znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 53/07-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť spoločnosti G., Cyprus, zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 312/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 312/98 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Ústavný súd Slovenskej republiky p r i k a z u j e   Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 312/98 konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov o návrhu správcu konkurznej podstaty na vydanie G. ako oddelenému veriteľovi výťažku zo speňaženia majetku, ktorým bola pohľadávka G. zabezpečená.

3.   G. p r i z n á v a   nárok na náhradu   trov   konania v sume 6 854,40 Sk (slovom šesťtisícosemstopäťdesiatštyri slovenských korún a štyridsať halierov), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k. II. ÚS 53/07-21 z 19. apríla 2007 na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti G., Cyprus (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“), ako   aj   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 312/98, ktorou sťažovateľ žiadal vydať nález tohto znenia:

1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd Krajským súdom v Bratislave v konaní pod sp. zn. 6 K 312/98 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   K 312/98   konať   a rozhodnúť   bez   zbytočných   prieťahov   o práve sťažovateľa na vydanie výťažku podľa § 28 zák. č. 328/1991 Zb.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa advokátskej kancelárii B., s. r. o., B., vo výške 6 854,40 Sk na účet vedený v T., a. s.“Sťažovateľ, ako ústavný súd zistil z jeho sťažnosti a z pripojeného spisu krajského súdu,   tvrdí,   že   ako   postupník   nadobudol   na   základe   zmluvy   o postúpení   pohľadávky uzatvorenej so S., a. s., ako postupcom 22. decembra 2004, pohľadávku voči P., R., na majetok ktorého ešte 14. mája 1999 krajský súd vyhlásil konkurz, konkurzné konanie je vedené   pod   sp.   zn.   6   K 312/98,   a to   v celkovej   sume   19 452 515,76   Sk   s nárokom   na oddelené uspokojenie.

Táto pohľadávka bola prihlásená do konkurzného konania právnymi predchodcami sťažovateľa,   a to   prihláškami   zo 7.   júla   1999   ako   pohľadávka   v sume   1 911 152,70   Sk a v sume 17 551 463,06 Sk. Pohľadávka v sume 1 911 152,70 Sk bola správcom konkurznej podstaty úpadcu uznaná v plnej výške s nárokom na oddelené uspokojenie a pohľadávka v sume 17 551 463,70 Sk bola správcom popretá, avšak krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 67 Cbi 396/00 rozsudkom z 19. júna 2003 určil, že táto pohľadávka patrí do 4. triedy s nárokom na oddelené uspokojenie.

Postúpenie   pohľadávky   v sume   19 452 515,76   Sk   na   sťažovateľa   bolo   oznámené krajskému súdu 21. marca 2005, čím sa sťažovateľ ako veriteľ stal účastníkom konkurzného konania. V priebehu konkurzného konania došlo k speňaženiu majetku, ku ktorému bolo na zabezpečenie   uvedenej   pohľadávky   zriadené   záložné   právo.   Listom   z 28.   mája   2005 a doplnením z 29. mája 2005 doručeným krajskému súdu 10. júna 2005 a 13. júna 2005 navrhol   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   vydať   sťažovateľovi   ako   oddelenému veriteľovi výťažok zo speňaženia vo výške 4 172 742 Sk. Listom zo 6. júna 2005 požiadal sťažovateľ   krajský   súd   o vydanie   tohto   výťažku.   Krajský   súd   oznámil   sťažovateľovi prípisom z 28. septembra 2005 bez uvedenia dôvodov, že výťažok mu bude poukázaný až v rámci   rozvrhového   uznesenia.   Skončeniu   konkurzu   v zmysle   stanoviska   správcu konkurznej   podstaty   úpadcu   zo 16.   decembra   2005   bráni   prebiehajúci   incidenčný   spor, ktorého výsledok však nemá vplyv na výšku výťažku pre sťažovateľa. Listom z 10. februára 2006 a 5. júna 2006 požiadal sťažovateľ opätovne krajský súd o vydanie výťažku, avšak bezvýsledne.

II.

Sťažovateľ svoju   sťažnosť odôvodnil   tým, že žiaden   právny predpis neumožňuje konkurznému súdu po doručení návrhu správcu na schválenie vydania výťažku oddelenému veriteľovi   viazať   udelenie   tohto   súhlasu   na   vydanie   rozvrhového   uznesenia.   Postup krajského súdu je svojvoľný a navyše krajský súd takto postupuje bez toho, aby svoj postup sťažovateľovi   odôvodnil   akýmikoľvek   relevantnými   dôvodmi.   Medzi   ústavné   princípy právneho štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov. Zo znenia § 28 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení aplikovateľnom na prebiehajúce konkurzné konanie (ďalej len „ZKV“) vyplýva priamo povinnosť súdu udeliť súhlas na vydanie   výťažku   na   návrh   správcu   oddelenému   veriteľovi   v rozsahu   zodpovedajúcom zákonu. Neudelenie tohto súhlasu krajským súdom od 10. júna 2005, keď bol krajskému súdu doručený príslušný návrh správcu konkurznej podstaty, dosiaľ je prieťahom v konaní, ktorý je neodôvodnený a zbytočný vzhľadom na okolnosť, že nie je odôvodnený zložitosťou veci, správaním sťažovateľa a spôsobom činnosti krajského súdu. Preto sťažovateľ tvrdí, že postup krajského súdu je zbytočným prieťahom v konaní a porušuje jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd   podaním   sp.   zn. Spr 3549/2006 z 3. októbra 2006, v ktorom uviedol, že konkurzná vec sp. zn. 6 K 312/98 bola zákonnému sudcovi pridelená 16. februára 2006. Pokiaľ ide o skutkový opis priebehu konkurzného   konania   sťažovateľom,   tento   je   správny,   a to   tak   pokiaľ   ide   o právne nástupníctvo sťažovateľa v postavení veriteľa predmetnej pohľadávky, ako aj pokiaľ ide o skutočnosť, že sťažovateľ požiadal o vydanie výťažku a na túto žiadosť mu krajský súd odpovedal   prípisom   z 28.   septembra   2005   tak,   že   výťažok   mu   bude   vydaný   v rámci rozvrhového   uznesenia.   Pokiaľ   krajský   súd   nereagoval   na   ďalšie   výzvy   sťažovateľa, postupoval tak preto, že vec poukázania výťažku považoval za vybavenú.

Krajský súd vo svojom vyjadrení však zdôraznil, že zásadnou je otázka, či je súd povinný udeliť súhlas správcovi konkurznej podstaty k vydaniu výťažku zo speňaženia veci oddelenému veriteľovi pred rozvrhovým uznesením alebo takáto povinnosť súdu nesvedčí. Podľa   názoru   krajského   súdu   takáto   povinnosť   súdu   nesvedčí.   Na   odôvodnenie   svojho názoru krajský súd uviedol:

«Prvoradým   časovým   úsekom,   v ktorom   má   dôjsť   k uspokojovaniu   veriteľov,   je súčasne cieľom konkurzného konania, a tým je rozvrh získaného výťažku. Uspokojovanie pred rozvrhom je ojedinelým aktom a preto spätým s obštrukciou, ktorou je súhlas súdu (mimo,   resp.   nad   rámec   samotnej   procedúry,   ktorá   predchádza   a je   spätá   s rozvrhom samotným).

Ustanovenie § 28 ods.1 ZKV v znení, na ktoré sa odvoláva sťažovateľ, (t. j. pred novelou zák. č. 646/2004 Z. z.), podľa názoru súdu neukladá lehotu súdu pre vyplatenie výťažku   z predaja   zabezpečenej   veci   zabezpečovateľovi.   Predložka   „pri“,   na   ktorú   sa odvoláva sťažovateľ, nevyjadruje časový úsek, upravuje priestor (pri predaji majetkovej podstaty   vymedzuje   okruh   vecí   zabezpečených).   Ďalší   text   §   28   upravuje   postup   pri uspokojovaní sa tohto typu veriteľov.»

Preto   podľa   názoru   krajského   súdu   v danom   prípade   nebolo   porušené   právo sťažovateľa   v ním   načrtnutom   rozsahu   a   súd   nepostupoval   svojvoľne,   ale   lege   artis vzhľadom na prebiehajúci incidenčný spor.

Zároveň   krajský   súd   uviedol,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní   pred   ústavným súdom.

Na výzvu ústavného súdu oznámil sťažovateľ podaním z 20. júna 2007, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavnom súdom.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zastáva názor, že povinnosťou konkurzného súdu o žiadosti správcu konkurznej podstaty na vydanie výťažku oddelenému veriteľovi je riadne rozhodnúť   bez   zbytočných   prieťahov   po   jej   doručení   konkurznému   súdu   a to   tak,   že v prípade   splnenia   zákonom   stanovených   podmienok   konkurzný   súd   vydanie   výťažku schváli. Krajský súd zastáva názor, že konkurzný súd takúto povinnosť nemá a postupuje v zhode so zákonom, ak o vydaní výťažku oddelenému veriteľovi rozhodne pri rozvrhu.

Medzi účastníkmi nie je sporné, že sťažovateľ je oddeleným veriteľom s uznanou pohľadávkou,   a nie   je   medzi   nimi   sporné   ani   to,   že   správca   konkurznej   podstaty po speňažení   veci   zabezpečenej   záložným   právom   zriadeným   v prospech   predchodcu sťažovateľa   navrhol   krajskému   súdu   vydať   sťažovateľovi   výťažok   z predaja   v presne určenej sume.

Podľa   §   28   ods.   1   ZKV   veritelia   pohľadávok,   ktoré   boli   zabezpečené   záložným právom   alebo   zádržným   právom,   prípadne   obmedzením   prevodu   nehnuteľností   alebo zabezpečovacím prevodom práva (ďalej len „oddelení veritelia“), majú pri speňažení právo, aby ich pohľadávka bola uspokojená z výťažku predaja majetku, ktorým bola zabezpečená.

Podľa § 28 ods. 2 ZKV výťažok zo speňaženia majetku podľa odseku 1 do výšky zabezpečenej   pohľadávky   správca   vydá   so   súhlasom   súdu   konkurzným   veriteľom   po odpočítaní nákladov správy, speňaženia, vydania výťažku, odmeny a výdavkov správcu. Ak sa výťažok z predaja majetku vydá viacerým oddeleným veriteľom, podieľajú sa na uvedených nákladoch pomerne. Ak zabezpečená pohľadávka nebola takto plne uspokojená, považuje sa jej neuspokojená časť za pohľadávku prihlásenú podľa § 20.

Podľa § 31 ods. 1 písm. e) ZKV v priebehu konkurzného konania možno uspokojiť kedykoľvek nároky na oddelené uspokojenie (§ 28).

Podľa § 66e ods. 1 ZKV na konkurz sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 100 ods. 1 prvej vety OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ako vyplýva z ustanovenia § 31 ods. 1 písm. e) ZKV zákon nevylučuje uspokojenie nároku   veriteľa   na   oddelené   uspokojenie   podľa   §   28   ZKV   kedykoľvek   v   priebehu konkurzného   konania,   teda   i v čase   pred   rozhodovaním   o rozvrhu.   Takýto   postup nevylučuje   ani   ustanovenie   §   28   ZKV.   Na   druhej   strane   žiadne   ustanovenie   právneho poriadku neukladá konkurznému súdu povinnosť vyčkať s rozhodovaním o udelení alebo neudelení súhlasu s vydaním výťažku oddelenému veriteľovi do času rozvrhu.

Predpokladom   rozhodnutia   o schválení   návrhu   na   vydanie   výťažku   oddelenému veriteľovi je však, okrem predchádzajúceho speňaženia majetku zabezpečeného v prospech oddeleného veriteľa, doručenie návrhu správcu   konkurznej podstaty   na vydanie súhlasu konkurzného súdu s vydaním výťažku oddelenému veriteľovi.

Tým   je   vymedzené   časové   obdobie,   v ktorom   prichádza   do   úvahy   rozhodovanie konkurzného súdu o návrhu správcu konkurznej podstaty na schválenie vydania výťažku oddelenému veriteľovi. Otázkou ostáva, či je povinnosťou správcu konkurznej podstaty po speňažení majetku zabezpečeného v prospech oddeleného veriteľa navrhnúť bezodkladne súdu   schváliť   jeho   vydanie   oddelenému   veriteľovi   a či   je   povinnosťou   súdu   o takomto návrhu správcu rozhodnúť bezodkladne po jeho doručení.

Komentár k § 28 ZKV k problému uvádza:„Formulácia tohto odseku zvádza k tomu, že oddelený veriteľ má zákonný nárok na vydanie výťažku, ktorému zodpovedá povinnosť správcu výťažok vydať po speňažení veci, ku ktorej má veriteľ právo na oddelené uspokojenie. Z § 31 však vyplýva, že správca môže – má   právo   oddeleného   veriteľa   uspokojiť   kedykoľvek   počas   konkurzného   konania,   ale nemusí – nemá povinnosť výťažok vydať. Oddelený veriteľ by bol potom uspokojený až v rozvrhovom uznesení (...) Správca by však nemal požiadať súd o udelenie súhlasu na vydanie výťažku pred konaním prieskumného pojednávania, pretože i keď správca môže uznávať   právo   veriteľovi   na   oddelené   uspokojenie,   toto   mu   môže   byť   popreté   na prieskumnom   pojednávaní   ktorýmkoľvek   veriteľom“ (ĎURICA,   M.   Zákon   o konkurze a vyrovnaní. Komentár. Žilina, 2001, 241 s.).

Aj   z uvedeného   vyplýva,   že   je   potrebné   dôsledne   rozlišovať   medzi   povinnosťou správcu konkurznej podstaty bezodkladne po speňažení majetku zabezpečeného v prospech oddeleného veriteľa navrhnúť konkurznému súdu schváliť vydanie výťažku a povinnosťou konkurzného súdu o takomto návrhu bezodkladne rozhodnúť.

V prípade sťažovateľa bol návrh správcu konkurznej podstaty na schválenie vydania výťažku   sťažovateľovi   doručený   konkurznému   súdu,   a to   13.   júna   2005   a následne o schválenie vydania výťažku žiadal krajský súd i sťažovateľ. Pohľadávka sťažovateľa bola uznaná ako pohľadávka s právom na oddelené uspokojenie.

Zatiaľ čo z ustanovení ZKV nevyplýva povinnosť pre správcu konkurznej podstaty bezodkladne po speňažení majetku zabezpečeného v prospech oddeleného veriteľa požiadať súd o schválenie vydania výťažku oddelenému veriteľovi, z ustanovenia § 6, § 100 ods. 1 OSP   vyplýva   povinnosť   krajského   súdu   o doručenom   návrhu   správcu   rozhodnúť   bez zbytočného odkladu po jeho doručení krajskému súdu.

Krajský súd vo veci postupoval tak, že doručil sťažovateľovi prípis, v ktorom ho informoval o tom, že výťažok mu bude poukázaný až v rámci rozvrhového uznesenia, avšak o návrhu   správcu   na   schválenie vydania   výťažku   sťažovateľovi   nerozhodol   žiadnym rozhodnutím, a to ani tak, že navrhovaný súhlas udeľuje, a ani tak, že tento neudeľuje. Uvedený prípis nemožno považovať za žiadne z rozhodnutí, ktorými rozhoduje konkurzný súd v konkurznom konaní v zmysle § 66a ods. 2 poslednej vety ZKV, pretože neobsahuje náležitosti predpísané zákonom pre žiadne z rozhodnutí.

Z uvedeného   vyplýva,   že   po   doručení   žiadosti   správcu   konkurznej   podstaty o schválenie   vydania   výťažku   oddelenému   veriteľovi   bolo   zákonnou   povinnosťou konkurzného súdu bez zbytočných prieťahov o tejto žiadosti rozhodnúť, a to rozhodnutím vo forme stanovenej zákonom, pričom krajský súd si túto povinnosť dosiaľ nesplnil.

2. Ostáva teda posúdiť, či postup krajského súdu vo veci sp. zn. 6 K 312/98, ktorý o vydaní výťažku sťažovateľovi odo dňa doručenia príslušného návrhu správcu konkurznej podstaty, teda odo dňa 13. júna 2005, dosiaľ riadne nerozhodol, bol zbytočným prieťahom v konaní.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 76/03, II. ÚS 219/04, IV. ÚS 365/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Z hľadiska   predmetu   konania   –   rozhodovanie   o udelení   súhlasu   na   vydanie výťažku oddelenému veriteľovi - ide o vec, ktorá tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a ústavný súd ju nepovažuje za právne alebo fakticky zložitú.

2.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľa   ústavný   súd   z predloženého   spisu   nezistil skutočnosti, ktoré by mali negatívny vplyv na dĺžku konania alebo by odôvodňovali podiel sťažovateľa na zbytočných prieťahoch.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v namietanom konaní. Tu je potrebné uviesť, že krajský súd od 13. júna 2005 dosiaľ vo veci nerozhodol, keďže jeho prípis z 3. októbra 2006 za rozhodnutie považovať nemožno. Okrem uvedeného prípisu nevykonal krajský súd žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci.

Vzhľadom na konštatovanú nečinnosť krajského súdu v období od 13. júna 2005 až dosiaľ   bez   vykonania   jediného   procesného   úkonu,   okrem   vyhotovenia   prípisu z 3. októbra 2006, t. j. v podstate súvislú nečinnosť v trvaní viac ako dvoch rokov, ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Pretože namietané konanie krajského súdu nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené a o návrhu správcu konkurznej podstaty na udelenie súhlasu   s vydaním   výťažku   sťažovateľovi   nebolo   rozhodnuté,   ústavný   súd   prikázal krajskému súdu v konaní sp. zn. 6 K 312/98 v ďalšom období postupovať bez zbytočných prieťahov a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov o návrhu správcu konkurznej podstaty na vydanie sťažovateľovi ako oddelenému veriteľovi výťažku zo speňaženia majetku, ktorým bola pohľadávka sťažovateľa zabezpečená.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 854,40 Sk vrátane DPH, ktorú mu ústavný súd s poukazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, priznal.

Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007