znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 531/2010-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta a zo   sudcov   Juraja Horvátha a Lajosa   Mészárosa o sťažnosti JUDr. O. M., V., zastúpeného advokátom JUDr. R. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 237/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. O. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 237/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 237/98   p r i k a z u j e ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. O. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur), ktoré j e   Okresný súd Kežmarok p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia JUDr. O. M. v sume 306,33 € (slovom tristošesť eur a tridsaťtri centov) na účet ustanoveného advokáta JUDr. R. G., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Okresný   súd Kežmarok   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu   trovy   právneho zastúpenia v sume 306,33 € (slovom tristošesť eur a tridsaťtri centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 531/2010-16 z 9. decembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. O. M., V. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 237/98 (ďalej aj   „napadnuté   konanie“).   Ústavný   súd   súčasne   rozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom a ustanovil mu za právneho zástupcu advokáta JUDr. R. G., B.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v napadnutom konaní ustanovený   na   zastupovanie   obžalovaného   J.   A.   ako   obhajca   ex   offo.   Sťažovateľ   po skončení obhajoby a po správoplatnení rozhodnutia vo veci samej predložil 30. septembra 2002 okresnému súdu vyúčtovanie trov obhajoby. Podľa sťažovateľa nesprávnym postupom okresného   súdu   došlo   k tomu,   že   za   obdobie   viac   ako   10 rokov   nebolo   rozhodnutie o priznaní   trov   obhajoby   v napadnutom   konaní   doručené   odsúdenému.   Sťažovateľ   sa 22. januára 2004 domáhal nápravy podaním sťažnosti na nečinnosť predsedovi okresného súdu.   Aj   neskôr,   v období   medzi 15.   júlom 2004 a 15. júnom 2006,   keď sa   sťažovateľ nachádzal v Ústave na výkon väzby v L., požiadal okresný súd o vyplatenie trov obhajoby. Predseda okresného súdu v roku 2005 sťažovateľovi písomne oznámil, že sa odsúdenému nepodarilo doručiť uznesenie o priznaní trov obhajoby a prisľúbil, že sa tak stane v krátkej dobe a trovy budú sťažovateľovi vyplatené.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažovateľ tvrdí, že konanie o trovách obhajoby je súčasťou trestného konania a až právoplatným ukončením vo veci priznania trov obhajoby ex offo a následným vyplatením odmeny   advokátovi   sa   trestná   vec   končí.  ...   Je   nepochybné,   že   súd   napriek   sťažnosti z 19.1.2004 a sťažnosti v roku 2005 nedoručil rozhodnutia v dôsledku svojej nečinnosti. Súd predsa má možnosť o doručenie požiadať políciu, orgány miestnej samosprávy, cestou Min. sprabodlivosti aj konzulárne orgány SR v zahraničí, ak sa tam ako tvrdil súd odsúdený zdržuje. Nie je prijateľné, aby vec vyše 10 rokov súd nedokázal správoplatniť. Do úvahy prichádzalo prípadne aj riešenie ustanovením opatrovníka osobe, ktorá je na neznámom mieste, prípadne ak ani príbuzní odsúdených nevedeli kde sa zdržujú vyhlásením týchto osôb za zomrelých....

Nesprávoplatnenie rozhodnutí za doby vyše 10 rokov jasne preukazuje, že jeho vec- rozhodnutie o trovách nebolo v primeranej lehote skončené!...

Vzhľadom   na   svojvoľný,   arogantný   a   nepochopiteľný   postup   porušovateľa   práva žiada   sťažovateľ...   aj   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   V tomto   smere poukazuje na skutočnosť, že už ÚS SR v nedávnej minulosti priznal finančné zadosťučinenie sudcovi JUDr. P. P. a jeho manželke advokátke v sumách 20 tis E a 14 tis. E. V tomto prípade   je   postup   všeobecného   súdu   podstatne   závažnejší   a aj   suma   by   mala...   byť nepochybne vyššia.“

V doplnení   sťažnosti   zo 6.   januára 2011 ustanovený   právny   zástupca   sťažovateľa uviedol,   že   sa   v celom   rozsahu   pridržiava   dôvodov   uvedených   v sťažnosti   sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 30. júla 2010.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1./   Základné   právo   JUDr.   O.   M.   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Kežmarku vo veci pod č.k. 1T /237/98 bolo porušené.

2./   Okresnému   súdu   Kežmarok   v   konaní   vedenom   pod   č.k.   1T   /237/98   prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3./ JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 € / tridsať tisíc EUR/,   ktoré   je   Okresný   súd   Kežmarok   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia...

4./ Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia JUDr. O. M. v sume 306,33 € podľa § 11 ods. 2 Vyhl. č. 455/2004 Z.z.... na účet jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   R.   G.   B.,...   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.

5./ Okresný súd Kežmarok je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. O. M. v sume 306,33 € na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti listom sp. zn. Spr. 10027/2010 z 10. januára 2011 vyjadril predseda okresného súdu, ktorý vo svojom stanovisku k veci uviedol:

„Sťažnosť týkajúcu sa vecí tunajšieho súdu pod sp. zn. 1T 237/98, ktorá bola Vaším orgánom prijatá na ďalšie konanie si dovoľujem v rámci svojej pôsobnosti považovať za neopodstatnenú. Zo spisového materiálu 1T 237/98 je zrejmé, že vo veci uplatnených trov obhajoby nebolo možné konať skôr nakoľko bola prejednávaná ďalšia trestná vec toho istého   obž.   J.   A.   vo   veci   6T   92/00   a   vec   1T   237/98   bola   samozrejme   k   tomuto   spisu pripojená. Aj vo veci 6T 92/00, taktiež nebolo možné J. A. pre neznámi pobyt doručovať rozhodnutia súdu. Z týchto dôvodov ani nemohlo byť v zákonnej lehote rozhodnuté u vtedy obž. J. A. o premene podmienečného trestu. Teraz už zo spisu nie je možné zistiť prečo bolo rozhodnuté až na pokyn predsedu súdu zo dňa 8.3.2004 o priznaní obhajcovi JUDr. O. M. titulom odmeny obhajcu o sume 520,- Sk. Uznávam, že sa to stalo na základe podanej sťažnosti JUDr. O. M. Zo spisu je ďalej zrejmé, že súdu sa nedarilo za pomoci všetkých dostupných prostriedkov uznesenie o trovách obhajoby správoplatniť. Náhradné doručenie zrejme nebolo možné vykonať, ale po veľkom úsilí sa zistilo, že J. A. sa nachádzal vo väznici vo Francúzsku, kde mu bolo toto rozhodnutie aj koncom minulého roka doručené. Ako som zistil v ďalšom spise 6T 92/00 boli dňa 29.12.2010 zaplatené JUDr. O. M. trovy obhajoby vo výške 102,14 €. Ako som zistil dnešného dňa trovy obhajoby v tejto veci teda 1T 237/98 doposiaľ neboli obhajcovi vyplatené, do väznice vo Francúzsku sa mu nepodarilo uznesenie doručiť, ale udal kontaktnú adresu, taktiež vo Francúzskej republike kde sa mu taktiež rozhodnutia o trovách doručujú po právoplatnosti uznesenia budú tieto trovy prednostne zaslané sťažovateľovi.

Netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.“

3. Právny zástupca sťažovateľa sa k výzve ústavného súdu, aby oznámil, či trvá na vykonaní ústneho pojednávania, nevyjadril.  

4. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   so stanoviskami   účastníkov   konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 T 237/98, v časti konania a rozhodovania o priznaní odmeny a náhrady hotových výdavkov sťažovateľovi ako ustanovenému obhajcovi:

- 28. december 1998 – obžalovaný J. A. bol trestným rozkazom okresného súdu č. k. 1 T 237/98-108 uznaný vinným z trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods.   1   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný   zákon“),   za   čo   bol   odsúdený   na   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   6   mesiacov s podmienečným   odkladom   výkonu   trestu   na   skúšobnú   dobu   v trvaní   2   rokov   (trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť 20. januára 1999),

- 30. september 2002 – sťažovateľ predložil vyúčtovanie trov obhajoby po skončení zastupovania J. A. (ďalej len „odsúdený“) v celkovej výške 520 Sk (faktúra č. T 1/02),

- 21.   október   2002   –   úradný   záznam   o tom,   že   sa   odsúdený   v skúšobnej   dobe uloženej   právoplatným   trestným   rozkazom   v trvaní   2   rokov   dňom   20.   januára   2001 osvedčil,

- 22. január 2004 – sťažovateľ podal „Sťažnosť na nečinnosť súdu vo veciach úhrady trov obhajoby“ predsedovi okresného súdu,

- 10. marec 2004 – okresný súd uznesením rozhodol o priznaní odmeny a náhrady hotových   výdavkov   za   úkony   právnej   pomoci   vykonané   v súvislosti   so   zastupovaním odsúdeného v trestnej veci sp. zn. 1 T 237/98,

- 15. marec 2004okresný súd doručil uznesenie z 10. marca 2004 sťažovateľovi a Okresnej prokuratúre K.,

- 16. marec 2004 – zásielka s uznesením z 10. marca 2004 adresovaná odsúdenému bola poštou vrátená s poznámkou „adresát neznámy“,

- 2. jún 2004Okresné riaditeľstvo Policajného zboru P. (ďalej len „OR PZ P.“) oznámilo,   že   odsúdený   je   v pátraní   po   osobách   a v mieste   svojho   trvalého   bydliska   sa nezdržiava,

- 15. jún 2004 – kancelárii bol daný pokyn vyžiadať správu z Ústrednej evidencie väzňov Generálneho riaditeľstva zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „ústredná evidencia väzňov“), či odsúdený nie je vo väzbe alebo vo výkone trestu,

- 21. apríl 2006 – okresný súd požiadal Mestský úrad v K. (ďalej len „mestský úrad“) o zistenie   a následné   oznámenie   osôb,   ktoré   sa   v súčasnej   dobe   zdržiavajú   na   adrese trvalého pobytu odsúdeného (..., K.),

- 3. máj 2006 – mestský úrad oznámil, že odsúdený je na adrese trvalého pobytu nahlásený sám,

- 5. máj 2006 – okresný súd faxom požiadal ústrednú evidenciu väzňov o oznámenie, či odsúdený je vo väzbe alebo vo výkone trestu (výsledok lustrácie bol negatívny),

-   30.   jún   2006   –   okresný   súd   požiadal   mestský   úrad   o doručenie   zásielky odsúdenému na adresu   jeho trvalého bydliska   (v   prípade   neúspešnosti   doručenia   žiadal zistiť súčasnú adresu odsúdeného od susedov),

- 13. júl 2006 – Mestská polícia K. (ďalej len „mestská polícia“) vrátila zásielku adresovanú odsúdenému ako nedoručenú a oznámila, že odsúdený je v pátraní,

- 12. jún 2007 – kancelárii bol daný pokyn doručiť uznesenie z 10. marca 2004 odsúdenému prostredníctvom mestského úradu,

- 25. jún 2007 – mestská polícia vrátila súdnu zásielku adresovanú odsúdenému ako nedoručenú,

- 26. september 2008 – okresný súd požiadal Sociálnu poisťovňu – ústredie B. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), o zaslanie výpisu identifikačných údajov odsúdeného a údajov o priebehu jeho poistení,

- 9. október 2008 – Sociálna poisťovňa doručila požadované informácie,

- 7. november 2008 – kancelárii bol daný pokyn zistiť, či je odsúdený vo výkone trestu alebo vo väzbe (výsledok lustrácie v ústrednej evidencii väzňov bol negatívny),

- 5. február 2009 – kancelárii bol daný pokyn vyžiadať správu z OR PZ P., v akom stave je pátranie po odsúdenom, či je známe jeho miesto pobytu,

-   11.   február 2009   – OR PZ   P.   oznámilo,   že   8. novembra   2002 bolo vyhlásené pátranie po odsúdenom na území Slovenskej republiky, do súčasnej doby však odsúdený nebol zadržaný,

- 20. november 2009 – čestné vyhlásenie odsúdeného (prefotené zo spisu okresného súdu   sp.   zn.   6   T   92/00,   došlo   faxom   20.   novembra   2009)   o tom,   na   akej   adrese   (vo Francúzsku) sa bude odsúdený zdržiavať po prepustení z výkonu trestu odsúdený uviedol aj kontaktnú adresu v Slovenskej republike,

- 29. september 2010 – kancelárii bol daný pokyn doručiť uznesenie z 10. marca 2004 odsúdenému na adresu uvedenú v čestnom vyhlásení z 20. novembra 2009.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o návrhu sťažovateľa na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov za úkony   právnej   pomoci   vykonané   v súvislosti   so   zastupovaním   odsúdeného   v   trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 237/98 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preto nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet bez toho, aby vec právoplatne rozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03, II. ÚS 265/07). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I. ÚS 19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02,   I.   ÚS   79/05).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka konania o návrhu na priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov za úkony právnej pomoci   vykonané v súvislosti   so   zastupovaním odsúdeného   v trestnej   veci,   ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa čiastočne prispelo k doterajšej dĺžke konania. Na ťarchu sťažovateľa z pohľadu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní možno pripísať skutočnosť, že návrh na priznanie trov obhajoby spolu s vyúčtovaním sťažovateľ predložil okresnému súdu až 30. septembra 2002, teda po 3 rokoch a 8 mesiacoch od právoplatného skončenia trestného konania (trestný rozkaz z 28. decembra 1998 nadobudol právoplatnosť 20. januára 1999).

Na   uvedený   postup   sťažovateľa   nemohol   ústavný   súd   neprihliadnuť   pri   úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal z obsahu predložených spisov okresného súdu vo veci odsúdeného sp. zn. 1 T 237/98 a sp. zn. 6 T 92/00. Poukazujúc na uvedený chronologický prehľad doterajšieho priebehu   napadnutého   konania   je   zrejmé,   že   okresný   súd   bol   v posudzovanom   konaní opakovane nečinný, a to v období:

-   od   30.   septembra   2002   (sťažovateľ   predložil   vyúčtovanie   trov   obhajoby) do 10. marca 2004 (uznesenie okresného súdu o priznaní trov obhajoby), teda 17 mesiacov,

- od 15. júna 2004 (pokyn kancelárii vyžiadať správu z ústrednej evidencie väzňov) do   21.   apríla   2006   (žiadosť   okresného   súdu   adresovaná   mestskému   úradu),   teda 22 mesiacov,

- od 30. júna 2006 (žiadosť o doručenie zásielky odsúdenému) do 12. júna 2007 (pokyn na doručenie zásielky prostredníctvom mestského úradu), teda 11 mesiacov,

- od 12. júna 2007 do 26. septembra 2008 (žiadosť adresovaná Sociálnej poisťovni), teda 15 mesiacov,

- od 5. februára 2009 (pokyn na vyžiadanie správy z OR PZ P.) do 29. septembra 2010 (pokyn kancelárii doručiť uznesenie z 10. marca 2004), teda takmer 20 mesiacov. Celkovo bol teda okresný súd v tejto veci nečinný 85 mesiacov, t. j. počas 7 rokov nevykonal   prakticky   žiadny   efektívny   úkon   smerujúci   k   odstráneniu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   sťažovateľ   v   danej   veci   počas súdneho   konania nachádza,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedenú nečinnosť   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať za zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné. K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani v dôsledku správania účastníka konania, ale najmä v dôsledku postupu okresného súdu.

Námietku predsedu okresného súdu uvedenú v jeho vyjadrení k sťažnosti, že „vo veci uplatnených trov obhajoby nebolo možné konať skôr nakoľko bola prejednávaná ďalšia trestná vec toho istého obž. J. A. vo veci 6T 92/00 a vec 1T 237/98 bola samozrejme k tomuto spisu pripojená“, nepovažoval ústavný súd za dôvodnú. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 T 92/00 týkajúceho sa inej trestnej veci odsúdeného, v ktorej bol tiež ustanovený ako obhajca ex offo sťažovateľ, ústavný súd zistil, že o sťažovateľom uplatnených trovách obhajoby rozhodol okresný súd uznesením z 5. decembra 2002, teda podstatne skôr ako v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 237/98.

Z hľadiska   miery   zavinenia   okresného   súdu   na   vzniknutých   prieťahoch v posudzovanom konaní ústavný súd čiastočne zohľadnil skutočnosť, na ktorú poukázal aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení, že k prieťahom v konaní došlo z dôvodu, že v dôsledku   neznámeho   pobytu   odsúdeného   nebolo   možné   mu   doručiť   rozhodnutie o priznaní trov obhajoby. Podľa názoru ústavného súdu ani procesná situácia, keď pobyt odsúdeného nie je známy a z tohto dôvodu mu nie je možné doručovať súdne rozhodnutia, nezbavuje okresný súd povinnosti konať vo veci a priebežne vykonávať úkony smerujúce k zisteniu pobytu odsúdeného a k doručeniu súdneho rozhodnutia.

Navyše,   podľa   zistenia   ústavného   súdu,   ani   potom,   keď   okresný   súd   dostal informáciu o mieste pobytu odsúdeného, nezabezpečil doručenie uznesenia o priznaní trov obhajoby   sťažovateľa.   Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   6   T   92/00   vyplýva,   že   na odsúdeného bol 19. júla 2002 okresným súdom vydaný príkaz na zatknutie a po zistení adresy pobytu odsúdeného vo Francúzsku bol na neho vydaný okresným súdom 9. marca 2009 aj európsky zatýkací rozkaz. Odsúdený bol následne zadržaný a 3. novembra 2009 vydaný do Slovenskej republiky a umiestnený do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v B.   O zadržaní   odsúdeného   a jeho   umiestnení   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody   bol okresný   súd   upovedomený   OR   PZ   P.   9.   novembra   2009.   Aj   napriek   tejto   skutočnosti uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 237/98 z 10. marca 2004 o priznaní trov obhajoby sťažovateľa nebolo odsúdenému doručené. Odsúdenému bolo 23. novembra 2009 doručené iba   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   6   T   92/00   z 5.   decembra   2002,   ktorým   boli sťažovateľovi   priznané   trovy   obhajoby   v trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6   T   92/00. Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť s tvrdením predsedu okresného súdu, že „súdu sa nedarilo   za   pomoci   všetkých   dostupných   prostriedkov   uznesenie   o trovách obhajoby správoplatniť“.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   je   potrebné   zdôrazniť,   že   s ohľadom   na   uvedené okolnosti prípadu je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie o návrhu na priznanie   odmeny   a náhrady   hotových   výdavkov   za   úkony   právnej   pomoci   vykonané v súvislosti so zastupovaním odsúdeného v trestnej veci nebolo ani po viac ako 8 rokoch trvania právoplatne skončené.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi,   keďže   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   uznesenie   okresného   súdu z 10. marca 2004 nebolo ešte právoplatné, ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal   okresnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ „vzhľadom   na   svojvoľný,   arogantný   a nepochopiteľný   postup porušovateľa práva“ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, poukazujúc na rozhodnutia ústavného súdu z nedávnej minulosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   na   celkovú   dĺžku   napadnutého konania, ale aj na podiel sťažovateľa na vzniknutých prieťahoch, ako aj na povahu veci a jej význam pre sťažovateľa (predmetom napadnutého konania sú   trovy   obhajoby vo výške 520 Sk) považuje za primerané v sume 300 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.   Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania v súvislosti   s jeho právnym zastupovaním advokátom JUDr. R. G., ktorý ich vyčíslil v sume 306,33 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania za úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721 €, a pri rozhodovaní o priznaní trov konania za úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a doplnenie   sťažnosti z 11. januára 2011) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to 120,23 € za úkon vykonaný v roku 2010 a 123,50 € za úkon vykonaný v roku 2011, t. j. spolu v sume 243,73 €, čo spolu s režijným paušálom 7,21 € za úkon   vykonaný   v roku   2010   a 7,41   €   za   úkon   vykonaný   v roku   2011   (§ 16   ods.   3 vyhlášky) predstavuje sumu 258,35 €. K tomu priznal daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % za úkon vykonaný v roku 2010 (§ 18 ods. 3 vyhlášky a § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov) a vo výške 20 % za úkon vykonaný   v roku   2011,   pretože   advokát   je   platiteľom   tejto   dane.   Úhrada   trov   konania vypočítaná podľa vyhlášky predstavuje celkovú sumu 308,73 €.

Keďže sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu trov konania nepresahuje sumu vypočítanú podľa vyhlášky, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v ním uplatnenej výške, t. j. v sume 306,33 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľom uplatnených trovách konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011