znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 531/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. J., správcu konkurznej podstaty úpadcu B., a. s.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   D.   H.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M ObdoV/6/2011 z 18. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. J., správcu konkurznej podstaty úpadcu B., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), správcu konkurznej podstaty úpadcu B., a. s., B. (ďalej len „úpadca“), vo veci namietaného porušenia základného práva na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V/6/2011 z 18. júla 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Cb 342/01   sa   sťažovateľ   ako   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   žalobou   podanou Krajskému   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   17.   apríla   2001   domáhal   proti obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“), určenia, že mandátne zmluvy uzavreté   (10.   mája   1996   a   16.   augusta   1996)   medzi   žalovaným   a   úpadcom   sú   voči konkurzným   veriteľom   úpadcu   neúčinné,   a   zároveň   sa   domáhal   uloženia   povinnosti žalovanému vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu sumu 10 000 000 Sk s príslušenstvom. Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Cb 342/01-154 zo 16. októbra 2008 žalobe sťažovateľa v plnom rozsahu vyhovel.

Na   základe   odvolania   žalovaného   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom č. k. 4 Obo/10/09-174 z 19. januára 2010 rozsudok krajského súdu č. k. 7 Cb 342/01-154 zo 16. októbra   2008   v   odvolaním   napadnutej   časti   ako   vecne   správny   potvrdil   (tento rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 19. marca 2010).

Následne   na   základe   podnetu   žalovaného   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   č.   k. 4 Obo/10/09-174 z 19. januára 2010 mimoriadne dovolanie, pričom súčasne s poukazom na ustanovenie § 243ha ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) navrhol odklad jeho vykonateľnosti.

Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora rozhodol rozsudkom sp.   zn.   1   M   ObdoV/7/2010   z   24.   júna   2010,   ktorým   rozsudok   najvyššieho   súdu č. k. 4 Obo/10/09-174   z   19.   januára   2010   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 7 Cb/342/2001-154 zo 16. októbra 2008 zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ   však   proti   právoplatnému   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 M ObdoV/7/2010 z 24. júna 2010 podal sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej rozhodol ústavný   súd   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   20/2011-50   z   29.   marca   2011   tak,   že   označeným rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v konaní o mimoriadnom dovolaní bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom ústavný súd súčasne tento rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M ObdoV/7/2010 z 24. júna 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v dôsledku čoho sa konanie opätovne dostalo do štádia konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.

Následne   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   M   ObdoV/6/2011   z   18.   júla   2011 rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 vydaného v odvolacom konaní, a to až do rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.

Podľa   sťažovateľa   je   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   M   ObdoV/6/2011 z 18. júla   2011   o odklade   vykonateľnosti   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vydaného v odvolacom   konaní   nezákonné,   pretože   najvyšší   súd   toto   rozhodnutie   prijal   podľa sťažovateľa po uplynutí zákonnej jednoročnej lehoty na jeho prijatie upravenej v § 243ha ods. 2 písm. b) OSP, čím malo byť podľa neho porušené jeho základné právo, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «...   Mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   spolu   s   návrhom   na   odklad vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 10/2009 z 19. januára 2010 bolo najvyššiemu   súdu   doručené   14.   mája   2010.   Návrh   generálneho   prokurátora   na   odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší (dovolací) súd nezamietol, keďže ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn. 1 M Obdo V/7/2010 z 24. júna 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, možno konštatovať, že o mimoriadnom dovolaní nebolo   dosiaľ   právoplatne   rozhodnuté.   Účinky   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti napadnutého   rozhodnutia,   ktorý   podal   generálny   prokurátor   spolu   s   mimoriadnym dovolaním 14. mája 2010 však aj napriek tomu pominuli, pretože to vyplýva z § 243ha ods. 2 písm. b) OSP, podľa ktorého tieto účinky zanikajú najneskôr uplynutím jedného roka od doručenia mimoriadneho dovolania, ak dovolací sud nerozhodne o predĺžení lehoty. Podľa vedomostí sťažovateľa najvyšší súd nerozhodol o predĺžení tejto lehoty, ale aj napriek tomu z nepochopiteľných dôvodov uznesením sp. zn. 1 M Obdo V/6/2011 z 18. júla 2011 odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho (odvolacieho) súdu sp. zn. 4 Obo 10/2009 z 19. januára 2010.

Uvedeným postupom a uznesením najvyšší súd flagrantným spôsobom porušil zákon. Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   už   nemohol   rozhodnúť   o   odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, pretože 14. mája 2011 uplynula ročná zákonná lehota   v   rámci   ktorej   tak   mohol   učiniť,   pričom   sťažovateľ   nemá   vedomosť   o   tom,   aby najvyšší súd rozhodol o predĺžení tejto ročnej lehoty. Aj napriek tomu najvyšší súd 18. júla 2011,   teda   po   vyše   dvoch   mesiacoch   od   uplynutia   lehoty,   o   odložení   vykonateľnosti rozhodol.

Za   absurdné   a   nezákonné   sťažovateľ   považuje   aj   tú   okolnosť,   že   najvyšší   súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia na návrh žalovaného. Pritom aktívne legitimovaným subjektom na podanie mimoriadneho dovolania, a tým aj na podanie návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia je v zmysle § 243ha ods. 1 OSP len   generálny   prokurátor,   a   nie   žalovaný.   Žalovanému   takéto   právo   v   konaní   o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora nepatrí a ani mu nevyplýva zo žiadneho ustanovenia OSP.

Navyše najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia konštatoval, že o odklade vykonateľnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo   10/2009   z   19.   januára   2010 rozhodol na základe § 243 OSP. Pritom podľa § 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje niečo iné. A práve tento zákon v ustanoveniach pojednávajúcich o konaní o mimoriadnom dovolaní stanovoval niečo iné (odlišné a špeciálne ako v prípade konania   na   dovolacom   súde),   a   teda   zánik   účinkov   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, ku ktorému dochádza najneskôr po uplynutí jedného roka od doručenia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ak najvyšší súd nerozhodne o   predĺžení   lehoty.   O   predĺžení   lehoty   pritom   nebolo   rozhodnuté   a   jednoročná   lehota uplynula 14. mája 2011 a aj napriek tomu najvyšší súd o odklade vykonateľnosti rozhodol 18. júla 2011

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 M Obdo V/6/2001 z 18. júla 2011   svojvoľne   a   zjavne   v   rozpore   so   zákonom   aplikoval   §   243   OSP   v   konaní   o mimoriadnom dovolaní, aj keď OSP v § 243i ods. 2 výslovne stanovuje, že toto ustanovenie o konaní na dovolacom súde sa primerane uplatní aj v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, ale len za predpokladu, že OSP nestanovuje niečo iné. K tomu, že zákon stanovoval niečo iné, sa sťažovateľ už vyjadril.

Pozornosti sťažovateľa zároveň neuniklo, že najvyšší súd v snahe zakryť všetky svoje „prešľapy“, ktorých sa pri rozhodnutí sp. zn. 1 M Obdo V/6/2011 z 18. júla 2011 dopustil, vo   výroku   tohto   uznesenia   uviedol,   že   vykonateľnosť   označeného   rozsudku   odložil   do „rozhodnutia o dovolaní“. Ako je zrejmé, najvyšší súd v danom prípade nerozhodoval o dovolaní,   ktoré   podáva   účastník   konania,   ale   rozhodoval   o   mimoriadnom   dovolaní podanom generálnym prokurátorom.

Do   dispozičnej   sféry   sťažovateľa   sa   dostala   písomnosť   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 193/10-27 zo 7. júla 2011,   z   obsahu   ktorej   vyplýva,   že   „návrh   na   odklad   vykonateľnosti   bol   súčasne   s mimoriadnym dovolaním podaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 14. mája 2010, o tomto   návrhu   nebolo   zatiaľ   rozhodnuté.   Znamená   to,   že   účinky   odkladu   vykonateľnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2010 č. k. 4 Obo 10/2009- 174, ktoré nastali podaním návrhu na odklad vykonateľnosti, už pominuli vzhľadom na ustanovenie § 243ha ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 M Obdo V/6/2011 z 18. júla 2011 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V/6/2011 z 18. júla 2011 sa zrušuje.

3. Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   5   000   Eur, ktoré mu je najvyšší súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Najvyšší súd je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume   314,18   Eur   (dva   úkony   právnej   služby   po   123,50   Eur,   t.   j.   prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti, dvakrát režijný paušál po 7,41 Eur + príslušná sadzba DPH... na účet právnej zástupkyne JUDr. D. H... do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania ústavného súdu   je preskúmanie, či   namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 M ObdoV/6/2011 z 18. júla 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že najvyšší súd prijal napadnuté rozhodnutie po   uplynutí   zákonnej   jednoročnej   lehoty   od   doručenia   mimoriadneho   dovolania najvyššiemu súdu v zmysle ustanovenia § 243ha ods. 2 písm. b) OSP (bod A). Súčasne k porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť aj tým, že najvyšší súd na toto rozhodnutie nesprávne aplikoval ustanovenie § 243 OSP aj napriek tomu, že podľa § 243i ods. 2 OSP sa v konaní o mimoriadnom dovolaní môže uplatniť § 243 OSP upravujúci postup v dovolacom konaní iba v prípade, ak by Občiansky súdny poriadok nemal špeciálne ustanovenie   pre   konanie   o mimoriadnom   dovolaní,   pričom   v danom   prípade   bol   týmto špeciálnym   ustanovením   §   243ha   OSP (bod   B).   Okrem   tohto   sťažovateľ   namieta,   že napádané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   odložil   vykonateľnosť   odvolacieho rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   bolo   vydané   na   návrh   žalovaného,   ktorý   v   konaní o mimoriadnom   dovolaní   nie   je   aktívne   procesne   legitimovaný (bod   C), a napokon sťažovateľ namieta aj výrokovú časť sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd nesprávne uviedol, že „... odkladá vykonateľnosť... do rozhodnutia o dovolaní“, pričom správne malo byť uvedené, že odkladá vykonateľnosť do rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní (bod D).

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľom napádaným rozhodnutím najvyššieho súdu v prvom   rade   osobitne   podotýka,   že   posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného procesného   rozhodnutia   je   predovšetkým   vecou   všeobecných   súdov   (čl.   142   ústavy). Ústavný   súd   preto   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do predbežných rozhodnutí, keďže nie je súčasťou   sústavy   všeobecných   súdov,   a   okrem   toho   ide   o   rozhodnutia,   ktoré   do   práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných procesných rozhodnutí zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k ich zrušeniu pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí predbežnej povahy všeobecných súdov iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Avšak aj v konaní o predbežnom   rozhodnutí musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. A teda aj procesné rozhodnutie o odklade vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia musí mať rovnako, ako aj iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť odôvodnené.

Najvyšší súd sťažnosťou napadnuté uznesenie odôvodnil takto: „V prejednávanej veci generálny prokurátor Slovenskej republiky podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2010 č. k. 4 Obo 10/2009-174, ktorým žiadal zrušil napadnutý rozsudok a poukazom na ustanovenie § 243ha ods. 1 O. s. p. navrhol odklad vykonateľnosti rozhodnutia.

Dovolací súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní rozsudkom z 24. júna 2010 č. k. 1 MObdoV 7/2010-256.

Nálezom ústavného súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011, III.ÚS 20/2011-50, bol   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   24.   júna   2010   č. k.   1   MObdoV 7/2010-256 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Z uvedeného vyplýva, že dovolací súd musí znovu rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Aby nebol zmarený   účinok   rozhodnutia   súdu   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   vykonaním exekúcie súdnym exekútorom, dovolací súd podľa § 243 O. s. p. rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“

A. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ namieta najmä to, že v konaní o mimoriadnom dovolaní nie je prípustný odklad výkonu mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia po   uplynutí   lehoty   v zmysle   §   243ha   ods.   2   písm.   b)   OSP,   pričom   táto   lehota   podľa sťažovateľa už v danom prípade medzičasom uplynula.

Podľa   § 243ha ods.   1 OSP ak generálny prokurátor   podá   mimoriadne dovolanie a súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhne odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia,   odkladá   sa   doručením   mimoriadneho   dovolania   dovolaciemu   súdu vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 243ha ods. 2 OSP účinky odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia zanikajú:

a) zamietnutím   návrhu   generálneho   prokurátora   na   odklad   vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom, alebo

b) rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní, najneskôr však uplynutím jedného roka od doručenia   mimoriadneho   dovolania   dovolaciemu   súdu,   ak   dovolací   súd   nerozhodne o predĺžení tejto lehoty.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd uvádza, že aj keď pri podaní mimoriadneho dovolania,   ktoré   bolo   najvyššiemu   súdu   doručené   14.   mája 2010,   generálny   prokurátor súčasne navrhol odklad vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174 z   19.   januára   2010,   nadobudnutím   právoplatnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 M ObdoV/7/2010   z   24.   júna   2010   o tomto   mimoriadnom   dovolaní,   t. j.   9.   júla   2010, účinky odkladu vykonateľnosti zanikli, avšak následne nadobudnutím právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 20/2011-50 z 29. marca 2011, t. j. 4. mája 2011, o zrušení tohto rozsudku najvyššieho súdu sa v danej veci obnovil procesný stav, aký bol pred meritórnym rozhodnutím najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní.

Ústavný súd tu predovšetkým poukazuje na tú skutočnosť, že v čase nadobudnutia právoplatnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   M   ObdoV/7/2010   z   24.   júna 2010 o mimoriadnom dovolaní, t. j. 9. júla 2010, z jednoročnej lehoty na zánik účinkov odkladu mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia   počítanej od 14.   mája 2010 (t. j. od doručenia   mimoriadneho   dovolania   najvyššiemu   súdu)   uplynul   iba   1   mesiac   a   25   dní, pričom v období od 9. júla 2010 do nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 20/2011-50 z 29. marca 2011, t. j. do 4 mája 2011, táto zákonná lehota objektívne nemohla plynúť, resp. uplynúť.

Vzhľadom   na   to,   že   jednoročná   zákonná   lehota   na   zánik   účinkov   odkladu mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia, v danom prípade počítaná od 14. mája 2010, v období od 9. júla 2010 do 4. mája 2011 neplynula, čo znamená, že ani nemohla uplynúť   (minúť   sa),   podľa   názoru   ústavného   súdu,   keď   najvyšší   súd   s   poukazom   na ustanovenie § 243i ods. 2 OSP za primeraného použitia ustanovenia § 243 OSP rozhodol o odklade vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010, a nie o predĺžení jednoročnej lehoty (ktorá ešte neuplynula) na zánik účinkov jeho odkladu v zmysle ustanovenia § 243ha ods. 2 písm. b) OSP, toto rozhodnutie možno považovať za ústavne udržateľné. Uvedené potvrdzuje, a je v súlade aj so skutočnosťou, že účel a význam procesného rozhodnutia o „predĺžení lehoty“ na   rozhodnutie   o odklade   vykonateľnosti   mimoriadnym   dovolaním   napadnutého rozhodnutia,   ako   aj   účel   a význam   procesného   rozhodnutia   o „odklade   vykonateľnosti“ mimoriadnym   opravným   prostriedkom   napadnutého   rozhodnutia   je   identický   a spočíva v dočasnom   vylúčení   účinkov   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   napadnutého rozhodnutia. Okrem tohto aj vzhľadom na to, že tak rozhodnutie o odklade vykonateľnosti, ako ani rozhodnutie o predĺžení lehoty na zánik účinkov odkladu sa neviaže na splnenie žiadnych   ďalších   osobitných   zákonných   podmienok,   ústavný   súd   považuje   sťažnosťou napadnuté rozhodnutie za ústavne konformné.

Uvedené platí o to viac, že ustanovenie § 243ha ods. 2 písm. b) OSP umožňuje predĺženie zákonnej jednoročnej lehoty na zánik účinkov odkladu mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia bez akéhokoľvek časového obmedzenia.

B. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, je potrebné podotknúť, že ustanovenie § 243i   ods.   2   OSP   síce   pripúšťa   primerané použitie   ustanovení   §   242   až §   243d   OSP o dovolaní   aj   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   v prípade   neexistencie   špeciálneho ustanovenia   pre   konanie   o mimoriadnom   dovolaní,   avšak   ústavný   súd   na   rozdiel   od sťažovateľa nie je toho názoru, že by v rámci konania o mimoriadnom dovolaní nemohlo ústavno-právne obstáť použitie ustanovenia § 243 OSP, ktoré zjavne neviaže rozhodnutie o odklade dovolaním napadnutého rozhodnutia na návrh, resp. podľa ktorého dovolací súd môže odložiť výkon dovolaním napadnutého rozhodnutia aj ex offo.

Podľa   §   243i   ods.   2   OSP   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   platia   primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa   §   243   OSP   pred   rozhodnutím   o   dovolaní   môže   súd,   ktorý   o   ňom   má rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Ústavný   súd   nepovažuje   subsidiárnu   aplikáciu   ustanovenia   §   243   OSP   v   rámci konania o mimoriadnom dovolaní za takú, ktorá by bola v rozpore so zmyslom a účelom ustanovení § 243ha ods. 1 a 2 OSP.

C. Sťažovateľ ďalej namieta, že sťažnosťou napadnutým uznesením najvyšší súd rozhodol o odklade vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 na základe návrhu žalovaného, ktorý nie je procesne legitimovaný ani na podanie mimoriadneho dovolania, ako ani na podanie návrhu na odklad vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že generálny prokurátor už v podanom mimoriadnom   dovolaní   navrhol   odklad   vykonateľnosti   ním   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu, pričom ústavný súd nezistil, že by bol generálny prokurátor tento svoj návrh neskôr vzal späť, prípadne dal najvyššiemu súdu inak najavo, že na tomto svojom návrhu už netrvá, nemožno to vyvodiť ani z obsahu listu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 193/10-27 zo 7. júla 2011 adresovaného sťažovateľovi, resp. jeho zástupcovi,   v   závere   ktorého   sa   uvádza: „...   Vašu   žiadosť   o   späťvzatie   mimoriadneho dovolania   o   späťvzatie   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   odkladám.   O   mimoriadnom dovolaní   rozhodne   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky.“,   a teda   tento   návrh   generálneho prokurátora   nijako   „neodpadol“,   preto   pokiaľ   najvyšší   súd   sťažnosťou   napadnutým uznesením   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   najvyššieho   súdu   č.   k.   4   Obo   10/2009-174 z 19. januára 2010, nemožno toto jeho uznesenie považovať z tohto dôvodu za arbitrárne.

Na   tomto   závere   nič   nemení   ani   to,   že   najvyšší   súd   o   odklade   vykonateľnosti mimoriadnym   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   rozhodol   „na   návrh“   –   podnet žalovaného.

D. Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   vo   výrokovej   časti   sťažnosťou napadnutého   uznesenia   uviedol,   že   mimoriadnym   dovolaním   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 10/2009-174 z 19. januára 2010 „... odkladá do rozhodnutia o dovolaní...“, a nie do rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní, ústavný súd vyslovuje svoje presvedčenie, že vzhľadom na označenie veci v záhlaví sťažnosťou napadnutého uznesenia, ako aj na ostatnú časť jeho výroku a odôvodnenia nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že   výkon   mimoriadnym   dovolaním   napadnutého   rozsudku   sa   odkladá   do   rozhodnutia o mimoriadnom   dovolaní   a že   v danom   prípade   ide   iba   o chybu   v písaní,   ktorú   možno na podnet sťažovateľa odstrániť (§ 164 OSP).

Vzhľadom   na   uvedené   závery   ústavný   súd   nezistil,   že   by   relevancia   námietok sťažovateľa   smerujúcich   proti   namietanému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   v   kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru o pochybení takej intenzity, ktoré   by   odôvodňovalo   vyslovenie   porušenia   uvedených   práv   a   v   nadväznosti   na to   aj zrušenie namietaného uznesenia.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv   a   slobôd   je   iba   také   ich   porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP),   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté v Občianskom   súdnom   poriadku   v   spojitosti   s   predbežnými   procesnými   rozhodnutiami. V kontexte daného prípadu je však takýmto procesným prostriedkom meritórne rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   pri   jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľa, ktorý s poukazom   na   ustanovenie   §   52   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   žiadal   o   odloženie vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia ako aj o trovách tohto konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011