znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 530/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010 a ktorou žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva spoločnosti V., s.r.o. B., upravené v čl. 20, ods. 1 Ústavy SR, postupom Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a rozhodnutím 1ObdoV/43/2009 zo dňa 31.03.2010 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho Súdu SR č. k. 1ObdoV/43/2009 zo dňa 31.03.2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby vo veci konal.

4.   Porušitelia   sú   povinní   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a   spisu   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   45   Cbi   151/2002,   v   tomto   konaní   sa spoločnosť V., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“) domáhala proti JUDr. P. S., správcovi konkurznej podstaty Z. ako odporcovi v 1. rade, a Ing. S. S. – súdnemu exekútorovi ako odporcovi v 2. rade určenia pravosti pohľadávky vo výške 18 994 008 Sk, ktorú prihlásila v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 246/01 pred krajským súdom vo veci úpadcu Z. so sídlom v B. a ktorá bola popretá správcom na prieskumnom pojednávaní 19. júla 2002.

Navrhovateľ bol v priebehu konania sp. zn. 45 Cbi 151/2002 pred krajským súdom uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 26 Cbr 164/2007-33 z 26. júna 2008, ktoré sa   stalo   právoplatným   a   vykonateľným   7.   augusta   2008,   zrušený   bez   likvidácie a k 20. augustu 2008 vymazaný z obchodného registra.

V priebehu konania sp. zn. 45 Cbi 151/2002 pred krajským súdom Ing. I. K. (ktorý bol   do   výmazu   navrhovateľa   z   obchodného   registra   konateľom   navrhovateľa)   podaním doručeným krajskému súdu 7. apríla 2009 oznámil, že pohľadávky navrhovateľa prihlásené v konkurznom konaní sp. zn. 3 K 246/01 boli písomnou zmluvou o postúpení pohľadávok z 30. decembra 2006 postúpené sťažovateľovi v celkovom objeme 18 994 008 Sk (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávky“) a sú majetkom sťažovateľa. Ing. I. K. navrhol konanie prerušiť a uviedol, že príslušné písomnosti doručí krajskému súdu v lehote 10 dní.Krajský súd uznesením č. k. 45 Cbi 151/2002-93 zo 7. apríla 2009 konanie o určenie pravosti pohľadávky vo výške 18 994 008 Sk zastavil a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu   trov   nepriznal.   Vychádzal   z   toho,   že   navrhovateľ   bol   k   20.   augustu   2008 z obchodného   registra   vymazaný   a   ide   o   taký   nedostatok   podmienky   konania,   ktorý nemožno   odstrániť.   Krajský   súd   poukázal   i   na   to,   že   z   obsahu   konkurzného   spisu sp. zn. 3 K 246/01 vo veci úpadcu Z. zistil, že skutočnosti uvádzané Ing. I. K. v jeho podaní zo 7. apríla 2009 neboli oznámené konkurznému súdu ku dňu rozhodnutia v konkurznom konaní, a nie sú doložené písomnými dokladmi.

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 45 Cbi 151/2002-93 zo 7. apríla 2009 podal sťažovateľ odvolanie. Poukázal na to, že všetky práva k pohľadávke, ktorá je predmetom konania prešli na sťažovateľa ešte v roku 2006, poukázal na obsah zmluvy o postúpení pohľadávky, ako aj na to, že podaním zo 7. apríla 2009 doložil zmenu a žiadal, aby na základe zmluvy o postúpení pohľadávky bol do konania sp. zn. 45 Cbi 151/2002 pred krajským súdom pripustený ako nový účastník. Sťažovateľ navrhol napadnuté uznesenie zrušiť ako nezákonné s tým, aby v konaní bol ako navrhovateľ vedený sťažovateľ.Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 63/2009 z 29. júna 2009 odvolanie sťažovateľa odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že odvolaním môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa iba účastník konania (§ 201 OSP), avšak sťažovateľ účastníkom konania nie je. Najvyšší súd ďalej uviedol: „Zo žiadneho dôkazu nie je zrejmé, že bola podaná žiadosť o zámenu účastníka z pôvodného navrhovateľa V., s.r.o. na spoločnosť V., s.r.o., so sídlom B.,   ktorá   odvolanie   podala.   Z dokladu   založeného   v spise   na   č.   listu  ...,   zápisnice   z pojednávania zo dňa 19. 02.2008, na ktorom sa za navrhovateľa V., s.r.o. zúčastnil Ing. I. K. (konateľ spoločnosti) nevyplýva, že by bol oznámil, že v roku 2006 došlo k postúpeniu pohľadávky na spoločnosť V., s.r.o., so sídlom B., pričom Ing. K. v predloženej zmluve o postúpení   pohľadávky   je   uvedený   ako   splnomocnený   zástupca   ako   postupníka   tak   aj postupcu.“

Proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo 63/2009   z 29.   júna 2009   podal sťažovateľ dovolanie, ktorým navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu   vrátiť   na   ďalšie   konanie.   Poukázal   na   to,   že   o   zmenu   účastníka   požiadal.   Osobne 22. apríla 2009 sťažovateľ doručil krajskému súdu do podateľne (k sp. zn. 3 K 246/01, pozn.) oznámenie o zmene veriteľa pohľadávky. Keďže túto zmenu oznámil len sťažovateľ, krajský súd zmenu účastníka nepripustil (uznesenie krajského súdu sp.   zn. 3 K 246/01 zo 4. mája 2009). Dňa 3. júna 2009 splnomocnený právny zástupca spoločnosti V., s. r. o., podal na krajskom súde oznámenie o zmene veriteľa predmetnej pohľadávky.

Najvyšší súd uznesením č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010 dovolanie sťažovateľa   odmietol   a   odporcom   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Toto   uznesenie nadobudlo   právoplatnosť   3.   júna   2010.   Najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd odmietol odvolanie sťažovateľa v súlade s procesným predpisom, pretože procesné účinky má postúpenie pohľadávky až potom, keď pôvodný veriteľ alebo ten, na koho prešlo právo, o   ktorom   sa   koná,   navrhne namiesto   dovtedajšieho   účastníka   konania,   aby   do   konania vstúpil nový nositeľ práva (§ 92 ods. 3 OSP), pričom návrh na zámenu účastníkov na strane navrhovateľa   možno   urobiť   len   do   doby,   pokiaľ   má   navrhovateľ   spôsobilosť   byť účastníkom konania.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukázal na ustanovenie § 7 ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)   (ktorý   je   lex   specialis   voči   Občianskemu   súdnemu poriadku), podľa ktorého ak došlo počas konkurzu k zmene veriteľa pohľadávky zo zákona alebo zo zmluvy, účastníkom konkurzu sa stáva namiesto pôvodného veriteľa nový veriteľ, pôvodný   a   nový   veriteľ   túto   skutočnosť   oznámia   súdu.   Oznámenie musí   byť doložené listinou   preukazujúcou   prechod   pohľadávky,   v   prípade   prevodu   pohľadávky   zmluvou o postúpení pohľadávky. K zmene účastníka konania dochádza doručením oznámenia tejto skutočnosti súdu, najneskôr však do vydania rozvrhového uznesenia. Ak oznámenie nie je doložené   listinou   preukazujúcou   prechod   pohľadávky   a   v   prípade   prevodu   pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky, súd rozhodne o nepripustení zmeny účastníkov konkurzu uznesením. Na zámenu účastníkov konkurzu sa nevzťahuje osobitný predpis. Podľa názoru sťažovateľa   s   ohľadom   na   toto   ustanovenie   v   konkurznom   konaní   nemožno   uplatniť ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP. Nový veriteľ tak vstupuje do všetkých práv pôvodného veriteľa vrátane práv procesných. Dňom účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky vstupuje nový   veriteľ   do   konania   namiesto   postupcu   zo   zákona   a   bez   toho,   aby   o   tejto   zmene účastníka   rozhodol   súd.   Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   v   konkurznom   konaní   vedenom krajským   súdom   pod   sp.   zn.   3 K   246/01 sa   stal   dňom   31.   decembra   2006, oznámenie o postúpení pohľadávky bolo konkurznému súdu doručené 22. apríla 2009, k oznámeniu o zmene veriteľa bola pripojená aj zmluva o postúpení pohľadávky. Najvyšší súd napriek uvedenému na vec sťažovateľa aplikoval § 92 ods. 3 OSP [v rozpore s § 7 ods. 4 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“)]. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.   4   Obo   74/2009   z   30.   júla   2009,   ktorým   bolo   uznesenie   krajského   súdu č. k. 3 K 246/01-722   zo   4.   mája 2009   zrušené   a   vec   vrátená   krajskému   súdu   na ďalšie konanie,   pričom   v   jeho   odôvodnení   najvyšší   súd   uviedol,   že „skutočnosť,   že   pôvodný veriteľ   (V.,   s.r.o.,   ktorý   bol   dňom   20.   augusta   2008   vymazaný   z   obchodného   registra) postúpenie   neoznámil,   nemôže   mať   za   následok,   že   sa   jeho   nástupca   novým   veriteľom nestal. Z textu zákona vyplýva povinnosť účastníka (pôvodného i nového) oznámiť súdu zmenu veriteľa, ktorá však musí byť doložená listinou túto skutočnosť preukazujúcou a tieto predpoklady v danom prípade splnené boli. Z citovaného ustanovenia (§ 7 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní, pozn.) vyplýva, že oznamovaciu povinnosť majú pôvodný i nový veriteľ   veriteľ,   ale   nepripustenie   tohto   návrhu   je   viazané   len   na   predloženie   listiny dokazujúcej túto skutočnosť, ako to vyplýva zo štvrtej vety citovaného ustanovenia, preto súd nemal rozhodovať o nepripustení zámeny účastníka na strane veriteľa, ale koná už s týmto novým veriteľom, ktorý sa stáva účastníkom konania ex lege, pritom však k takejto právnej skutočnosti musí dôjsť len do vydania rozvrhového uznesenia. V danej veci však nie je zrejmé, či táto podmienka bola splnená.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods.1 ústavy uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Obsah   vlastníctva   tvorí   súhrn   subjektívnych   vlastníckych   oprávnení,   medzi   ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka   určovať ďalší   právny   osud   veci.   Citovaný čl.   20   ods.   1   ústavy   teda   nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje (podobne aj čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd) realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Najvyšší súd uznesenie č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010 odôvodnil takto:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací   (§ 10a ods.2 O.   s.   p.)   po zistení,   že   dovolanie   podala   včas   osoba   na   to   oprávnená,   bez   nariadenia   dovolacieho pojednávania dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.

Bez ohľadu na to, či bol dovolateľ účastníkom konania na súde prvého stupňa, podal proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   odvolanie,   čím   sa   stal   účastníkom   odvolacieho konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý jeho odvolanie odmietol, je rozhodnutím, ktorým sa rozhodovalo o jeho právach, preto bol oprávnený proti nemu podať dovolanie. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods.1 O. s. p.). Dovolací súd sa zaoberal predovšetkým otázkou, či proti dovolateľom napadnutému rozhodnutiu je dovolanie prípustné.

Proti každému rozhodnutiu je dovolanie prípustné, ak bolo rozhodnutie odvolacieho súdu vydané v konaní, ktoré bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Jednou z takýchto vád je i skutočnosť, že postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f O. s. p.), ktorej sa žalovaný dovoláva. Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.) treba rozumieť taký   závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho procesných   práv,   priznaných   mu   v   občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   obhájenia a ochrany   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov.   O   postup,   odnímajúci   účastníkovi možnosť konať pred súdom ide tiež v prípade, že súd odmietne odvolanie podľa § 218 ods.1 písm. b) O.s.p., hoci podmienky pre tento postup neboli splnené.

Pre záver o tom, či odvolací súd, tým, že odvolanie odmietol, odňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom je rozhodujúce, či ho mal odvolací súd považovať za účastníka konania a odvolanie ním podané považovať za odvolanie podané na to oprávnenou osobou. Zo spisu je zrejmé, že pôvodným žalobcom bola spoločnosť V., ktorá v priebehu konania 20. augusta 2008 zanikla výmazom z obchodného registra a stratila tak spôsobilosť byť   účastníkom   konania.   Podľa   tvrdenia   dovolateľa,   pôvodný   žalobca   mu   pohľadávku, ktorá bola predmetom konania, postúpil zmluvou z 31. decembra 2006. Účinky postúpenia pohľadávky   trvajú   aj   po   zániku   postupcu,   čo   znamená,   že   postupník   môže   uplatňovať postúpené   právo   aj   po   zániku   postupcu.   Postúpenie   však   bez   ďalšieho   nemá   žiadne procesné   účinky   na   súdne   konanie,   v   ktorom   postupca   uplatňuje   pohľadávku,   ktorú v priebehu konania (prípadne aj pred začatím konania) postúpil.

Procesné účinky má postúpenie až potom, keď pôvodný účastník konania alebo ten, na   koho   prešlo   právo   alebo   povinnosť,   o   ktorej   sa   koná,   navrhne   aby   namiesto dovtedajšieho účastníka do konania vstúpil nový nositeľ práva alebo povinnosti (§ 92 ods. 3 O.   s.   p.).   Keďže   disponentom   konania   je   žalobca,   nepochybne   musí   s návrhom,   ak   ho podáva   ten,   kto   má   nastúpiť   na   jeho   miesto,   vyjadriť   súhlas.   Je   len   vecou   postupcu a postupníka kedy takýto procesný návrh urobia, prípadne či ho vôbec urobia. Je však zrejmé, že návrh na zámenu účastníkov na strane žalobcu môžu urobiť len do doby pokiaľ má   žalobca   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania.   Ak   žalobca   stratí   spôsobilosť   byť účastníkom konania, už nemôže byť návrh účinne urobený. Po strate spôsobilosti môže dôjsť k procesnému nástupníctvu po právnickej osobe už len podľa § 109 ods.4 O. s. p. Nástupníkom sa stáva ten, na koho prešli práva alebo povinnosti, teda príčinou prechodu práv a povinností je zánik právnickej osoby, ktorá bola účastníkom konania.

V   prejednávanej   veci   však   nedošlo   k   takejto   situácii.   Pohľadávka,   ktorá   je predmetom konania na dovolateľa neprešla v dôsledku zániku žalobcu, ale postúpením. Zo zápisu   z   obchodného   registra   je   zrejmé,   že   majetok   žalobcu   zánikom   neprešiel   na dovolateľa. Napokon ak žalobca pohľadávku skutočne postúpil, nemohla jeho zánikom na nikoho prejsť, pretože už žalobcovi nepatrila.

Dovolateľ urobil návrh na zámenu až podaním zo 7. apríla 2009 (posledná veta podania na č. l. 90), teda viac ako sedem mesiacov po zániku pôvodného žalobcu. V čase podania   už   tento   procesný   úkon   nemohol   privodiť   jeho   vstup   do   konania   namiesto pôvodného   žalobcu.   Dovolateľ   sa   nemohol   a   nestal   účastníkom   konania   a   súd   prvého stupňa správne konanie zastavil. Jeho odvolanie odvolací súd správne považoval za podané neoprávnenou osobou a podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. ho odmietol. Pokiaľ ide o tvrdenie dovolateľa, že o zmenu účastníka žiadal a 22. apríla 2009 podal na Krajský súd v Bratislave   oznámenie   o   zmene   veriteľa   pohľadávky   spolu   so   zmluvou   o   postúpení pohľadávky   úkon,   ktorým   sa   účastníci   dovolávajú   procesného   nástupníctva   musí   byť urobený   v   konaní,   v   ktorom   žiadajú   o   zmenu.   Z   podania,   ktoré   dovolateľ   k   dovolaniu pripojil   je   zrejmé,   že   ho   urobil   vo   vzťahu   k   inému   konaniu   (je   adresované   k   sp.   zn. 3 K 246/01). Navyše uvedený úkon bol urobený 22. apríla 2009, teda ešte neskôr ako úkon v prejednávanej veci.

Odvolací   súd   odmietol   odvolanie   dovolateľa   v   súlade   s   procesným   predpisom a dovolateľovi neodňal možnosť konať pred súdom. Nebol tak naplnený dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f O. s. p. Keďže dovolací súd nezistil žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   zakladala   iný   dôvod   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237 O. s. p., dovolanie ako neprípustné podľa § 218 ods.1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. odmietol.“

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého najvyšší súd porušil jeho základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy tým, že odmietol jeho dovolanie (ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 4 OSP], hoci podľa názoru sťažovateľa mal jeho dovolanie   prerokovať   a   uznesenie   odvolacieho   súdu   zrušiť,   pretože   v jeho   prípade   mu odvolací súd odmietnutím odvolania odňal možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa nesprávne vychádzal z toho, že v konaní vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. 45 Cbi 151/2002 sa sťažovateľ nestal jeho účastníkom (dňom nadobudnutia pohľadávky   jej   postúpením   od   navrhovateľa),   pretože   na   jeho   vstup   do   tohto   konania aplikoval ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP. Podľa názoru sťažovateľa na konanie vedené pred krajským súdom pod sp. zn. 45 Cbi 151/2002 tieto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aplikovať nebolo možné s ohľadom na znenie § 7 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa, ak bol postup súdu v súlade so zákonom (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).

Podľa § 243b ods. 5 prvej vety OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Prípustnosť dovolania sťažovateľ odôvodnil tým, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] z dôvodu, že odvolací súd jeho odvolanie odmietol ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Sťažovateľ tvrdí,   že   bol   oprávnený   odvolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   vo   veci   sp.   zn. 45 Cbi 151/2002   podať,   pretože   bol   účastníkom   tohto   konania vedeného   pred   krajským súdom. Podľa názoru sťažovateľa je to tak preto, že o jeho vstupe do konania nemalo byť rozhodované podľa   § 92 ods.   2 a 3 OSP za splnenia podmienok stanovených v tomto ustanovení (aplikáciu tohto ustanovenia vylučuje ustanovenie § 7 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Podľa § 92 ods. 2 OSP (v znení k 7. aprílu 2009, ako aj k 30. decembru 2006) ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto   doterajšieho   účastníka   vstúpil   ten,   na   koho   boli   tieto   práva   alebo   povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa § 92 ods. 3 OSP (v znení k 7. aprílu 2009, ako aj k 30. decembru 2006) súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa by mohla obstáť iba v prípade, ak by mal krajský súd v konaní sp. zn. 45 Cbi 151/2002 povinnosť postupovať podľa § 7 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní. Iba v takom prípade by totiž najvyšší súd ako súd dovolací vykladal a aplikoval ustanovenie § 92 OSP v rozpore s jeho účelom a zmyslom, a teda ústavne nekonformne (čo malo viesť podľa názoru sťažovateľa k tomu, že na základe tohto ustanovenia   najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   nebol   účastníkom   konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. 45 Cbi 151/2002 v čase, keď proti uzneseniu o zastavení tohto konania podal odvolanie).

Podľa   ustanovenia   §   7   ods.   4   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   ak   došlo   počas konkurzu k zmene veriteľa pohľadávky zo zákona alebo zo zmluvy, účastníkom konkurzu sa namiesto pôvodného veriteľa stáva nový veriteľ; pôvodný veriteľ a nový veriteľ túto skutočnosť oznámia súdu. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prechod pohľadávky, v prípade prevodu pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky. K zmene účastníka konania dochádza doručením oznámenia tejto skutočnosti súdu, najneskôr však do vydania   rozvrhového   uznesenia   (§   30   ods.   1).   Ak   oznámenie   nie   je   doložené   listinou preukazujúcou prechod pohľadávky a v prípade prevodu pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky,   súd   rozhodne   o   nepripustení   zmeny   účastníkov   konkurzu   uznesením.   Na zámenu   účastníkov   konkurzu   sa   nevzťahuje   osobitný   predpis. Za   poslednou   vetou   je pripojený odkaz „1b“, ktorý znie „§ 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“.

Toto   ustanovenie   v   citovanom   znení   sa   stalo   súčasťou   zákona   o   konkurze a vyrovnaní   jeho   novelizáciou   vykonanou   zákonom   č.   646/2004   Z.   z.,   ktorým   sa   mení zákon o konkurze a vyrovnaní s účinnosťou od 1. januára 2005 (bod 4 novely).

Podľa § 70d ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní ustanovenia § 4 ods. 9, § 7 ods. 4, § 8 ods. 5, § 10 ods. 1, § 11 ods. 3 a 4, § 28 ods. 1 sa vzťahujú aj na konania začaté pred 1. januárom 2005, právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 1. januárom 2005, zostávajú zachované.

Zákon o konkurze a vyrovnaní upravuje podmienky začatia a priebeh konkurzného konania, ktorého účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku s cieľom dosiahnuť   pomerné   uspokojenie   veriteľov   z   dlžníkovho   majetku.   Samotné   konkurzné konanie je upravené v zákone o konkurze a vyrovnaní a subsidiárne v Občianskom súdnom poriadku.

Konanie o žalobe o určenie pravosti pohľadávky je občianskym súdnym konaním, ktoré   je   vyvolané   konkurzom.   Jeho   účelom   je   rozhodnúť   o   pohľadávke   konkurzného veriteľa prihlásenej do konkurzu, ktorá nebola zistená, ostala sporná, čo sa týka právneho dôvodu, výšky alebo poradia. Súd v takomto konaní rozhoduje o žalobe veriteľa podanej na súde, ktorý vyhlásil konkurz, proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli, a žalobca sa v tomto konaní môže dovolávať len právneho dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a pohľadávku môžu uplatniť len do výšky uvedenej v prihláške alebo na   prieskumnom   pojednávaní.   Priebeh   konania   o   určenie   pravosti   pohľadávky   je upravený Občianskym súdnym poriadkom.

Ustanovenie § 7 ods.   4 zákona o konkurze a vyrovnaní teda upravuje pre účely konkurzného   konania   postup   konkurzného   súdu   v   prípade,   ak   došlo   počas   konkurzu k zmene veriteľa pohľadávky zo zákona alebo zo zmluvy, a to tak, že účastníkom konkurzu sa namiesto pôvodného veriteľa stáva nový veriteľ za predpokladov stanovených v tomto ustanovení. Toto ustanovenie teda upravuje zmenu v osobe účastníka konkurzného konania.

Z citovaného ustanovenia § 7 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní je však súčasne zrejmé,   že   sa   vzťahuje   iba   na   konkurzné   konanie,   ktorého   priebeh   zákon   o   konkurze a vyrovnaní   upravuje.   Z   tohto   ustanovenia   nemožno   ústavne   konformným   výkladom vyvodiť, že by sa vzťahovalo aj na občianske súdne konanie, ktorého predmetom je určenie pravosti pohľadávky. Rovnako tak toto ustanovenie preto vylučuje aplikáciu § 92 OSP iba na   takto   chápané   konkurzné   konanie.   Z   ustanovenia   §   7   ods.   4   zákona   o   konkurze   a vyrovnaní nemožno vyvodiť, že vylučuje aplikáciu ustanovenia § 92 ods.2 a 3 OSP na konanie o určenie pravosti pohľadávky.

Vychádzajúc z uvedeného je nutné prisvedčiť názoru sťažovateľa, pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že na konkurzné konanie nemožno aplikovať ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 OSP, avšak nemožno sa stotožniť s jeho názorom, podľa ktorého ústavne konformným výkladom možno dospieť k záveru, podľa ktorého v konaní o určenie pravosti pohľadávky by sa na otázku zmeny navrhovateľa toto ustanovenie nevzťahovalo.

Preto, pokiaľ najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, podľa ktorého zmena v osobe navrhovateľa v konaní o určenie pravosti pohľadávky v dôsledku postúpenia pohľadávky navrhovateľom inej osobe v priebehu tohto konania sa riadi ustanovením § 92 ods. 2 a 3 OSP, ústavný súd sa s týmto záverom najvyššieho súdu stotožňuje (rovnako ako sa   stotožňuje   s   inak   nesporným   konštatovaním   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého podmienkou zmeny v osobe navrhovateľa v občianskom súdnom konaní je okolnosť, že pôvodný navrhovateľ v konaní musí mať spôsobilosť byť účastníkom občianskeho súdneho konania v čase rozhodovania súdu o zmene v osobe navrhovateľa).

Ústavný   súd   považuje   dôvody   uvedené   v   rozhodnutí   najvyššieho   súdu č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010 za také, ktoré jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a formulovanie princípov posudzovania podmienok zmeny v osobe navrhovateľa v občianskom   súdnom   konaní o   určenie   pravosti   pohľadávky   za   zodpovedajúce   zmyslu a účelu zákonnej úpravy i záverom právnej teórie a stotožňuje sa s nimi.

Hoci sťažovateľ tvrdil, že uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 ObdoV 43/2009-127 z 31. marca 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, toto svoje tvrdenie odôvodnil (napriek tomu, že v konaní pred ústavným súdom bol zastúpený   advokátom)   iba   poukazom   na   to,   že   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu zákona (a to aplikáciou § 92 ods. 3 OSP).

Keďže ústavný súd v postupe najvyššieho súdu nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov   a   v situácii,   keď   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   inými   argumentmi   než ústavnoprocesnými neodôvodnil, ústavný súd, ktorý je súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy, dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu   a základným právom, ktorého porušenie sa   namietalo, a ani hmotné právo nebolo arbitrárne aplikované, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010