znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 53/2010-55

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2010 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. D. G., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008   týkajúcom   sa   obmedzenia   osobnej   slobody   JUDr.   D.   G.   a odňatia počítačového   vybavenia   v   súvislosti   s   úkonom   vykonaným   10.   marca   2009   –   odňatím počítačového vybavenia a namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o jeho osobe   podľa   čl.   19   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   listové tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ   a   iných   písomností   a   na   ochranu   osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   príkazom   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   na   uchovanie   a   vydanie   počítačových   údajov   č.   k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   JUDr.   D.   G.   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   na   listové   tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ   a   iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   domáhať   sa   ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Základné   právo   JUDr.   D.   G.   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   na   listové   tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ   a   iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   domáhať   sa   ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   príkazom   prokurátora   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   na   uchovanie   a vydanie počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 p o r u š e n é   b o l i.

3.   Príkaz   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky na uchovanie a vydanie počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 z r u š u j e.

4.   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 191/08 z a k a z u j e   pokračovať v porušovaní základných práv sťažovateľa zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. D. G.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 53/2010   zo   16.   februára   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. D. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, základného práva   podnikať   a   uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy, základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava (ďalej   aj   „Policajný zbor“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 týkajúcom sa obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa a odňatia počítačového vybavenia v súvislosti s úkonom vykonaným 10. marca 2009 a namietaného porušenia jeho základného práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným zneužívaním údajov o jeho osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy, základného práva na listové tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ   a iných   písomností   a   na   ochranu   osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v určených   prípadoch   na   inom   orgáne   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny,   na   rešpektovanie súkromného   a   rodinného života   podľa   čl.   8   ods. 1 a 2   dohovoru   príkazom   prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na uchovanie a vydanie počítačových údajov č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 10. marca 2009 bola v sídle jeho advokátskej kancelárie   v B.   príslušníkmi   Policajného   zboru   na   základe   príkazu   č.   k.   I   GO-V-682-1/2009-3   na   prehliadku   iných   priestorov   a   pozemkov   vydaného   27.   februára   2009 prokurátorom vykonaná prehliadka priestorov. Ďalej uviedol:

«Príslušníci OČTK, vykonávajúci prehliadku sa súčasne preukázali príkazom Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   SR   sp.   zn.:   VII/1   Gv   191/08-30   zo   dňa 09.03.2009 (ďalej v texte len „príkaz prokurátora“), vydaným podľa obsahu ustanovenia § 90 ods. 1 písm. b) a písm. e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   v   texte   len   „Trestný   poriadok“   v   skratke   „TP“),   ukladajúceho sťažovateľovi - JUDr. D. G. umožniť príslušníkom OČTK vyhotoviť a ponechať si kópie počítačových údajov, vrátene prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médií a vydanie takýchto údajov na účely trestného konania. V obsahu tohto príkazu bol v zmysle ustanovenia § 90 ods. 5 TP súčasne poverený vyhotovením kópie vyšetrovateľ OBPK Bratislava ÚBPK PPZ a to za asistencie pracovníka oddelenia   kriminálnych   analýz,   ktorý   disponuje   odbornými   znalosťami   za   účelom vyhotovenia kópie údajov.

Odvolávajúc sa na príkaz prokurátora (rozhodnutie sp. zn.: VII/1 Gv 191/08-30) zasahujúci príslušníci OČTK odňali sťažovateľovi - JUDr. D. G. osobný počítač obsahujúci vo svojom vnútornom počítačovom vybavení údaje, /znázornenia faktov, informácii alebo pojmov vo forme, ktorá je vhodná na spracovanie v počítačovom systéme/ (ďalej v texte aj ako   „počítačové   vybavenie“)   o   klientoch   advokátskej   kancelárie   sťažovateľa,   ktoré s predmetnou právnou vecou na ktorú bol vydaný príkaz prokurátora (trestná vec obzvlášť závažného zločinu skrátenia dane a poistného podľa ust. § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a iných) nijako vecne ani personálne nesúvisia.

Sťažovateľ ako osoba zapísaná do zoznamu Slovenskej advokátskej komory v zmysle obsahu ustanovenia § 9 ods. 4 advokátskeho poriadku niekoľko krát verbálne upozornil príslušníkov   OČTK   ako   osoby   konajúce   v   mene   príslušného   orgánu   na   svoju   zákonom stanovenú povinnosť mlčanlivosti a s tým spojenú obmedzenú edičnú povinnosť, ktorá sa vzťahuje   k   jeho   špecifickému   profesnému   postaveniu   (ďalej   v   texte   len   „upozornenie sťažovateľa“),   a   taktiež   na   právne   predpisy   vzťahujúce   sa   k   ochrane   osobných   údajov klientov   sťažovateľa   ako   ich   advokáta   a   z   tohto   špecifického   vzťahu   vyplývajúcich zákonných práv a povinností.

Zasahujúci   príslušníci   OČTK   odňali   sťažovateľovi   počítačové   vybavenie,   napriek vyššie uvedenej zákonnej prekážke a upozorneniu sťažovateľa na skutočnosť, že v zmysle obsahu príkazu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/1 Gv 191/08-30 zo dňa 09.03.2009 a obsahu ustanovenia § 90 ods. 1 písm. b) a písm. e) TP je osoba sťažovateľa povinná umožniť vyhotovenie a ponechanie si kópie takých údajov (ust. § 90 ods. 1 písm. b) TP) a takéto údaje vydať na účely trestného konania (ust. § 90 ods. 1 písm. e) TP) a príslušníci OČTK sú oprávnení výlučne na kópie údajov /a aj to len kópie údajov, ktoré sa vzťahujú k trestnému stíhaniu v predmetnej právnej veci a nie všetkých údajov, ktoré sa na pevnom disku osobného počítača sťažovateľa nachádzajú/ a rozhodne nie aj odňatie veci samotnej (počítačového vybavenia - hardware). Zasahujúci príslušníci OČTK   boli   rovnako   opakovane   verbálne   upozornení   na   objektívnu   skutočnosť,   že   na predmetom   počítačovom   vybavení   sa   nachádza   penzum   či   už   osobných   alebo   aj   iných ďalších údajov a iných skutočností klientov advokáta /advokátskej kancelárie/ sťažovateľa, ktoré rozhodne nijakým spôsobom objektívne nesúvisia a ani objektívne nemôžu súvisieť s trestným stíhaním v predmetnej právnej veci, a preto s poukazom na obsah ustanovenia § 89 ods. 2 TP, podľa ktorého sa povinnosť vydať vec a umožniť kópiu počítačových údajov nevzťahuje na listiny a veci, ktorých obsah sa týka okolností o ktorých platí zákaz výsluchu (v zmysle obsahu ustanovenia § 129 ods. 2 TP a obsahu ustanovenia § 23 zákona NR SR č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len ako „zákon o advokácií“ v príslušnom gramatickom tvare) sa na povinnosť mlčanlivosti a tým aj zákaz výsluchu   vzťahuje   na   všetky   skutočnosti,   o   ktorých   sa   advokát   dozvedel   v   súvislosti s výkonom advokácie, nie je možné vykonať zásah vo vzťahu k údajom tvoriacim ex lege uloženú povinnosť mlčanlivosti.

Zasahujúci   príslušníci OČTK   svoj vyššie opísaný   postup odôvodnili   tvrdením,   že údajne   nebolo   možné   zabezpečiť   prítomnosť   kvalifikovaného   pracovníka,   ktorý   by „stiahnutie“ týchto potrebných údajov z počítačového vybavenia bol schopný zabezpečiť (vykonať)   a   preto   zasahujúcim   príslušníkom   OČTK   nezostávalo   iné   ako   odňať   osobný počítač sťažovateľa   -   JUDr.   D.   G.   ako   taký,   hoci na   odňatie tohto   osobného   počítača sťažovateľa neboli v príkaze poverení. Vyššie uvedeným postupom príslušníkov OČTK došlo ku konaniu, ktorým sa údaje, ktoré svojím obsahom nijako vecne a taktiež ani personálne nesúvisia s účelom trestného konania v predmetnej právnej veci tak dostali do dispozičnej sféry tretích osôb, čo je v rozpore so zákonom (ust. § 89 ods. 2 TP a ust. § 129 ods. 2 TP) a taktiež príslušnými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Príkaz prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 09.03.2009 (VII/1 Gv 191/08-30) je vydaný v rozpore so zákonom, nakoľko tento príkaz nespĺňa ex lege určené náležitosti (§ 90 ods. 2 TP), lebo v obsahu jeho ustanovení nie je nijako   vyjadrený   resp.   uvedený   spôsob   určenia   ustanoveného   času,   po   ktorý   bude uchovávanie údajov vykonávané a zákon takúto náležitosť v zmysle citovaného ust. § 90 ods. 2 TP vyžaduje, čo samo o sebe spôsobuje nezákonnosť zásahu OČTK.

Poukazujúc na doposiaľ vyššie uvedené mám za to, že právna relevancia takéhoto tvrdenia   zasahujúcich   príslušníkov   OČTK   a   jej   opodstatnenosť   na   zákonnosť   takéhoto postupu zasahujúcimi príslušníkmi OČTK je s najväčšou pravdepodobnosťou viac ako len pochybná   a   takáto   snaha   o   legalizáciu   svojho   konania   počas   výkonu   prehliadky   iných priestorov   -   advokátskej   kancelárie   je   v   príkrom   a   očividnom   rozpore   s   obsahom príslušných   článkov   Ústavy   Slovenskej   republiky,   Listiny   základných   práv   a   slobôd, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, príslušných ustanovení zákona o advokácii (§ 23 ods. 1 a § 23 ods. 3), Trestného poriadku.

Mám za to, že s poukazom na doposiaľ uvedené možno bez akejkoľvek relevantnej pochybnosti konštatovať, že vyššie uvedeným konaním zasahujúcich príslušníkov OČTK bol zrejme porušený zákon, obsah príslušných ustanovení medzinárodných dohovorov, ktoré Slovenská republika ratifikovala a zákonom ustanoveným spôsobom vyhlásila a tak sa stali súčasťou   platného   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky,   pričom   vzhľadom   ku skutočnosti, že zasahujúci príslušníci boli sťažovateľom opakovane verbálne upozorňovaní na vyššie uvedené zákonné ustanovenia, ako aj obsah príkazov z obsahu ktorých zasahujúci príslušníci OČTK odôvodňovali opodstatnenosť svojho konania, je toto ich konanie contra legem možné považovať za úmyselné.

Konaním príslušníkov OČTK tak došlo v zmysle ust. § 23 ods. 1 zákona o advokácií k neoprávnenému zásahu do zákonom uloženej povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie. Ako nie menej významné sa javí poukázať na skutočnosť, že v zmysle ust. § 23 ods. 7 zákonná povinnosť zachovávať mlčanlivosť sťažovateľa ako advokáta trvá aj počas pozastavenia výkonu advokácie, ak aj po vyčiarknutí advokáta zo zoznamu advokátov. Taktiež vyššie uvedeným   postupom   príslušníkov   OČTK   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   povinnosti advokáta   zachovávať   mlčanlivosť   o   všetkých   skutočnostiach,   o   ktorých   sa   dozvedel   pri výkone   advokácie,   ako   aj   osobných   údajov   chránených   osobitným   zákonom   všetkých ostatných osôb, ktoré s predmetnou právnou vecou nijako objektívne vecne ani personálne nesúviseli.

Protiprávnosť vyššie uvedeného zásahu príslušníkov OČTK aj v deň podania tejto sťažovateľovej sťažnosti na porušenie základného práva (slobody) sťažovateľa naďalej trvá, nakoľko vyšetrovateľ PZ SR má protiprávne odňatú vec - počítačové vybavenie (naviac obsahujúce informácie a skutočnosti, ktoré sú ex lege uloženej povinnosti mlčanlivosti a tým aj zákaz výsluchu) naďalej v držbe, resp. detencii, pričom dňa 06.04.2009 bolo na sídlo advokátskej kancelárie sťažovateľa doručené vyrozumenie o úkone - znalecké skúmanie (s najväčšou pravdepodobnosťou predmetného odňatého počítačového vybavenia), ktoré sa uskutočnilo   dňa   15.04.2009   na   K.   B.,...   Dňa   07.04.2009   bolo   na   sídlo   advokátskej kancelárie   sťažovateľa   doručené   Uznesenie   vyšetrovateľky   PZ   SR   kpt.   M.   B.   (zo   dna 23.03.2009, po uplynutí viac ako 14 dní od vydania rozhodnutia) o pribratí znalca z odboru forenzná informatika Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ SR.

Z   obsahu   uznesenia   o   pribratí   znalca   vydaného   dňa   23.03.2009   je   zrejmé,   že vyšetrovateľka   PZ   SR   kpt.   B.   nijako   nereflektuje   na   skutočnosť   zákonnej   povinnosti (v zmysle obsahu ustanovenia § 89 ods. 2 TP a § 129 ods. 2 TP v spojení s ustanovením § 23 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, zdržať sa akýchkoľvek neoprávnených zásahov do súborov a v nich obsiahnutých informácii a údajov, ktoré sú predmetom ex lege uloženej povinnosti mlčanlivosti a tým aj zákazu výpovede. A práve naopak, vyšetrovateľka určila kľúčové reťazce a slová skúmania tak široko, že budú postihnuté nielen dokumenty súvisiace s trestným stíhaním vo veci ale určite aj dokumenty klientov, ktoré však s vecou nijakou nesúvisia.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   OČTK   majú   povinnosť   postupovať   v   trestnom   konaní spôsobom, ktorý je v daných okolnostiach nevyhnutný za účelom realizácie sledovaného cieľa   a   zároveň   je   taktiež   v   súlade   so   zákonom.   Hromadné   preverovanie   súborov a dokumentov podľa v advokátskej praxi sa bežne vyskytujúcich kľúčových slov (pojmov) v odňatom   príslušenstve   počítačového   vybavenia   sťažovateľa   nie   je   vynaloženie adekvátneho   úsilia   o   selektovanie   medzi   jednotlivými   údajmi   potrebnými   pre   účely trestného konania a inými údajmi, ktoré s predmetnou vecou nie len materiálne, ale ani personálne nijako nesúvisia, a preto možno skonštatovať, že bez akýchkoľvek pochybností svojim rozsahom prekračuje zákonom prípustné medze.   Tak vykonaná prehliadka iných priestorov a zaistenie vecí, u ktorých platí zákaz výsluchu a ochrana povinnosti mlčanlivosti advokátov,   je   kategorickým   porušením   príslušných   právnych   predpisov   Slovenskej republiky.

Zjavnosť   a   miera   závažnosti   zásahu   do   práva   a   právom   chránených   záujmov sťažovateľa (ako advokáta) a jeho mandantov podľa domácej ale aj európskej judikatúry v tejto veci neumožňujú iný záver, než ten, že postupom príslušníkov OČTK boli zaistené dokumenty iných tretích osôb osobnej a osobnostnej povahy z ich súkromnej sféry a ex lege chránenej povahy nijako nesúvisiace s predmetnou právnou vecou, v ktorej sa vedie trestné stíhanie. Sme toho názoru, že týmto došlo k bezprecedentnému zásahu do ich práva na prístup k súdnej ochrane, pre ktorých v konkrétnych okolnostiach absentovala dokonca i akákoľvek opora v zákone, tak ako to vykladá Európsky súd pre ľudské práva.

Obdobný záver sa naskytuje aj vo vzťahu k právu príslušných dotknutých tretích osôb na ochranu súkromia a osobných údajov vo vzťahu k odňatému počítačovému vybaveniu sťažovateľa. Je právne irelevantné, že v konečnom dôsledku nemusí (ale môže) nevyhnutne dôjsť   k   zneužitiu   osobných   údajov   tretích   osôb   súkromnej   a   ex   lege   chránenej   povahy obsiahnutých   na   odňatom   počítačovom   vybavení.   Odhliadnuc   od   skutočnosti,   že   obsah príslušných článkov Ústavy Slovenskej republiky zakazuje aj neoprávnené zhromažďovanie osobných   údajov,   nielen   ich   zneužitie,   podstatné   je   najmä   to,   že   dotknuté   tretie   osoby v tomto ohľade nie sú povinné tolerovať žiadne riziko, že k takémuto zneužitiu dôjde, ani byť takémuto riziku čo i len vôbec vystavené. Je nesporné, že aj čo i len ohrozenie uvedených práv je hrubým porušením práv garantovaných priamo Ústavou Slovenskej republiky. OČTK majú povinnosť postupovať v trestnom konaní spôsobom, ktorý je v daných okolnostiach   nevyhnutný   za   účelom   realizácie   sledovaného   cieľa   a   zároveň   je   taktiež v súlade so zákonom. Hromadné preverovanie dokumentov podľa bežne sa vyskytujúcich kľúčových   slov   v   advokátskej   praxi   v   odňatom   príslušenstve   počítačového   vybavenia sťažovateľa nie je vynaloženie adekvátneho úsilia o selektovanie medzi jednotlivými údajmi potrebnými pre účely trestného konania a inými údajmi, ktoré s predmetnou vecou nie len materiálne,   ale   ani   personálne   nijako   nesúvisia,   bez   akýchkoľvek   pochybností   svojim rozsahom prekračuje zákonom prípustné medze.

Skutočnosť,   že   zaistené   počítačové   vybavenie   -   sťažovateľa   mohlo   obsahovať   aj informácie a skutočnosti, dôležité pre trestné konanie, je v tejto súvislosti takisto právne irelevantné. Táto skutočnosť totiž nezbavuje OČTK povinnosti postupovať spôsobom, ktorý je v daných okolnostiach nevyhnutný za účelom realizácie sledovaného cieľa, ale secundum legem....

Po vykonaní prehliadky iných priestorov, teda dňa 10.03.2009 okolo 13:00 hod., bola príslušníkmi OČTK obmedzená osobná sloboda sťažovateľa, pričom na slobodu bol prepustený až dňa 12.03.2009 o cca 11.00 hod.

Taktiež   je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   OČTK   sťažovateľovi   žiadnym spôsobom nedeklarovali z akého protiprávneho konania má byť podozrivý. Trestné stíhanie vo veci pritom bolo vedené pre podozrenie z trestného činu korupcie, ktorého sa mala dopustiť   doposiaľ   nezistená   osoba,   ktorá   mala   v   presne   nezistenom   čase,   na   presne nezistenom mieste a za presne nezistených okolností ponúknuť úplatok v presne nezistenej výške. Takýto opis skutku, ktorý by mal byť trestným činom jednak nie je nezameniteľné, je absolútne nekonkrétne a je aj v rozpore s ust. § 199 ods. 3 TP, podľa ktorého uznesenie o začatí trestného stíhania musí obsahovať opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za akých k nemu došlo. Táto podstatná zákonná náležitosť v opise skutku absentuje, hoci samo o sebe je zrejmé, že nevedno o aký skutok sa má vlastne jednať, keď nie je zrejmé kto, kedy, kde a za akých okolností mal úplatok ponúknuť či poskytnúť, naviac nie je zrejmé čo s ním má mať spoločné sťažovateľ. Takto vedené stíhanie vo veci je zjavne účelové,   a   nesleduje   cieľ   uložený   TZ   a   TP.   Týmito   skutkami   sú   údajné   pripravované skrátenia dane pri prevode nehnuteľností (ktoré však vôbec neboli reálne pripravované a navyše takáto právna operácia sa v prípade vkladu do základného imania ako podniku či časti   podniku   od   dane   vôbec   nepovažuje   za   zdaniteľné   plnenie   takže   dani   nepodlieha a príprava tohto činu je preto absurdná a právne úplne nemysliteľná) a údajná príprava podvodného   úpadku,   ktorý   takisto   nie   je   vôbec   konkretizovaný   a   rovnako   nebol   vôbec pripravovaný;   navyše   neexistuje   ani   pohľadávka   údajného   veriteľa   -   tento   nikdy   svoje „právo“   „dlžníkovi“   neoznámil   a   nejestvuje   zákonný   ani   zmluvný   nárok   na   akúkoľvek pohľadávku tohto údajného veriteľa. Naviac nie je zrejmé ako by sa sťažovateľ vôbec mohol dopustiť trestného činu podľa ust. § 227 TZ, keď subjektom tohto trestného činu môže byť výlučne štatutárny orgán dlžníka alebo prokurista „dlžníka“ ktorými však sťažovateľ nie je a   nikdy   nebol;   keďže s   poukazom na   znenie ust.   § 21   TZ   je akékoľvek účastníctvo na príprave   trestného   činu   vylúčené   neprichádza   akákoľvek   zodpovednosť   sťažovateľa   na skutku zavineného úpadku do úvahy.

Z pohľadu vyššie uvedeného,   t.j. že neexistuje žiadny relevantný skutok ktorý by zakladal porušenie povinností a tým trestnoprávne dôsledky je zrejmé že postup OČTK bol absolútne účelový keď pre neexistujúce dôvody zadržal osobnú slobodu sťažovateľa na 48 hodín.   Účelovosť   a   nezákonnosť   postupu   pri   obmedzení   osobnej   slobody   sťažovateľa podčiarkuje aj skutočnosť, že počas celej doby jeho obmedzenia osobnej slobody v CPZ B. nebol   OČTK   vykonaný   jediný   vyšetrovací   úkon,   takže   obmedzenie   osobnej   slobody sťažovateľa   možno   posudzovať   ako   „preventívne“,   čo   však   nemá   vôbec   žiadnu   oporu v právnom   poriadku.   Sťažovateľ   bol   v   CPZ   držaný   aj   v   čase   keď   už   bolo   absolútne nepochybné že mu nemá byť aké obvinenie vznesené a teda prokurátor nebude môcť podať návrh na vzatie do väzby,   čo však nebránilo skutočnosti ponechať sťažovateľa naďalej v cele policajného zaistenia až do uplynutia maximálnej zákonnej lehote, a znižovať tak jeho dôstojnosť   prejavovaním   sily   OČTK,   teda   metódami   policajného   štátu   a   nie   štátu demokratického a právneho, ku ktorým zásadám sa Slovenská republika vo svojej Ústave hlási. Rovnako je zrejmé porušovanie povinnosti OČTK, keď z priložených dokumentov, najmä uznesenia z 23.03.2009 (ktoré bolo doručené až po viac ako dvoch týždňoch) vidieť že OČTK si porušujú svoje povinnosti číslovať listy vyšetrovacieho spisu, ktoré im vyplývajú z vyhlášky MS SR č. 618/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi; nečíslovaný spis OČTK umožňuje svojvoľne vkladať alebo vyberať listiny do alebo zo spisu a takto si jeho obsah upravovať.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava v konaní postupovalo tak, že svojím rozhodnutím   sp.   zn.   ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 rozhodol tak,   že porušil   sťažovateľove základné   právo   (slobodu)   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním, zverejňovaním   alebo zneužitím údajov o svojej osobe   upravené v čl.   19 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov upravené v čl. 22 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, právo, právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť upravené v čl. 35 ods. 1 in finne   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne upravené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 8 právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života upravené v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na osobnú slobodu upravené v čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1.   Základné   právo   (sloboda)   sťažovateľa:   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo zneužitím údajov sťažovateľovej   osobe   upravené v čl.   19   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   listové   tajomstvo,   tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov upravené v čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť upravené v čl. 35 ods. 1 in finne Ústavy Slovenskej republiky, právo domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   právo   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne upravené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života upravené v čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo na osobnú slobodu upravené v čl. 17 Ústavy Slovenskej   republiky,   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Prezídia Policajného   zboru.   Úradu   boja   proti   korupcii,   Odboru   boja   proti   korupcii   Bratislava v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008,   týkajúcom   sa   obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa a odňatia počítačového vybavenia, na ktorom sú uložené dáta o tretích osobách nevzťahujúce sa nijako vecne ani personálne k veci a na ktorú bol vydaný príkaz   prokurátora,   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv 191/08 - 30 zo dňa 09.03.2009, ktorý svojim obsahom nespĺňa zákonom určené náležitosti v zmysle ust. § 90 ods. 2 Trestného poriadku a v dôsledku toho je toto rozhodnutie nezákonné, porušené bolo.

2.   Rozhodnutia:   Príkaz   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k.   VII/1   Gv   191/08   -   30   zo   dňa   09.03.2009   aby JUDr. D. G., AK so sídlom B., na objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie umožnil vyhotovenie a ponechanie si kópie počítačových údajov, vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médií a aby takéto údaje vydal na účely trestného konania, zrušuje pre jeho nezákonnosť. Uznesenie vyšetrovateľky PPZ Úradu boja proti korupcii Odbor boja proti korupcii Bratislava ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 zo dňa 23. 03.2009 zrušuje.

3. Prezídiu Policajného zboru Úradu boja proti korupcii Odboru boja proti korupcii Bratislava zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv (slobôd) uvedených v obsahu tohoto nálezu v bode 1 a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva (slobody) a všetky takto nezákonne získané dôkazné prostriedky zničiť.“

II.

Vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   18.   júna   2010   generálny   prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) k meritu veci uviedol:

„Prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry /ďalej len ÚŠP GP SR/ vydal dňa 09.03.2009 pod sp. zn. VII/1 Gv 191/08 - 30 príkaz, ktorým podľa § 90 odsek   1   písm.   b/,   písm.   e/   Trestného   poriadku   uložil   JUDr.   D.   G.,   aby   na   objasnenie skutočností   závažných   pre   trestné   konanie   umožnil   vyhotovenie   a   ponechanie   si   kópie počítačových údajov, vrátane prevádzkových údajov, ktoré boli uložené prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médií a aby takéto údaje vydal na účely trestného konania.

Dňa   10.03.2009   bola   na   základe   príkazu   prokurátora   podľa   §   101   Trestného poriadku   sp.   zn.   I   GO-V-682-1/2009-3   zo   dňa   27.02.2009   vykonaná   prehliadka   iných priestorov a pozemkov, pri ktorej JUDr. D. G. po výzve vydal podľa § 91 odsek 1 Trestného poriadku veci dôležité pre trestné konanie, okrem iného aj počítačové vybavenie.

Trestný   poriadok   v   zásade   umožňuje   dve   alternatívy   postupu   orgánov   činných v trestnom konaní pri získavaní počítačových údajov. Prvou je postup podľa § 90 Trestného poriadku, t.j. príkaz prokurátora /v prípravnom konaní/ osobe, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou   sa   nachádzajú   takéto   údaje   počítačové   údaje/,   alebo   poskytovateľovi   takých služieb, aby

a/ také údaje uchovali a udržiavali v celistvosti, b/ umožnili vyhotovenie a ponechanie si kópie takých údajov, c/ znemožnili prístup k takým údajom, d/ také údaje odstránili z počítačového systému, e/ také údaje vydali na účely trestného konania. Druhou možnosťou je postup, kedy sú nosiče počítačových údajov zaisťované ako veci dôležité pre trestné konanie - § 91 Trestného poriadku, v rámci vykonávania úkonov, napr.   podľa   §   101   Trestného   poriadku   a   nasledujúcich   /príkaz   na   prehliadku   iných priestorov a pozemkov/. Následne sú z nosičov počítačových údajov získané počítačové údaje. V tomto konkrétnom prípade sa žiada uviesť, že príkaz prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/1 Gv 191/08 - 30 zo dňa 9.3.2009 neobsahuje čas po ktorý bude uchovávanie údajov vykonávané /§ 90 ods. 2 Trestného poriadku/. Tento príkaz však bol, ako už bolo uvedené vyššie, vydaný podľa § 90 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Trestného poriadku a znel na umožnenie vyhotovovania a ponechania si kópie takých údajov a vydanie údajov na účely trestného konania.

Uvedenie času v príkaze podľa § 90 odsek 1 Trestného poriadku sa vyžaduje len v prípade vydania príkazu podľa § 90 odsek 1 písm. a/ Trestného poriadku, t.j. príkazu na uchovanie a udržanie počítačových údajov v celistvosti, čo výslovne vyplýva z § 90 odsek 2 Trestného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že príkaz prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/1 Gv   191/08   -   30   zo   dňa   9.3.2009   obsahoval   všetky   náležitosti,   ktoré   Trestný   poriadok vyžaduje. Je nelogické, aby príkaz podľa § 90 odsek 1 písm. b/, písm. e/ Trestného poriadku obsahoval   dobu   uchovávania   počítačových   údajov,   keď   príkaz   znel   na   umožnenie vyhotovenia a ponechania si kópie takých údajov a na vydanie údajov na účely trestného konania.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného, treba uviesť, že napriek tomu, že sa vyšetrovateľ pri výkone prehliadky nebytových priestorov a pozemkov preukázal príkazom prokurátora ÚŠP GP SR sp. zn. VII/1 Gv 191/08 - 30 zo dňa 9.3.2009, tento príkaz ani realizovaný nebol, pretože k vyhotovovaniu a ponechaniu si kópie počítačových údajov, resp. k vydaniu počítačových   údajov   /už   konkrétnych/   by   muselo   dôjsť   priamo   na   mieste   prehliadky nebytových priestorov a pozemkov s tým, že nosiče počítačových údajov by zostali v držbe a pod kontrolou osoby, u ktorej sa nachádzajú. Vyšetrovateľ v tomto prípade postupoval tak, že zaistil nosič počítačových údajov ako vec dôležitú pre trestné konanie.

Pre   úplnosť   sa   žiada   uviesť,   že   nemožno   považovať   za   nedovolené   porušenie povinnosti mlčanlivosti skutočnosť, že nosiče informácií obsahujú aj údaje, ktoré sú pre prebiehajúce trestné konanie nepodstatné alebo nepoužiteľné. Údaje, na ktoré sa vzťahuje zákaz mlčanlivosti, sú len vedľajším produktom prehliadky, ktorému nebolo možné zabrániť. Nejedná   sa   preto   o   zámerné   získavanie   údajov   chránených   povinnosťou   mlčanlivosti spôsobom,   ktorý   by   bol   v   rozpore   s   predpismi   upravujúcimi   prelomenie   povinnosti mlčanlivosti. Nie je totiž možné v čase prehliadky, a to ani v prípade vyhotovenia kópií počítačových údajov, oddeliť informácie dôležité pre trestné konanie na nosiči informácií od informácií, ktoré sú chránené uloženou povinnosťou mlčanlivosti.

Vzhľadom na tieto skutočnosti   je   zrejmé,   že v prípade sťažovateľa   JUDr.   D.   G. nedošlo k porušeniu jeho práv. Obmedzenie jeho práv bol vykonané v súlade s Trestným poriadkom.

Preskúmaním sťažnosti JUDr. D. G. som nezistil, že by príkazom prokurátora ÚŠP GP   SR   sp.   zn.   VII/1   Gv   191/08   - 30   zo   dňa 09.03.2009   došlo k porušeniu   jeho   práv. K obmedzeniu   jeho   práv   došlo   v   súlade   s   Trestným   poriadkom   a   zastávam   názor,   že sťažnosť nie je opodstatnená.“

V stanovisku doručenom ústavnému súdu 13. júla 2010 predložil riaditeľ Policajného zboru tieto argumenty:

„Vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava začal dňa 28. novembra 2008 pod ČVS:PPZ-308/BPK-B-2008 trestné stíhanie za prečin podplácania podľa § 333 odsek 1, odsek 2, písmeno b/ Trestného zákona a za zločin prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe ako je uvedené v predmetnom uznesení.

Dňa   20.   01.   2009   vyšetrovateľ   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti korupcii,   Odboru   boja   proti   korupcii   Bratislava   pod   ČVS:PPZ-308/BPK-B-2008   začal trestné stíhanie za obzvlášť závažný zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 odsek 1 Trestného zákona a za zločin podvodného úpadku podľa § 227 odsek 1, odsek 4, písmeno a/ Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 odsek 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe ako je uvedené v predmetnom uznesení.

Dňa 27. 02. 2009 vyšetrovateľ PZ spracoval Návrh na vydanie príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemkov podľa § 101 odsek 1 Trestného poriadku, ktorá mala byť vykonaná v nebytových priestoroch administratívnej budovy, na 1. poschodí, na... ulici..., B...., ktoré má v prenájme D. G. - AK,... v K., trvalé bytom K.

Dňa 27. 02. 2009 vydal dozorujúci prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry v P., Generálnej prokuratúry SR Príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov podľa § 101 odsek 1 Trestného poriadku.

Dňa   10.   03.   2009   v   čase   o   10,40   hod.   bolo   prikročené   na   základe   príkazu prokurátora   k   prehliadke   iných   priestorov   alebo   pozemkov,   ktorá   bola   vykonaná v nebytových priestoroch uvedených v predmetnom príkaze, pri ktorej bol odňatý počítač, označený ako vecná stopa č. 69.

Uvedenej prehliadky iných priestorov a pozemkov sa zúčastnil JUDr. Š. D., ako nezúčastnená osoba, na základe predchádzajúcej telefonickej výzvy zo strany vyšetrovateľa PZ, nakoľko prehliadka iných priestorov a pozemkov mala byť vykonávaná v advokátskej kancelárii. Počas úkonu zo strany JUDr. D. G. ani JUDr. Š. D. nebola vznesená žiadna námietka,   čo   potvrdili   aj   svojím   podpisom   na   zápisnicu   o prehliadke   iných   priestorov a pozemkov.

Dňa 10. 03. 2009 v čase o 13,20 hod. bol vyšetrovateľom PZ podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku zadržaný podozrivý - JUDr. D. G.,... v K., trvalé bytom K. JUDr. D. G. bol zadržaný z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku, nakoľko bol podozrivý z prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a zločinu podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona.

Dňa 10. 03. 2009 v čase o 15,40 hod. bol vykonaný výsluch zadržaného podozrivého

- JUDr. D. G.

Dňa   10.   03.   2009   v   čase   o   17,00   hod.   bol   zadržaný   -   podozrivý   JUDr.   D.   G. odovzdaný na umiestnenie do cely policajného zaistenia.

Dňa 12. 03. 2009 v čase o 10,50 hod. podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku bol zadržaný -podozrivý JUDr. D. G. prepustený na slobodu, vyšetrovateľom PZ.

Dňa 01. 04. 2009 bolo zaslané vyšetrovateľom PZ vyrozumenie o úkone, JUDr. D. G., ktoré prebral dňa 06. 04. 2009, ktorého obsahom bolo, že dňa 15. 04. 2009 v čase od 08.00   hod.   bude   zahájené   znalecké   skúmanie   na   KEU   B.,   ktorého   predmetom   bude vykonanie   kópie   obrazu   (image)   pevného   disku.   JUDr.   D.   G.   sa   predmetného   úkonu nezúčastnil.

Dňa 02. 06. 2009 vydal vyšetrovateľ PZ uznesenie podľa § 97 odsek 1 Trestného poriadku, ktorým vrátil vec a to 1 ks PC označený štítkom WINDOVS XP Professional OEM Software   VX8DFD-WBC64-CW686-M8H38-3XD7Q,   odňatý   dňa   10.   03.   2009,   ktorý   sa nachádzal v kancelárii JUDr. D. G., so sídlom B.

Predmetné uznesenie JUDr. D. G. prebral osobne dňa 02. 06. 2009, pričom si proti predmetnú uzneseniu nepodal sťažnosť.

Dňa 10. 06. 2009 bola JUDr. D. G. vrátená vec a to 1 ks PC označený štítkom WINDOVS   XP   Professional   OEM   Software   VX8DFD-WBC64-CW686-M8H38-3XD7Q, ktorý bol odňatý dňa 10. 03.2009.

JUDr.   D.   G.   mal   možnosť   kedykoľvek   v   priebehu   vyšetrovania   podľa   §   210 Trestného poriadku podať prokurátorovi žiadosť o preskúmanie postupu policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní, ktorú si však do dnešného dňa nepodal.

V predmetnej trestnej veci prebieha naďalej vyšetrovanie.“

V   závere   riaditeľ   Policajného   zboru   uviedol,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   zo   súvisiacich   spisov   a   z   vyjadrení riaditeľa Policajného zboru a generálneho prokurátora zistil tieto skutočnosti:

1. Na základe návrhov vyšetrovateľa predložených 9. marca 2009 vydal v uvedený deň prokurátor príkaz č. k. I GO-V-708-1/2009-5 z 9. marca 2009 na prehliadku iných priestorov   a   pozemkov   v   sídle   advokátskej   kancelárie   sťažovateľa,   ako   aj   príkaz   č.   k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009 na uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku, ktorým bol sťažovateľ vyzvaný, aby pre účely objasnenia skutočností závažných pre trestné konanie umožnil vyhotovenie a ponechanie si kópie   počítačových   údajov   vrátane   prevádzkových   údajov,   ktoré   boli   uložené prostredníctvom počítačového systému a pamäťových médií, a aby takéto údaje vydal pre účely trestného konania vedeného Policajným zborom pre obzvlášť závažný zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona a iné pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008. Podľa uvedeného príkazu bol vyhotovením kópie poverený vyšetrovateľ, a to za súčasnej asistencie pracovníka disponujúceho potrebnými odbornými znalosťami. Obsahom odôvodnenia príkazu bola špecifikácia trestnej činnosti, pre ktorú bolo začaté trestné stíhanie, ktorej sa podľa znenia príkazu mali dopustiť „doposiaľ nezistené osoby, vystupujúce v mene spoločnosti C., a.s., so sídlom B....“ s poukazom na to, že „Podľa doteraz   zistených   skutočností   je   dôvodný   predpoklad,   že   výpočtová   technika,   ktorá   je užívaná spoločnosťou C., a.s., so sídlom B., obsahuje skutočnosti súvisiace so spáchaním ekonomickej   a korupčnej   trestnej   činnosti.“. Príkaz   neobsahoval   náležitosť   podľa ustanovenia   §   90   ods.   2   Trestného   poriadku   –   ustanovený   čas,   počas   ktorého   bude uchovávanie údajov vykonávané.

Podľa   originálu   zápisnice   o   vykonaní   prehliadky   iných   priestorov   a   pozemkov z 10. marca 2009 spísanej pri úkone bol sťažovateľovi predložený predmetný príkaz na uchovanie   a   vydanie   počítačových   údajov   podľa   §   90   ods.   1   písm.   b)   a   e)   Trestného poriadku.   V   zápisnici   sa   sťažovateľ   okrem   iného   vyjadril,   že „výpočtovou   technikou, v ktorej sú spracované listiny a dáta týkajúce sa trestnej činnosti“, nedisponuje, v časti zápisnice týkajúcej sa opisu vecí pri prehliadke „vydaných – odňatých“ je obsiahnutý údaj o zaistení výpočtovej techniky – „PC č. NEBOOG0I0010404 – čierny“. V uvedenej časti zápisnice nie je špecifikované, či bola predmetná výpočtová technika dobrovoľne vydaná alebo odňatá. Záver zápisnice obsahuje aj stanovisko sťažovateľa k vykonaniu úkonu, a to v znení, že sa k vykonaniu úkonu nevyjadruje.

Sťažovateľ žiadosťou z 20. marca 2009 požiadal podľa ustanovenia § 210 Trestného poriadku   prokurátora   o   preskúmanie   postupu   policajta.   Žiadosť   bola   prokurátorom posúdená ako podnet podľa § 31 a nasledujúcich zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a tento bol 20. mája 2009 ako nedôvodný odložený. Ďalší podnet sťažovateľa, ako aj jeho opakovaný podnet boli takisto ako nedôvodné odložené 8. júna 2009 a 14. septembra 2009.

Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 2. júna 2009 bola sťažovateľovi výpočtová technika podľa ustanovení § 97 ods. 1 Trestného poriadku vrátená.Uzneseniami vyšetrovateľa z 1. marca 2010 a 12. marca 2010 bolo predmetné trestné stíhanie zastavené pre trestné činy   podľa   §   333 ods.   1 a 2   písm.   b) Trestného   zákona a uzneseniami prokurátora z 30. apríla 2010 pre trestné činy podľa § 227 ods. 1 a 4 písm. a) a podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Podľa vyjadrenia vyšetrovateľa vyhotovené kompletné kópie údajov obsiahnutých v počítačovom vybavení sťažovateľa sú súčasťou konceptu   a   originálu   vyšetrovacieho   spisu   a   rovnako   je   takáto   kópia   uložená   aj   na Kriminalistickom a expertíznom ústave Prezídia Policajného zboru B.

2. Dňa   10.   marca   2009   bol   podľa   §   85   ods.   1   Trestného   poriadku   z   dôvodov uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   b)   a   c)   Trestného   poriadku   sťažovateľ   ako   podozrivý o 13.20 h   Policajným   zborom   zadržaný, „pretože   bol   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania korupčného trestného činu a iné“.

O zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby bola napísaná zápisnica sp. zn. ČVS: PPZ- 308/BPK-B-2008 z 10. marca 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl.   17   ústavy   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Prezídia   Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008.

Sťažnosť   odôvodnil   tým,   že   pre   jeho   zadržanie   na   48   hodín   neexistovali   žiadne dôvody. Navyše, počas celej doby zadržiavania nevykonali orgány činné v trestnom konaní žiadne vyšetrovacie úkony. V cele predbežného zaistenia bol držaný napriek tomu, že „bolo absolútne nepochybné, že mu nemá byť aké obvinenie vznesené a teda prokurátor nebude môcť podať návrh na vzatie do väzby“.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 4 ústavy obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu...

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov na na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 17 ods. 6 ústavy zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti...

Podľa čl. 17 ods. 7 ústavy skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz sudcu.

Sťažovateľ neoznačil konkrétne ustanovenie citovaného čl. 17 ústavy, z okolností veci však vyplýva, že namieta zásah do svojho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti,   k   nej   priložených   listinných   dôkazov   a   zo   spisového materiálu na vec sa vzťahujúceho zistil, že uznesením Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008   z   28.   novembra   2008   začal   vyšetrovateľ   Policajného   zboru   trestné stíhanie za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona v bodoch 1, 2 a 3 a za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona v bodoch 4, 5 a 6, pretože:

„- v období začiatkom mesiaca október 2008 a naďalej, doposiaľ nezistené osoby, vystupujúce   v   mene   spoločnosti   C.,   a.   s.,   so   sídlom   B.   ponúkli   na   rôznych   miestach starostovi obce V. a poslancom Obecného zastupiteľstva obce V. peňažnú sumu v presne nešpecifikovanej výške, ako úplatok za to, že počas mimoriadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva, ktoré sa konalo 7. októbra 2008, pozitívne zahlasujú za zmeny a doplnky územného plánu obce V., v prospech schválenia projektu výstavby golfového ihriska...,

- v období začiatkom mesiaca október 2008 a naďalej, doposiaľ nezistené osoby, vystupujúce   v   mene   spoločnosti   C.,   a.   s.,   so   sídlom   B.,   ponúkli   na   nezistenom   mieste riaditeľke Obvodného pozemkového úradu v S., peňažnú sumu v presne nešpecifikovanej výške, ako úplatok za to, že vypracuje súhlasné stanovisko k zmene a doplneniu územného plánu,   taktiež   za   pozitívne   vyjadrenie   sa   k   zámerom   a návrhom   nepoľnohospodárskeho použitia poľnohospodárskej pôdy a za zníženie bonitových pôdnoekologických jednotiek pôdy v obci V. v súvislosti so schválením projektu výstavby golfového ihriska...

- v období začiatkom mesiaca október 2008 v presne nezistenom čase, starosta obce V. a poslanci Obecného zastupiteľstva obce V. prijali na rôznych miestach od doposiaľ nestotožnených   osôb   vystupujúcich   v   mene   spoločnosti   C.,   a.   s.  ...   peňažnú   hotovosť v presne nešpecifikovanej výške ako úplatok za to, že na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva, ktoré sa konalo 7. októbra 2008 pozitívne zahlasujú za zmeny a doplnky územného plánu obce V., v prospech schválenia projektu výstavby golfového ihriska...

- v období začiatkom mesiaca október 2008, v presne nezistenom čase, na nezistenom mieste   riaditeľka   Obvodného pozemkového úradu v S.   prijala   od dosiaľ   nestotožnených osôb   vystupujúcich   v   mene   spoločnosti   C.,   a.   s.  ...,   peňažnú   hotovosť   v   presne nešpecifikovanej   výške   ako   úplatok   za   to,   že   vypracuje   súhlasné   stanovisko   k zmene a k doplneniu územného plánu, taktiež za pozitívne vyjadrenie sa k zámerom a návrhom nepoľnohospodárskeho   použitia   poľnohospodárskej   pôdy   a   za   zníženie   bonitových pôdnoekologických jednotiek pôdy v obci V., v súvislosti so schválením projektu výstavby golfového ihriska...

- v období začiatkom mesiaca október 2008, v presne nezistenom čase, na nezistenom mieste   riaditeľ   spoločného   stavebného   úradu   so   sídlom   v   obci   T.   prijal   od   doposiaľ nestotožnených   osôb   vystupujúcich   v   mene   spoločnosti   C.,   a.   s.,  ...   peňažnú   hotovosť v presne nešpecifikovanej výške ako úplatok za to, aby vydal kladné stanovisko v prospech spoločnosti   C.,   a.   s.,   za   zmeny   a   doplnky   územného   plánu   obce   V.,   v   súvislosti   so schválením projektu výstavby golfového ihriska...“

Uznesením   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008   z 20.   januára   2009   vyšetrovateľ Policajného zboru začal trestné stíhanie za závažný zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona v bode 1 v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona a za zločin podvodného úpadku podľa § 227 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona v bode 2 v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona, pretože:

„- nezistené osoby, v presne nezistenom mieste, vystupujúce v mene spoločnosti C., a. s.... s cieľom skrátiť daň pripravujú vypracovať zmluvu o vklade do základného imania, doposiaľ neustálenej spoločnosti nasledovných pozemkov:... s tým, že tejto zmluve budú kvalifikované   ako   pozemky   patriace   do   poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu,   hoci k vyhotoveniu zmluvy bude pristúpené po dátume právoplatnosti rozhodnutia spoločného stavebného úradu so sídlom v obci T...., ktorým došlo k zmene charakteru pozemkov na stavebné,   pričom   má   dôjsť   k   antidatovaniu   zmluvy   ku   stavu,   pred   vydaním   citovaného rozhodnutia o danej zmene a to všetko s cieľom skrátiť daň povinnou spol. C., a. s. pri dodaní nehnuteľnosti v zmysle § 38 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, s cieľom spôsobiť štátnemu rozpočtu škodu vo výške 27 546 086, 71 €.

- dosiaľ nezistení zástupcovia štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti C., a.s.... na presne nezistenom mieste, napriek vedomosti, že majú zmluvný záväzok voči spol. I., s. r. o.  ...vyplývajúci   zo   zmluvy o   sprostredkovaní   zo   dňa 30.   augusta   2005,   pripravujú vykonať celý rad postupov a právnych aktov smerujúcich k použitiu majetku, spol. C., a. s. tvoreného pozemkami... na získanie majetkovej účasti v doposiaľ neustálenej právnickej osobe, pričom táto majetková účasť bude použitá na umorenie dosiaľ nezistenej účelovej pohľadávky,   s cieľom   spôsobiť   úpadok   spol.   C.,   a.   s.   a súčasne   škodu   spol.   I.,   s.r.o. najmenej vo výške 3 319 391,88 €.“

V súvislosti s označenou trestnou činnosťou bol sťažovateľ podľa ustanovenia § 85 ods. 1 Trestného poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní 10. marca 2009 o 13.20 h ako podozrivý zadržaný. Zo zápisnice spísanej vyšetrovateľkou Policajného zboru sp. zn. ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008,   ktorú   podpísal   aj   sťažovateľ,   vyplýva,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   ho   po   predchádzajúcom   súhlase   prokurátora   zadržali   z   dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Na slobodu bol prepustený 12. marca 2009 do 10.50 h.

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky rešpektovania alebo porušenia základného práva zaručeného v čl. 17 ústavy musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku   je   integrálnou   súčasťou   ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody.   Jej nerešpektovanie môže byť v konkrétnych okolnostiach porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu (II. ÚS 55/98, II. ÚS 315/06). Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca sa však nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu (II. ÚS 55/98). Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť   zlučiteľné   s   účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) osobu podozrivú zo spáchania trestného činu môže policajt   zadržať,   ak   je   tu   niektorý   z   dôvodov   väzby   podľa   §   71   ods.   1   alebo   ak   ide o podozrivú osobu podľa § 204 ods. 1, aj keď proti nej doteraz nebolo vznesené obvinenie. Na zadržanie je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora...

Najzávažnejším procesným zásahom do práv podozrivého je zásah do jeho osobnej slobody, preto ústavná úprava vyžaduje, aby sa obmedzenie osobnej slobody udialo v súlade s   konaním   ustanoveným   zákonom   (Trestný   poriadok)   a   v   súlade   s konaním   ním predpísaným. Každé opatrenie zbavujúce slobody musí pochádzať od oprávneného orgánu, musí   byť   vykonané   takým   orgánom   a   nesmie   mať   svojvoľnú   povahu.   Okrem   tohto základného   predpokladu   musí   existovať   ešte   ďalší   významný   a   dostatočný   dôvod ustanovený v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti spochybňuje conditio sine qua non zákonnosti obmedzenia osobnej slobody a tvrdí, že na to neexistovali žiadne dôvody. Navyše, počas celej doby zadržiavania nevykonali orgány činné v trestnom konaní žiadne vyšetrovacie úkony. V cele predbežného zaistenia bol držaný napriek tomu, že „bolo absolútne nepochybné, že mu nemá byť aké obvinenie vznesené a teda prokurátor nebude môcť podať návrh na vzatie do väzby.“

Ústavný   súd   k   tomu   uvádza,   že   pri   zadržaní   nemusí   byť   stupeň   dôvodnosti podozrenia taký vysoký ako sa vyžaduje pre obvinenie, a potom na obžalobu a zákonodarca ani nepredpokladá, že orgány činné v trestnom konaní už v dobe zadržania podozrivého zhromaždili   dostatočné   dôkazy   na   obvinenie.   Účelom   výsluchu   počas   zadržania   podľa ustanovenia   §   85   ods.   1   Trestného   poriadku   je   doplniť   vyšetrovanie   a potvrdiť,   alebo vyvrátiť   konkrétne   podozrenie,   na   ktorom   bolo   zadržanie   založené.   Na   zadržanie podozrivého   postačuje,   že   subjekt   vykazuje   dôvodné   podozrenie,   že   spáchal   konkrétny trestný čin, ktorý sa vyšetruje. Postačuje tiež, že je začaté trestné stíhanie vo veci.

Ústavný   súd   preto   po   preskúmaní   všetkých   okolností   veci   dospel   k   záveru,   že Policajný zbor v sťažovateľom označenom konaní postupoval legitímne a nevyplýva z neho také   posúdenie   zistených   skutkových   a   právnych   okolností,   ktoré   by   svedčilo   o   ich svojvoľnom   hodnotení a o   takom   výklade   a aplikácii   príslušných   ustanovení   Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd postup Policajného zboru nepovažuje za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   a   tak   nezlučiteľný   s čl. 17   ústavy,   a   preto   sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel.

2.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušovanie   svojho   základného   práva   zaručujúceho ochranu osobných   údajov   a ochranu pred   ich   neoprávneným zhromažďovaním. Táto   je súčasťou širšej kategórie, ktorou je ochrana súkromia. Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená   v čl.   8.   Ústavný   súd   už   v   minulosti   viackrát   judikoval,   že   základné   práva obsiahnuté   v ústave   vykladá   v   intenciách   dohovoru,   teda   v   intenciách   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). Tak je to aj v súvislosti s danou problematikou.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje mechanizmus postupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či daný skutkový stav možno   ratione   materiae   považovať   za   súčasť   práva   na   súkromie   a   následne   pristúpi k posúdeniu kritéria legality zásahu, jeho legitímnosti a proporcionality.

A.   Vychádzajúc   z   úpravy   dohovoru   a   jeho   dodatkov   možno   v   zásade   právo   na súkromie rozdeliť na dve oblasti, a to právo na súkromný život a právo na rodinný život. Podľa   obsahového   zamerania   judikatúry   ESĽP   možno   potom   právo   na súkromný   život vymedziť ako

a)zákaz zhromažďovania a úschovy osobných údajov,

b)práva spojené s menšinovou sexuálnou orientáciou,

c)ochranu obydlia a domovú slobodu a

d)ochranu korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.

B. Legalita zásahu štátu do práva na súkromie znamená, že zásah je možný len na základe zákona, resp. platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejto podmienky   sa   vychádza   z toho,   či   bola rešpektovaná dostupnosť (verejné publikovanie právneho predpisu) a predvídateľnosť zákona. V rámci podmienky predvídateľnosti zákona judikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania prostriedkov, ktorými štát disponuje pri zasahovaní do práv chránených čl. 8 dohovoru, teda kladie dôraz na kvalitu relevantnej právnej úpravy. V rozhodnutí Sallinen c. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver, že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať občanovi   náležitú   indikáciu   podľa   okolností   a   podmienok   za   akých   je   verejná   autorita zmocnená k zásahom do jeho práva na súkromie. Z uvedeného vyplýva, že aj zásah, ktorý má   svoj   základ   v   právnej   norme,   môže   za   určitých   okolností   v   konkrétnom   prípade znamenať porušenie práv garantovaných dohovorom, resp. ústavou (pozri I. ÚS 117/07).

C. Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva na súkromie zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť len záujmy výslovne špecifikované dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   predchádzania   nepokojov   a   zločinnosti),   záujem spoločnosti   (z   dôvodu   ochrany   zdravia   alebo   morálky,   zabezpečenia   hospodárskeho blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv s slobôd).

D. Kritérium proporcionality zásahu znamená dodržanie rovnováhy vo vzťahu medzi právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení legitímneho cieľa. Pri ich výbere je limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie je možný len vtedy, keď je to nevyhnutné, a vykonať ho možno len v duchu požiadaviek kladených   na demokratickú   spoločnosť.   V tejto súvislosti   už ústavný súd judikoval, že zásah do základného práva alebo slobody musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe a   musí   byť primeraný   sledovanému   legitímnemu   cieľu   a   zároveň   pri   určovaní   rozsahu obmedzenia   je   dôležité   zohľadniť   aj   podstatu   práva,   ktoré   sa   má   obmedziť   (pozri I. ÚS 13/00).

V   rozhodnutí   Peck   c.   Spojené   kráľovstvo   z   28.   januára   2003   ESĽP   v   záujme rešpektovania princípu proporcionality zdôraznil potrebu selektovať z viacerých dostupných možností na dosiahnutie cieľa možnosť primeranú zaručujúcu potrebnú rovnováhu medzi právom jednotlivca na súkromie a záujmami štátu.

Aj pri posúdení sťažnosti sťažovateľa postupoval ústavný súd v intenciách judikatúry ESĽP:

1.   V   prvom   rade   preskúmal   časť   sťažnosti   obsahujúcu   námietku   porušenia označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   listiny   a   práva   podľa   dohovoru   príkazom prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009.

1.A Európsky   súd   pre   ľudské   práva   už   mnohokrát   konštatoval,   že   „súkromný život“   je   široký   pojem   nevhodný   na   vyčerpávajúcu   definíciu   (napr.   Peck   c.   Spojené kráľovstvo z 28. januára 2003), a vo vzťahu k predmetnému pojmu vyhlásil: „Bolo by príliš obmedzujúce ohraničiť pojem na vnútorný kruh, v ktorom jednotlivec môže žiť svoj osobný život podľa vlastného výberu, a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet mimo tohto kruhu. Rešpektovanie súkromného života musí tiež zahŕňať určitý stupeň práva vytvoriť a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľudskými bytosťami. Navyše sa zdá, že niet dôvodu na princíp, prečo toto chápanie pojmu súkromný život by sa malo prijať na vylúčenie činnosti odbornej alebo obchodnej povahy, keďže počas svojho pracovného života má väčšina ľudí významnú, ak nie   najväčšiu   možnosť   rozvíjať   vzťahy   s   okolitým   svetom.   Tento   pohľad   podporuje skutočnosť, že nie je vždy možné jasne rozlíšiť, ktoré činnosti jednotlivca sú súčasťou ich profesionálneho   alebo   obchodného   života   a   ktoré   nie.   Osobitne,   v   prípade   osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, jeho práca v tomto kontexte môže tvoriť súčasť jeho života do takej miery, že sa stáva nemožným vedieť, v akom postavení v danom momente koná.“ (Niemietz c. Nemecko z 16. decembra 1992).

Rozšírenie   aplikovateľnosti   práva   na   súkromie   v   zmysle   čl.   8   dohovoru   aj   na profesionálne aktivity a obchodnú činnosť potvrdili aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo veci   Klass a ostatní c.   Spolková republika   Nemecko   zo   6.   septembra 1978,   kde   ESĽP konštatoval, že aktivita profesionálnej povahy môže spadať pod pojem „súkromný život“ a „korešpondencia“.

Judikatúra   ESĽP   výslovne   potvrdila   aplikovateľnosť   čl.   8   dohovoru   aj   na „korešpondenciu   s   advokátom“,   teda   korešpondenciu   profesnej   povahy   (napr. Schönenberger a Durmaz c. Švajčiarsko z 20. júna 1988, Campbell c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1992).

Opierajúc   sa   o   judikatúru   ESĽP   treba   realizáciu   inštitútu   uchovania   a   vydania počítačových údajov podľa ustanovení § 90 Trestného poriadku v okolnostiach prípadu sťažovateľa   (pamäťové   médium   obsahovalo   údaje   týkajúce   sa   profesnej   činnosti sťažovateľa ako advokáta) považovať za zásah do jeho práva na súkromie tak podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 8 dohovoru.

1.BZmysel   zákonnej   požiadavky   predchádzajúceho   príkazu   prokurátora   na použitie   inštitútu   uchovania   a   vydania   počítačových   údajov   podľa   ustanovení   §   90 Trestného poriadku treba vidieť v tom, že jeho úlohou pri rozhodovaní o realizácii tohto prostriedku   je   posúdiť,   či   jeho   použitie,   ktoré   požaduje   zložka   výkonnej   moci, je v medziach ústavy a je zároveň konformné s požiadavkami dohovoru zakotvujúceho tzv. negatívnu povinnosť štátu spočívajúcu v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života jednotlivcov.

Ustanovenie § 90 Trestného poriadku znie:

1)   Ak   je   na   objasnenie   skutočností   závažných   pre   trestné   konanie   nevyhnutné uchovanie   uložených   počítačových   údajov   vrátane   prevádzkových   údajov,   ktoré   boli uložené   prostredníctvom   počítačového   systému,   môže   predseda   senátu   a   pred   začatím trestného   stíhania   alebo   v   prípravnom   konaní   prokurátor   vydať   príkaz,   ktorý   musí   byť odôvodnený aj skutkovými okolnosťami, osobe, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, aby

a) také údaje uchovali a udržiavali v celistvosti,

b) umožnili vyhotovenie a ponechanie si kópie takých údajov,

c) znemožnili prístup k takým údajom,

d) také údaje odstránili z počítačového systému,

e) také údaje vydali na účely trestného konania,

2) v príkaze podľa odseku 1 musí byť ustanovený čas, po ktorý bude uchovávanie údajov   vykonávané,   tento   čas   môže   byť až   na   90   dní,   a   ak   je   potrebné   ich   opätovné uchovanie, musí byť vydaný nový príkaz,

3)   ak   uchovávanie   počítačových   údajov   vrátane   prevádzkových   údajov   na   účely trestného konania už nie je potrebné, vydá predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor bez meškania príkaz na zrušenie uchovávania týchto údajov,

4)   príkaz   podľa   odsekov   1   až   3   sa   doručí   osobe,   v   ktorej   držbe   alebo   pod   jej kontrolou sa nachádzajú také údaje, alebo poskytovateľovi takých služieb, ktorým sa môže uložiť povinnosť zachovať v tajnosti opatrenia uvedené v príkaze,

5) osoba, v ktorej držbe alebo pod jej kontrolou sa nachádzajú počítačové údaje, vydá tieto údaje, alebo poskytovateľ služieb vydá informácie týkajúce sa týchto služieb, ktoré sú v jeho držbe alebo pod jeho kontrolou, tomu, kto vydal príkaz podľa odseku 1.

Z hľadiska legality zásahu treba konštatovať, že prokurátor konal a rozhodoval na základe platnej a účinnej právnej normy, ktorá vydanie príkazu umožňovala, právny základ pre vydanie príkazu teda existoval. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, v ktorej zdôrazňoval, že v počítačovom vybavení sa nachádzali údaje o klientoch jeho advokátskej kancelárie poukazujúc   na   obsah   ustanovenia   §   89   ods.   2   v   spojení   s   ustanovením   §   129   ods.   2 Trestného   poriadku,   teda   na   zákaz   výsluchu   v   súvislosti   s   povinnosťou   mlčanlivosti advokáta, a teda na výnimku z povinnosti vydať vec, keď ide o takú vec, ktorej obsah sa týka okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, upriamuje ústavný súd pozornosť (nad rámec) na znenie ustanovenia § 129 ods. 3 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia sa zákaz výsluchu nevzťahuje na svedeckú povinnosť týkajúcu sa trestného činu, ktorý má svedok povinnosť   prekaziť   podľa   Trestného   zákona   (§   341   Trestného   zákona).   Podľa   tohto ustanovenia je povinnosť prekaziť trestný čin uložená okrem iných prípadov aj v prípade niektorého z trestných činov korupcie uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona. Trestné konanie, v ktorom bol príkaz prokurátora vydaný, sa týka aj trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona uvedeného v treťom diele ôsmej hlavy jeho osobitnej časti, preto v ňom výnimka z povinnosti vydania veci   neplatila.   Predovšetkým   však   treba   zdôrazniť,   že   inštitút   uchovania   a   vydania počítačových   údajov   obsiahnutý v §   90 Trestného   poriadku   právnu   úpravu týkajúcu   sa prípadov súvisiacich s povinnosťou mlčanlivosti vôbec neobsahuje. V prípade skopírovania údajov uložených na pamäťovom médiu užívanom sťažovateľom v rámci jeho profesnej činnosti   považovanej   judikatúrou   ESĽP   za   súčasť   súkromného   života   išlo   o   zásah   do súkromnej   sféry   jednotlivca,   ktorý   opodstatňuje   jeho   právo   na   preskúmanie   dôvodnosti a zákonnosti zásahu, čo zvýrazňuje aj tá skutočnosť, že voči jeho vydaniu nemôže dotknutý subjekt   uplatniť   opravný   prostriedok.   V   sťažovateľovom   prípade   ochrana   zo   strany trestného súdu neprichádzala do úvahy, pretože nebol stranou vo vedenom trestnom konaní (obdobne   III.   ÚS   80/08).   Samotná   právna   úprava   (§   90   ods.   1   Trestného   poriadku) vyžaduje,   aby   bol   príkaz   odôvodnený   aj   skutkovými   okolnosťami.   Preskúmateľnosť dôvodnosti   vydania   príkazu   podľa   §   90   Trestného   poriadku   si   vyžaduje   relevantnú a dostatočne špecifickú argumentáciu, ktorá poskytuje vysvetlenie, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené podmienky na tento zásah do súkromia. Bez náležitého odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je dané rozhodnutie nepreskúmateľné, a tým aj svojvoľné.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti   nebude   arbitrárny   (I.   ÚS   117/07).   Je   postačujúce,   ak   odôvodnenie   dá odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a dostatočne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzalo   do   všetkých   detailov   veci (I. ÚS 241/07). Obsah odôvodnenia príkazu prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009   ústavný   súd   považuje   za   nedostatočný   a   formálny,   pretože   sťažovateľovi   vôbec neobjasnil súvislosti opodstatňujúce realizáciu predmetného zásahu práve do jeho práva na súkromie.   V   odôvodnení   príkazu   totiž   absentuje   akákoľvek   špecifikácia   spojenia sťažovateľa   so   spoločnosťou   C.,   a. s.,   ktorej   sa   mala týkať trestná   činnosť,   ktorá   bola predmetom vyšetrovania.

Východiskové   rozhodnutie   ESĽP   týkajúce   sa   nedovoleného   zhromažďovania a úschovy   osobných   údajov   – Leander   c.   Švédsko   z   26. marca   1987,   zdôraznilo,   že aj uchovávanie   údajov   osobného   charakteru   po   ich   získaní   musí   byť   odôvodnené nevyhnutnosťou takéhoto opatrenia. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že   príkaz   prokurátora   neobsahoval   zákonnú   náležitosť   v   podobe   vymedzenia   časového limitu uchovávania počítačových údajov.

Generálny prokurátor predostrel v tomto smere argumentáciu, podľa ktorej verbálny výklad   dotknutých   ustanovení   vylučuje   potrebu   ustanovenia   časového   limitu   v   prípade realizácie inštitútu uchovania a vydania počítačových údajov spôsobom podľa ustanovení § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku, teda v prípade vyhotovenia a ponechania si kópie počítačových údajov a v prípade ich vydania.

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej generálna interpretačná a realizačná klauzula čl. 152 ods. 4 ústavy ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou ako zákonom štátu s najvyššou právnou silou, ako aj záväznými   medzinárodnými   zmluvami,   preto   ak   vec   pripúšťa   rôzny   výklad,   orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť výklad konformný s ústavou a záväznými medzinárodnými zmluvami (obdobne pozri I. ÚS 117/07).

Ako už bolo uvedené, judikatúra ESĽP je v otázke ďalšieho uchovávania získaných údajov osobného charakteru jednoznačná a pripúšťa ho iba v prípade nevyhnutnosti, aby bola rovnováha medzi relevantným záujmom štátu a závažnosťou jeho zásahov do práv jednotlivcov na ich súkromný život zachovaná.

Ústavný súd je toho názoru, že vyhotovením kópie počítačových údajov uložených na pamäťovom médiu sťažovateľa pri realizácii znaleckého skúmania, a to v intenciách príkazu   prokurátora   (ktorý   sa   neobmedzoval   na   selekciu   údajov   súvisiacich   s   trestným konaním),   nepochybne   došlo   aj   k   zachyteniu   údajov   s   vyšetrovanou   vecou   nijako nesúvisiacich, ktoré sa takto stali súčasťou spisového materiálu trestného konania a budú uchovávané   pravdepodobne   po   dobu   predpísanú   pre   archiváciu   materiálov   trestného konania. Nad rámec považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že aj pri skopírovaní počítačových údajov až po predchádzajúcej selekcii v rámci dostupných možností, nie je možné absolútne vylúčiť zachytenie s trestnou vecou nesúvisiacich údajov, ktoré sa stanú súčasťou takejto kópie.

Ústavný   súd   bez   toho,   aby   podrobne   vykladal   dotknuté   ustanovenia   zákona, konštatuje, že konštrukcia inštitútu uchovania a vydania počítačových údajov obsiahnutá v Trestnom   poriadku   umožňuje   systematickým   výkladom   dotknutej   právnej   úpravy realizovať   predmetný   úkon   spôsobom   vylučujúcim   vznik   takejto   neprípustnej   situácie znamenajúcej závažný zásah do práva jednotlivca na súkromný život, konkrétne spôsobom ktorý umožní izolovanie údajov relevantných na trestné konanie a následné zlikvidovanie kópie   obsahujúcej   kompletné   penzum   údajov   zaznamenaných   na   pamäťovom   médiu, prípadne jej vrátenie dotknutému subjektu (jednotlivcovi), ktorého sa zásah týkal (pozri prípad Sallinen v. Fínsko z 27. decembra 2005 týkajúci sa fínskej právnej úpravy, ktorá takýto postup výslovne prikazovala). Samozrejme, pre tieto účely je ustanovenie času, počas ktorého možno kompletnú kópiu uchovávať, nevyhnutné.

Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd konštatuje, že príkaz prokurátor nebol legálny, pretože nespĺňal podmienky vyplývajúce z príslušných ustanovení Trestného poriadku (nedostatočné odôvodnenie a chýbajúca náležitosť podľa § 90 ods. 2 citovaného zákona).

1.CKeďže ústava explicitne neuvádza dôvody zakladajúce legitimitu zásahov do práva na súkromie, posudzoval ústavný súd toto kritérium s prihliadnutím na obsah čl. 8 ods.   2   dohovoru.   Vychádzajúc   z   obsahu   príkazu   prokurátora   možno   legitímnosť predmetného   zásahu   oprieť   o   dôvod   spočívajúci   v   „záujme   predchádzania   zločinnosti“ a kvalifikovať zásah ako legitímny.

1.DPosledné kritérium, ktorým je proporcionalita, teda   primeranosť zásahu do práva   sťažovateľa   na   súkromie,   nebolo   možné   zodpovedne   posúdiť   z   dôvodu   absencie náležitého odôvodnenia príkazu.

Zistené nedostatky príkazu prokurátora spočívajúce v nedodržaní kritéria legálnosti nebolo   možné   akceptovať,   a   preto   ústavný   súd   vyslovil,   že   príkazom   prokurátora   boli porušené označené základné práva sťažovateľa garantované ústavou a listinou, ako aj právo sťažovateľa garantované dohovorom.

2.   Následne   pristúpil   ústavný   súd   k   posúdeniu   námietky   porušenia   označených základných   práv   zaručených   ústavou   a   listinou,   ako   aj   práva   zaručeného   dohovorom postupom Policajného zboru v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 pri úkone vykonanom 10. marca 2009 – zaistení počítačového vybavenia.

2.AOdňatie počítačového vybavenia sťažovateľa obsahujúceho údaje týkajúce sa jeho profesnej činnosti považovanej judikatúrou ESĽP za súčasť súkromného života (bod 1.A), treba nepochybne považovať za zásah do súkromnej sféry jednotlivca.

2.BV   kontexte   kritéria   legálnosti   poukazuje   ústavný   súd   na   stanovisko generálneho   prokurátora,   ktoré   prezentuje   názor,   že   trestnoprocesná   úprava   pre   účely získania počítačových údajov poskytuje „dve alternatívy“ – inštitút uchovania a vydania počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku a inštitút povinnosti na vydanie veci podľa § 89 Trestného poriadku, pričom voľba alternatívy, ktorou orgán činný v trestnom konaní zabezpečí ich získanie, patrí bez ďalšieho do jeho právomoci (v danom konkrétnom prípade   do   právomoci   vyšetrovateľa).   Ústavný   súd   hneď   v   úvode   zdôrazňuje,   že   toto stanovisko nemožno akceptovať.

Záujem štátu na ochrane pred zločinnosťou zakladajúci legitímnosť zásahov do práva na súkromie pri realizácii niektorých inštitútov podľa 4. hlavy 1. časti Trestného poriadku („Zaistenie osôb a vecí“ ) musí byť uvedený do rovnováhy so závažnosťou zásahu do tohto práva. Znamená to zvoliť pri realizácii zásahu čo najmiernejší prostriedok, ktorý je súčasne spôsobilý zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa. Samotná právna úprava obsiahnutá v Trestnom poriadku na túto požiadavku reflektuje a určuje pre dosiahnutie špecifického cieľa (získanie počítačových údajov dôležitých pre objasnenie trestnej činnosti) prostriedok zaručujúci požadovanú proporcionalitu, ktorým je úkon uchovania a vydania počítačových údajov   zakotvený   v   ustanoveniach   §   90   Trestného   poriadku.   Je   nepochybné,   že   ide o prostriedok,   ktorého   realizácia   predstavuje   zásah   menšej   intenzity   v porovnaní so situáciou,   keby   sa   pre   dosiahnutie   cieľa   zvolil   inštitút   vydania,   resp.   odňatia   veci. Napokon to potvrdzuje aj rozdielny režim realizácie uvedených prostriedkov. Vyzvať podľa §   89   ods.   3   Trestného   poriadku   na   vydanie   veci   je   policajt   oprávnený   bez   toho,   aby potreboval   príkaz   či   súhlas   prokurátora.   K   odňatiu   veci   podľa   §   91   ods.   1   Trestného poriadku   môže   policajt   pristúpiť   na   základe   vlastného   príkazu   vydaného   po predchádzajúcom   súhlase   prokurátora,   bez   predchádzajúceho   súhlasu   prokurátora   môže policajt vydať príkaz len vtedy, ak predchádzajúci súhlas nemožno dosiahnuť a vec neznesie odklad. Naproti tomu na realizáciu úkonu uchovania a vydania počítačových údajov podľa § 90   Trestného   poriadku   potrebuje   policajt   nevyhnutne   príkaz   prokurátora   ako   orgánu vykonávajúceho   dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti   pred   začatím   trestného   stíhania a v prípravnom konaní (§ 230 Trestného poriadku).

Policajt v danom konkrétnom prípade pre účely získania počítačových údajov zvolil prostriedok   –   zaistenie   samotného   počítačového   vybavenia   (z   obsahu   zápisnice   nie   je zrejmé, či išlo o úkon vydania alebo odňatia veci), ktorý pre tento účel zákonná úprava neumožňuje, jeho postup preto treba považovať za nelegálny.

Na tomto mieste sa ústavný súd vysporiadal aj s argumentáciou Policajného zboru, v ktorej tento uviedol, že „Počas úkonu zo strany Mgr. K. H. ani JUDr. A. P. nebola vznesená žiadna námietka, čo potvrdili aj svojím podpisom na zápisnicu o prehliadke iných priestorov.“. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   neuviedol   priamo   do   zápisnice   námietku   proti vykonaniu   úkonu   (zaistenie   počítačového   vybavenia),   nemožno   v   žiadnom   prípade považovať za jeho vedomý súhlas s vykonaním nelegálneho úkonu znamenajúceho zásah do jeho práva na súkromie.

Nedodržanie   kritéria   legálnosti   (ktorým   došlo   súčasne   k   porušeniu   kritéria proporcionality   nastoleného   samotnou   zákonnou   normou)   diskvalifikuje   postup   polície z medzí zákonnosti, a teda konformnosti s ústavou a dohovorom.

Táto   skutočnosť   bola   dostatočným   dôvodom   na   to,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 3, čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.

Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj s námietkou porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy postupom Policajného zboru vychádzajúc zo svojej judikatúry, podľa ktorej slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Interpretačná prax ESĽP do rozsahu ochrany vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) okrem iného zahŕňa aj „pokojné užívanie majetku“.

K   zásahom   do   „pokojného   užívania   majetku“   dochádza   opatreniami   štátu označovanými   judikatúrou   ESĽP   všeobecným   pojmom   „kontrola   užívania   majetku“. Jedným zo základných druhov (okrem iných) sú opatrenia súvisiace s trestným konaním, pričom   najčastejšie   ide   o   prípady,   keď   je predmet   vlastníctva   dôkazným   prostriedkom. Záujem na zachovaní takejto veci pre účely trestného konania patrí k nespochybniteľným legitímnym účelom zasahovania do vlastníckeho práva v zmysle obsahu čl. 1 dodatkového protokolu (pozri Venditelli c. Taliansko z r. 1994). Aj v týchto prípadoch však musí zásah spĺňať kritéria legality, legitimity a proporcionality.

Tak, ako to ústavný súd konštatoval, postup polície spočívajúci v zaistení samotného počítačového   vybavenia   (predmetu   vlastníctva   sťažovateľa)   bol   vykonaný   mimo   rámca zákona, došlo   teda   k porušeniu   kritéria   legality   (súčasne aj proporcionality),   zásahu do vlastníckeho práva, čo je jednoznačným dôvodom na konštatovanie porušenia vlastníckeho práva sťažovateľa zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   proti   postupu   Policajného   zboru   vzniesol   aj   námietku   porušenia základného práva podnikať a   uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35 ods.   1 ústavy. Ústavný súd v súvislosti s právom podnikať vo svojej judikatúre uviedol, že právo podnikať   je   ústavnou   zárukou   slobody   výkonu   hospodárskej   činnosti   podľa   uváženia, priznané   každej   osobe,   prostredníctvom   ktorého   sa   zaručuje   možnosť   vykonávať hospodársku činnosť (PL. ÚS 7/96).

Aj   keď   nelegálnym   zaistením   počítačového   média   sťažovateľa   obsahujúceho informácie   a   údaje slúžiace   mu   na   výkon   jeho   podnikateľskej   činnosti   podľa   všetkého (sťažovateľ v rámci svojho dôkazného bremena dôkaznú situáciu v tomto smere však ani bližšie   nešpecifikoval)   došlo   k   sťaženiu   výkonu   jeho   profesnej   činnosti,   nešlo   však o obmedzenie takej intenzity, aby bolo možné uvažovať o zásahu do podstaty základného práva garantovaného čl. 35 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi námietkou sťažovateľa a obsahom dotknutého článku ústavy ústavný súd porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy nevyslovil.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody a takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, ako aj zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa   §   56   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľa zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom príkazom prokurátora č. k. VII/1 Gv 191/08-23 z 9. marca 2009, v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy, ako aj § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde tento príkaz zrušil.

Vzhľadom na to, že k vyhotoveniu kópie počítačových údajov už došlo na základe uznesenia   Policajného   zboru   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008   z 23. marca   2009, neprichádza do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 90 ods. 3 Trestného poriadku ak uchovávanie počítačových údajov vrátane prevádzkových údajov na účely trestného konania už nie je potrebné, vydá predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor bez meškania príkaz na zrušenie uchovávania týchto údajov.

Uznesením Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 z 23. marca 2009 bol znalec z odboru forenznej informatiky poverený okrem iného „Vyhotoviť záložnú kópiu obsahu pevných diskov na CD (DVD) predovšetkým súbory textových editorov, tabuľkových kalkulátorov vrátane skenovaných dokumentov.“ a „Vyhotoviť záložnú kópiu dát účtovných programov nachádzajúciach sa na predložených predmetoch skúmania oddelene od kópie obsahov HDD a pamäťových médií.“.

Z uvedeného vyplýva, že znalec bol poverený vytvorením kompletnej kópie obsahu počítačového   vybavenia   sťažovateľa,   čo   znamená,   že   do   dispozície   orgánov   činných v trestnom konaní sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostali a sú takto uchovávané aj údaje spadajúce do sféry súkromia sťažovateľa, ktoré však s vyšetrovanou vecou nijako nesúvisia. Samotné vyhotovenie kompletnej kópie má síce oporu v zákonnej norme, minimalizácia zásahu do   práva   na súkromie   si   však   vyžaduje redukciu   jeho dôsledkov,   teda   selekciu údajov,   ktoré   sú   pre   vedené   vyšetrovanie   relevantné.   Ďalšie   neobmedzené   uchovávanie kompletnej kópie bez následnej   selekcie absolútne postráda   legitimitu a proporcionalitu zásahu do súkromnej sféry sťažovateľa, a treba ho kvalifikovať ako stav porušovania práva na   súkromie.   Úlohou   prokurátora   ako   orgánu   dozoru   nad   zachovávaním   zákonnosti v prípravnom konaní teda bude v intenciách ustanovenia § 90 ods. 3 Trestného poriadku zabrániť pokračovaniu porušovania označených základných práv sťažovateľa zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom vydaním príkazu na zrušenie ďalšieho uchovávania   kompletnej   kópie   (resp.   všetkých   kópií)   počítačových   údajov   buď   jej zlikvidovaním,   alebo   jej   vrátením   sťažovateľovi.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. c) zákona o ústavnom súde zakázal prokurátorovi pokračovať v porušovaním základných práv sťažovateľa zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom.

Ústavný   súd   nad   rámec   poznamenáva,   že   ani   skutočnosť   zastavenia   trestného stíhania nemôže byť prekážkou pre konvalidovanie pretrvávajúceho stavu porušovania práv sťažovateľa.   Bude   preto   povinnosťou   prokurátora   pre   účely   vytvorenia   procesných podmienok   umožňujúcich   vykonanie   predmetného   úkonu   aplikovať   v   duchu   generálnej klauzuly čl. 152 ods. 4 ústavy výklad relevantných ustanovení Trestného poriadku, ktorý bude konformný s ústavou a dohovorom.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti obsahujúcej námietku porušenia označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru uznesením Policajného zboru   sp.   zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008   z 23.   marca   2009 odmietol   ako zjavne neopodstatnenú, a teda v tejto časti porušenie základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru nevyslovil, návrhu sťažovateľa na zrušenie uvedeného uznesenia nevyhovel.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010