znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 53/08-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť   J.   R.,   Ž.;   J.   Š.,   Ž.,   a A.   C.,   Ž.,   zastúpených   advokátkou JUDr. M.   P.,   Ž.,   pre namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 122/2006 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. R., J. Š. a A. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Žiline   pod   sp.   zn.   23 Co   122/2006 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 31. januára 2008 č. k. II.   ÚS   53/08-24 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. R., Ž.; J. Š., Ž., a A. C., Ž. (ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 122/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. Sťažovateľky vo svojej sťažnosti uviedli, že návrhom doručeným okresnému súdu 25. septembra 1996 sa ich právna predchodkyňa A. D. domáhala určenia, že odporkyňa v 1. rade   Ing.   Ľ.   V.   a   odporkyňa   v 2.   rade   Ing.   D.   T.   nie   sú   oprávnené   držiteľky nehnuteľnosti   nachádzajúcej   sa   v   kat.   území   S.,   zapísané   na   LV č. 475.   Okresný   súd rozsudkom   z   11.   novembra   1997   č.   k.   13   C   954/96-69   návrhu   navrhovateľky   vyhovel a určil, že žalované nespĺňajú podmienky oprávnenej držby nehnuteľnosti.   Proti   tomuto rozsudku   podali   žalované   odvolanie.   Krajský   súd   ich   opravnému   prostriedku   vyhovel a rozsudkom z 12. mája 1999 sp. zn. 7 Co 197/99 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a náhradu trov konania žalovaným nepriznal.

Proti   tomuto   rozsudku   odvolacieho   súdu   podala   navrhovateľka   A.   D.   dovolanie. V dôsledku jej smrti v priebehu dovolacieho konania vstúpili do jej práv sťažovateľky. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   z 20. februára 2002 sp. zn. 3 Cdo 96/01 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom z 15. októbra 2002 sp. zn. 23 Co 1332/02 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol bez náhrady trov konania.

Proti   uvedenému   rozsudku   odvolacieho   súdu   podali   žalobkyne   dovolanie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd rozsudkom z 24. júna 2004 sp. zn. 3 Cdo 103/03 uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľky   podali   17.   februára   2006   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na prieťahy v napadnutom konaní. Na základe odpovede predsedu okresného súdu na sťažnosť bol okresnému súdu 2. júla 2004 doručený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 103/03, pričom k predloženiu predmetného spisu krajskému súdu okresným súdom došlo až po ich sťažnosti 7. marca 2006. Predloženie spisu teda trvalo takmer dva roky.

Dňa 20. júna 2007 krajský súd na pojednávaní uznesením sp. zn. 23 Co 122/2006 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľky uviedli,   že   krajský   súd   dosiaľ   nevyhotovil   rozhodnutie,   hoci   podľa   §   158   ods.   4 Občianskeho súdneho poriadku súd musí rozhodnutie vyhotoviť a odoslať do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia. Táto lehota uplynula 20. júla 2007, preto 15. októbra 2007 sťažnosť podali predsedovi krajského súdu, ktorú predseda krajského súdu uznal za dôvodnú, napriek tomu im rozhodnutie dosiaľ nebolo doručené. V dôsledku nečinnosti krajského súdu nie je možné ich vec na okresnom súde vybaviť a rozhodnúť.

Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd,   proti   ktorému   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie konanie,   neodstránil   stav   ich   právnej   neistoty,   navrhli,   aby   ústavný   súd   vo   vzťahu   ku krajskému súdu vydal toto rozhodnutie:

„... Krajský súd Žilina v konaní pod sp. zn. 23 Co 122/2006 porušil základné právo R. J., bytom v Ž., Š. J., bytom v Ž., C. A., bytom v Ž., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

(...) Krajskému súdu v Žiline sa ukladá povinnosť, aby v konaní, vedenom pod sp. zn. 23 Co 122/2006 konal bez prieťahov.

(...) R.   J,   Š.   J.,   C.   A.,   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   každej   v   sume po 100.000,-   Sk,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

(...) Krajskému súdu v Žiline sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateliek na účet JUDr. M. P., advokátka, Ž.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr 130/08 z 26. marca 2008, v ktorom popísal priebeh napadnutého konania a dodal:

„(...)   vzhľadom   na   dlhodobú   pracovnú   neschopnosť   JUDr.   M.   C.,   ktorý   vo   veci rozhodoval   ako   predseda   senátu   a v ktorej   bol   i referentom   sa   nepodarilo   získať   jeho vyjadrenie k sťažnosti a zistiť, či existovali vážne dôvody brániace vyhotoveniu rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote (§ 158 ods. 4 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a či predseda senátu požiadal o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia predsedu súdu.“

V závere svojho podania predseda krajského súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

3. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 23 Co 122/2006:

- 14. marca 2006 bol spis doručený krajskému súdu na pokračovanie v odvolacom konaní a bol zaevidovaný pod sp. zn. 23 Co 122/2006,

- 13. júna 2006 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde, sťažovateľky ani právna zástupkyňa neboli prítomné, bolo odročené na neurčito,

- 24. mája 2007 odporkyňa v 1. rade požiadala krajský súd o odročenie pojednávania určeného na 30. máj 2007,

- 28. mája 2007 právny zástupca odporkýň doručil krajskému súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní 30. mája 2007,

- 28. mája 2007 sťažovateľky doručili podanie krajskému súdu,

- 30. mája 2007 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde, odporkyne neboli prítomné, pojednávanie bolo odročené na 20. jún 2007,

- 19. júna 2007 odporkyne doručili krajskému súdu vyjadrenie,

-   20.   júna   2007   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   sťažovateľky   boli   prítomné, za odporkyne   bol   prítomný   právny   zástupca   a bolo   vyhlásené   uznesenie   sp.   zn. 23 Co 122/2006, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 19. októbra 2007 bol spis vrátený okresnému súdu,

- 2. novembra 2007 nadobudlo uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Co 122/2006 z 20. júna 2007 právoplatnosť a stalo sa vykonateľným.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateliek, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 122/2006 dochádza k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 38 ods. 2 listiny), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť posudzovanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateliek v preskúmavanej veci, treba poukázať predovšetkým na to, že ako to z chronológie úkonov vykonaných   v napadnutom   konaní   vyplýva   (pozri   bod   II   tohto   nálezu),   k predĺženiu napadnutého konania prispeli aj samotné sťažovateľky   tým, že sa   nezúčastnili ani ony, ani ich právny zástupca na pojednávaní (13. júna 2006). Napriek tejto skutočnosti v danom prípade   podiel   sťažovateliek   podľa   názoru   ústavného   súdu   neospravedlňuje   nečinnosť krajského súdu v určitom období (pozri ďalej).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   23   Co   122/2006   a konštatuje,   že   v inkriminovanom   konaní   došlo   k jedinému významnému obdobiu nečinnosti spôsobenému nečinnosťou krajského súdu, a to v období od 13. júna 2006 (cca 9 mesiacov) po odročení pojednávania na neurčito až po nariadenie nového   pojednávania.   Z judikatúry   ústavného   súdu   však   vyplýva,   že   nie   každý   zistený prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny (mutatis mutandis I. ÚS 47/03 a v ňom odkaz na predchádzajúcu judikatúru ústavného   súdu).   V okolnostiach   danej   veci   tento   ojedinelý   prieťah   krajského   súdu neovplyvnil podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že vec nebola skutočne dlhodobo skončená,   a preto   tento   prieťah   nemožno   ani   považovať za   príčinu   neodstránenia   stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľky   nachádzali   v dôsledku   trvania   napadnutého konania.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   hoci   vo   veci sp.   zn. 23 Co 122/2006 nebol postup krajského súdu bez prieťahov, je nesporné, že k celkovej dĺžke konania prispeli svojou neúčasťou na pojednávaniach aj sťažovateľky, a preto nebolo možné   z hľadiska   komplexného   posúdenia   inkriminovaného   konania   považovať   postup krajského   súdu   v ňom   za   porušenie   práva   sťažovateliek   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď namietané   porušenie   označeného   práva   ešte   trvalo   (napr.   I. ÚS   22/01,   I.   ÚS   77/02, I. ÚS 116/02).

Zo súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si ústavný súd zapožičal, napokon vyplynulo aj to, že napadnuté konanie bolo na krajskom súde právoplatne skončené 2. novembra 2007, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Co 122/2006 z 20. júna 2007.   Sťažovateľky   sa   napriek   tomu   na   ústavný   súd   obrátili   so   svojou   sťažnosťou   až 5. novembra 2007, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľky   označili   za   účastníka   konania, už   netrvalo a   konanie o ich   sťažnosti   pred ústavným   súdom   nebolo   spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom aj na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľky sa v predmetnej veci domáhali   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená ich právna neistota, pripadalo do úvahy nevyhovenie ich sťažnosti aj z tohto dôvodu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008