znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 53/2015-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 50 ods. 1 a 3 ÚstavySlovenskej   republiky   v spojení   s čl.   2   ods.   2   a čl.   149   Ústavy   Slovenskej   republikypostupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   a oznámenímč. IV/3 Gn 889/14/1000-12 z 12. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   akozjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛   (ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3a čl. 50 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2a čl.   149   ústavy   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„generálna prokuratúra“) a oznámením č. IV/3 Gn 889/14/1000-12 z 12. decembra 2014(ďalej len „napadnuté oznámenie“).

2.   Zo   sťažnosti a z   jej príloh vyplýva,   že sťažovatelia   v súvislosti s ich   trestnýmoznámením podali generálnej prokuratúre opakovaný podnet z 29. novembra 2014 pre nimiuvádzaný nesúhlas s postupom a vybavením ich opakovaného podnetu JUDr. JaroslavomKozolkom,   prokurátorom   generálnej   prokuratúry,   v trestnej   veci   vedenej   generálnouprokuratúrou pod sp. zn. IV/3 Gn 889/14/1000, ako aj s postupom a rozhodovaním ďalšíchorgánov činných v trestnom konaní o trestnom oznámení sťažovateľov z 27. apríla 2014.

3.   Podľa   sťažovateľov   generálna   prokuratúra   nerešpektovala   pri   vybavovaní   ichopakovaného podnetu § 3 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), keďže odložila ich opakovaný podnet bez toho,aby si zadovážila dôkazy a zistila skutočný stav veci. Tým podľa sťažovateľov konalaprotizákonne   a protiústavne,   nerozhodovala   podľa   zákona,   ale   rozhodla   podľa   názoruprokurátorky   generálnej   prokuratúry   došlo   zo   strany   generálnej   prokuratúry   k mareniuspravodlivosti a k spôsobeniu „rizikového stresu“ sťažovateľov.

4.   Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   konštatoval   protiústavnosť   napadnutéhooznámenia a prikázal generálnej prokuratúre konať zákonným spôsobom.

II.

5.   V   odôvodnení   napadnutého   oznámenia   generálna   prokuratúra   uviedla: «Dňa 3. decembra 2014 bolo doručené na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky Vaše podanie zo dňa 29. novembra 2014, v ktorom vyjadrujete nesúhlas s postupom a vybavením Vášho opakovaného podnetu v zastúpení generálneho prokurátora Slovenskej republiky JUDr. Jaroslavom Kozolkom, prokurátorom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, v   trestnej   veci   vedenej   na   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. IV/3 Gn 889/14/1000,   ako   aj   s   postupom   a   rozhodovaním   ďalších   orgánov   činných v trestnom konaní o Vašom trestnom oznámení zo dňa 27. apríla 2014, ktoré ste osobne podali na Obvodnom oddelení Policajného zboru Košice - Západ.

Preskúmaním obsahu Vášho podania zo dňa 29. novembra 2014 som zistila, že je svojím obsahom ďalším opakovaným podnetom podľa § 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

Po preskúmaní obsahu Vášho ďalšieho opakovaného podnetu a vecne súvisiaceho spisového materiálu vyjadrujem záver, že Váš ďalší opakovaný podnet nie je dôvodný. Poukazujem   pritom   na   argumentáciu   uplatnenú   v   upovedomeniach   o   vybavení   Vášho prvého podnetu a opakovaného podnetu, s ktorými sa stotožňujem a primerane na ne odkazujem.

Prokurátor Krajskej prokuratúry Košice JUDr. Pavol Zeleňák postupoval správne a zákonne, keď po preskúmaní Vášho prvého podnetu a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu, tento podnet ako nedôvodný odložil bez prijatia opatrení, o čom Vás upovedomil listom, sp. zn. 1 KPt 329/14/8800-5 zo dňa 3. septembra 2014.

Za   zákonné   považujem   aj   vybavenie   Vášho   opakovaného   podnetu   zo   dňa 14. septembra 2014 upovedomením sp. zn. IV/1 GPt 885/14/1000-9 zo dňa 13. novembra 2014, ktoré aproboval asignoval prokurátor trestného; odboru Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   JUDr.   Jaroslav   Kozolka,   v   zastúpení   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky.

Po preskúmaní Vášho ďalšieho opakovaného podnetu zo dňa 29. novembra 2014 konštatujem,   že   neobsahuje   žiadne   nové   skutočnosti.   Vo   Vašom   ďalšom   opakovanom podnete ste neuviedli žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by vznikol dôvod na reparáciu postupu podriadeného prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a prokurátora Krajskej prokuratúry Košice pri vybavovaní Vašej trestnej veci a na prijatie akýchkoľvek   zákonných   opatrení   vo   vzťahu   k   týmto   prokurátorom.   Vzhľadom   k tejto skutočnosti, v súlade s ustanovením § 34 odsek 2 zákona o prokuratúre, preto vec nebude opätovne   prešetrovaná.   V   tejto   súvislosti   v   celom   rozsahu   poukazujem   na   oznámenie o vybavení Vášho opakovaného podnetu Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/1 GPt 889/14/1000-9 zo dňa 13. novembra 2014. Prosím, aby ste tento záver prijali a akceptovali a rešpektovali.

Zároveň Vás poučujem, že pokiaľ neuvediete nové skutočnosti, Váš ďalší opakovaný podnet nie je potrebné vybaviť v zmysle ustanovenia § 34 odsek 2 zákona o prokuratúre a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky naň nebude reagovať písomne.»

III.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

8. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3a čl. 50 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavy napadnutým oznámenímgenerálnej prokuratúry, keďže generálna prokuratúra podľa sťažovateľov nerešpektovala privybavovaní   ich   opakovaného   podnetu   §   3   ods.   2   zákona   o prokuratúre,   odložila   ichopakovaný podnet bez toho, aby si zadovážila dôkazy a zistila skutočný stav veci. Týmpodľa   sťažovateľov   konala   generálna   prokuratúra   protizákonne   a protiústavne,nerozhodovala   podľa   zákona,   ale   podľa   vlastného   názoru   prokurátorky   generálnejprokuratúry.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnymúradným postupom.

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

10. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásadenie je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   príslušného   orgánu   verejnejmoci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stava aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných   slobodách   (porov.   I. ÚS 17/01,   II.   ÚS   137/08,   III.   ÚS   328/08,IV. ÚS 11/2010).

11. Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie jesuplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnymporiadkom   upravenej   pôsobnosti   a právomoci.   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súduvyplýva,   že   môže   preskúmavať   len také   rozhodnutia   orgánov   verejnej   moci,prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kdek porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotnéhorozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové   a právne   závery   príslušného   orgánu   verejnej   mocimôžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

12. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osobypožiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvompodnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre zodpovedápovinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmtopodnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť,   avšaksúčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jejpodnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,III. ÚS 133/06).

13.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   generálnaprokuratúra   reagovala   na   opakovaný   podnet   zákonným   spôsobom,   a teda   generálnaprokuratúra riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre, pričomvybavila opakovaný podnet sťažovateľmi napadnutým oznámením, ktoré spĺňa náležitostipredpokladané zákonom o prokuratúre, v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor nazistený   skutkový   stav.   Generálna   prokuratúra   reagovala   aj   na   námietkysťažovateľov týkajúce   sa   predchádzajúcich   oznámení   generálnej   prokuratúry   o vybavenípodnetu sťažovateľov a ich opakovaných podnetov. Skutočnosť, že právne závery generálnejprokuratúry   sú   odlišné   od   záverov   sťažovateľov,   nie   je   dôvodom   na   spochybňovaniezákonnosti a ústavnosti vybavenia tohto opakovaného podnetu. Ústavný súd konštatuje,že postupom   generálnej   prokuratúry   v súlade   so   zákonom   o prokuratúre   nemohlo   dôjsťk porušeniu práva sťažovateľov domáhať sa ochrany svojich práv podaním podnetu aleboopakovaného   podnetu   orgánom   prokuratúry   a právne   závery   vyslovené   v napadnutomoznámení nie sú arbitrárne, extrémne nelogické a ani sa neodchýlili od veci samej, a jenutné   ich   považovať   za   výraz   autonómneho   prokurátorského   rozhodovania,   do   ktoréhoústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

14. V tomto ohľade sú všeobecné námietky sťažovateľov o nerešpektovaní zákonao prokuratúre a nezistení skutočného stavu veci zo strany generálnej prokuratúry zjavneneopodstatnené, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

15. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   149   ústavy prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a   zákonomchránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

16. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavynapadnutým   oznámením   konštatuje,   že   uvedené   články neobsahujú   konkrétnu   garanciuzákladného práva a slobody, ale sú základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimizásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd (čl. 2 ods. 2 ústavy), resp.upravujú   základné   ústavné   vymedzenie   postavenia   a kompetencií prokuratúry   (čl. 149ústavy). V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobodypodľa   ústavy,   prípadne   práva   zaručeného   kvalifikovanými   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie inéhočlánku ústavy, než článku garantujúceho základné právo alebo slobodu možno podanímindividuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušenímuž konkrétneho označeného základného práva alebo slobody.

17. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľmi označených základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 50 ods. 1 a 3 ústavy napadnutým oznámením generálnejprokuratúry, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavy.Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015