SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 530/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť
a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛,zastúpených Advokátskou kanceláriou HUDEC s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava,advokátom − konateľom JUDr. Markom Hudecom, ktorou namietajú porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Bratislave č. k. 6 Co 106/2015-196 z 29. apríla 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola22. júla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obajabytom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpenýchAdvokátskou kanceláriou HUDEC s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, advokátom −konateľom JUDr. Markom Hudecom, ktorou namietajú porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 6 Co 106/2015-196 z 29. apríla 2015.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:„Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd Okresného súdu Bratislava II, svojim uznesením č. k. 6 Co/106/2015-196 zo dňa 29. 04. 2015 v právnej veci nás – sťažovateľov proti Slovenskej republike, zast. Ministerstvom hospodárstva SR, Mierová ul. č. 19, Bratislava, o náhradu škody 83.440,- EUR s prísl., rozhodol v zmysle § 221 OSP tak, že rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Uznesenie nám bolo doručené dna 25. 5. 2015. Svoje rozhodnutie zdôvodnil odvolací súd tým, že má za to, že je potrebné doplniť dokazovanie za účelom ustálenia, či nárok je odvodzovaný titulom náhrady škody alebo vydania bezdôvodného obohatenia, čo je významné z pohľadu posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. (str. 4 ods. 4 uznesenia)
Následne ale odvolací súd obšírne analyzuje otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v prípade, ak by išlo o náhradu škody a tiež ak by išlo o vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom v oboch prípadoch dospel k záveru, že žalovaná nie je (nebude) pasívne vecne legitimovanou (str. 5-7 uznesenia).
Odôvodnenie predmetného napádaného uznesenia, ktorým je prvostupňový súd viazaný, tak znemožňuje akýkoľvek iný záver, než je zamietnutie našej žaloby...
Je zrejmé, že odvolací súd má odlišný právny názor na našu sporovú vec, než súd prvého stupňa a vykonávajúc svoju kompetenciu tento názor náležite zdôvodnil.
Skutočný dopad odôvodnenia odvolacieho súdu ale reálne znemožňuje súdu prvého stupňa prijať akýkoľvek iný záver, než je zamietnutie našej žaloby, a to bez ohľadu na výsledok doplneného dokazovania, k čomu ho odvolací súd zaviazal.
Podľa nášho názoru mal odvolací súd za tejto procesnej situácie rozhodnúť postupom podľa § 220 OSP a zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Umožnil by nám tak ihneď možnosť iniciovať dovolacie konanie, ak by sme sa pre takýto postup rozhodli. Podľa nášho názoru aj odvolací súd má povinnosť konať tak, aby svojím konaním nespôsoboval neodôvodnené prieťahy.
Ak teda odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým ruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vracia na nové konanie, prezentuje právny názor, od ktorého sa súd prvého stupňa nemôže odchýliť a ktorého dôsledkom je zmena pôvodného rozhodnutia súdu prvého stupňa bez ohľadu na výsledok doplneného dokazovania, ktoré odvolací súd nariadil vykonať, tak odvolací súd nedôvodne predlžuje (a bezpochyby aj predražuje) súdne konanie.“
Sťažovatelia na základe uvedeného navrhujú, aby ústavný súd prijal sťažnosťna ďalšie konanie a vyslovil, že:
„Ústavné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako i právo podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľov Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 6 Co/106/2015-196 zo dňa 29. 04. 2015 porušené boli.
zrušil Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 6 Co/106/2015-196 zo dňa 29. 04. 2015.
priznal každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 € a náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôdalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnostiústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuťaj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveňvymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky naposkytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čohosa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označilza porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupomalebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušeniektorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikneprocesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedenézákladné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývaťaj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecnýmsúdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniuzákladného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavyje to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtozákladných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva eštemohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnostiústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základnéhopráva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany,ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedený právny názor ústavného súdu jeakceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurekproti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súduznesením č. k. 6 Co 106/2015-196 z 29. apríla 2015 porušil ich základné právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo samotnej sťažnosti sťažovateľov, ako aj zo zistenia ústavného súduvyplýva, že krajský súd uznesením č. k. 6 Co 106/2015-196 z 29. apríla 2015rozhodol o odvolaní žalovanej (sťažovatelia v označenom konaní vystupujú ako žalobcovia,pozn.) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)č. k. 19 C 73/2013-153 zo 4. novembra 2014 tak, že predmetné uznesenie zrušil a vec vrátilsúdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že krajskýsúd rozhodol vo veci ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu (29. apríla2015), t. j. pred 22. júlom 2015, vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkonyna odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov, a preto nemohol už ani porušovať nimioznačené základné právo. Aj zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že im bolo predmetnéuznesenie krajského súdu doručené 27. mája 2015, keď ešte predtým bol spis vrátenýokresnému súdu na ďalšie konanie (11. mája 2015).
Keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu v napadnutom konanísp. zn. 6 Co 106/2015 sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 22. júla 2015,t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal, resp. keď sťažovateľom bolo predmetnéuznesenie krajského súdu doručené 27. mája 2015 a keď ešte predtým bol spis vrátenýokresnému súdu na ďalšie konanie (11. mája 2015), k namietanému porušovaniu ichzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenýmsúdom už nemohlo dochádzať. Treba k tomu dodať, že krajský súd od doručenia odvolaniapritom na prvý pohľad vôbec nekonal so zbytočnými prieťahmi, resp. aj to, že z hľadiskaposudzovania prípustnosti sťažnosti sťažovateľov títo ako iný prostriedok pred podanímsťažnosti ústavnému súdu nevyužili sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súduako orgánu štátnej správy súdov.
V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľov smerujúcou podľa petitu proti označenémuuzneseniu krajského súdu č. k. 6 Co 106/2015-196 z 29. apríla 2015 ústavný súd ďalejpoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ako aj práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnejmoci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedenéhovyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnymrozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietneako zjavne neopodstatnenú (m. m. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).
Z uvedených dôvodov ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepo predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľov napriektomu, že sú v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, po vecnej a obsahovejstránke vrátane petitu nesmeruje proti porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. proti postupu krajského súduv označenom konaní, ale proti konkrétnemu rozhodnutiu krajského súdu (jehouzneseniu č. k. 6 Co 106/2015-196 z 29. apríla 2015) z dôvodu ich nespokojnosti s týmtorozhodnutím, čo svedčí skôr sťažnosti na porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy, čo však vo svojej sťažnosti nenametajú. Keďže ústavný súd je pri svojejrozhodovacej činnosti viazaný petitom na rozhodovanie, rozhodoval len o tom, čohosa sťažovatelia domáhali v petite svojej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015