znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 529/2013-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Milanom   Fulcom,   Advokátska   kancelária,Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tdo   16/2013zo 14. mája 2013 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republikyna ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý ⬛⬛⬛⬛ uhradiťtrovy   konania   v   sume   322,73   €   (slovom   tristodvadsaťdva   eur a   sedemdesiattri   centov)na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, Živnostenská 2, Bratislava, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.II. ÚS 529/2013-22 z 22. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 (ďalej len„uznesenie“).   Sťažnosť   vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   odmietol   z   dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti.

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 46 T 4/2011z 9. februára 2012 uznal sťažovateľa vinným pre prečin neoprávneného zásahu do právadomu, bytu alebo nebytového priestoru podľa § 218 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazomna ustanovenie § 138 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe, že v čase od júna2007 do presne nezisteného času v decembri 2009 ⬛⬛⬛⬛,po   skolaudovaní   rodinného   domu   v   mesiaci   jún   2007 ⬛⬛⬛⬛,   v   tom   časemanželke, sa nedovolil presťahovať do domu, ktorého bola bezpodielovou spoluvlastníčkou,pričom ⬛⬛⬛⬛ spolu s ich dcérou ⬛⬛⬛⬛ v uvedenom dome v obdobíod   augusta   roku   2007   do   decembra   2007   niekoľkokrát   prespali   vždy   v   prítomnostisťažovateľa, pričom počas celého tohto obdobia od júna 2007 do decembra 2007 nemala ⬛⬛⬛⬛ vlastné kľúče od domu, keďže jej ich sťažovateľ odmietol dať, taktiežsťažovateľ   rozhodoval   o   tom,   kedy   a   ako   dlho   sa   môže ⬛⬛⬛⬛ s   dcérouv uvedenom dome zdržiavať, odmietol ju dobrovoľne pustiť do domu, v ktorom sa mohlazdržiavať   len   za   jeho   prítomnosti   a   s   jeho   súhlasom   aj   s dcérou,   taktiež   nedostatočnevykuroval dom, čím takto svojím konaním poškodenej ⬛⬛⬛⬛ ako oprávnenejosobe bránil v užívaní domu, ktorého bola v tom čase spoluvlastníčkou tým, že jej odmietoldať kľúče od domu, a tak jej znemožnil prístup do domu. Okresný súd Bratislava III za touložil sťažovateľovi peňažný trest 400 € a pre prípad nevymožiteľnosti peňažného trestu,uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov. Označený rozsudok odôvodniltakmer výlučne iba poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu v súvislosti s potrebouprehodnotenia vykonaných dôkazov a poukázal na povinnosť rešpektovať ustanovenie § 327ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„Trestný poriadok“), pričom v dôvodoch rozsudku prvostupňový súd uplatnil výhradu, že saso závermi rozhodnutia odvolacieho súdu nestotožňuje. Podľa názoru sťažovateľa Okresnýsúd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 46 T 4/2011 z 9. februára 2012 porušil ustanovenie § 2ods. 12 Trestného poriadku a ustanovenie § 218 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona. Dňa23. mája 2012 podal sťažovateľ proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu odvolaniesmerujúce   proti   výroku   o vine   a   proti   výroku   o   treste.   Odvolanie   sťažovateľa   protipredmetnému   rozsudku   bolo   Krajským   súdom   v   Bratislave   ako   odvolacím   súdomzamietnuté   podľa   §   319   Trestného   poriadku   ako   nedôvodné.   Podľa   názoru   sťažovateľaodvolací   súd   tým,   že   uznesením   sp.   zn.   1 To   83/2012   zo   17.   októbra   2012   zamietolodvolanie   sťažovateľa,   porušil zákon v ustanovení §   2 ods.   12 Trestného   poriadku a   vustanovení   §   319   Trestného   poriadku.   Dňa 12.   februára   2013   podal   sťažovateľ   protipredmetnému zamietavému rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, v ktorom zopakovalsvoje námietky, pričom opakovane zdôraznil skutočnosť, že podľa jeho názoru v skutkupopísané konanie neobsahuje takú skutkovú okolnosť, ktorá by zodpovedala zákonnémupojmovému   znaku   skutkovej   podstaty   posudzovaného   prečinu   spočívajúcehov neoprávnenom bránení v užívaní domu alebo bytu oprávnenej osobe, a poukázal na to, žev posudzovanom   prípade   ide   jednoznačne   o   vzťahy   a spory,   ktoré   majú   rýdzosúkromnoprávny   základ   a   vzhľadom   na   prostriedky   trestného   práva   môžu   byť   ústavnekonformným a akceptovateľným spôsobom použité len ako tzv. „ultima ratio“, teda akonajkrajnejšie možné prostriedky zásahu do základných práv sťažovateľa, a to výlučne ažpotom,   ako   boli   vyčerpané,   boli   neúčinné   alebo   zjavne   nevhodné,   alebo   neexistujúprostriedky iných právnych odvetví na riešenie takýchto občianskoprávnych sporov, pričomlen takýmto spôsobom je možné materiálne naplniť zásadu pomocnej úlohy trestnej represie(zásadu subsidiarity) bez porušenia základných práv sťažovateľa všeobecnými trestnýmisúdmi.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tdo   16/2013   zo   14.   mája   2013   dovolaniesťažovateľa podľa ustanovenia § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol ako dovolanie,ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Sťažovateľ   najvyššiemu   súdu   vytýka,   že   v   tomto   prípade   nejde   o   rigoróznya reštriktívny výklad ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania dovolacímsúdom, ale o zjavne neopodstatnené nerešpektovanie podstaty týchto ustanovení spôsobenéarbitrárnym výkladom a svojvoľnou aplikáciou zo strany dovolacieho súdu, ktoré popieraúčel a zmysel týchto ustanovení. Podľa názoru sťažovateľa za žiadnych okolností nemožnopovažovať za ústavne konformný a akceptovateľný ani právny názor dovolacieho súdu,podľa ktorého vykonanie peňažného trestu má za následok zánik práva sťažovateľa podaťdovolanie   proti   odsudzujúcemu   rozsudku.   Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   v   právnoma demokratickom   štáte   je   pritom   neprípustné,   aby   dovolací   súd   ako   orgán   ochranyzákonnosti   a   ústavnosti   podmieňoval   využitie   práva   na   podanie   opravného   prostriedkuzaručeného   zákonom   povinnosťou   strpieť   ujmu   vo   forme   premeny   miernejšieho   trestuna trest prísnejší, a to ani implicitne, ako to urobil dovolací súd v tomto prípade.

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd v konaní vedenom najvyššímsúdom pod sp. zn. 2 Tdo 16/2013 vyslovil jednak porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1   dohovoru   v   súvislosti   s   tým,   že   najvyšší   súd   ústavne   neakceptovateľným,nekonformným   a   svojvoľným   spôsobom   vyložil   a   aplikoval   na   jeho   prípad   citovanéustanovenia Trestného poriadku o prípustnosti dovolania a rozsudku, čím mu znemožnilkonať pred (dovolacím) súdom, pričom takýmto postupom v rozhodovaní a odôvodňovanísvojho rozhodnutia spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho právana súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, z rovnakých dôvodov ďalej porušenie čl. 50ods.   3   ústavy,   keďže   dovolací   súd   sa   z   dôvodu   svojvoľného   odmietnutia   dovolaniasťažovateľa   vôbec   nezaoberal   obsahom   samotného   dovolania   a   v   ňom   uvedenýminámietkami, a napokon porušenie čl. 49 ústavy, ako aj čl. 7 ods. 1 dohovoru. Požadujenáhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 322,73 €.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vecna neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovateľ   podaním   z   1.   augusta   2014   (doručenýmústavnému súdu 7. augusta 2014) a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 4. decembra 2013(doručeným   ústavnému   súdu   11.   decembra   2013)   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo   odústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

K   sťažnosti   sťažovateľa   a   k   právnej   stránke   celej   veci   sa   vyjadril   najvyšší   súdprípisom č. k. KP 3/2013-61 zo 4. decembra 2013, v ktorom uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   celom   rozsahu   zotrváva   na   podrobnom stanovisku   ktoré   vyjadril   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   zo   14.   mája   2013.   Ani   po preskúmaní dôvodov uvedených v sťažnosti obvineného nie je dôvod ich meniť....

Vzhľadom na fikciu neodsúdenia obvinený nespĺňa podmienky dovolania, pretože účinky odsudzujúceho rozsudku zanikli. Nie je možné akceptovať ani námietku obvineného, že   možnosť   podať   dovolanie   generálnym   prokurátorom   v   jeho   neprospech   je   len hypotetická. Takáto možnosť, pretože ju reálne má obvinený, pri existencii rovnosti strán by ju   mal   aj   generálny   prokurátor   v   neprospech   obvineného,   čo   z   dôvodov   uvedených v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu by bolo neprípustné.

Zavádzajúca   je   tiež   argumentácia,   že   negatívny   dopad   rozhodnutia   sa   uvádza v odpise   registra   trestov,   čo   vyžadujú   potenciálni   zamestnávatelia,   pretože   takáto informácia je vyhradená len orgánom činným v trestnom konaní a napokon platí, že na odsúdeného sa hľadí akoby odsúdený nebol - tento účinok platí voči všetkým.

Scestné je aj tvrdenie, že výrok o náhradnom treste v prípade peňažného trestu má zabrániť   podaniu   dovolania.   Jeho   cieľom   je   naopak   zabrániť   svojvoľnému,   úmyselne zavinenému zmareniu jeho vykonania a nie podaniu dovolania. Napokon úplne obvinený obchádza jeho druhú stránku, že jeho zaplatením sa na obvineného okamžite hľadí akoby odsúdený ani nebol.“

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 1. augusta 2014 uviedol najmä:„Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú na stranách 11 a 14 svojej sťažnosti z ktorej je zrejmé, že v rozpore s uvedeným tvrdením Najvyššieho súdu SR vo svojej sťažnosti nenapádal arbitrárnosť napadnutého uznesenia ako celku ale arbitrárny a svojvoľný výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania, pričom tento svoj záver v sťažnosti aj podrobne a vecne odôvodnil. Najvyšší súd SR sa s touto námietkou sťažovateľa vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom nevysporiadal. Nepravdivým je taktiež tvrdenie Najvyššieho súdu, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že možnosť (právo, pozn. sťažovateľa) generálneho prokurátora podať dovolanie je len hypotetická. Sťažovateľ naopak vo svojej sťažnosti na strane 12 uviedol, že generálny prokurátor   disponuje   právom   podávať   mimoriadne   opravné   prostriedky,   a   to   vrátane dovolania podaného či už v prospech alebo neprospech odsúdeného, pričom toto jeho právo, a ani rovnosť strán trestného konania, nie sú nijako dotknuté dovolaním podaným zo strany sťažovateľa, prípadne jeho priaznivým vybavením zo strany dovolacieho súdu, tak ako sa to snaží naznačiť Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia. Sťažovateľ preto ďalej na strane 12 svojej sťažnosti podotkol, že Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, nemôže svojvoľne odmietnuť dovolanie sťažovateľa len z toho dôvodu, že sa na neho hľadí ako na neodsúdeného, resp. hypoteticky uvažovať, či by v konaní, ktoré by nasledovalo po tom, ako by došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozsudku na základe dovolania podaného sťažovateľom, podal v jeho neprospech dovolanie generálny prokurátor....

Sťažovateľ na strane 13 svojej sťažnosti uviedol, že síce je pravdou, že po právnej stránke   výkonom   peňažného   trestu   nastávajú   účinky   na   základe,   ktorých   sa   má na odsúdeného hľadieť ako na neodsúdeného, avšak nie je tomu tak vždy, a už vôbec nie materiálne.   Ako   príklad   sťažovateľ   uviedol   skutočnosť,   že   jeho   odsúdenie   sa   bude   aj po zahľadení uvádzať v odpise z registra trestov, ktoré majú k dispozícii orgány činné v trestnom konaní, a ktorý sa nakoniec vyžaduje aj v prípade, ak by sa sťažovateľ uchádzal o určitý druh povolaní alebo povolení....

Nie je nakoniec pravdivou ani argumentácia Najvyššieho súdu SR, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že výrok o náhradnom treste v prípade peňažného trestu má zabrániť podaniu dovolania. Sťažovateľ na stránke 13 svojej sťažnosti uviedol len toľko, že v právnom a demokratickom štáte je neprípustné, aby Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, ktorý   je   zároveň   orgánom   ochrany   zákonnosti   a   ústavnosti,   svojvoľnou   a   arbitrárnou aplikáciou ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania implicitne podmieňoval využitie sťažovateľovho práva na podanie dovolania povinnosťou strpieť ujmu vo forme premeny miernejšieho trestu na trest prísnejší. Jediný záver, ktorý z arbitrárneho výkladu predmetných ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania podaného Najvyšším súdom SR v napadnutom uznesení vyplýva je totiž taký, že odsúdený (v tomto prípade sťažovateľ)   má   právo   podať   dovolanie,   resp.   o   jeho   dovolaní   môže   Najvyšší   súd   SR rozhodnúť,   len   v   prípade,   ak   svoj   trest   ešte   nevykonal   a   nedošlo   k   jeho   zahladeniu. Na základe   takéhoto   ústavne   neprípustného   výkladu   predmetných   ustanovení   Trestného poriadku by následne bolo odňaté právo na preskúmanie odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol porušený zákon, každému odsúdenému, o odvolaní ktorého bolo rozhodnuté bez ohľadu na jeho vlastné zavinenie až potom, ako svoj trest vykonal a bol mu zahladený, a to bez ohľadu na druh trestu.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„I. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo dňa 14.05.2013, č. k. 2 Tdo 16/2013 porušené bolo.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.05.2013, č. k. 2 Tdo 16/2013 sa zrušuje.

III. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   529/2013-22z 22. októbra   2013   prijal   na   ďalšie   konanie,   bolo   posúdenie   napadnutého   uznesenianajvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k   právnemu   záveru   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   jedovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať akoneprípustné.

Vzhľadom na to, že k uvedenej problematike bolo potrebné zjednocujúce stanovisko,ústavný súd ho prijal na zasadnutí pléna 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 4/2015,v ktorom vyslovil právnu vetu: Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorýtento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieťprávo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by týmneprimeraným   spôsobom   a v rozpore   s podstatou   a   účelom   inštitútu   dovolania   došlok obmedzeniu   prístupu   odsúdeného   k súdnej   ochrane,   čím   by   sa   zasiahlo   do   podstatya zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

Senát ústavného súdu pri posudzovaní právnej veci sťažovateľa preto vychádzal z užuvedených záverov.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   ustanovenia   §   34   ods.   1   Trestného   zákona   trest   má   zabezpečiť   ochranuspoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorípodmienky   na   jeho   výchovu   k   tomu,   aby   viedol   riadny   život   a   súčasne   iných   odradíod páchania   trestných   činov;   trest   zároveň   vyjadruje   morálne   odsúdenie   páchateľaspoločnosťou.

Podľa   ustanovenia   §   165   ods.   1   Trestného   poriadku   odsudzujúci   rozsudok   musíobsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uloženýalebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatúzáruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiťalebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výroko tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatiaslobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať protiprávoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bol   porušený   zákon   alebo   ak   boli   porušenéustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolaniapodľa § 371.

Podľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovujeinak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e)   uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúcehoobvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   podaný   protirozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základeriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

V napadnutom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol, že zákon obmedzujemožnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzenýmrozhodnutiam.   Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   týmto   právnym   názorom   najvyššieho   súduprezentovaným v napadnutom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútudovolania.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   osobitne   zdôrazňuje,   že   takéto   precizovaniepodmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu,že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia mábyť   v porovnaní   s riadnymi   opravnými   prostriedkami   podstatne   užšia,   keďže   dovolaniea rozhodnutie   o ňom   spravidla   narúša   stabilitu   konečného   a vykonateľného,   resp.v niektorých   prípadoch   už   aj   vykonaného   rozhodnutia   súdu.   Vzhľadom   na   zákonompodrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanieje   v rozpore   s podstatou   a účelom   inštitútu   dovolania,   aby   v   aplikačnej   súdnej   praxidochádzalo   k   akejkoľvek   ďalšej   redukcii   zákonom   ustanovených   podmienok,   dôvodova okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

V napadnutom uznesení najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podaťdovolanie   odsúdenému,   u   ktorého   nastali   účinky   zahladenia   odsúdenia   v   dôsledkuvykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesnýchstrán,   keďže   ak   by   túto   možnosť   mal   odsúdený,   nutne   by   musela   byť   pripustená   aju generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“).Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor moholpodať odvolanie aj v neprospech odsúdeného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia.To by   následne   umožňovalo   otvorenie   trestnoprávneho   vzťahu,   ktorý   už   bol   ukončený,a zvrátenie priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadíakoby nebol odsúdený.

Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonomustanovených   podmienok,   dôvodov   a   okruhu   osôb   oprávnených   podať   dovolanie.Legalizujúcim   dôvodom   takejto   redukcie   nemôže   byť   argumentácia   založenána rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod anicieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V   danom   prípade   priznať   právo   podať   dovolanie   aj   voči   rozhodnutiu,   ktoré   vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného   práva   vo   svojich   dôsledkoch   znamená   naplnenie,   a   nie   popretie   podstatyprincípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť   dovolania   podaného   odsúdeným,   ktorý   už   vykonal   uložený   trest,nemožno   bez   ďalšieho   vyvodzovať   ani   z   explicitného   znenia   už   citovaných   ustanoveníTrestného   poriadku   vzťahujúcich   sa   na   dovolanie.   Rozhodnutím,   ktorým   bola   vecprávoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.

V   tejto   súvislosti   nemožno   za   ústavne   udržateľné   považovať   právne   závery,ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatuje, že odsudzujúcimrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa napáchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia t.j., že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola.

Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia páchateľa.“

Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd tohonázoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledkuzahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúcerozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveruplne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľaktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.Inak   povedané,   podmienkou   podania   dovolania   je   existencia   už   samotného   odsúdeniapáchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciouneodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažnéhotrestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podaťdovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovanýúčel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatnýmrozhodnutím.

Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uvádza:„Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže takáto osoba preukazovať stav svojej   bezúhonnosti.   Nie   je   už   povinná   pri   rôznych   príležitostiach,   napr.   pri   prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych vzťahov,   ktoré   občan   nemohol   nadobudnúť,   alebo   sa   ich   nemohol   dožadovať,   pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“

Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť anis týmito   prezentovanými   závermi   najvyššieho   súdu,   ktorý   opomenul,   že   zahladenieodsúdenia   spojené   so   zákonnou   fikciou   neodsúdenia   nezakladá   zánik   všetkýchnepriaznivých   účinkov   spojených   s   odsúdením   páchateľa,   pretože   tieto   nemožnoobmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladenéodsúdenia neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahuk odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpisz   registra   trestov   bez   evidovaného   odsúdenia   páchateľa   je   zákonnou   podmienkoua predpokladom   na   plné   uplatnenie   subjektívnych   práv   páchateľa,   napr.   právana zamestnanie, a to v prípade práve v štátnej správe.

Ústavný   súd   poukazuje   ďalej   aj na   to,   že   vykonaný   a   zahladený   trest   postihujepáchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľuznaný   za   vinného   a   bol   mu   uložený   trest,   zakladá   pre   poškodeného   právny   titulna uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebolapoškodenému priznaná už v trestnom konaní).

Nemožno   opomenúť   ani   skutočnosť,   že   so   zahladením   odsúdenia   páchateľanezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. stratavážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorýje   naplnený   už   právoplatným   uložením   trestu,   pričom   jeho   vykonaním   a následnýmzahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.

Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecnýchsúdov   zahladením   odsúdenia   alebo   zákonnou   fikciou   neodsúdenia   právne   zaniká   ibaskutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestnýčin   (R   7/1975).   Fikcia,   v zmysle   ktorej   sa   na   páchateľa   hľadí,   akoby   nebol   odsúdený,nelikviduje   samotný   fakt   spáchania   činu,   nebráni   tomu,   aby   súd   pri   hodnotení   osobypáchateľa   v neskoršom   trestnom   konaní   pre   iný   trestný   čin   prizeral   na   skutočnosť,   žepáchateľ   spáchal   trestný   čin,   a aby   z toho   vyvodil   príslušné   závery   z hľadiska   sklonupáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestnýmzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadnemenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Účinky   spojené   s   uloženým   a   zahladeným   trestom   v   dôsledku   jeho   vykonaniapostihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnychvzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného právana súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcianeodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnémuprostriedku,   ktorého   prípadné   vyhodnotenie   ako   dôvodného   a oprava   vymedzenýchprocesných   a hmotnoprávnych   chýb   môže   následne   v konečnom   dôsledku   vyústiťdo oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledkuvykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeranýmspôsobom   a v rozpore   s podstatou   a účelom   inštitútu   dovolania   obmedzuje   prístupodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu.

Zo   všetkých   týchto   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   právasťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jeho   právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššiehosúdu sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013. V nadväznosti na to potom ústavný súdv súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde totouznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

III.

Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodnéosobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal najvyšší súd na úhradutrov konania úspešnému sťažovateľovi.

Určené trovy uhradí najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezuna   účet   advokáta   JUDr.   Milana   Fulca   (§   149   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadkuv spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvoduprávneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatiea príprava   zastúpenia   z 30.   júla   2013,   spísanie   sťažnosti   z   30.   júla   2013   a vyjadreniez 1. augusta 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrátpo 130,16 €, teda 260,32 €, a dvakrát režijný paušál po 7,81 €, teda 15,62 €, a za jeden úkonvykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 € a režijný paušál 8,04 €, preto trovyprávneho   zastúpenia   pre   sťažovateľa   predstavujú   sumu   417,18   €   v   zmysle   vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to,že   advokát   sťažovateľa   je   platcom   DPH,   trovy   právneho   zastúpenia   pre   sťažovateľapredstavujú celkovú   sumu 501,58 € s DPH. Vzhľadom   na to, že sťažovateľ   opakovanevyčíslil trovy konania len vo výške 322,73 € a žiadal priznať náhradu trov konania vo výške322,73   €   s   DPH,   priznal   mu   ústavný   súd   náhradu   trov   konania   len   do uplatneneja vyčíslenej výšky.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľarozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom obochúčastníkov   upustil   od   verejného   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možnéočakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedenévo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2015