SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 530/2015-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť

a ⬛⬛⬛⬛,   obaja bytom ⬛⬛⬛⬛,zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   HUDEC   s.   r.   o.,   Lazaretská   23,   Bratislava,advokátom   −   konateľom   JUDr.   Markom   Hudecom,   ktorou   namietajú   porušenie   svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Bratislave č. k. 6 Co 106/2015-196 z 29. apríla 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola22. júla 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   obajabytom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpenýchAdvokátskou   kanceláriou   HUDEC   s.   r.   o.,   Lazaretská   23,   Bratislava,   advokátom   −konateľom JUDr. Markom Hudecom, ktorou namietajú porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 6 Co 106/2015-196 z 29. apríla 2015.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:„Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd Okresného súdu Bratislava II, svojim uznesením č. k. 6 Co/106/2015-196 zo dňa 29. 04. 2015 v právnej veci nás – sťažovateľov proti   Slovenskej   republike,   zast.   Ministerstvom   hospodárstva   SR,   Mierová   ul.   č.   19, Bratislava,   o náhradu   škody   83.440,-   EUR   s prísl.,   rozhodol   v zmysle   §   221   OSP   tak, že rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesenie nám bolo doručené dna 25. 5. 2015. Svoje rozhodnutie zdôvodnil odvolací súd tým, že má za to, že je potrebné doplniť dokazovanie za účelom ustálenia, či nárok je odvodzovaný titulom náhrady škody alebo vydania bezdôvodného obohatenia, čo je významné z pohľadu posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. (str. 4 ods. 4 uznesenia)

Následne   ale   odvolací   súd   obšírne   analyzuje   otázku   pasívnej   vecnej   legitimácie žalovanej v prípade, ak by išlo o náhradu škody a tiež ak by išlo o vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom v oboch prípadoch dospel k záveru, že žalovaná nie je (nebude) pasívne vecne legitimovanou (str. 5-7 uznesenia).

Odôvodnenie   predmetného   napádaného   uznesenia,   ktorým   je   prvostupňový   súd viazaný, tak znemožňuje akýkoľvek iný záver, než je zamietnutie našej žaloby...

Je zrejmé, že odvolací súd má odlišný právny názor na našu sporovú vec, než súd prvého stupňa a vykonávajúc svoju kompetenciu tento názor náležite zdôvodnil.

Skutočný dopad odôvodnenia odvolacieho súdu ale reálne znemožňuje súdu prvého stupňa   prijať   akýkoľvek   iný   záver,   než   je   zamietnutie   našej   žaloby,   a to   bez   ohľadu na výsledok doplneného dokazovania, k čomu ho odvolací súd zaviazal.

Podľa   nášho   názoru   mal   odvolací   súd   za   tejto   procesnej   situácie   rozhodnúť postupom podľa § 220 OSP a zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Umožnil by nám tak ihneď možnosť iniciovať dovolacie konanie, ak by sme sa pre takýto postup rozhodli. Podľa nášho názoru aj odvolací súd má povinnosť konať tak, aby svojím konaním nespôsoboval neodôvodnené prieťahy.

Ak teda odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým ruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vracia na nové konanie, prezentuje právny názor, od ktorého sa súd prvého stupňa nemôže odchýliť a ktorého dôsledkom je zmena pôvodného rozhodnutia súdu prvého stupňa   bez   ohľadu   na   výsledok   doplneného   dokazovania,   ktoré   odvolací   súd   nariadil vykonať,   tak   odvolací   súd   nedôvodne   predlžuje   (a   bezpochyby   aj   predražuje)   súdne konanie.“

Sťažovatelia   na   základe   uvedeného   navrhujú,   aby   ústavný   súd   prijal   sťažnosťna ďalšie konanie a vyslovil, že:

„Ústavné právo podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy SR ako i právo podľa   čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   sťažovateľov Uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   6   Co/106/2015-196   zo   dňa   29. 04. 2015 porušené boli.

zrušil   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   6   Co/106/2015-196   zo   dňa 29. 04. 2015.

priznal každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 € a náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich základných   práv alebo slobôdalebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnostiústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuťaj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveňvymedzí   rozsah   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   naposkytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čohosa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označilza porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupomalebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušeniektorého   sa   namietalo,   ale aj   vtedy,   ak   v konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikneprocesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedenézákladné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývaťaj z toho,   že   porušenie   uvedeného   práva   sa   namieta   v takom   konaní   pred   všeobecnýmsúdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnostipodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a preto   už   k namietanému   porušovaniuzákladného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavyje to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtozákladných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom   súde   uplatnená   v čase, keď namietané porušovanie označeného   práva   eštemohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnostiústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základnéhopráva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedený právny názor ústavného súdu jeakceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurekproti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   v sťažnosti   namietajú,   že   krajský   súduznesením   č.   k.   6   Co   106/2015-196   z   29.   apríla   2015   porušil   ich   základné   právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   samotnej   sťažnosti   sťažovateľov,   ako   aj   zo   zistenia   ústavného   súduvyplýva, že krajský   súd   uznesením   č.   k.   6   Co   106/2015-196   z   29.   apríla   2015rozhodol o odvolaní žalovanej (sťažovatelia v označenom konaní vystupujú ako žalobcovia,pozn.) proti rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)č. k. 19 C 73/2013-153 zo 4. novembra 2014 tak, že predmetné uznesenie zrušil a vec vrátilsúdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností,   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajskýsúd rozhodol vo veci ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu (29. apríla2015), t. j. pred 22. júlom 2015, vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkonyna odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov, a preto nemohol už ani porušovať nimioznačené základné právo. Aj zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že im bolo predmetnéuznesenie   krajského   súdu   doručené   27.   mája   2015,   keď ešte   predtým   bol spis vrátenýokresnému súdu na ďalšie konanie (11. mája 2015).

Keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu v napadnutom konanísp. zn. 6 Co 106/2015 sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 22. júla 2015,t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal, resp. keď sťažovateľom bolo predmetnéuznesenie krajského súdu doručené 27. mája 2015 a keď ešte predtým bol spis vrátenýokresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   (11.   mája   2015),   k namietanému   porušovaniu   ichzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenýmsúdom už nemohlo dochádzať. Treba k tomu dodať, že krajský súd od doručenia odvolaniapritom na prvý pohľad vôbec nekonal so zbytočnými prieťahmi, resp. aj to, že z hľadiskaposudzovania prípustnosti sťažnosti sťažovateľov títo ako iný prostriedok pred podanímsťažnosti ústavnému súdu nevyužili sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súduako orgánu štátnej správy súdov.

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľov smerujúcou podľa petitu proti označenémuuzneseniu krajského súdu č. k. 6 Co 106/2015-196 z 29. apríla 2015 ústavný súd ďalejpoukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   k   porušeniu   základného   právana prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   (ako   aj práva   na   prejednanie   záležitostiv primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnejmoci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedenéhovyplýva,   že v prípadoch,   ak   sťažovateľ   namieta   porušenie   tohto   práva   konkrétnymrozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietneako zjavne neopodstatnenú (m. m. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).

Z uvedených dôvodov ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepo predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľov napriektomu, že sú v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, po vecnej a obsahovejstránke   vrátane   petitu   nesmeruje   proti   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods. 2ústavy,   resp. práva   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru,   t. j.   proti   postupu   krajského   súduv označenom   konaní,   ale   proti   konkrétnemu   rozhodnutiu   krajského   súdu   (jehouzneseniu č. k. 6 Co 106/2015-196 z 29. apríla 2015) z dôvodu ich nespokojnosti s týmtorozhodnutím, čo svedčí skôr sťažnosti na porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy,   čo   však   vo   svojej   sťažnosti   nenametajú. Keďže   ústavný   súd   je   pri   svojejrozhodovacej   činnosti   viazaný   petitom   na rozhodovanie,   rozhodoval   len   o   tom,   čohosa sťažovatelia domáhali v petite svojej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015