SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 529/2013-45
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Fulcom, Advokátska kancelária,Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 16/2013zo 14. mája 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý ⬛⬛⬛⬛ uhradiťtrovy konania v sume 322,73 € (slovom tristodvadsaťdva eur a sedemdesiattri centov)na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, Živnostenská 2, Bratislava, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.II. ÚS 529/2013-22 z 22. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 (ďalej len„uznesenie“). Sťažnosť vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 46 T 4/2011z 9. februára 2012 uznal sťažovateľa vinným pre prečin neoprávneného zásahu do právadomu, bytu alebo nebytového priestoru podľa § 218 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazomna ustanovenie § 138 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe, že v čase od júna2007 do presne nezisteného času v decembri 2009 ⬛⬛⬛⬛,po skolaudovaní rodinného domu v mesiaci jún 2007 ⬛⬛⬛⬛, v tom časemanželke, sa nedovolil presťahovať do domu, ktorého bola bezpodielovou spoluvlastníčkou,pričom ⬛⬛⬛⬛ spolu s ich dcérou ⬛⬛⬛⬛ v uvedenom dome v obdobíod augusta roku 2007 do decembra 2007 niekoľkokrát prespali vždy v prítomnostisťažovateľa, pričom počas celého tohto obdobia od júna 2007 do decembra 2007 nemala ⬛⬛⬛⬛ vlastné kľúče od domu, keďže jej ich sťažovateľ odmietol dať, taktiežsťažovateľ rozhodoval o tom, kedy a ako dlho sa môže ⬛⬛⬛⬛ s dcérouv uvedenom dome zdržiavať, odmietol ju dobrovoľne pustiť do domu, v ktorom sa mohlazdržiavať len za jeho prítomnosti a s jeho súhlasom aj s dcérou, taktiež nedostatočnevykuroval dom, čím takto svojím konaním poškodenej ⬛⬛⬛⬛ ako oprávnenejosobe bránil v užívaní domu, ktorého bola v tom čase spoluvlastníčkou tým, že jej odmietoldať kľúče od domu, a tak jej znemožnil prístup do domu. Okresný súd Bratislava III za touložil sťažovateľovi peňažný trest 400 € a pre prípad nevymožiteľnosti peňažného trestu,uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov. Označený rozsudok odôvodniltakmer výlučne iba poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu v súvislosti s potrebouprehodnotenia vykonaných dôkazov a poukázal na povinnosť rešpektovať ustanovenie § 327ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„Trestný poriadok“), pričom v dôvodoch rozsudku prvostupňový súd uplatnil výhradu, že saso závermi rozhodnutia odvolacieho súdu nestotožňuje. Podľa názoru sťažovateľa Okresnýsúd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 46 T 4/2011 z 9. februára 2012 porušil ustanovenie § 2ods. 12 Trestného poriadku a ustanovenie § 218 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona. Dňa23. mája 2012 podal sťažovateľ proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu odvolaniesmerujúce proti výroku o vine a proti výroku o treste. Odvolanie sťažovateľa protipredmetnému rozsudku bolo Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdomzamietnuté podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné. Podľa názoru sťažovateľaodvolací súd tým, že uznesením sp. zn. 1 To 83/2012 zo 17. októbra 2012 zamietolodvolanie sťažovateľa, porušil zákon v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku a vustanovení § 319 Trestného poriadku. Dňa 12. februára 2013 podal sťažovateľ protipredmetnému zamietavému rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, v ktorom zopakovalsvoje námietky, pričom opakovane zdôraznil skutočnosť, že podľa jeho názoru v skutkupopísané konanie neobsahuje takú skutkovú okolnosť, ktorá by zodpovedala zákonnémupojmovému znaku skutkovej podstaty posudzovaného prečinu spočívajúcehov neoprávnenom bránení v užívaní domu alebo bytu oprávnenej osobe, a poukázal na to, žev posudzovanom prípade ide jednoznačne o vzťahy a spory, ktoré majú rýdzosúkromnoprávny základ a vzhľadom na prostriedky trestného práva môžu byť ústavnekonformným a akceptovateľným spôsobom použité len ako tzv. „ultima ratio“, teda akonajkrajnejšie možné prostriedky zásahu do základných práv sťažovateľa, a to výlučne ažpotom, ako boli vyčerpané, boli neúčinné alebo zjavne nevhodné, alebo neexistujúprostriedky iných právnych odvetví na riešenie takýchto občianskoprávnych sporov, pričomlen takýmto spôsobom je možné materiálne naplniť zásadu pomocnej úlohy trestnej represie(zásadu subsidiarity) bez porušenia základných práv sťažovateľa všeobecnými trestnýmisúdmi.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 dovolaniesťažovateľa podľa ustanovenia § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol ako dovolanie,ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že v tomto prípade nejde o rigoróznya reštriktívny výklad ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania dovolacímsúdom, ale o zjavne neopodstatnené nerešpektovanie podstaty týchto ustanovení spôsobenéarbitrárnym výkladom a svojvoľnou aplikáciou zo strany dovolacieho súdu, ktoré popieraúčel a zmysel týchto ustanovení. Podľa názoru sťažovateľa za žiadnych okolností nemožnopovažovať za ústavne konformný a akceptovateľný ani právny názor dovolacieho súdu,podľa ktorého vykonanie peňažného trestu má za následok zánik práva sťažovateľa podaťdovolanie proti odsudzujúcemu rozsudku. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v právnoma demokratickom štáte je pritom neprípustné, aby dovolací súd ako orgán ochranyzákonnosti a ústavnosti podmieňoval využitie práva na podanie opravného prostriedkuzaručeného zákonom povinnosťou strpieť ujmu vo forme premeny miernejšieho trestuna trest prísnejší, a to ani implicitne, ako to urobil dovolací súd v tomto prípade.
Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd v konaní vedenom najvyššímsúdom pod sp. zn. 2 Tdo 16/2013 vyslovil jednak porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru v súvislosti s tým, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným,nekonformným a svojvoľným spôsobom vyložil a aplikoval na jeho prípad citovanéustanovenia Trestného poriadku o prípustnosti dovolania a rozsudku, čím mu znemožnilkonať pred (dovolacím) súdom, pričom takýmto postupom v rozhodovaní a odôvodňovanísvojho rozhodnutia spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho právana súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, z rovnakých dôvodov ďalej porušenie čl. 50ods. 3 ústavy, keďže dovolací súd sa z dôvodu svojvoľného odmietnutia dovolaniasťažovateľa vôbec nezaoberal obsahom samotného dovolania a v ňom uvedenýminámietkami, a napokon porušenie čl. 49 ústavy, ako aj čl. 7 ods. 1 dohovoru. Požadujenáhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 322,73 €.
Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vecna neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 1. augusta 2014 (doručenýmústavnému súdu 7. augusta 2014) a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 4. decembra 2013(doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2013) vyslovili súhlas, aby sa upustilo odústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.
K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril najvyšší súdprípisom č. k. KP 3/2013-61 zo 4. decembra 2013, v ktorom uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu zotrváva na podrobnom stanovisku ktoré vyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia zo 14. mája 2013. Ani po preskúmaní dôvodov uvedených v sťažnosti obvineného nie je dôvod ich meniť....
Vzhľadom na fikciu neodsúdenia obvinený nespĺňa podmienky dovolania, pretože účinky odsudzujúceho rozsudku zanikli. Nie je možné akceptovať ani námietku obvineného, že možnosť podať dovolanie generálnym prokurátorom v jeho neprospech je len hypotetická. Takáto možnosť, pretože ju reálne má obvinený, pri existencii rovnosti strán by ju mal aj generálny prokurátor v neprospech obvineného, čo z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu by bolo neprípustné.
Zavádzajúca je tiež argumentácia, že negatívny dopad rozhodnutia sa uvádza v odpise registra trestov, čo vyžadujú potenciálni zamestnávatelia, pretože takáto informácia je vyhradená len orgánom činným v trestnom konaní a napokon platí, že na odsúdeného sa hľadí akoby odsúdený nebol - tento účinok platí voči všetkým.
Scestné je aj tvrdenie, že výrok o náhradnom treste v prípade peňažného trestu má zabrániť podaniu dovolania. Jeho cieľom je naopak zabrániť svojvoľnému, úmyselne zavinenému zmareniu jeho vykonania a nie podaniu dovolania. Napokon úplne obvinený obchádza jeho druhú stránku, že jeho zaplatením sa na obvineného okamžite hľadí akoby odsúdený ani nebol.“
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 1. augusta 2014 uviedol najmä:„Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú na stranách 11 a 14 svojej sťažnosti z ktorej je zrejmé, že v rozpore s uvedeným tvrdením Najvyššieho súdu SR vo svojej sťažnosti nenapádal arbitrárnosť napadnutého uznesenia ako celku ale arbitrárny a svojvoľný výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania, pričom tento svoj záver v sťažnosti aj podrobne a vecne odôvodnil. Najvyšší súd SR sa s touto námietkou sťažovateľa vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom nevysporiadal. Nepravdivým je taktiež tvrdenie Najvyššieho súdu, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že možnosť (právo, pozn. sťažovateľa) generálneho prokurátora podať dovolanie je len hypotetická. Sťažovateľ naopak vo svojej sťažnosti na strane 12 uviedol, že generálny prokurátor disponuje právom podávať mimoriadne opravné prostriedky, a to vrátane dovolania podaného či už v prospech alebo neprospech odsúdeného, pričom toto jeho právo, a ani rovnosť strán trestného konania, nie sú nijako dotknuté dovolaním podaným zo strany sťažovateľa, prípadne jeho priaznivým vybavením zo strany dovolacieho súdu, tak ako sa to snaží naznačiť Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia. Sťažovateľ preto ďalej na strane 12 svojej sťažnosti podotkol, že Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, nemôže svojvoľne odmietnuť dovolanie sťažovateľa len z toho dôvodu, že sa na neho hľadí ako na neodsúdeného, resp. hypoteticky uvažovať, či by v konaní, ktoré by nasledovalo po tom, ako by došlo k zrušeniu odsudzujúceho rozsudku na základe dovolania podaného sťažovateľom, podal v jeho neprospech dovolanie generálny prokurátor....
Sťažovateľ na strane 13 svojej sťažnosti uviedol, že síce je pravdou, že po právnej stránke výkonom peňažného trestu nastávajú účinky na základe, ktorých sa má na odsúdeného hľadieť ako na neodsúdeného, avšak nie je tomu tak vždy, a už vôbec nie materiálne. Ako príklad sťažovateľ uviedol skutočnosť, že jeho odsúdenie sa bude aj po zahľadení uvádzať v odpise z registra trestov, ktoré majú k dispozícii orgány činné v trestnom konaní, a ktorý sa nakoniec vyžaduje aj v prípade, ak by sa sťažovateľ uchádzal o určitý druh povolaní alebo povolení....
Nie je nakoniec pravdivou ani argumentácia Najvyššieho súdu SR, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že výrok o náhradnom treste v prípade peňažného trestu má zabrániť podaniu dovolania. Sťažovateľ na stránke 13 svojej sťažnosti uviedol len toľko, že v právnom a demokratickom štáte je neprípustné, aby Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, ktorý je zároveň orgánom ochrany zákonnosti a ústavnosti, svojvoľnou a arbitrárnou aplikáciou ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania implicitne podmieňoval využitie sťažovateľovho práva na podanie dovolania povinnosťou strpieť ujmu vo forme premeny miernejšieho trestu na trest prísnejší. Jediný záver, ktorý z arbitrárneho výkladu predmetných ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania podaného Najvyšším súdom SR v napadnutom uznesení vyplýva je totiž taký, že odsúdený (v tomto prípade sťažovateľ) má právo podať dovolanie, resp. o jeho dovolaní môže Najvyšší súd SR rozhodnúť, len v prípade, ak svoj trest ešte nevykonal a nedošlo k jeho zahladeniu. Na základe takéhoto ústavne neprípustného výkladu predmetných ustanovení Trestného poriadku by následne bolo odňaté právo na preskúmanie odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol porušený zákon, každému odsúdenému, o odvolaní ktorého bolo rozhodnuté bez ohľadu na jeho vlastné zavinenie až potom, ako svoj trest vykonal a bol mu zahladený, a to bez ohľadu na druh trestu.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„I. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.05.2013, č. k. 2 Tdo 16/2013 porušené bolo.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.05.2013, č. k. 2 Tdo 16/2013 sa zrušuje.
III. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 529/2013-22z 22. októbra 2013 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenianajvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého jedovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať akoneprípustné.
Vzhľadom na to, že k uvedenej problematike bolo potrebné zjednocujúce stanovisko,ústavný súd ho prijal na zasadnutí pléna 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 4/2015,v ktorom vyslovil právnu vetu: Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorýtento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieťprávo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by týmneprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlok obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstatya zmyslu základného práva na súdnu ochranu.
Senát ústavného súdu pri posudzovaní právnej veci sťažovateľa preto vychádzal z užuvedených záverov.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranuspoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorípodmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradíod páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľaspoločnosťou.
Podľa ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku odsudzujúci rozsudok musíobsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uloženýalebo podľa ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatúzáruku. Ak bol uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiťalebo podmienečne odložiť s probačným dohľadom, musí rozsudok obsahovať aj výroko tom, či bol podmienečný odklad povolený, a prípadne, na aké podmienky je viazaný.Ak bol uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo iný nepodmienečný trest odňatiaslobody, rozsudok musí obsahovať výrok o spôsobe výkonu tohto trestu.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať protiprávoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušenéustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolaniapodľa § 371.
Podľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovujeinak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie
a) rozsudok a trestný rozkaz,
b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,
c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,
d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúcehoobvineného,
f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,
g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,
h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný protirozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základeriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
V napadnutom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol, že zákon obmedzujemožnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu,zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzenýmrozhodnutiam. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto právnym názorom najvyššieho súduprezentovaným v napadnutom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútudovolania. V tejto súvislosti ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takéto precizovaniepodmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu,že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia mábyť v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolaniea rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného, resp.v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonompodrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanieje v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxidochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodova okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.
V napadnutom uznesení najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podaťdovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledkuvykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesnýchstrán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aju generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor moholpodať odvolanie aj v neprospech odsúdeného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia.To by následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený,a zvrátenie priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadíakoby nebol odsúdený.
Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonomustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založenána rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod anicieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany.V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazujenezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohtoprocesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstatyprincípu rovnosti procesných strán.
Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest,nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia už citovaných ustanoveníTrestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vecprávoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.
V tejto súvislosti nemožno za ústavne udržateľné považovať právne závery,ku ktorým dospel najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, keď konštatuje, že odsudzujúcimrozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa napáchateľa hľadí ako na odsúdeného.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia t.j., že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa ako keby odsúdený nebol, potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí akoby odsúdená nebola.
Predpokladom na podanie dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, je existencia odsúdenia páchateľa.“
Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd tohonázoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledkuzahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola,keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúcerozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveruplne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľaktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného.Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdeniapáchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciouneodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažnéhotrestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podaťdovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovanýúčel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatnýmrozhodnutím.
Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uvádza:„Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže takáto osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“
Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že sa nemôže bez výhrad stotožniť anis týmito prezentovanými závermi najvyššieho súdu, ktorý opomenul, že zahladenieodsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia nezakladá zánik všetkýchnepriaznivých účinkov spojených s odsúdením páchateľa, pretože tieto nemožnoobmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa páchateľovi zahladenéodsúdenia neuvádzajú, keďže účinky spojené s vykonaným a zahladeným trestom vo vzťahuk odsúdeniu zostávajú zachované vo forme záznamu v odpise z registra trestov. Práve odpisz registra trestov bez evidovaného odsúdenia páchateľa je zákonnou podmienkoua predpokladom na plné uplatnenie subjektívnych práv páchateľa, napr. právana zamestnanie, a to v prípade práve v štátnej správe.
Ústavný súd poukazuje ďalej aj na to, že vykonaný a zahladený trest postihujepáchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľuznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titulna uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebolapoškodenému priznaná už v trestnom konaní).
Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľanezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. stratavážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1Trestného zákona okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorýje naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následnýmzahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.
Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecnýchsúdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká ibaskutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestnýčin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený,nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osobypáchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, žepáchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonupáchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestnýmzákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadnemenšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).
Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonaniapostihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnychvzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného právana súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcianeodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnémuprostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzenýchprocesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiťdo oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.
Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledkuvykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeranýmspôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístupodsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva nasúdnu ochranu.
Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného právasťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššiehosúdu sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013. V nadväznosti na to potom ústavný súdv súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde totouznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
III.
Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodnéosobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal najvyšší súd na úhradutrov konania úspešnému sťažovateľovi.
Určené trovy uhradí najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezuna účet advokáta JUDr. Milana Fulca (§ 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkuv spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvoduprávneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatiea príprava zastúpenia z 30. júla 2013, spísanie sťažnosti z 30. júla 2013 a vyjadreniez 1. augusta 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrátpo 130,16 €, teda 260,32 €, a dvakrát režijný paušál po 7,81 €, teda 15,62 €, a za jeden úkonvykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 € a režijný paušál 8,04 €, preto trovyprávneho zastúpenia pre sťažovateľa predstavujú sumu 417,18 € v zmysle vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to,že advokát sťažovateľa je platcom DPH, trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľapredstavujú celkovú sumu 501,58 € s DPH. Vzhľadom na to, že sťažovateľ opakovanevyčíslil trovy konania len vo výške 322,73 € a žiadal priznať náhradu trov konania vo výške322,73 € s DPH, priznal mu ústavný súd náhradu trov konania len do uplatneneja vyčíslenej výšky.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľarozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom obochúčastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možnéočakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedenévo výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2015