SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 53/2015-6
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 50 ods. 1 a 3 ÚstavySlovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republikypostupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a oznámenímč. IV/3 Gn 889/14/1000-12 z 12. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a akozjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3a čl. 50 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2a čl. 149 ústavy postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len„generálna prokuratúra“) a oznámením č. IV/3 Gn 889/14/1000-12 z 12. decembra 2014(ďalej len „napadnuté oznámenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v súvislosti s ich trestnýmoznámením podali generálnej prokuratúre opakovaný podnet z 29. novembra 2014 pre nimiuvádzaný nesúhlas s postupom a vybavením ich opakovaného podnetu JUDr. JaroslavomKozolkom, prokurátorom generálnej prokuratúry, v trestnej veci vedenej generálnouprokuratúrou pod sp. zn. IV/3 Gn 889/14/1000, ako aj s postupom a rozhodovaním ďalšíchorgánov činných v trestnom konaní o trestnom oznámení sťažovateľov z 27. apríla 2014.
3. Podľa sťažovateľov generálna prokuratúra nerešpektovala pri vybavovaní ichopakovaného podnetu § 3 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), keďže odložila ich opakovaný podnet bez toho,aby si zadovážila dôkazy a zistila skutočný stav veci. Tým podľa sťažovateľov konalaprotizákonne a protiústavne, nerozhodovala podľa zákona, ale rozhodla podľa názoruprokurátorky generálnej prokuratúry došlo zo strany generálnej prokuratúry k mareniuspravodlivosti a k spôsobeniu „rizikového stresu“ sťažovateľov.
4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd konštatoval protiústavnosť napadnutéhooznámenia a prikázal generálnej prokuratúre konať zákonným spôsobom.
II.
5. V odôvodnení napadnutého oznámenia generálna prokuratúra uviedla: «Dňa 3. decembra 2014 bolo doručené na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky Vaše podanie zo dňa 29. novembra 2014, v ktorom vyjadrujete nesúhlas s postupom a vybavením Vášho opakovaného podnetu v zastúpení generálneho prokurátora Slovenskej republiky JUDr. Jaroslavom Kozolkom, prokurátorom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, v trestnej veci vedenej na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/3 Gn 889/14/1000, ako aj s postupom a rozhodovaním ďalších orgánov činných v trestnom konaní o Vašom trestnom oznámení zo dňa 27. apríla 2014, ktoré ste osobne podali na Obvodnom oddelení Policajného zboru Košice - Západ.
Preskúmaním obsahu Vášho podania zo dňa 29. novembra 2014 som zistila, že je svojím obsahom ďalším opakovaným podnetom podľa § 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).
Po preskúmaní obsahu Vášho ďalšieho opakovaného podnetu a vecne súvisiaceho spisového materiálu vyjadrujem záver, že Váš ďalší opakovaný podnet nie je dôvodný. Poukazujem pritom na argumentáciu uplatnenú v upovedomeniach o vybavení Vášho prvého podnetu a opakovaného podnetu, s ktorými sa stotožňujem a primerane na ne odkazujem.
Prokurátor Krajskej prokuratúry Košice JUDr. Pavol Zeleňák postupoval správne a zákonne, keď po preskúmaní Vášho prvého podnetu a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu, tento podnet ako nedôvodný odložil bez prijatia opatrení, o čom Vás upovedomil listom, sp. zn. 1 KPt 329/14/8800-5 zo dňa 3. septembra 2014.
Za zákonné považujem aj vybavenie Vášho opakovaného podnetu zo dňa 14. septembra 2014 upovedomením sp. zn. IV/1 GPt 885/14/1000-9 zo dňa 13. novembra 2014, ktoré aproboval asignoval prokurátor trestného; odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky JUDr. Jaroslav Kozolka, v zastúpení generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Po preskúmaní Vášho ďalšieho opakovaného podnetu zo dňa 29. novembra 2014 konštatujem, že neobsahuje žiadne nové skutočnosti. Vo Vašom ďalšom opakovanom podnete ste neuviedli žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by vznikol dôvod na reparáciu postupu podriadeného prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a prokurátora Krajskej prokuratúry Košice pri vybavovaní Vašej trestnej veci a na prijatie akýchkoľvek zákonných opatrení vo vzťahu k týmto prokurátorom. Vzhľadom k tejto skutočnosti, v súlade s ustanovením § 34 odsek 2 zákona o prokuratúre, preto vec nebude opätovne prešetrovaná. V tejto súvislosti v celom rozsahu poukazujem na oznámenie o vybavení Vášho opakovaného podnetu Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/1 GPt 889/14/1000-9 zo dňa 13. novembra 2014. Prosím, aby ste tento záver prijali a akceptovali a rešpektovali.
Zároveň Vás poučujem, že pokiaľ neuvediete nové skutočnosti, Váš ďalší opakovaný podnet nie je potrebné vybaviť v zmysle ustanovenia § 34 odsek 2 zákona o prokuratúre a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky naň nebude reagovať písomne.»
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
IV.
8. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3a čl. 50 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavy napadnutým oznámenímgenerálnej prokuratúry, keďže generálna prokuratúra podľa sťažovateľov nerešpektovala privybavovaní ich opakovaného podnetu § 3 ods. 2 zákona o prokuratúre, odložila ichopakovaný podnet bez toho, aby si zadovážila dôkazy a zistila skutočný stav veci. Týmpodľa sťažovateľov konala generálna prokuratúra protizákonne a protiústavne,nerozhodovala podľa zákona, ale podľa vlastného názoru prokurátorky generálnejprokuratúry.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnymúradným postupom.
Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
10. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásadenie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnejmoci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stava aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,IV. ÚS 11/2010).
11. Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie jesuplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnymporiadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súduvyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kdek porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotnéhorozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej mocimôžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
12. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osobypožiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvompodnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre zodpovedápovinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmtopodnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšaksúčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jejpodnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,III. ÚS 133/06).
13. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že generálnaprokuratúra reagovala na opakovaný podnet zákonným spôsobom, a teda generálnaprokuratúra riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre, pričomvybavila opakovaný podnet sťažovateľmi napadnutým oznámením, ktoré spĺňa náležitostipredpokladané zákonom o prokuratúre, v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor nazistený skutkový stav. Generálna prokuratúra reagovala aj na námietkysťažovateľov týkajúce sa predchádzajúcich oznámení generálnej prokuratúry o vybavenípodnetu sťažovateľov a ich opakovaných podnetov. Skutočnosť, že právne závery generálnejprokuratúry sú odlišné od záverov sťažovateľov, nie je dôvodom na spochybňovaniezákonnosti a ústavnosti vybavenia tohto opakovaného podnetu. Ústavný súd konštatuje,že postupom generálnej prokuratúry v súlade so zákonom o prokuratúre nemohlo dôjsťk porušeniu práva sťažovateľov domáhať sa ochrany svojich práv podaním podnetu aleboopakovaného podnetu orgánom prokuratúry a právne závery vyslovené v napadnutomoznámení nie sú arbitrárne, extrémne nelogické a ani sa neodchýlili od veci samej, a jenutné ich považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktoréhoústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.
14. V tomto ohľade sú všeobecné námietky sťažovateľov o nerešpektovaní zákonao prokuratúre a nezistení skutočného stavu veci zo strany generálnej prokuratúry zjavneneopodstatnené, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
15. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonomchránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.
16. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavynapadnutým oznámením konštatuje, že uvedené články neobsahujú konkrétnu garanciuzákladného práva a slobody, ale sú základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimizásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd (čl. 2 ods. 2 ústavy), resp.upravujú základné ústavné vymedzenie postavenia a kompetencií prokuratúry (čl. 149ústavy). V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobodypodľa ústavy, prípadne práva zaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie inéhočlánku ústavy, než článku garantujúceho základné právo alebo slobodu možno podanímindividuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušenímuž konkrétneho označeného základného práva alebo slobody.
17. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľmi označených základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 50 ods. 1 a 3 ústavy napadnutým oznámením generálnejprokuratúry, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavy.Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015