znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 530/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., a. s., zastúpenej G., s. r. o., pre namietané porušenie čl. 1, čl. 20, ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 205/2013-159 z 9. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., a. s.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti Z., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 1, čl. 20, ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 205/2013-159 z 9. apríla 2014.Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 26 Cb 146/2012-105 z 31. januára 2013 bola spoločnosť A., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), zaviazaná zaplatiť sťažovateľke ako žalobkyni sumu 10 415,92 € s prísl.,   ďalej   trovy   konania   vo   výške   624,50   €   a   trovy   právneho   zastúpenia   vo výške 1 425,76 €. Na základe odvolania žalovanej krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 205/2013-159 z 9. apríla 2014 potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej a vo výroku o trovách konania   a   zároveň   rozsudok   zmenil   vo   výroku   o   trovách   právneho   zastúpenia   tak,   že sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal. Nepriznal jej ani náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   nepriznaním   náhrady   trov   právneho   zastúpenia v prvostupňovom,   ale   ani   odvolacom   konaní   došlo   k   porušeniu   označených   práv sťažovateľky podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

Rozsudok krajského súdu je svojvoľný, lebo z jeho odôvodnenia vôbec nie je jasné, na základe akého ustanovenia zákona postupoval, pričom je odôvodnenie aj nedostatočné a samotný   výrok   je   nepreskúmateľný.   Ak   na   rozhodnutie   o   náhrade   trov   právneho zastúpenia mienil krajský súd aplikovať ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (čo z odôvodnenia explicitne nevyplýva, hoci sa toto zaoberá účelnosťou trov právneho zastúpenia), potom treba poukázať na znenie tohto ustanovenia, podľa ktorého súd prizná   účastníkovi,   ktorý   mal vo veci   plný úspech,   náhradu   trov   potrebných   na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Účelným bránením   práva   treba   rozumieť   voľbu   účelných   krokov,   resp.   úkonov   právnej   pomoci zo strany advokáta. Všeobecný súd je síce oprávnený skúmať účelnosť vynaložených trov, avšak   nemôže   opomenúť,   že   účelnosť   ako   taká   je   vlastnosťou   procesu   spočívajúcou v sledovaní   cieľa,   pričom   svoju   opodstatnenosť   nachádza   spravidla   vtedy,   ak   vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze.

Sťažovateľka   sa   nemôže   stotožniť   s   aplikáciou   ustanovenia   §   150   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá prichádza do úvahy iba vo výnimočných prípadoch a musí byť riadne a presvedčivo odôvodnená.

Prvok svojvôle v rozsudku krajského súdu je jednoznačný aj v konštatovaní, podľa ktorého   sťažovateľka   disponuje   právnym   oddelením.   Nie   je   jasné,   na   základe   akých dôkazov dospel krajský súd k takémuto záveru, pretože v skutočnosti sťažovateľka právne oddelenie nemá. Okolnosť, že má zamestnanca s právnickým vzdelaním, pôsobenie ktorého bolo pravdepodobne dôvodom nepriznania jej náhrady trov právneho zastúpenia, nebola s prihliadnutím na predmet činnosti sťažovateľky (inter alia dodávka elektrickej energie) podstatná,   pretože   pracovnou   náplňou   zamestnanca   s   právnickým   vzdelaním   bolo poskytovanie   právnych   služieb   bezprostredne   súvisiacich   s   predmetom   činnosti sťažovateľky. Nebolo však jeho úlohou spravovať a vymáhať jej pohľadávky. Takúto prácu by   totiž   mohli   zvládnuť   len   viacerí   zamestnanci   s   právnickým   vzdelaním,   keďže   iba v oblasti dodávky elektriny vykazuje sťažovateľka vyše 3 000 pohľadávok. To je dôvod, pre ktorý   tieto   pohľadávky   vymáha   sťažovateľkou   poverená   advokátska   kancelária.   Úkony advokátskej kancelárie pri vymáhaní pohľadávky musia byť preto posúdené ako účelné na uplatnenie práva sťažovateľky. Neboli preukázané ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa.

Právny   názor   krajského   súdu   o   neúčelnosti   trov   vzniknutých   advokátskym zastúpením   právnickej   osoby   majúcej   zamestnanca   s   právnickým   vzdelaním   vo   svojich dôsledkoch znamená, že takáto právnická osoba musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sama. Tento výklad je v rozpore so základným právom na rovnosť účastníkov občianskeho súdneho konania. Právne zastúpenie musí byť ponechané na vôli účastníka konania bez ohľadu na to, či bol schopný sa zastupovať aj sám, a bez ohľadu na jeho vzdelanie, resp. vzdelanie   jeho   zamestnanca.   Zo   žiadnych   ustanovení   ústavy   či   Občianskeho   súdneho poriadku nevyplýva, že by účastníci konania s právnickým vzdelaním, resp. zamestnávajúci osobu   s   právnickým   vzdelaním,   nemali   nárok   na   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátom.  

Sťažovateľka zaplatením odmeny za právne zastupovanie a následným nepriznaním náhrady týchto trov napriek úspechu vo veci samej utrpela aj majetkovú ujmu.

Rozsudok   krajského   súdu   je   nedostatočne   odôvodnený,   čím   sťažovateľke   bola odopretá   možnosť   dozvedieť   sa   o   dôvodoch   rozhodnutia,   a   preto   je   sťažovateľka   toho názoru, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Krajský súd sa obmedzil   len na veľmi stručné konštatovanie. Neuviedol,   na základe akých skutočností dospel k záveru, že sťažovateľka má zriadené právne oddelenie, ale ani to, aké ustanovenie zákona aplikoval.

Došlo aj k porušeniu princípu právnej istoty ako jednej zo zložiek právneho štátu v zmysle čl. 1 ústavy, keďže všeobecné súdy v obdobných prípadoch náhradu trov právneho zastúpenia priznávajú.

Sťažovateľka žiada vydať tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy(...), právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...), právo na majetok v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu a ústavný princíp v zmysle čl. 1 Ústavy(...) Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 04. 2014, sp. zn. 3 Cob/205/2013-159 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 04. 2014,   sp.   zn.:   3   Cob/205/2013-159,   v   časti   vo   výroku   o   trovách   právneho zastúpenia, v ktorej zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/146/2012-105 zo dňa 31. 01. 2013, ako aj v časti náhrady trov odvolacieho konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľovi   vo výške   340,90 Eur na účet jeho právneho zástupcu(...),   a   to   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 205/2013-159 z 9. apríla 2014 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 26 Cb 146/2012-105 z 31. januára 2013 vo veci samej a vo výroku o trovách. Zároveň bol zmenený vo výroku o trovách právneho zastúpenia tak, že sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia nepriznáva. Sťažovateľke nebola priznaná ani náhrada trov odvolacieho konania. Podľa názoru krajského súdu nebolo možné   stotožniť   sa   s   postupom   okresného   súdu,   ktorý   priznal   sťažovateľke   právo na náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   situácie,   keď   sťažovateľka   disponuje   právnym oddelením. Účelnosť zastúpenia advokátom z pohľadu účelnosti priznania trov právneho zastúpenia treba hodnotiť, a to aj s prihliadnutím na predmet konania ako negatívnu, a to vzhľadom aj na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004, v ktorom sa konštatuje,   že   nepriznaním   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   nedochádza   k   zásahu   do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Nález tiež konštatoval, že nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia nebolo porušené základné právo na rovnosť účastníkov v konaní, pretože došlo len k uplatneniu zákonom daného priestoru pre uváženie účelnosti trov konania. Preto bol rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov právneho zastúpenia podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenený tak, ako je uvedené vo výroku. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a preto sťažovateľke, hoci bola   v   odvolacom   konaní   úspešná,   náhradu   trov   odvolacieho   konania   spočívajúcu   len v nákladoch právneho zastúpenia nepriznal.

Rozsudok   krajského   súdu   bol   podľa   dátumovej   pečiatky   doručený   právnemu zástupcovi sťažovateľky 27. mája 2014.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   nepodala   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 205/2013-159 z 9. apríla 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti inter alia namieta, že nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu sa jej odoprela možnosť dozvedieť sa o dôvodoch rozsudku, a tým jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Hoci   z   ustanovenia   §   239   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   zrejmé,   že dovolanie nie je prípustné vo veciach týkajúcich sa trov konania, napriek tomu je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (teda aj proti rozhodnutiu o trovách konania), a to v prípadoch vád konania špecifikovaných v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

Z podanej sťažnosti je zrejmé, že podľa názoru sťažovateľky trpí rozsudok krajského súdu   vadou spočívajúcou v tom, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Takáto námietka sťažovateľky umožňuje podanie dovolania, ktorého prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Napriek tomu podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepodala. Nevyužila teda v zásade účinný prostriedok nápravy označených práv v rámci dovolacieho   konania,   hoci   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   mala   k   dispozícii. To zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Napokon treba uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014