znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 529/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. T., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. S., K., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Košice I č. k. 20 Er 20/2011-24 zo 6. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2011 doručená sťažnosť F. T., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Er 20/2011-24 zo 6. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu A. T. a Ing. J. W., obe bytom K. (ďalej len „oprávnené“), z 3. januára 2011 na vykonanie exekúcie je okresným súdom vedené exekučné konanie pod sp. zn. 20 Er 20/2011, v ktorom oprávnené vymáhajú od sťažovateľa splnenie uloženej povinnosti – vypratať nehnuteľnosť.

Sťažovateľ návrhom doručeným okresnému súdu 26. apríla 2011 žiadal o odklad exekúcie   z dôvodu,   že   sa „bez   svojej   viny   prechodne   ocitol   v stave,   keď   neodkladná exekúcia bude mať pre neho nepriaznivé dôsledky“. Tomuto návrhu okresný súd nevyhovel a uznesením č. k. 20 Er 20/2011-24 zo 6. mája 2011 odklad exekúcie nepovolil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   20   Er   20/2011-24 zo 6. mája 2011 „nepreskúmateľné, pre nedostatok dôvodov, je nekonzistentné, absentuje logická väzba medzi zisteniami súdu a závermi, ku ktorým súd dospel a súd narušil rovnosť účastníkov konania.

Sťažovateľ   v návrhu   na   odklad   exekúcie   tvrdil   a preukázal   naplnenie   hypotézy právnej normy...

Sťažovateľ v exekučnom konaní tvrdil a preukázal, že sa bez svojej viny ocitol v stave dočasnej   práceneschopnosti...,   nemá   dostatok   finančných   prostriedkov...   výkon   exekúcie bude mať pre neho nepriaznivé dôsledky...

Podľa   názoru   sťažovateľa   z napadnutého   rozhodnutia   nie   je   zrejmé,   na   základe akých konkrétnych dôkazov mal súd za preukázané, že sťažovateľ má dostatok majetku na zabezpečenie si bytových potrieb. Súd v napadnutom rozhodnutí len skonštatoval, že takýto záver   vyplýva   z viacerých   dôkazov,   súd   však   neuviedol   z akých   konkrétnych   dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Súd len nepreskúmateľným spôsobom uviedol, že takýto záver vyplýva z viacerých dôkazov. Z odôvodnenia však nie je možné viac zistiť. Sťažovateľ k uvedenému   uvádza,   že   skutočnosť,   že   sťažovateľ   je   spoluvlastníkom   nehnuteľnosti a vlastníkom nejakých hnuteľných veci nemôže sama o sebe viesť k zisteniu, že sťažovateľ má dostatok majetku na to, aby si vedel zabezpečiť ubytovanie. Ako už bolo vyššie uvedené sťažovateľ   sa   v priaznivej   majetkovej   situácii   nenachádzal   a v súčasnosti   sa   ani nenachádza...

Sťažovateľ je toho názoru, že zistenia súdu sú jednak neúplné a z predmetných zistení nebolo   možné   prijať   taký   záver   k akému   dospel   súd   v napadnutom   rozhodnutí.   Zo skutočností, z ktorých vychádzal alebo mohol vychádzať takýto záver nijakým spôsobom nevyplýva a teda rozhodnutie súdu nemá žiaden relevantný argumentačný základ a ako také je svojvoľné. V napadnutom rozhodnutí chýbajú akékoľvek logické úsudky.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   rovnosti   účastníkov   konania   v tom,   že   súd   nezaslal sťažovateľovi   podanie   oprávnených,   v ktorom   žiadali   zamietnuť   návrh   sťažovateľa   na odklad exekúcie. Rovnosť účastníkov exekúcie... bola narušená v tom, že oprávneným bolo umožnené   argumentovať   vo   vzťahu   k dôvodom   sťažovateľa   na   odklad   exekúcie,   kdežto sťažovateľovi takáto možnosť nebola zo strany súdu zabezpečená a teda sťažovateľa nemal možnosť argumentovať proti dôvodom oprávnených, ktoré uviedli na vyvrátenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie. Týmto spôsobom boli podľa názoru sťažovateľa oprávnení zvýhodnení, keďže súd nezabezpečil, aby sťažovateľ mal možnosť argumentovať v rovine   polemiky   s dôvodmi   oprávnených,   ktorými   spochybňovali   dôvodnosť   návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie. Inými slovami oprávneným bola takáto možnosť vytvorená (oprávnení   mohli   reagovať   na   podanie   sťažovateľa),   kým   sťažovateľovi   takáto   možnosť vytvorená   nebola.   Teda   sťažovateľ   bol   v porovnaní   s oprávnenými   ukrátený.   Ak   by sťažovateľ takúto možnosť mal, tak by spoľahlivým spôsobom vyvrátil možné predstavy o jeho priaznivých majetkových pomeroch.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, ktorým je F. T... K., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 20 Er/20/2011 zo dňa 06. 05. 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice I, sp. zn. 20 Er/20/2011 zo dňa 06. 05. 2011 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice I, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia   na   účet   advokáta   JUDr.   P.   S.,   so   sídlom...   K.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 20 Er 20/2011-24 zo 6. mája 2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02), a preto nemôže preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pokiaľ   tieto   súdy   vo   svojej   činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 20 Er 20/2011-24 zo 6. mája 2011 okrem iného vyplýva:

„Dňa 26. 4. 2011 bol doručený súdu návrh povinného na odklad exekúcie zo dňa 4. 3. 2011, ktorý odôvodňuje tým, že sú naplnené všetky predpoklady na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... Povinný je v súčasnosti práceneschopný a nedisponuje dostatkom finančných zdrojov, aby si mohol zabezpečiť iné dočasné ubytovanie. Povinný je samostatne zárobkovo činná osoba, pričom   sa   prechodne   ocitol   v stave,   kedy   jeho   náklady   spojené   s   výkonom   podnikania prevyšujú   jeho   príjmy.   V   dôsledku   hospodárskej   krízy   nastal   výrazný   pokles   príjmov spôsobený poklesom stavebnej činnosti. Povinný nemá iných príbuzných alebo známych, ktorí by mu mohli dočasne poskytnúť ubytovanie alebo finančné zdroje na zabezpečenie iného ubytovania. Povinný zároveň má za to, že odklad exekúcie nebude predstavovať pre oprávnených   vážne   poškodenie   ich   práv.   Oprávnené   v   1.   a   2.   rade   majú   v   súčasnosti zabezpečené   slušné   bývanie.   Oprávnené   môžu   kedykoľvek   prísť   bývať   do   priestorov rodinného domu, v ktorom sa v súčasnosti zdržiava... Povinný ich nevylučoval z bývania v predmetnom   rodinnom   dome.   Na   základe   uvedeného   povinný   žiada   súd,   aby   povolil odklad exekúcie do 31. 12. 2011.

Súdny exekútor umožnil oprávneným v 1. a 2. rade, aby sa vyjadrili ku skutočnostiam uvádzaným povinným v návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 4. 3. 2011. Dňa 20. 4. 2011 bolo osobne doručené vyjadrenie oprávnených v 1. a 2. rade zo dňa 20. 4. 2011, v ktorom uviedli, že nesúhlasia z odkladom exekúcie a žiadajú súd, aby návrh povinného v celom rozsahu zamietol, nakoľko podľa nich nie sú splnené všetky podmienky pre odklad exekúcie. Povinný totiž doložil k svojmu návrhu aj potvrdenie o pracovnej neschopnosti a daňové priznania, ale povinný neuviedol ďalšie majetkové pomery. Povinný je, spolu so svojou bývalou   manželkou,   bezpodielovým   spoluvlastníkom   podielu   o   veľkosti   1/2   na nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa na parc. č... o výmere 334 m2, na... ulici v K., vedenú v LV č...   Povinnému   nič   nebránilo   vysporiadať   BSM   predajom   svojho   podielu   na   uvedenej nehnuteľnosti a získať tak finančné prostriedky na vyriešenie svojej bytovej otázky. Už v minulosti oprávnení v 1. a 2. rade žiadali od povinného vydať bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady za užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, pretože sú obidve spolu   s   ich   matkou   odkázané   od   apríla   1998,   kedy   boli   nútené   opustiť   predmetnú nehnuteľnosť,   na bývanie v prenajatých bytoch,   za ktoré musia platiť nájomné, pričom nemôžu bývať v nehnuteľnosti, ktorú ku dnešnému dňu užíva povinný, pričom nerešpektuje právoplatné rozhodnutie súdu a obštrukciami sa snaží tento stav predlžovať. Naviac v r. 2010 sa oprávnené v 2. rade spolu so svojou maloletou dcérou vrátila na Slovensko, kde žije ku dnešnému dňu, preto je pre ňu bytostne dôležité vyriešiť bytovú otázku.

Podľa § 56 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný   poriadok)...   na   návrh   povinného   môže   súd   povoliť   odklad   exekúcie,   ak   sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla   mať   pre   neho   alebo   pre   príslušníkov   jeho   rodiny   zvlášť   nepriaznivé   následky   a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 Exekučného poriadku ). Po preskúmaní spisového materiálu a oboznámení sa s obsahom návrhu na odklad exekúcie,   súd   dospel   k   záveru,   že   je   neopodstatnený,   povinný   nepreukázal   existenciu žiadneho zákonného dôvodu na povolenie odkladu exekúcie, ani na jej zastavenie, a pre ktorý je potrebné povoliť odklad exekúcie.

Podľa § 38 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.

Exekučným titulom - uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 24. 4. 2009, sp. zn. 38 C/204/2007-120, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. 3. 2010, sp.   zn.   4 Co/111/2009-166,   bola   povinnému   uložená   povinnosť   vypratať   nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľnosti v LV č..., ako rodinný dom sup. č..., postavený na parc. č... 1 a pozemky na parc. č... o výmere 87 m2, ako zastavané plochy a nádvoria, parc. č... o výmere   284   m2,   ako   záhrady.   Predmetné   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 11. 5. 2010 a do 60 dní mal nehnuteľnosť vypratať do 10. 7. 2010. Vzhľadom na to, že tak povinný   neurobil,   podali   oprávnení   v   1.   a   2.   rade   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na vymoženie uloženej povinnosti.

Ako   vyplýva   z   exekučného   spisu   č.   EX   2/2011,   súdny   exekútor   pri   šetrení majetkových pomerov zistil, že povinný poberá starobný dôchodok vo výške 498,40 € (č. l. 51,   ako   odpoveď   Sociálnej   poisťovne   na   žiadosť   súdneho   exekútora   o   poskytnutie súčinnosti) a okrem toho je povinný podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti v podiele 1/2, nachádzajúcej sa na parc. č... o výmere 334 m2, vedenú v LV č. 10567. Súdny exekútor taktiež zistil, že povinný je vlastníkom viacerých motorových vozidiel.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností,   súd   dospel   k   záveru,   že   na   povolenie odkladu nie sú splnené všetky zákonné podmienky, ktoré požaduje Exekučný poriadok v ust. § 56 ods. 1. Je potrebné zdôrazniť, že súd môže povoliť odklad exekúcie iba v prípade, ak sa fyzická osoba ocitla bez svojej viny a prechodne v zlej sociálnej situácii, pričom nepriaznivé postavenie povinného musí byť dočasné, teda musí byť predpoklad že nejde o trvalé nepriaznivú situáciu. Ďalšou podmienkou je, že u povinného ide o takú situáciu, kedy by neodkladná situácia spôsobila povinnému alebo jeho rodine zvlášť nepriaznivé následky. Nepriaznivé následky sa posudzujú, v pomere k ostatným predpokladom, t. j. o nepriaznivé následky nejde, ak by rovnaké následky postihli povinného aj vtedy, ak by exekúcia na jeho majetok nebola vedená. Z uvedeného je zrejmé, že v tomto prípade povinný sa neocitol prechodne v zlej sociálnej situácii bez svojho zavinenia, ak dobrovoľne a v lehote na to určenej, neplnil to, k čomu bol zaviazaný a jeho postavenie, ktoré uviedol v návrhu na odklad exekúcie, by bolo obdobné aj vtedy, ak by oprávnení v 1. a 2. rade nepodali návrh na vykonanie exekúcie. Napokon na základe viacerých dôkazov bolo preukázané, že povinný má dostatok majetku na to, aby si vedel zabezpečiť ubytovanie, preto jeho návrhu na odklad exekúcie nevyhovel pre jeho nedôvodnosť.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, prečo odklad exekúcie nepovolil, a tento svoj záver oprel o zistené skutočnosti, ktoré v rozhodnutí konkretizoval a na ktoré aplikoval príslušné zákonné ustanovenia citované v odôvodnení rozhodnutia.

Podstatu žiadosti sťažovateľa o odklad exekúcie tvorila skutočnosť, že si nemohol z ním   uvedených   dôvodov   zabezpečiť   iné   ubytovanie,   a teda   nemohol   vypratať nehnuteľnosť, na ktorú sa vzťahoval exekučný titul. Okresný súd opísal zistené majetkové pomery sťažovateľa – jeho príjmy, vlastníctvo hnuteľných a nehnuteľných vecí a na základe toho považoval za preukázané, že sťažovateľ má dostatok majetku na to, aby si ubytovanie vedel zabezpečiť, a tým naplniť cieľ sledovaný exekučným titulom.

Odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu   jasným   a   zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty relevantné na rozhodnutie o (ne)povolení odkladu exekúcie. Takéto odôvodnenie považuje ústavný   súd   za   dostatočné,   ústavne   konformné   a   spôsob   aplikácie   dotknutých   noriem okresným súdom za zlučiteľný s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Zo záverov okresného súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Výklad   dotknutých   právnych   noriem   zodpovedá   zároveň   princípom   rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov. Závery okresného súdu, pokiaľ ide o existenciu dôvodov na povolenie odkladu exekúcie, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a   nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom okresného súdu týkajúcim sa existencie dôvodov na povolenie odkladu exekúcie. Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil,   že   skutočnosť, že sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa   o porušení   rovnosti   účastníkov   konania v súvislosti s nezaslaním mu vyjadrenia oprávnených k jeho návrhu na odklad exekúcie, ústavný   súd   uvádza,   že   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   v   sebe   zahŕňa   aj   princíp rovnosti   zbraní   (napr.   rozhodnutie   vo   veci   Monnel   a   Morris   c.   Spojené   kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A, č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci (rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A, č. 211, s. 27, § 67),   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (rozhodnutie   vo   veci   Van   de   Hurk c. Holandsko z 30. novembra 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ďalej vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich   návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými   dôkazmi   a   pripomienkami,   ktoré   boli   predložené   s   cieľom   ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

Ústavný súd považuje pre posúdenie oprávnenosti podanej sťažnosti v tejto časti za právne významnú aj tú skutočnosť, že vo vyjadrení oprávnených k podanému návrhu (ako to vyplýva z citovanej časti rozhodnutia okresného súdu) neboli uvedené také skutočnosti, ktoré by mali zásadný vplyv na ustálenie skutkového stavu rozhodného pre rozhodnutie okresného   súdu.   Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   síce   okresný   súd prihliadol pri vyvodení záveru o nesplnení podmienok na povolenie odkladu exekúcie aj na skutočnosť   uvádzanú vo vyjadrení oprávnených   (podielové vlastníctvo   k nehnuteľnosti), avšak táto nebola jedinou rozhodujúcou, pretože zo zistení exekútora vyplývali aj ďalšie, pre   rozhodnutie   podstatné   skutočnosti   (poberanie   dôchodku   a vlastníctvo   motorových vozidiel).   Na   tomto   mieste   ústavný   súd   tiež   podotýka,   že   kontradiktórnosť   konania nepredstavuje povinnosť konajúceho súdu zasielať stranám každé vyjadrenie protistrany, a zvlášť keď rozhoduje bez nariadenia pojednávania. Ak by sme pripustili opačný výklad, teda stanovenie povinnosti súdu oboznámiť druhú stranu s každým podaním bez ohľadu na jeho   relevanciu,   ad   absurdum   by   mohlo   dôjsť   k   nekonečnému   reťazovitému   zasielaniu vzájomných   stanovísk.   Konajúci   súd   musí   prihliadať   aj   na   ústavou   a   dohovorom garantovaný princíp hospodárnosti a rýchlosti konania. Ústavný súd zdôrazňuje, že okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie argumentmi, ktoré boli (mohli byť) sťažovateľovi známe.

Nad   rámec   ústavný   súd   podotýka,   že   okresný   súd   pri   rozhodovaní   o návrhu sťažovateľa vychádzal zo zistení uvedených v exekučnom spise sp. zn. EX 2/2011 vedenom súdnym   exekútorom.   Rovnako   návrh   sťažovateľa   na   odklad   exekúcie   na   vyjadrenie oprávneným zasielal   súdny   exekútor.   Proti   nemu   však   sťažnosť   sťažovateľa   nesmeruje. Okresný súd pritom rozhodoval na základe tých skutočností, ktoré vyplývali z exekučného spisu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru a napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 20 Er 20/2011-24 zo 6. mája 2011, preto sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o jeho ďalších   požiadavkách   (zrušiť   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu,   vrátiť   mu   vec   na ďalšie konanie a priznať trovy právneho zastúpenia) je podmienené vyslovením porušenia základného   práva   alebo   slobody,   k čomu   v tomto   prípade   nedošlo,   bolo   bez   právneho významu sa týmito požiadavkami zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011