znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 53/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu   Jána Mazáka v konaní o sťažnosti   M.   K.   a A.   K.,   obaja bytom   L. W.,   Poľská republika, zastúpených advokátom JUDr. P. V., N., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 87/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. a A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 87/99 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Martin p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 87/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25 000   Sk   (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Martin povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   A.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25   000   Sk   (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Martin povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. a A. K. trovy konania vo výške 15 260 Sk (slovom pätnásťtisícdvestošesťdesiat slovenských korún) na účet advokáta JUDr. P. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. februára 2004 doručené podanie M. K. a A. K. (ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom L. W., Poľská republika   P.   r.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   P.   V.,   N.,   označené   ako   „Sťažnosť“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že jej predmetom sú zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   10   C   87/99   o žalobe   sťažovateľov (ako poškodených)   o   náhradu   škody   v zmysle   §   427   a nasl.   Občianskeho   zákonníka v súvislosti s dopravnou nehodou z 29. augusta 1998 proti odporcovi v 1. rade Ing. M. R. a odporcovi v 2. rade Čokoládovny – Slovakia, s. r. o., Senica. Za zavinenie dopravnej nehody bol odporca v 1. rade uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 2 Trestného zákona rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 62/98 z 31. marca 1999.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uviedli, že žalobu o náhradu škody podali okresnému súdu 26. júla 1999, ako aj tieto ďalšie skutočnosti:

„Okresný súd v Martine ako vecne a miestne príslušný súd na prejednanie veci, vo veci ustanovil sudkyňu JUDr. M. G. Uznesením Okresného súdu Martin č. k. 10 C 87/99 zo dňa 19. 11. 1999 bola JUDr. M. G. vylúčená z prejednávania a rozhodnutia veci.

Vo veci Okresný súd v Martine od podania žaloby t. j. od 26. 07. 1999 do dnešného dňa   nevytýčil   ani   jeden   termín   pojednávania.   Napriek   viacerým   písomným   žiadostiam o vytýčenie   termínu   pojednávania   a   urgenciám   sťažovateľa   na   nečinnosť   súdu,   súd   do dnešného   dňa   nevytýčil   vo   veci   pojednávanie   a ani   do   dnešného   dňa   nám   nezaslal oznámenie vzhľadom k čomu sa vo veci nekoná.

...Dňa   18.   08.   2000   sme   Okresnému   súdu   Martin   zaslali   celú   zdravotnú dokumentáciu M. K. a jeho manželky A. v súvislosti s utrpenými zraneniami.

Okresný súd Martin si od nás vyžiadal pre účely znaleckého dokazovania doklady ako   obodovanie   bolestného   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia.   Avšak   listom   zo   dňa 18. 08. 2000 sme oznámili Okresnému súdu Martin, že uvedené listiny nemôžeme súdu zaslať,   nakoľko   Fakultná   nemocnica   ako   aj   Nemocnica   s poliklinikou   Žilina,   kde   boli sťažovatelia ošetrení, vydá takéto dokumenty len súdu. Zo spisu... však je známe, že Okresný súd Martin si od Fakultnej nemocnice požadovaný posudok o bolestnom nevyžiadal a ani do dnešného dňa neurčil znalca pre vyčíslenie bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia z príslušnej dokumentácie.“

Sťažovatelia   požadujú   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   300 000 Sk, ktorá „predstavuje náhradu škody za zničenie a poškodenie vecí prevážaných v motorovom vozidle navrhovateľa a čiastku za bolestné navrhovateľa pána K. a bolestné pani K., ktorá je trvalo invalidná a priemernú mesačnú rentu do budúcnosti do 65 roku veku ako rozdiel medzi priemerným invalidným dôchodkom“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa M. K. a manželka A., rod. L., obaja bytom L. W., Poľská republika, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie jeho veci   bez   zbytočných   prieťahov   Okresným   súdom   v Martine   v konaní   č.   k.   10   C   87/99 porušené bolo.

2. Sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk proti Slovenskej republike, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

3. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 18.552,- Sk proti Slovenskej republike do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   24.   februára   2004 a uznesením č. k. II. ÚS 53/04-9 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľov a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu zároveň ústavný súd vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny   zástupca   sťažovateľov   a predsedníčka   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka   okresného   súdu   zaslala   ústavnému   súdu   vyjadrenie   k sťažnosti (Spr 2010/04 z 22. marca 2004, doručené 5. apríla 2004), v ktorom okrem iného uviedla:„1.   Vo   veci   sp.   zn.   10   C   87/99   uvádzam   nasledovnú   chronológiu   úkonov   súdu a účastníkov (úkony súdu sú zvýraznené):

-13. 8 1999 – žaloba M. K. a manželky A. K. rod. L., obaja Poľská republika, proti žalovaným v rade 1. Ing. M. R., M., v rade 2. Čokoládovny Slovakia s. r. o. Senica o náhrade škody, došla na súd

-23. 9. 1999 – zákonná sudkyňa JUDr. M. G. predložila vec na rozhodnutie o jej zaujatosti – vylúčení Krajskému súdu Žilina

-19.   11.   1999   –   Krajský   súd   Žilina   uznesením   7   Nc   387/99   vylúčil   JUDr.   G. z prejednávania a rozhodovania veci

-25. 1. 2000 – spis došiel na Okresný súd Martin

-- - - predseda súdu pridelil vec sudkyni JUDr. M. I. (nezistený dátum)

-7. 2. 2000 – sudca dal pokyn na pripojenie spisu zn.   2 T 62/98 a zabezpečenie zdravotnej dokumentácie a ďalších dokladov a na doručenie žaloby na vyjadrenie žalovaným 1., 2.

-7. 2. 2000 – Veľvyslanectvo Poľskej republiky v Bratislave požiadalo o informáciu o stave súdneho konania

-7. 2. 2000 – súd žiadal o vyjadrenie tiež Slovenskú poisťovňu a. s.

-17. 2. 2000 – zistené z oddelenia T, že žalovaný v rade 1. bol právoplatne odsúdený (27. 10. 1999) a požiadal o odklad výkonu trestu

-23. 2. 2000 – žalovaný v rade 1. podal vo veci vyjadrenie

-7. 3. 2000 – žalovaný v rade 2. podal vo veci vyjadrenie

-21. 3. 2000 – Slovenská poisťovňa a. s. podala vo veci vyjadrenie

-14. 4. 2000 – sudca vyzval právneho zástupcu žalobcov na doloženie znaleckého posudku, vyčíslenie nárokov a odstránenie nedostatkov plnomocenstva – do 10 dní

-21. 8. 2000 – právny zástupca žalobcov doručil súdu podanie z 18. 8. 2000, plnú moc a zdravotnú dokumentáciu

-25. 8. 2000 – sudca dal pripojiť spis zn. 2 T 62/98

-16. 11. 2000 – sudca zaslal podanú dokumentáciu právnemu zástupcovi žalobcov späť na zabezpečenie prekladu do jazyka slovenského

-17.   1.   2001   – súdna kancelária   predložila spis   sudcovi –   po zistení,   že preklad dokumentov nebol doložený, spis sudca dal predložiť na 28. 2. 2001

-2.   3.   2001   –   súdna   kancelária   predložila   spis   sudcovi   –   po   zistení,   že   preklad dokumentov nebol doložený spis sudca dal predložiť na 30. 4. 2001

-24.   5.   2001   – súdna kancelária   predložila spis   sudcovi –   po zistení,   že preklad dokumentov nebol doložený spis sudca dal predložiť na 1. 8. 2001

-1. 8. 2001 – súdna kancelária predložila spis sudcovi

-22. 11. 2001 – sudca vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby do 15 dní súdu oznámil, v akom štádiu sa nachádza uplatnenie náhrady škody od Slovenskej poisťovne a. s.

-8. 2. 2002 – súdna kancelária predložila spis sudcovi – po zistení, že odpoveď na výzvu nedošla, sudca dal spis na kalendár 1. 3. 2002

-5. 3. 2002 – súdna kancelária predložila spis sudcovi – po zistení, že odpoveď na výzvu nedošla, sudca dal spis na kalendár 30. 4. 2002

-2. 5. 2002 – súdna kancelária predložila spis sudcovi

-21.   2.   2003   –   právny   zástupca   žalobcov   doručil   súdu   urgenciu   konania   vo   veci a nariadenia pojednávania

-11. 3. 2003 – sudca upozornil právneho zástupcu žalobcov na nedostatok súčinnosti a opakovane ho vyzval, aby pre účely znaleckého dokazovania v lehote do 30 dní súdu doložil doklady – obodovanie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a celú zdravotnú dokumentáciu

-23. 7. 2003 – právny zástupca žalobcov študoval spis

-19. 3. 2003 – právny zástupca žalobcov v prílohe listu zo 17. 3. 2003 doručil súdu kópiu   zdravotnej   dokumentácie   žalobkyne   v rade   2.   i s jej   úradným   prekladom z jazyka   poľského   do   jazyka   slovenského,   o vyžiadanie   obodovania   bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia požiadal súd

-26. 1. 2004 – sudca dal pokyn na 1) vypracovanie uznesenia o ustanovení znalca z odboru   zdravotníctva,   2)   o pribratí   vedľajšieho   účastníka   po   tom,   čo   právny zástupca   žalobcov   upresní   jeho   označenie,   3)   opakovanú   výzvu   na   doloženie podkladov pre ustálenie mesačnej renty s konštatovaním, že bez doloženia týchto dokladov je žaloba nedostatočná a preto nebolo možné nariadiť pojednávanie

-30. 1. 2004 – právny zástupca žalobcov v podaní 23. 1. 2004 upresnil označenie účastníkov

-5. 2. 2004 – súd uznesením 10 C 87/99-91 nariadil znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctvo

-5.   2.   2004   –   súd   vyzval   právneho   zástupcu   žalobcov   na   upresnenie   označenia vedľajšieho účastníka, na doloženie dokladov k návrhu na platenie renty

-11.   2.   2004   – pod   zn.   Spr 177/04,   Spr   1540/03 súd informoval o stave   konania Veľvyslanectvo poľskej republiky v SR a právneho zástupcu žalobcov

-13. 2. 2004 – právny zástupca žalobcov doručil súdu úpravu označenia vedľajšieho účastníka   a požiadal   o predĺženie   lehoty   na   doloženie   listinných   dôkazov   a ich prekladu do jazyka slovenského (k výpočtu renty) do 20. 3. 2004

-16. 2. 2004 – súdu došlo odvolanie žalovaného v rade 2. voči uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania vo výroku o povinnosti zloženia preddavku na trovy dôkazu

-25. 2. 2004 – súd zaslal odvolanie žalovaného v rade 2. na vyjadrenie ostatným účastníkom

-3. 3. 2004 – došla záloha na účet súdu – preddavok na trovy dôkazu od žalovaného v rade 1.

-12.   3.   2004   –   právny   zástupca   žalobcov   sa   vyjadril   k podanému   odvolaniu žalovaného v rade 2.

-12.   3.   2004   –   právny   zástupca   žalobcov   doručil   súdu   zmenu   žaloby   (zvýšenie násobku   odškodnenia   bolestného   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia)   a výpočet straty   na   zárobku   a renty   a doručil   preklad   listinných   dôkazov   o výške   príjmov žalobcov v rozhodnom období.

2.   Na   základe   uvedenej   chronológie   úkonov   pripúšťam,   že   v konaní   došlo k prieťahom,   v podstatnej   miere   nie   však   vinou   súdu.   Poukazujem   na   nedostatočne zdokladovanú   a formulovanú   žalobu,   na   nerešpektovanie   výziev   súdu   a stanovených sudcovských lehôt právnym zástupcom žalobcu. Ten napr. až 13. 2. 2004 správne označil vedľajšieho účastníka, do 20. 3. 2004 žiadal sám o predĺženie lehoty na doloženie listinných dôkazov relevantných pre výpočet renty a náhrady škody za stratu na zárobku. I z prehľadu predsedu   súdu   konštatujem,   že   v takom   prípade   –   pri   nedostatkoch   žaloby   a dôkazov stanovenie   pojednávania   by   bolo   neefektívne   a formálne.   Nie   je   pravdivé   tvrdenie sťažovateľov o tom, že Okresný súd Martin ich neinformoval o dôvode „nekonania“ vo veci –   čo   sťažovatelia   zjavne   spájajú   len   s nenariadením   pojednávania.   Poukazujem   v tejto súvislosti na list súdu adresovaný právnemu zástupcovi žalobcov zo dňa 14. 4. 2000 (č. l. 23 spisu) a najmä z 11. 3. 2003 (č. l. 30 spisu), žalobcovia boli tiež nepriamo informovaní informáciou súdu z 11. 2. 2004 poskytnutou Veľvyslanectvu Poľskej republiky. Znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva bolo súdom nariadené uznesením z 5. 2. 2004 potom, ako žalobcovia súdu doložili potrebnú zdravotnú dokumentáciu. Súd v uznesení formuloval o. i. i úlohu – vyjadriť sa k primeranosti nárokov žalobcu v rade 2. na 8-násobné zvýšenie vyčísleného   odškodnenia   za   bolesť   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia.   No   právny zástupca žalobcov až v podaní z 10. 3. 2004, ktoré súdu došlo 12. 3. 2004, rozšíril tento návrh   na   50-násobok,   čo   pre   súd   znamená   ďalšiu   komplikáciu   procesne   zdržujúcu rozhodnutie vo veci samej.

Pokiaľ   došlo   medzi   jednotlivými   úkonmi   súdu   k uplynutiu   doby   väčšej   než   je primeraná, napr. medzi rozhodnutím nadriadeného súdu (19. 11. 1999) do vrátenia spisu Okresnému súdu Martin (21. 1. 2000), súvisí to tiež s nadmerným zaťažením súdu a sudcov. Osobitne na Okresnom súde Martin najmenej od 1. 1. 1997 do 12. 2. 2004 chýbal výrazný počet   sudcov   (obsadenosť   kolísala   od   50   –   70   %).   Napriek   tomu,   že   s ohľadom   na existujúcu judikatúru Ústavného súdu SR, nebude možné pri posudzovaní opodstatnenosti predmetnej   ústavnej   sťažnosti   na   tieto   objektívne   okolnosti   prihliadnuť,   pre   úplné vyjadrenie k sťažnosti je potrebné zmieniť i možné príčiny vzniku časti prieťahov vo veci. Z uvedených dôvodov považujeme predmetnú ústavnú sťažnosť za opodstatnenú len čiastočne vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základných práv sťažovateľov v zmysle čl. 48 ods.   2)   Ústavy   SR   súdom.   Za   úplne   nezodpovedajúci   a neprimeraný   tejto   situácii považujeme   návrh   sťažovateľov   na   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300.000.-   Sk a pravidelnej renty. Zadosťučinenie, ktoré je možné pri konštatovaní prieťahov v súdnom konaní   od   štátu   žiadať,   nemá   nahrádzať   žalovaný   návrh   v namietanom   súdnom   konaní a nemá   plniť   funkciu   odškodnenia,   ale   byť   zadosťučinením   a to   v primeranej   výške. Vzhľadom   na   prevažný   podiel   samotných   sťažovateľov   na   prípadnom   vzniku   prieťahov spočívajúci v nedostatočnom a oneskorenom poskytnutí súčinnosti účastníka konania, pri zvažovaní   priznania   prípadného   finančného   zadosťučinenia   ako   primeraná   sa   v danom prípade javí hranica nepresahujúca 5.000.- Sk.“

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   „K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím uvedených kritérií ústavný súd preskúmal priebeh konania pred okresným súdom a dospel k týmto záverom:

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatoval,   že   ide   o konanie o žalobe o náhradu škody v zmysle § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka z titulu bolestného žalobcovi   v   prvom   rade   a   z   titulu   bolestného   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia a o priznanie renty žalobkyni v druhom rade. Vec nemožno považovať za právne zložitú aj vzhľadom na to, že tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti prvostupňových súdov. K faktickej   stránke   veci   možno   uviesť,   že   (s   prihliadnutím   na   rozsah   zdravotnej dokumentácie a na znalecké posúdenie primeranosti nárokov) nedosahuje rozmer, ktorý by oprávňoval posúdiť ju ako zložitú. Povaha veci si pritom vyžaduje určitú rýchlosť konania.

2. Pokiaľ ide správanie sťažovateľov ako účastníkov konania pred okresným súdom, ústavný súd zistil, že sťažovatelia, resp ich právny zástupca čiastočne prispeli nedostatočnou súčinnosťou   k celkovej   dĺžke   konania.   Ústavný   súd   konštatoval,   že   právny   zástupca sťažovateľov viackrát reagoval na výzvy okresného súdu na predloženie listinných dôkazov oneskorene (napr. na výzvu zo 14. apríla 2000 na zaslanie požadovaných dôkazov v lehote 10 dní reagoval 21. augusta 2000) alebo až po urgencii okresného súdu (napr. výzvu zo 16. novembra   2000   na   zabezpečenie   prekladu   príslušnej   dokumentácie   do   slovenského jazyka splnil po upozornení až 19. marca 2003).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 87/99.

Namietané   konanie   začalo   na   základe   návrhu   sťažovateľov   na   náhradu   škody doručeného okresnému súdu 13. augusta 1999. Ústavný súd zistil dlhšie obdobia nečinnosti okresného súdu v období od 22. novembra 2000 do 22. novembra 2001, od 22. novembra 2001 do 11. marca 2003 a od 11. marca 2003 do 26. januára 2004. Okresný súd v týchto obdobiach   čakal   na   odpoveď   na   výzvu   adresovanú   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov, pričom však nevyužil dostupné procesné prostriedky na zabezpečenie potrebnej súčinnosti zo strany sťažovateľov (žalobcov) a jeho konanie v týchto obdobiach ústavný súd posúdil ako neefektívne, ako také, ktoré nesmeruje k rozhodnutiu vo veci samej. Vo veci sa zatiaľ ani po viac ako štyri a pol rokoch neuskutočnilo ani jedno pojednávanie.

Keďže   účastníkmi   konania   pred   okresným   súdom   sú   občania   Poľskej   republiky, ústavný súd odkazuje aj na § 18 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého „Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv“.

So   zreteľom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   rozhodol,   že   v konaní   sp.   zn. 10 C 87/99 okresný súd svojím postupom, ktorý nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov, spôsobil zbytočné prieťahy v označenom konaní a porušil tým základné právo sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právo bolo porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže   namietané   konanie   ešte   nebolo   do   času   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 87/99 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zabezpečenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby konaní sp. zn. 10 C 87/99 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej   právomoci   za dostatočné   na to,   aby sa   dosiahla vo   veci   účinná náprava, a preto považoval   za   potrebné   rozhodnúť   aj   o žiadosti   sťažovateľov   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia požadovali primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk pričom svoju žiadosť odôvodnili tým, že „prieťahmi v konaní – nečinnosťou Okresného súdu v Martine je ohrozené právo sťažovateľov na uspokojenie svojej pohľadávky“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie majetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný súd vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len vyslovením porušenia tohto základného práva, ale (aj vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti) považoval za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľom v dôsledku toho vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní vo veci sp. zn. 10 C 87/99 a zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície   sťažovateľov   sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu spravodlivosti   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   25 000 Sk   každému   z   nich   za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. P. V., ktoré vyčíslil sumou 15 260 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16, § 17 ods. 2, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za 1. polrok roku 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za dvakrát dva úkony po 4 530 Sk (pričom táto základná sadzba bola znížená o 20 % podľa § 17 ods. 2 citovanej vyhlášky) a po 140 Sk režijný paušál.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004