SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 531/2024-15
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Fridrich Lawyers, s.r.o., Mickiewiczova 10, Bratislava, proti opatreniu Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/215/2019-167 zo 16. novembra 2023 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. januára 2024 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postúpením veci – opatrením č. k. BA-5S/215/2019-167 zo 16. novembra 2023. Sťažovateľ navrhuje napadnuté opatrenie zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie a uplatňuje si právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a priloženého napadnutého opatrenia vyplýva nasledujúci stav veci:
3. Sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave 24. októbra 2017 správnu žalobu v oblasti správneho trestania, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Disciplinárnej komisie Slovenskej plaveckej federácie č. SPF/2017/OK/U4/P z 2. augusta 2017, ktorým mu bolo uložené disciplinárne opatrenie.
4. Správny súd (po prechode agendy s súvislosti s reformou, pozn.) napadnutým opatrením – prípisom č. k. BA-5S/215/2019-167 zo 16. novembra 2023 postúpil vec Mestskému súdu Bratislava IV s odôvodnením, že nie sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať, pretože správny súd podľa svojho konštatovania nie je vecne príslušný na konanie o podanej žalobe. V odôvodnení s poukazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/16/2020 zo 16. decembra 2021 uviedol v podstatnom toto: „Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jasne vyplýva, že športové zväzy majú pri riadení súťaží v jednotlivých športoch postavenie súkromnoprávnych subjektov, ktoré organizujú záujmovú činnosť, avšak nedisponujú pritom osobitnou právomocou v oblasti verejnej správy. Športový zväz nevykonáva verejnú moc nad účastníkom súťaže, ktorá by mu bola zverená zákonom č. 440/2015 Z.z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov či všeobecne záväzným predpisom. Účastník súťaže sa dostáva do právneho vzťahu s jej organizátorom práve dobrovoľnou účasťou v súťaži, pričom tento vzťah vzniká na zmluvnom základe. Hoci je rozhodovanie orgánov žalovaného jeho vnútorným predpisom upravené, dokonca spôsobom ponášajúcim sa na administratívne konanie, nejde o činnosť orgánu verejnej správy, ale o súkromno-právny akt športovej organizácie. Súkromnoprávne spory patria do právomocí civilných súdov.“ Správny súd ďalej poukázal na to, že skoršie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/25/2018 z 10. septembra 2019 bolo prekonané aktuálnou judikatúrou. Uzavrel, že nie je založená právomoc správneho súdu podľa § 6 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a vec „v zmysle § 43 CSP v spojení s § 25 SSP postupuje na prejednanie a rozhodnutie vecne a miestne príslušnému civilnému súdu...“.
II.
Sťažnostná argumentácia
5. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukázal na to, že podľa § 18 ods. 2 SSP je správny súd, ak zistí, že nie je vecne príslušný, povinný postúpiť vec uznesením príslušnému súdu. Teda postup súdu považuje sťažovateľ za nesprávny a nezákonný už z tohto formálneho dôvodu.
6. Zároveň namieta aj vecnú správnosť napadnutého opatrenia, pretože správny súd aplikoval na jeho vec judikát (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžk/16/2020 uverejnené v zbierke pod č. 16/2022), ktorý na jeho prípad nedopadá, pretože vo veci sťažovateľa ide o disciplinárne trestanie, kým v tam uvedenej veci išlo o vyhlásenie neplatnosti výsledku súťaže, teda spor o porušenie pravidiel súťaže podľa § 53 zákona č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o športe“), nie o disciplinárne konanie (§ 54 zákona o športe). Prebratý právny názor ani na jeho vec nie je vhodne aplikovaný, keďže absenciu rozhodovacej právomoci orgánu v oblasti verejnej správy spája tento skorší judikát s „riadením športovej súťaže a riešením sporov o dodržiavanie športových pravidiel“, čo nepovažuje za verejnú správu. Napadnuté opatrenie vo svojom zdôvodnení prebralo tento právny názor vo veci, kde nejde o pravidlá športovej súťaže ani spory z dodržiavania športových pravidiel.
7. Podľa názoru sťažovateľa je v jeho veci, naopak, potrebné aplikovať rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Asan/25/2018 z 10. septembra 2019, kde bola predmetom prieskumu zákonnosť rozhodnutia disciplinárneho orgánu občianskeho združenia ako v jeho prípade a kde bola ustálená právomoc správneho súdu. Rovnako najvyšší súd ustálil právomoc správneho súdu aj rozhodnutím sp. zn. 10Asan/15/2019 z 30. júna 2020 vo veci disciplinárneho rozhodnutia Slovenského futbalového zväzu.
8. Disciplinárneho konania sa týkalo aj rozhodovanie vo veci disciplinárneho deliktu pre porušenie zákona č. 216/2018 Z. z. o rybárstve a o doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, kde k otázke právomoci správneho súdu zaujal stanovisko aj kompetenčný senát uznesením sp. zn. 1KO/16/2019 z 25. novembra 2020 uverejneným v zbierke pod č. 16/2021, z ktorého vyplýva, že v prípade rozhodovania o disciplinárnom delikte spor patrí do správneho súdnictva. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 11 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého je právoplatné rozhodnutie kompetenčného senátu najvyššieho súdu záväzné pre súdy a orgány verejnej moci. A zdôraznil, že disciplinárne konanie pred miestnou organizáciou Slovenského rybárskeho zväzu (ako disciplinárnym orgánom I. stupňa) nie je vôbec upravené všeobecne záväzným právnym predpisom (len vnútornými predpismi združenia) na rozdiel od disciplinárneho konania pred disciplinárnymi orgánmi športovej organizácie, na ktoré sa vzťahuje úprava § 54 zákona o športe.
9. Sťažovateľ pre úplnosť problematiky poukázal aj na novšie rozhodnutie kompetenčného senátu sp. zn. 1Skomp/18/2022 z 23. júna 2022, ktoré sa týkalo uznesenia členskej schôdze občianskeho združenia Slovenského zápasníckeho zväzu, ktoré nebolo disciplinárnym konaním ani iným sankčným konaním a vec bola posúdená ako patriaca do civilného konania. Ďalšie rozhodnutie kompetenčného senátu sp. zn. 1SKomp/38/2022 zo 6. októbra 2022 konštatovalo právomoc civilného súdu vo veci návrhu na vydanie platobného rozkazu na pohľadávku z titulu odmeny na základe zmluvy o výkone profesionálnej športovej činnosti. Ani v tejto veci nešlo o disciplinárne konanie.
10. Sťažovateľ v závere sťažnosti uviedol: „... v prípade sťažovateľa po 6 rokoch od začatia a konania na Krajskom súde v Bratislave podaním správnej žaloby v správnom trestaní dňa 24.10.2017... je postúpenie veci na civilný súd... už priamo hrozbou aj pre právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov, ktorého by sa v prípade vrátenia veci porušovateľovi mohol reálne voči nemu domáhať.“
11. Ústavný súd v súčinnosti s mestským súdom zistil, že mestský súd vyslovil 23. mája 2024 nesúhlas s postúpením veci a 27. mája 2024 postúpil vec na rozhodnutie kompetenčnému senátu najvyššieho súdu, ktoré prebieha dosiaľ.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je nesúhlas s postúpením veci na civilné konanie.
13. Procesné právo (§ 11 ods. 1 CSP a § 8 SSP) upravuje inštitucionálny mechanizmus riešenia sporov o právomoc medzi súdmi, ktoré rieši kompetenčný senát najvyššieho súdu. Civilný súd, ktorému bola vec v tomto prípade postúpená správnym súdom, využil tento mechanizmus a vec bola 27. mája 2024 postúpená na rozhodnutie kompetenčnému senátu.
14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je založená na princípe subsidiarity, tzn. že ústavný súd nastupuje ako nástroj ochrany základných práv a slobôd až po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov na ochranu práv uplatniteľných v zhode zo zákonom v systéme orgánov verejnej moci.
15. Vzhľadom na prebiehajúce konanie o spore o právomoc civilného súdu a správneho súdu, kde bude riešená sťažovateľom nastolená otázka právomoci vo veciach preskúmania disciplinárneho rozhodnutia orgánu športového zväzu, ingerencia ústavného súdu by v tomto štádiu konania nebola v súlade so zásadou subsidiarity jeho právomoci, ktorá si vyžaduje zdržanlivý prístup a minimalizáciu jeho zásahov.
16. Rozhodnutie kompetenčného senátu bude mať vo veci sťažovateľa určujúci význam pre ním požadovanú ústavnú ochranu, teda pre naplnenie garancií spravodlivého procesu a zabezpečenie rozhodovania zákonným sudcom. Sťažovateľ výslovne požaduje zrušenie postúpenia veci a jej vrátenie na ďalšie konanie a rozhodnutie správnemu súdu. O tom toho času rozhoduje kompetenčný senát najvyššieho súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci.
17. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že sťažovateľ okrajovo spomenul aj právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale vzhľadom na formuláciu citovanú v bode 10 tohto uznesenia, ako aj na absenciu označenia tohto práva v petite ústavnej sťažnosti medzi právami, ktorých vyslovenia porušenia sa domáha, považuje ústavný súd toto vyjadrenie len za súčasť sťažnostnej argumentácie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2024
Peter Molnár
predseda senátu