znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 53/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. C., W., USA, právne zastúpenej advokátom Mgr. Mag. M. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie, kontradiktórne súdne konanie a právo na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským   súdom   v Bratislave   pod   sp.   zn.   9   Co   192/2010   a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S. C., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2012   doručená   sťažnosť spoločnosti   S. C.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie, kontradiktórne súdne konanie a právo na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   v konaní vedenom Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 192/2010 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2.   Sťažovateľka   bola   účastníčkou   konania   v   pozícii   navrhovateľky   vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vo veci určenia záložného práva k nehnuteľnostiam.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   18   C   50/2008   zo 7.   októbra   2009   (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol.

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd «rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva.

A   keďže   podľa   nášho   presvedčenia   Krajský   súd   v   Bratislave   ako   „primárny ochranca práva“ (ktorý je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavania základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý má v danom prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne ním boli porušené aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci.».

3. Sťažovateľka svoju hlavnú argumentáciu sústreďuje predovšetkým na namietané pochybenie krajského súdu spočívajúce (i) v nedoručení vyjadrenia žalovaných k podanému odvolaniu sťažovateľke a (ii) nezdôvodneniu rozhodnutia krajského súdu prerokovať vec bez nariadenia pojednávania. K tomu uviedla:

„Sťažovateľka   v   odvolacom   konaní   podala   odvolanie,   ku   ktorému   sa   písomne vyjadrili žalovaní. Táto skutočnosť jasne vyplýva z napadnutého rozsudku, keďže odvolací súd sa v napadnutom rozsudku odvolával na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, ktoré podala sťažovateľka.

V   odvolacom   konaní   nebolo   nariadené   odvolacie   pojednávanie, a   odvolací   súd vyjadrenie   žalovaných   1)   a 3)   k   odvolaniu   sťažovateľky   ani   nedoručil   sťažovateľke   na vyjadrenie.   Bolo   jej   teda znemožnené   reagovať   na právnu   argumentáciu,   ktorú   uviedol žalovaný   1)   a 3)   v   odvolacom   konaní.   Postupom   odvolacieho   súdu   bola   sťažovateľka ukrátená na svojich procesných právach, a tým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. V uvedenom postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to porušením práva na kontradiktórne súdne konanie....

Z   odvolacieho   rozsudku   nesporne   vyplýva,   že   žalovaný   1)   a 3)   sa   vyjadroval k právnej argumentácii, ktorú sťažovateľka použila v odvolaní. Nevieme však uviesť, akú právnu   argumentáciu   v   podrobnostiach   uplatnil   žalovaný   1)   a 3)   vo   svojom   vyjadrení, keďže týmto vyjadrením nedisponujeme ani v súčasnosti.

K   tejto   právnej   argumentácii   sa   nemohla   sťažovateľka   vyjadriť,   a   to   práve dôsledkom   procesného   postupu   odvolacieho   súdu.   Intenzita   porušenia   práva   na kontradiktórne súdne konanie sa zvýrazňuje v okolnostiach daného prípadu práve v tom, že v odvolacom konaní sa jednalo v poradí o prvé (a aj jediné) stanovisko žalovaného 1) a 3), na ktoré nemohla sťažovateľka relevantným spôsobom reagovať; inými slovami povedané: nejednalo   sa   o ďalšie   vyjadrenie   žalobcu   v   odvolacom   konaní.   Nedochádza   tu   totiž   k reťazeniu vyjadrení, ktoré by si účastníci vzájomne (prostredníctvom súdu) preposielali. Postup odvolacieho súdu, ktorým nezaslal sťažovateľke toto jediné vyjadrenie (tak, aby mohla   k   nemu   zaujať   stanovisko)   a   ani   nenariadil   odvolacie   pojednávanie   taktiež nesledoval žiaden legitímny cieľ.

V   uvedených   súvislostiach   poukazujeme,   že   odvolací   súd   vo   veci nenariadil   ani odvolacie pojednávanie, pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo do   úvahy. V   tejto   časti   je   jeho   úvaha   odvolacieho   súdu   (ohľadom   nenariadenia pojednávania) zjavne neodôvodnená.“

4. Sťažovateľka ďalej namieta nedostatočné odôvodneniu rozsudku:«Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že sa stotožňuje s úvahami súdu prvého stupňa, keď mal za to, že ak podielový spoluvlastník nehnuteľnej veci zloží v rámci   exekúcie   cenu   najnižšieho   podania   spoluvlastníckeho   podielu,   znamená   to,   že zanikne záložné právo viaznuce na tomto spoluvlastníckom podiele.

Odvolací   súd   sám   vychádzal   z   toho,   že   na   posudzovanú   vec   sa   malo   aplikovať ustanovenie § 166 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení,...

Odvolací súd sám uznáva, že právna úprava (a prax) rozhodná v tom čase bola nejednoznačná   a   predmetné   ustanovenie   sa   vykladalo   rôzne.   Na   základe   aplikácie ustanovenia § 151g Občianskeho zákonníka (ktoré cituje aj odvolací súd), tento uzatvára, že záložné právo zložením hodnoty spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti zaniklo. Toto odôvodnenie je zjavne nepostačujúce, keďže nezodpovedá, akými úvahami sa všeobecný súd riadil. V ustanovení § 151 g ObčZ je päť skutkových situácií, v zmysle ktorých má zaniknúť záložné právo:

1) zánik zabezpečenej pohľadávky

2) alebo zálohu,

3) zloženie ceny založenej veci záložcom záložnému veriteľovi,

4) vzdanie sa záložného práva záložným veriteľom,

5) uplynutie času, Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, že ktorá z týchto skutkových situácií bola súdom aplikovaná, uvedené možno len dôvodiť, avšak nie jednoznačne. Možno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť body 2), 4) a 5) citovaného ustanovenia. Zostáva otázne, či odvolací súd aplikoval ustanovenie bodu 1) alebo 3). Podľa nášho názoru ani jednu z týchto situácií nie je možné aplikovať.

Pokiaľ sa jedná o bod 1), tak záložné právo zaniká len v prípade úplného zániku zabezpečovanej pohľadávky. K zániku zabezpečovanej pohľadávky však nedošlo, keďže bola uspokojená len čiastočne.

Ani v prípad uvedený v bode 5) nemožno aplikovať na prejednávanú vec, keďže toto ustanovenie   mieri   na   tie   situácie,   kedy   cenu   založenej   veci   zloží v   celosti   záložnému veriteľovi. V danom prípade však cena nebola v celosti záložnému veriteľovi zložená, bola zložená súdnemu exekútorovi, ktorý ju zahrnul do rozvrhu, v rámci ktorého obdŕžal právny predchodca sťažovateľa len nepatrnú časť   (ostatná   časť pripadla iným veriteľom,   ktorí nemali svoje pohľadávky zabezpečené záložným právom).

Vo veci je právne významné aj to, že takáto aplikácia prináša pre záložného veriteľa zjavne neprimerané dôsledky, pričom ako nositeľ tohto subjektívneho práva ich nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť. Záložné právo by mohlo (v zmysle hmotnoprávnej úpravy) zaniknúť len v tom prípade, ak by cena spoluvlastníckeho podielu bola zložená záložnému veriteľovi v celosti, pričom v prípade aplikácie názoru odvolacieho súdu by tomuto tak bolo tiež v prípade čo i len čiastočného alebo nepatrného uspokojenia na základe rozvrhového uznesenia.   To   znamená,   že   výška   iných   pohľadávok   iných   veriteľov   uspokojovaných v rozvrhovom konaní bola rozhodná pre zánik alebo trvania záložného práva sťažovateľky. Mohla nastať aj taká situácia, že sťažovateľka ako jediný záložný veriteľ v rámci rozvrhu nebola uspokojená vôbec a pritom by jej zaniklo záložné právo. Sťažovateľka by teda bola pozbavená svojho práva na pokojné užívanie majetku, a to bez primeranej náhrady a bez toho,   aby   takéto   pozbavenie   sledovalo   legitímny   cieľ.   Sťažovateľke   nedá   v   uvedenej súvislosti neuviesť, že Exekučný poriadok výslovne neuvádza ako dôsledok zloženie hodnoty spoluvlastníckeho podielu aj zánik záložného práva a pri absencii takejto úpravy, zánik záložného práva nemožno dôvodiť. Ak sa aj odvolací súd odvoláva na metódu historického výkladu (t. j. že novela Exekučného poriadku odstránila aplikačné problémy), tak tento názor opomína, že novela Exekučného poriadku súčasne posilnila aj ochranu záložných veriteľov práve v prípadoch, ako vyplýva z prejednávanej veci (napr. exekúciu na založenú vec nemožno vôbec viesť bez súhlasu záložného veriteľa).

Sťažovateľ má právo na ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, pričom všeobecné súdy tento výklad nevykonali. Do úvahy prichádzajú dve alternatívy výkladu, t. j. záložné   právo   zaniká   alebo   záložné   právo   trvá.   Metódou   logického   výkladu argumentum ad absurdum je potrebné v prípade dvoch alternatív vylúčiť tú, ktorá prináša absurdné dôsledky. Takouto alternatívou je nepochybne prvá alternatíva, keďže na úkor ostatných   veriteľov   a   bez   primeranej   náhrady   pozbavuje   záložného   veriteľa   jeho privilegovaného postavenia, a to bez existencie výslovnej právnej úpravy. Táto alternatíva sa   nedá   obhájiť   ani   doktrínou   „zdravého   rozumu“,   na   ktorý   sa   paradoxne   odvolávali všeobecné   súdy,   keďže   práve   aplikáciou   tejto   doktríny   možno   dôjsť   práve   k   opačnému záveru. Zánik záložného práva nemožno dôvodiť ani z ustanovenia § 166 ods. 2 Exekučného poriadku   a   je   potrebné   poznamenať,   že   sa   jedná   o   procesnoprávnu   normu,   ktorá   bez výslovnej   úpravy   nemôže   znamenať   zánik   hmotného   práva.   Takýto   výklad   by   bol   v extrémnom nesúlade s ustanovením § 1 O. s. p., ktoré doktrinálne ustanovuje ako sa majú vykladať procesnoprávne normy.»

5. K namietanému právu vlastniť majetok sťažovateľka uviedla:„Sťažovateľka   namieta   aj   porušenia   práva   vlastniť   majetok   a právo   na   pokojné užívanie majetku, ktoré súvisí s právom na prístup k súdu, nakoľko sťažovateľka mala právo na pokojné užívanie svojho majetku, ktoré jej však bolo odopreté postupom všeobecného súdu.   Porušenie   vidíme   v   tom,   že   vydaním   napadnutého   rozsudku   bola   sťažovateľka zaviazaná na náhradu trov konania a ako i pozbavený záložného práva, čím sa zjavne znížila bonita jej pohľadávky, pričom pohľadávku je potrebné považovať za súčasť majetku v zmysle judikatúry ESĽP. Všeobecný súd tým zasiahol do jej práva na pokojné užívanie majetku, pričom porušenie tohto práva nesledovalo žiaden legitímny cieľ a bolo prejavom svojvôle a arbitrárnosti.“

6.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky S. C. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   a   čl.   1   Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 9 Co 192/2010-448 zo dňa 06. 10. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   v   celom   rozsahu   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave, spis. zn. 9 Co 192/2010-448   zo   dňa   06.   10.   2011   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   S.   C.   do   15   dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu....“

7. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 9 Co 192/2010 zo 6. októbra 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 18 C 50/2008 zo 7. októbra 2009.

V odôvodnení rozsudku využijúc ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody   [§   219   ods.   2   OSP v znení novely č. 384/2008 Z. z. účinnej od 15. októbra 2008, pozn.], poukázal na to, že„Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vychádzal z úpravy stanovenej v ust. § 166 ods. 1, 2 Exek. por., ktoré však v rozhodnej dobe expressis verbis neriešili otázku, kedy sa spoluvlastník,   ktorý si uplatnil   svoje predkupné právo,   stal vlastníkom daného podielu; absencia   explicitnej   právnej   úpravy   potom   viedla   nielen   v   praxi   k   rôznym   záverom a postupom. Na jednej strane bol prezentovaný názor, že k prechodu vlastníctva dochádza už zaplatením sumy zodpovedajúcej znalecky určenej cene podielu s tým, že podkladom pre zmenu vlastníctva v prípade spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, bude listina vydaná exekútorom   potvrdzujúca   zloženie   ceny   spoluvlastníckeho   podielu,   na   základe   ktorej   sa vykoná záznam v katastri nehnuteľností. Na strane druhej sa v tomto prípade predpokladalo následné   vydanie   rozhodnutia   súdu   o   schválení,   resp.   neschválení   nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu, pričom k prechodu vlastníctva malo dôjsť až právoplatnosťou schvaľujúceho súdneho rozhodnutia, ktoré bolo i podkladom pre zápis zmeny vlastníctva záznamom v katastri nehnuteľností.

Tento stav právnej neistoty odstránila až novela Exekučného poriadku, vykonaná zákonom č. 341/2005 Z. z., účinným od 1. 9. 2005, ktorý bol § 166 doplnený odsekom 3, podľa ktorého nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom. Pokiaľ by sa táto novela interpretovala v tom zmysle, že len dodatočne upravila pôvodne nejasný zámer zákonodarcu o potrebe schvaľovania predaja spoluvlastníckeho podielu súdom, bolo by   vykonanie   záznamu   č.   Z   2642/02   Správou   katastra   Bratislava   II   v   danom   prípade v rozpore s ustanovením § 34 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) ako i § 166 Exekučného poriadku.   V   prípade   použitia   logického   výkladu,   vychádzajúceho   z   dôkazu   o   opaku (argumentum a contrario), by sa však došlo k právnemu záveru, že povinnosť schvaľovať prevod spoluvlastníckeho podielu súdom bola zavedená až touto novelou, s tým, že pred jej účinnosťou bol právny stav odlišný a takáto povinnosť neexistovala.

Posúdenie   skutočnosti,   či   Záznam   o   uplatnení   predkupného   práva   podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti č. EX/79/1998 zo dňa 5. 10. 2002 bol v danom prípade spôsobilý   na   zápis   vlastníctva   záznamom   do   katastra   nehnuteľností,   tak   bolo   závislé od právneho   záveru   ohľadom   interpretácie   znenia   §   166   ods.   2   Exekučného   poriadku účinného   v   rozhodnej   dobe.   Toto   posudzovanie   má   však   v   tomto   zmysle   jednoznačne charakter vlastníckeho sporu, na ktorého rozhodnutie nie je príslušná ani správa katastra, ani orgán prokuratúry, ale výlučne súd v zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, argumentoval súd prvého stupňa a následne sa zaoberal posudzovaním otázky, či právnym následkom predaja spoluvlastníckeho podielu bol v danom prípade i zánik záložného práva. V odôvodnení svojho rozsudku v tejto súvislosti poukázal na to, že záložné právo upravené v Občianskom zákonníku pred 1. 1. 2003, t. j. pred účinnosťou jeho novely danej zákonom č. 526/2002 Z. z., nepredstavovalo dostatočne efektívny prostriedok zabezpečenia záväzku,   resp.   jeho   splnenia.   V   zmysle   §   151f   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   v   znení účinnom do 1. 1. 2003, ak zabezpečená pohľadávka nebola riadne a včas splnená, mohol sa záložný veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu. Ak zálohom bola nehnuteľnosť, musel si za týmto cieľom najprv zaobstarať podklad pre výkon rozhodnutia - exekučný titul. Výkon záložného práva týkajúci sa nehnuteľnosti bol teda v rozhodnej dobe (s výnimkou postupu podľa   §   299   ods.   2   Obchodného   zákonníka)   spojený   s   výkonom   rozhodnutia, resp. exekúciou.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku poukazoval ďalej na to, že jedným z dôvodov   zániku   záložného   práva   ako   akcesorického   práva   bolo   v   zmysle   §   151g Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodnej dobe, i zloženie ceny založenej veci záložnému   veriteľovi   záložcom.   Pod   zloženie   ceny   založenej   veci   záložnému   veriteľovi možno   per   analógiám   (§   853   ods.   1   Občianskeho   zákonníka)   podradiť   aj   predaj spoluvlastníckeho podielu v zmysle § 166 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, pri ktorom bola cena   spoluvlastníckeho   podielu   zložená   spoluvlastníkom.   Takýto   záver   je   podporený i znením § 153 Exekučného poriadku a § 337b Občianskeho súdneho poriadku v rozhodnej dobe, v zmysle ktorých vydražiteľ preberal za určených podmienok len vecné bremená, pripadne nájomné práva, nie však záložné právo. Postavenie vydražiteľa sa pritom podľa § 166   ods.   1   Exekučného   poriadku   vzťahuje   i   na   spoluvlastníka   nadobúdajúceho spoluvlastnícky podiel.

Na základe týchto skutočnosti potom súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade   zložením   ceny   spoluvlastníckeho   podielu   Slovenskou   republikou   zastúpenou Geodetickým a kartografickým ústavom Bratislava došlo i k zániku záložného práva a že výmaz záložného práva, uskutočnený správou katastra Záznamom č. Z 2642/02 zo dňa 11. 11. 2002 bol vykonaný v súlade s právom.

Prvostupňový   súd   vychádzajúc   z   ust.   §   166   ods.   1,   2   Exekučného   poriadku a ust. § 151a, f, g, OZ a vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný a v celom rozsahu ho zamietol.

Ustanovenie § 151a OZ vymedzuje funkciu a účel záložného práva. Záložné právo ako právo akcesorické plní svoju funkciu tým, že umožňuje, aby veriteľ uspokojil svoju pohľadávku z predmetu zálohu, ak pohľadávka, ktorá ním bola zabezpečená, nebude riadne a včas splnená. V prípade, ak teda pohľadávka veriteľa v rozhodnej dobe nebola riadne a včas splnená, záložný veriteľ sa mohol domáhať uspokojenia zo zálohu. Predpokladom toho   však   bolo   obstaranie   si   exekučného   titulu;   výkon   záložného   práva   týkajúci   sa nehnuteľnosti (s výnimkou § 299 ods. 2 Obč. zák.) bol v rozhodnej dobe spojený s výkonom rozhodnutia   a   teda   exekúciou.   Jedným   z   dôvodov   zániku   záložného   práva   ako akcesorického práva bolo podľa ust. § 151 g OZ v znení účinnom v rozhodnej dobe aj zloženie ceny založenej veci záložnému veriteľovi záložcom.

K argumentu navrhovateľa, že zánik záložného práva v rámci exekučného konania je možný   podľa   §   153   EP   len   udelením   príklepu   licitátora   na   dražbe   a   je   uplatnenie predkupného   práva,   v   danom   prípade   podielového   spoluvlastníka,   podľa   §   166   EP nespôsobuje zánik záložného práva, uviedol, že sa v praxi vyskytujú aj také prípady, ktoré právna   norma   z   dôvodu   svojej   všeobecnosti   alebo   so   zreteľom   na   komplikovanosť (mnohotvárnosť) spoločenských vzťahov tvoriacich predmet úpravy, nepredvída. Napriek tomu je však štátny orgán, spravidla súd, povinný vec vyriešiť. Táto povinnosť sa týka najmä oblasti súkromného (občianskeho) práva. Riešenie použité štátnym orgánom napriek nedostatku   právnej   úpravy   vždy   vyžaduje   právnu   metódu   a   oporu   v   pozitívnom   práve. So zreteľom   na   to   musí   štátny   orgán   zvoliť   postup,   pri   ktorom   použije   právnu   normu predvídajúcu   najpodobnejší   (analogický)   prípad.   Právny   predpis   sa   použije   na   právom výslovne   neupravený   prípad,   ktorý   sa   od   prípadov   výslovne   upravených   odlišuje   iba sekundárnymi a menej podstatnými znakmi. Táto analógia sa nazýva analógiou zákona (analógia legis).

Podstatou inštitútu záložného práva ako akcesorického práva je možnosť veriteľa uspokojiť svoju pohľadávku zo zálohu, ak pohľadávka, ktorá ním bola zabezpečená, nebude riadne a včas splnená. V súlade s týmto bolo jedným z dôvodov zániku záložného práva podľa ust. § 151 g OZ v znení účinnom v rozhodnej dobe aj zloženie ceny založenej veci záložnému   veriteľovi   záložcom.   Pod   zloženie   ceny   záložnému   veriteľovi   je   možno   per analógiám   (§   853   ods.   1   OZ)   podriadiť   aj   predaj   spoluvlastníckeho   podielu   v   zmysle ust. § 166   Exekučného   poriadku,   pri   ktorom   bola   trhová   cena   zložená   spoluvlastníkom. Exekučný   poriadok   explicitne   neustanovuje   v   žiadnom   svojom   ustanovení,   že   udelením príklepu   licitátora   na   dražbe   zaniká   záložne   právo.   Táto   skutočnosť   sa   iba   odvodzuje z ust. §   153   Exekučného   poriadku,   kde   je   uvedené,   že   vydražiteľ   preberá   za   určitých podmienok   len   vecné   bremená,   prípadne   nájomné   práva,   nie   však   záložné   právo. Postavenie   vydražiteľa   sa   však   vzťahuje   aj   na   spoluvlastníka   nadobúdajúceho spoluvlastnícky podiel. Svedčí o tom ust. § 166 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj ust. § 337b Občianskeho súdneho poriadku v rozhodnej dobe. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva,   že   ak   výkon   záložného   práva   týkajúci   sa   nehnuteľnosti   bol   v   rozhodnej   dobe spojený s výkonom rozhodnutia a teda exekúciou a jedným z dôvodov zániku záložného práva ako akcesorického práva bolo podľa ust. § 151g OZ v znení účinnom v rozhodnej dobe aj zloženie ceny založenej veci záložnému veriteľovi záložcom; zaplatenie trhovej ceny zálohu   odporcom   1)   ako   spoluvlastníkom   (ust.   §   166   Exekučného   poriadku),   malo   za následok zánik záložné právo k zálohu.

Prvostupňový   súd   sa   tak   stotožnil   s   právnym   názorom   prokuratúry   a   právneho zástupcu   odporcov   1)   a 3)   v   tom   zmysle,   že   pôvodné   záložné   právo   zapísané   v   časti C LV č. 2816 v prospech VÚB, a. s. zamklo realizáciou predkupného práva podielového spoluvlastníka, t. j. odporcom 1), a preto postup katastra nehnuteľností bol v novembri 2002 správny a zákonný. V čase postúpenia pohľadávky z G., s. r. o. (postupcu) na A., a. s. (postupníka) už záložné právo neexistovalo, čo znamená nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa v predmetnom spore.

Súd prvého stupňa ďalej dodal, že keďže rozhodnutie súdu, má byť aj spravodlivé, tak potom v prípade, keď si podielový spoluvlastník uplatnil svoje predkupné právo, aby v rámci   prebiehajúcej   exekúcie   zabránil   dražbe,   je   tento   postup   jednoznačne   v   súlade s vtedy platnými zákonnými ustanoveniami. Tento podielový spoluvlastník prostredníctvom exekútora   a   na   základe   znaleckého   posudku   (stanovenie   trhovej   ceny)   uhradil navrhovateľovi   37   mil.   Sk   za   spoluvlastnícky   podiel   pôvodne   patriaci   D.   P.   -   A.   Je nesporné,   že   terajší   majiteľ   pohľadávky   (navrhovateľ)   sa   domáha   úrokov   a úrokov   z omeškania vychádzajúcich z úverových zmlúv ešte z r. 1992, pričom ale pôvodný dlžník D. P. A. nie je účastníkom tohto konania, aj keď je jednoznačne hlavným vinníkom vzniknutej situácie, ktorú musel súd riešiť....

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods.   1   O.   s.   p.   Vec   tiež   správne   právne   posúdil,   keď   na   danú   právnu   vec   aplikoval predovšetkým ust. § 166 ods. 1, 2, § 153 Exek. por., § 151g Obč. zák. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými významnými   skutočnosťami,   na   ktorých   založil   svoje   rozhodnutie   a   ktoré   boli   pre   jeho rozhodnutie   podstatné.   Predovšetkým   sa   správne   vysporiadal   so   skutočnosťou,   že v rozhodnom období chýbala jednoznačná právna úprava týkajúca sa podmienok prechodu vlastníctva pri uplatnení predkupného práva v zmysle ust. § 166 Exek. por. a ktorá bola až počnúc 1. 9. 2005 precizovaná doplnením ust. § 166 o odsek 3, ktorý odstránil dovtedajšiu nejednotnú prax, keď dospel k záveru, že v období pred 1. 9. 2005 neexistovala povinnosť schvaľovať prevod spoluvlastníckeho podielu súdom. Odvolací súd sa s právnymi závermi prvostupňového súdu, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, stotožnil v plnom rozsahu, pričom v podrobnostiach na ne poukazuje.

Za   cenu   založenej   veci   súd   prvého   stupňa   zjavne   považoval   jej   trhovú   cenu stanovenú   znaleckým   posudkom,   ktorý   stanovil   trhovú   cenu   založenej   veci   pre   účely exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu. Stanovenie tejto ceny znalcom neodporovalo zákonu,   naopak,   cena   v   zmysle   znaleckého   posudku   vychádzala   a   rešpektovala   kritériá vyžadované   pre   jej   stanovenie   ako   ceny   trhovej,   t,   j.   vychádzala   z   ceny   nehnuteľností rovnakej alebo porovnateľnej kvality, v danom mieste a čase.

Pokiaľ   ide   o   písomné   podanie   navrhovateľa,   doručené   odvolaciemu   súdu   dňa 3. 8. 2011 a v ktorom namietal nesprávne označenie odporcov, odvolací súd poznamenáva, že   takéto   pochybenie   nezistil,   keď   vzhľadom   na   postavenie   odporcov   1),   2)   a 3)   ako podielových spoluvlastníkov dotknutej nehnuteľnosti je nutné rešpektovať skutočnosť, že títo tvoria   nerozdielne   spoločenstvo   účastníkov   na   strane   odporcu,   a   preto   podľa   názoru odvolacieho súdu museli byť v konaní žalovaní spoločne (§ 91 ods. 2 O. s. p.).

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.), včítane výroku o trovách konania, v ktorom súd prvého stupňa tiež nepochybil.“

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva na   kontradiktórne   súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základnému právu na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 192/2010

Sťažnosť v tejto časti treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého krajský súd nedoručením vyjadrení   protistrany   a   prerokovaním   veci   bez   nariadenia   pojednávania   jej   znemožnil v konaní   reagovať   na   právnu   argumentáciu,   predkladať   ďalšie   dôkazy,   ktoré   by   viedli k náležitému zisteniu skutkového stavu. Sťažovateľka teda tvrdí, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň došlo k porušeniu práva na kontradiktórne konanie, rovnosti účastníkov a princípu rovnosti zbraní.

Za uvedeného stavu vzhľadom na vlastné tvrdenia sa mohla sťažovateľka brániť podaním dovolania, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) OSP. Podľa   zistenia   ústavného   súdu   však   sťažovateľka   dovolanie   nepodala.   Znamená   to,   že nevyčerpala opravný prostriedok účinne jej poskytnutý zákonom na ochranu jej označených práv. Tým je daná neprípustnosť sťažnosti.

Treba dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva na   súdnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 192/2010 zo 6. októbra 2011

Sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z námietok uvedených v ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa zo strany ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov krajského súdu spôsobom, ktorý by mal nasvedčovať   opodstatnenosti   jej   právneho   názoru,   t.   j.   neodôvodnenosti   zamietnutia   jej žaloby   (nepriznania   uplatňovaného   nároku).   V podstate   len   polemizuje   s odôvodnením napadnutého   rozsudku,   vytýka   mu   jeho   nelogickosť,   rozporuplnosť   a (paradoxne) všeobecnosť a zároveň podáva vlastný výklad aplikovaných podústavných ustanovení, do značnej   miery   opakujúcich   sa   v podanom   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu. Sťažovateľka tak stavia ústavný súd do pozície ďalšej odvolacej inštancie, ktorá mu však, ako bolo uvedené, neprislúcha.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vo   vzťahu k namietanému nedostatku odôvodnenia nezistil, že by skutkové a právne závery krajského súdu   mohli   zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   v   súlade   s   jeho   právomocami ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Naopak,   ide   o   závery,   ktoré   sa   nevyznačujú arbitrárnosťou   a   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom zdôvodnené. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zreteľne uviedol, prečo vyjadril súhlas   s názorom   okresného   súdu   o zamietnutí   žaloby   a s jeho   výkladom   zákonných ustanovení § 166 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku pri absencii jednoznačnej právnej úpravy týkajúcej sa podmienok prechodu vlastníctva pri uplatnení predkupného práva.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

11. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod sp. zn. 9 Co 192/2010 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011

Sťažnosť treba považovať aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do základného práva vlastniť majetok.

Krajský súd svojím postupom na úrovni jednoduchého práva aplikoval zákony podľa ich obsahu, predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto   dôvodu   nie   je   ani   taká   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom a základným právom vlastniť majetok, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená.

12. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012