorým   odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

Preto   ak   je   rozhodnutie   súdu   nepreskúmateľné,   lebo   obsahuje   iba   nedostatočné dôvody prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích dôvodov.

Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O. s. p. a zásadám súdnej praxe, je preskúmateľný, a preto konanie nemá vadu uvedenú v § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.

Výhrada žalovaného v 2. rade, že súd sa vo veci nevysporiadal s otázkou vrátenia plnení z neplatnej zmluvy podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia a k cit. judikatúre NS SR, na ktorú poukazuje, je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci ide o konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu, na základe určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p. a cit. judikatúra je použiteľná len v prípade, ak by šlo – na základe zrušenej zmluvy – o žalobu o vydanie veci, t. j. žalobu podľa § 80 písm. b) O. s. p., teda o splnenie povinnosti, kedy povinnosť vydať vec synalagmaticky zodpovedá povinnosti vrátiť kúpnu cenu a v prejednávanej veci o takýto prípad nejde, preto aplikácia § 457 a § 458 ods. 1 v prejednávanej veci neprichádza do úvahy.

V konaní nebola zistená žiadna vada uvedená v § 221 ods. 1 O. s. p., v dôsledku ktorej   by   bolo   potrebné   rozsudok   zrušiť,   lebo   je   riadne   a   presvedčivo   odôvodnený a žalovanému v 2. rade nebola ani odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd svojim procesným postupom nevytvoril situáciu, že by nemohol uplatniť svoje konkrétne procesné práva priznané mu v O. s. p.

Pokiaľ žalovaný v 2. rade vytýka súdu, že neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (nereagoval na jeho   podstatné   námietky,   nevykonal   ním   navrhované   dôkazy)   a   tým,   že   nevykonal navrhované   dôkazy,   odôvodnenie   rozsudku   považuje   za   nepresvedčivé,   nepostačujúce a rozsudok   za   nepreskúmateľný,   je   potrebné   uviesť,   že   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu O. s. p. priznáva sa musí prejaviť   už   v   priebehu   konania   a   nielen   pri   rozhodovaní.   Posúdenie   návrhu   účastníka konania na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníka konania a aj súdna prax sa zjednotila v právnom názore   (R   37/1993),   že   prípadné   nevykonanie   určitého   dôkazu,   môže   mať   za   následok neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. a, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhnuté dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, preto namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou vadou konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal   účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý – hoci bol navrhovaný   –   nebol   vykonaný   a   uviesť   právne   významné   skutočnosti,   ktoré,   hoci   boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom. Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu.

K   výhrade   žalovaného   v   2.   rade,   že   súd   nevyhovel   jeho   návrhom   na   doplnenie dokazovania a nevyslúchol opätovne žalobkyňu a jeho konateľa, je potrebné uviesť, že navrhnuté   dokazovanie   je   nadbytočné,   lebo   nešlo   o   spornú   skutočnosť,   ktorú   by   bolo potrebné v tomto konaní preukazovať, so zreteľom na skutočnosť, že k prevodu vlastníckeho práva   na   tretiu   osobu   bol   potrebný   súhlas   žalobkyne,   a   to   so   všetkými   podstatnými náležitosťami zmluvy na predaj predmetnej nehnuteľnosti, t. j. aj s jej kúpnou cenou, ktorá je   podstatnou   náležitosťou   zmluvy   o   prevode   nehnuteľnosti,   bez   ktorej   nie   je   zmluva o prevode   nehnuteľnosti   (bez   dohody   o   cene)   platná.   Ak   žalobkyňa,   čo   je   nesporné,   s kúpnou cenou nesúhlasila, stačí to bez ďalšieho pre záver, že nesúhlasila s podstatnou náležitosťou zmluvy, t. zn. s prevodom nehnuteľnosti za daných zmluvných podmienok. Je potrebné vziať zreteľ i na skutočnosť, že preukazovanie vedomosti o existencii zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nie je v prejednávanej veci pre právne posúdenie právne významné, relevantné je zistenie súhlasu druhého manžela s takýmto právnym úkonom. Aj súdna prax sa zjednotila na tom, že predaj spoločnej nehnuteľnej veci nie je bežnou vecou, ktorú môže podľa § 143 ods. 1 O. z. vybavovať každý z manželov, že ak jeden z manželov uzavrie zmluvu o predaji nehnuteľnosti bez súhlasu druhého manžela, je takýto právny úkon považovaný za platný len do času, kým druhý manžel sa jeho neplatnosti dovolá (§ 40a O. z.) a dovolať sa musí voči všetkým účastníkom právneho úkonu.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Súd použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania)   a   na   vecnej   správností   napadnutého   rozsudku,   nič   nemenia   ani   skutočnosti uvedené v odvolaní.

V   prejednávanej   veci   nešlo   o   vybavovanie   bežných   záležitostí,   týkajúcich   sa spoločných vecí manželov, ale o predaj spoločnej nehnuteľnej veci, ktorá nie je bežnou vecou a žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o predaji predmetných nehnuteľností bez súhlasu druhého manžela – žalobkyne, čo je nepochybné z vykonaného dokazovania, a preto takýto právny   úkon   je   neplatný,   lebo   žalobkyňa   sa   jeho   neplatnosti   dovolala   (§   40a   O.   z.) a dovolala sa ho voči všetkým účastníkom právneho úkonu, t. j. voči obom žalovaným. V konaní   nebolo   preukázané,   žeby   bola   takýto   súhlas   dala   v   akejkoľvek   forme,   t.   zn. písomne   alebo   ústne,   resp.   mlčky   –   konkludentne,   a   nebolo   to   preukázané   ani   z   jej správania, z ktorého by bolo možno usúdiť, že s takýmto právnym úkonom súhlasila, teda aby   bola   táto   záležitosť   takto   vybavená   a   tvrdenia   žalovaného   v   2.   rade,   ohľadom konkludentného, resp. ústneho súhlasu s uzavretím zmluvy, týkajúcej sa nehnuteľností, ktoré sú   predmetom   tohto   konania,   nie   sú   ničím   podložené   a   nemajú   oporu   vo   vykonanom dokazovaní.

Žalovaný   v   2.   rade   neuvádza   ani   žiadne   skutočnosti   a   konkrétne   argumenty, spochybňujúce naliehavosť právneho záujmu na podanie určovacej žaloby žalobkyňou a iba všeobecne   argumentuje   a   vysvetľuje,   aké   podmienky   majú   existovať,   aby   súd   mohol rozsudkom o určovacej žalobe meritórne rozhodnúť a žalobe vyhovieť.

K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať, že ak účastníci právneho úkonu, proti ktorým sa jeden z jeho účastníkov dovolá neplatnosti, neuznajú jeho neplatnosť, ostáva iba jeden prostriedok súdnej ochrany, a to práve žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu, a preto možno jednoznačne uzavrieť, že žalobkyňa preukázala v konaní naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti zmluvy. Rozhodnutím   súdu   o   určení   relatívnej   neplatnosti   zmluvy,   aj   keď   z   nej   vznikli   práva a povinnosti, tie zanikajú od začiatku, akoby nikdy neboli vznikli a to znamená, že pri relatívnej   neplatnosti   vyhlásením   zmluvy   za   neplatnú,   obnoví   sa   vlastnícke   právo pôvodného   vlastníka   –   predávajúceho   a   jeho   právo   potom   zapíše   katastrálny   úrad   do katastra nehnuteľností.

Napokon k výhradám žalovaného v 2. rade, ohľadom nesprávnosti protokolovania výpovede žalovaného v 1. rade súdom, je potrebné uviesť, že počas pojednávania túto skutočnosť nenamietal a nežiadal o opravu, resp. doplnenie zápisnice.

Podľa § 224 ods. 1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa patrí i pre odvolacie konanie.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdukonštatuje,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   dostatočne.   Dal   jasnúa zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené, reagoval na otázku skutkovéhoa právneho posúdenia veci okresným súdom, dostatočnosti odôvodnenia jeho rozhodnutia,otázku vrátenia plnení z neplatnej zmluvy, nevypočutia žalobkyne a konateľa sťažovateľky,ale aj na namietaný nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012-88 z 23. mája 2013 spĺňavšetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý procesvo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkoutvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorémumalo dôjsť tým, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu naprieknevypočutiu žalobkyne a konateľa sťažovateľky, ako aj tým, že žalovaný v 1. rade bolvypočutý na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený aj rozsudok. Rovnako ako najvyšší súdani ústavný súd nepovažuje nevypočutie žalobkyne a konateľa sťažovateľky k otázkamuvádzaných sťažovateľkou za taký postup, ktorý mohol byť považovaný za porušenie právana   súdnu   ochranu,   a   to   z   dôvodu,   že   takéto   doplnenie   dokazovania   nebolo   pre   riadnezistenie skutkového stavu potrebné, keďže z obsahu spisu bolo preukázané, že žalobkyňas uzatvorením   zmluvy   súhlas   nedala.   Pokiaľ   bol   žalovaný   v   1.   rade   vypočutýaž na poslednom   pojednávaní   vo   veci,   na   ktorom   okresný   súd   rozhodol,   ústavný   súdnepovažuje   vykonanie   dokazovania   na   poslednom   pojednávaní   pred   vyhlásenímrozhodnutia za porušenie práva účastníka na súdnu ochranu. V takomto postupe nemožnovidieť ani porušenie princípu rovnosti zbraní, pretože možnosť reagovať na tento dôkazpo jeho vykonaní bola rovnako poskytnutá obom stranám.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťiba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   nezistil   ani   takú   aplikáciu   ustanovení   hmotného   práva   na   vec   savzťahujúcich (§ 40a a § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorá by poprela ich účela zmysel, a to ani pokiaľ ide o posúdenie prevodu nehnuteľnosti ako veci, ktorá nie je bežná,a   ani   pokiaľ   ide   o   záver   všeobecných   súdov   o   tom,   že   nehnuteľnosť   patrilado bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade, a teda na jej prevodsa vyžadoval súhlas oboch manželov. Iba samotná skutočnosť, že žalobkyňa nebola zapísanáako   spoluvlastníčka   nehnuteľnosti   v katastri,   na   veci   nič   nemôže   zmeniť.   Pokiaľ   ide   ovydanie vzájomného plnenia z neplatnej kúpnej zmluvy a jeho synalagmatickú povahu, takako uviedol krajský súd, aj podľa názoru ústavného súdu tento postup prichádza do úvahyiba v konaní, ktorého predmetom je plnenie.

Právne   názory   odvolacieho   súdu   vyjadrené   v   rozsudku   č.   k.   5   Co   238/2012-88z 23. mája 2013 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel ústavnekonformnej aplikácie ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizáciia o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (citovanýchv rozhodnutí najvyššieho súdu) upravujúcich následky zverejnenia uznesenia o potvrdeníreštrukturalizačného plánu súdom.

Pokiaľ   sťažovateľka   v   doplnení   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   poukazujena dohodu   o   podpore   a   vzájomnej   ochrane   investícií   medzi   Slovenskou   republikoua Poľskou   republikou   uzatvorenú   18.   augusta   1994   vo   Varšave   a   potrebu   jej   aplikáciepred zákonom podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuviedla žiadnedôvody, prečo mali byť v konaní pred všeobecným súdom použité (a ktoré) ustanoveniatejto dohody namiesto príslušnej vnútroštátnej zákonnej úpravy (a ktorých jej ustanovení).Sťažnosť,   v   ktorej   sťažovateľ   nepreukázal   dôvody   na   použitie   medzinárodnej   zmluvyv konaní   pred   všeobecným   súdom,   treba   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú(IV. ÚS 12/05).   Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   preto   konštatoval,   že   ani   tentoargument sťažovateľky nemôže viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupoma rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktoré by signalizovalareálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015