znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 532/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa   čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Humenné   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   17   Er/453/2010   z 19. októbra   2011   (Rvp   14786/2012),   sp.   zn.   5   Er/219/2007   zo   7.   novembra   2011 (Rvp 14787/2012),   sp.   zn.   5   Er/11/2009   zo   6.   decembra   2011   (Rvp   14788/2012), sp. zn. 5 Er/5/2007   z   8.   novembra   2011   (Rvp   14789/2012),   sp.   zn.   5   Er/1/2007 z 8. novembra   2011   (Rvp   14790/2012),   sp.   zn.   5   Er/115/2004   z   21.   novembra   2011 (Rvp 14791/2012),   sp.   zn.   7 Er/195/2004   z   29.   novembra   2011   (Rvp   14792/2012) a sp. zn. 5 Er/336/2004   z 21. novembra   2011   (Rvp   14793/2012)   a   postupom   Okresného súdu   Svidník   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   2   Er/239/2004   z   13.   septembra   2012 (Rvp 12999/2013   a   Rvp 13001/2013),   sp.   zn.   6   Er   132/2007   zo   7.   júna   2012 (Rvp 13000/2013   a   Rvp 13004/2013),   sp.   zn.   3   Er/174/2003   z   1.   júna   2012 (Rvp 13002/2013),   sp.   zn.   6 Er 126/2007   zo   7.   júna   2012   (Rvp   13003/2013), sp. zn. 3 Er 348/2004   z   1.   júna   2012   (Rvp 13005/2013),   sp.   zn.   2   Er   348/2004 z 13. septembra 2012 (Rvp 13006/2013) a sp. zn. 2 Er 178/2004 z 13. septembra 2012 (Rvp 13007/2013)   a   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   a   jeho   uzneseniami sp. zn. 1 CoE/35/2012   zo   16.   augusta   2012   (Rvp 14786/2012),   sp.   zn.   3   CoE/67/2012 z 5. septembra   2012   (Rvp   14787/2012),   sp.   zn.   16 CoE/96/2012   z   28.   júna   2012 (Rvp 14788/2012),   sp.   zn.   6   CoE/130/2012   z   5.   júna   2012   (Rvp   14789/2012), sp. zn. 14 CoE/37/2012   z   29.   mája   2012   (Rvp   14790/2012),   sp.   zn.   17 CoE/58/2012 z 3. mája   2012   (Rvp   14791/2012),   sp.   zn.   14   CoE/58/2012   z   27.   augusta   2012 (Rvp 14792/2012),   sp.   zn.   4   CoE/29/2012   z   24.   augusta   2012   (Rvp   14793/2012), sp. zn. 18 CoE/159/2012   z   19.   decembra   2012   (Rvp   12999/2013   a   Rvp   13001/2013), sp. zn. 3   CoE/121/2012   z   21.   novembra   2012   (Rvp   13000/2012   a   Rvp   13004/2013), sp. zn. 16 CoE 187/2012 z 10. decembra 2012 (Rvp 13002/2013), sp. zn. 25 CoE 18/2012 zo 6. decembra 2012 (Rvp 13003/2013), sp. zn. 6 CoE 260/2012 z 29. novembra 2012 (Rvp 13005/2013),   sp.   zn.   8   CoE   200/2012   zo   17.   decembra   2012   (Rvp   13006/2013) a sp. zn. 16 CoE 200/2012 z 20. decembra 2012 (Rvp 13007/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14786/2012 až sp.   zn.   Rvp   14793/2012   a   sp.   zn.   Rvp   12999/2013   až sp. zn. Rvp 13007/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14786/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. decembra 2012 a 25. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Humenné a jeho uzneseniami sp. zn. 17 Er/453/2010 z 19. októbra 2011 (Rvp 14786/2012), sp. zn. 5 Er/219/2007 zo 7. novembra 2011 (Rvp 14787/2012), sp. zn. 5 Er/11/2009 zo 6. decembra 2011 (Rvp 14788/2012), sp. zn. 5 Er/5/2007 z 8. novembra 2011 (Rvp 14789/2012), sp. zn. 5 Er/1/2007 z 8. novembra 2011 (Rvp 14790/2012), sp. zn. 5 Er/115/2004 z 21. novembra 2011 (Rvp 14791/2012), sp. zn. 7 Er/195/2004 z 29. novembra 2011 (Rvp 14792/2012) a sp. zn. 5 Er/336/2004 z 21. novembra 2011 (Rvp 14793/2012) a postupom   Okresného   súdu   Svidník   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   2   Er/239/2004   z   13. septembra 2012 (Rvp 12999/2013 a Rvp 13001/2013), sp. zn. 6 Er 132/2007 zo 7. júna 2012 (Rvp 13000/2013 a Rvp 13004/2013), sp. zn. 3 Er/174/2003 z 1. júna 2003 (Rvp 13002/2013),   sp.   zn.   6 Er 126/2007   zo   7.   júna   2012   (Rvp   13003/2013),   sp.   zn.   3   Er 348/2004 z 1. júna 2012 (Rvp 13005/2013), sp. zn. 2 Er 348/2004 z 13. septembra 2012 (Rvp 13006/2013) a sp. zn. 2 Er 178/2004 z 13. septembra 2012 (Rvp 13007/2013) (ďalej len „postupy a uznesenia okresných súdov“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE/35/2012 zo 16. augusta 2012 (Rvp 14786/2012),   sp.   zn.   3 CoE/67/2012   z 5. septembra   2012   (Rvp   14787/2012),   sp.   zn.   16 CoE/96/2012 z 28. júna 2012 (Rvp 14788/2012), sp. zn. 6 CoE/130/2012 z 5. júna 2012 (Rvp 14789/2012), sp. zn. 14 CoE/37/2012 z 29. mája 2012 (Rvp 14790/2012), sp. zn. 17 CoE/58/2012 z 3. mája 2012 (Rvp 14791/2012), sp. zn. 14 CoE/58/2012 z 27. augusta 2012 (Rvp 14792/2012), sp. zn. 4 CoE/29/2012 z 24. augusta 2012 (Rvp 14793/2012), sp. zn. 18 CoE/159/2012   z 19. decembra   2012   (Rvp   12999/2013   a   Rvp   13001/2013),   sp.   zn.   3 CoE/121/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 13000/2012 a Rvp 13004/2013), sp. zn. 16 CoE 187/2012 z 10. decembra 2012 (Rvp 13002/2013), sp. zn. 25 CoE 18/2012 zo 6. decembra 2012 (Rvp 13003/2013), sp. zn. 6 CoE 260/2012 z 29. novembra 2012 (Rvp 13005/2013), sp. zn. 8 CoE 200/2012 zo 17. decembra 2012 (Rvp 13006/2013) a sp. zn. 16 CoE 200/2012 z 20. decembra 2012 (Rvp 13007/2013) (ďalej len „postupy a uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a   v   rámci   svojej   činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k   úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v   nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v   úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe   rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné konania.   V   ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa   taktiež   stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v   prospech   sťažovateľky začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami okresných súdov   v sťažovateľkou   napadnutých   konaniach   rozhodnuté   o   zastavení   prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   a   zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania.

V doplneniach sťažností doručených   ústavnému súdu   25. júla 2013 sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl.   6 ods.   1 a čl.   7 ods.   1 Smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o   nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,   ktorý   konštatoval   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   nemusí   na   to, aby mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania,   čakať,   či   spotrebiteľ,   informovaný o svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada kontradiktórnosti   vo všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   v   rámci preskúmavania   ex offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   informovať   účastníkov konania v spore   a vyzvať ich,   aby sa   k   tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených konaniach, zruší označené uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu, veci vráti okresným súdom na ďalšie konanie   a   sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 14786/2012   až   sp.   zn.   Rvp   14793/2012   a   sp.   zn. Rvp   12999/2013   až   sp.   zn. Rvp 13007/2013 a z   tohto   obsahu vyplývajúcu právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.1   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresných   súdov v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresných súdov

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS   243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastavení exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, teda bol predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.   S   prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažností   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky   a plne   sa   stotožňuje   s   dôvodmi,   ktoré v nich uviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra   2013,   pri akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica,   ako   to   bolo   v   týchto   prípadoch,   na   podklade   ktorých   boli   exekúcie   vedené (resp. navrhnuté),   neboli z rôznych   dôvodov   spôsobilým   exekučným   titulom   na vedenie exekúcie.

Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe aj iné dôvody odmietnutia jej sťažností, prihliadajúc   na   zásady   procesnej   hospodárnosti,   ústavný   súd   tieto   sťažnosti   odmietol už bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013