znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 532/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti J.,   s.   r.   o.,   právne   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou,   Advokátska kancelária, Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v konaní č. I/222/12989-114203/2009/991031-r a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti J., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   J.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) v konaní č. I/222/12989-114203/2009/991031-r (ďalej len „napadnuté konanie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z priložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka si   v   daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2008 uplatnila nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty v sume 1 642,90 €. Dňa 26. júna 2009 Daňový úrad Bratislava III (ďalej len „daňový   úrad“)   vydal   rozhodnutie   č.   602/230/67623/2009/Belk   (ďalej   len   „rozhodnutie daňového úradu“), ktorým bol sťažovateľke znížený nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2008 v sume 1 642,09 € o sumu 1 641,04 €, a priznal jej nadmerný odpočet v sume 1,86 €. Proti tomuto rozhodnutiu daňového úradu podala sťažovateľka   odvolanie.   Finančné   riaditeľstvo   vydaním   rozhodnutia   č.   I/222/12989-114203/2009/991031-r   zo   14.   októbra   2009   (ďalej   len   „rozhodnutie   finančného riaditeľstva“)   potvrdilo   rozhodnutie   daňového   úradu   v   celom   rozsahu.   Sťažovateľka v zákonom určenej lehote požiadala Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva. Krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 4/2010-49 z 30. novembra 2012 v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k. 4 S 4/2010-76 z 24. júla 2013 (ďalej len „rozhodnutia krajského súdu“) žalobu zamietol. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiam krajského súdu odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 110/2013 z 3. júna 2014 (sťažovateľke   doručeným   23.   júna   2014)   rozhodnutia   krajského   súdu zmenil tak,   že rozhodnutie finančného riaditeľstva zrušil a vec vrátil finančnému riaditeľstvu na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľka   uviedla,   že   v napadnutom   konaní   došlo   zo   strany   finančného riaditeľstva k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci v daňovom konaní bez zbytočných   prieťahov   a k   porušeniu   jej   práva   na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote. Sťažovateľka   konštatuje,   že   stav   neistoty   o   výsledok   daňového   konania   a   vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty trvá neprimerane dlho od 26. októbra 2008, teda ku dňu podania sťažnosti viac ako 5 rokov a 9 mesiacov, čo je z ústavnoprávneho hľadiska   podľa   jej   názoru   neprimerane   dlho   a neakceptovateľné.   Sťažovateľka   k týmto prieťahom podľa jej vyjadrenia neprispela, nepodieľala sa na nich a s daňovým úradom spolupracovala.   Podľa   sťažovateľky   daňový   úrad   vydal   v jej   veci   zjavne   svojvoľné a nezákonné rozhodnutie, ktoré finančné riaditeľstvo „legalizovalo“, čo malo za následok predĺženie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky   o   výsledok   daňového   konania.   Dĺžka daňového konania podľa názoru sťažovateľky za viac ako 5 rokov a 9 mesiacov nesplnila dosiaľ požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Konanie v danej veci nie je podľa jej názoru zložité po skutkovej ani po právnej stránke. Stav neistoty a bezmocnosti podľa   sťažovateľky   stále   trvá.   Sťažovateľka   v   závere   doplnila,   že   vec   má   pre   ňu mimoriadny význam.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že finančné riaditeľstvo svojou nečinnosťou v napadnutom konaní porušilo jej práva garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru,   prikázal   finančnému   riaditeľstvu   konať,   priznal   jej   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

III.

6. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

7.   S ohľadom   na   námietky   sťažovateľky   a   predostretý skutkový   stav   je   potrebné ustáliť, ktorý orgán verejnej moci (súdny orgán) je povolaný poskytnúť právnu ochranu sťažovateľke (jej právam) v jej veci.

8. Podľa § 250t ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že je v   konaní nečinný, môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

9. Konanie vo veci uplatnenia si nároku   na odpočet   na dani z pridanej   hodnoty upravuje s ohľadom na skutkový stav v sťažovateľkinej veci a časovú pôsobnosť všeobecne záväzných právnych predpisov predovšetkým zákon č.   222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty   v znení   neskorších   predpisov   v spojení   so   zákonom   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných orgánov v znení neskorších predpisov [(ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“); zákon o správe   daní   a poplatkov   bol   s účinnosťou   od   1.   januára   2012   zrušený   a   nahradený zákonom   č.   563/2009   Z.   z.   o správe   daní   (daňový   poriadok)   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov].   Uvedené   daňové   právne   predpisy upravujú o. i. aj postup správcu dane v rámci daňového konania pri uplatnení si nároku na odpočet na dani z pridanej hodnoty.

10. Pokiaľ teda všeobecne záväzné právne predpisy (v tomto prípade daňové právne predpisy) upravujú konanie vo veci uplatnenia si nároku na odpočet na dani z pridanej hodnoty (t. j. daňové konanie) a pokiaľ rovnako existuje zákonom upravený účinný právny prostriedok ochrany práv dotknutého subjektu (v tomto prípade sťažovateľky) v prípade nečinnosti príslušného správneho orgánu (v tomto prípade správcu dane) v tomto daňovom konaní, na podanie ktorého je dotknutý subjekt (v tomto prípade sťažovateľka) aktívne legitimovaný a o ktorom konať je oprávnený všeobecný súd (v sťažovateľkinej veci pôjde o existenciu platného a účinného § 250t a nasl. OSP), sťažovateľka je povinná pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využiť takýto právny prostriedok ochrany jej práv, a teda podať návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t a nasl. OSP pred príslušným všeobecným súdom. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti a k nej pripojených prílohách netvrdila a ani nepreukazovala, že by takýto návrh všeobecnému súdu podala. Je preto nevyhnutné hodnotiť jej sťažnosť podanú ústavnému súdu ako sťažnosť podanú predčasne a v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako sťažnosť, na prerokovanie a rozhodnutie o ktorej nemá ústavný súd v tomto štádiu právomoc.

11.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014